Knihy na netu

HLAVNÍ STRANA seznam děl dle: NÁZVU * AUTORA * OBORU

ANNA KARENINOVÁ II. , LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ

2. zväzok

PIATA ČASŤ 1 K ňažná Ščerbacká bola tej mienky, že sa svadba pred pôstom, do ktorého ostávalo už len päť týždňov, nebude dať vystrojiť, keďže dovtedy bude prichystaná iba polovica výbavy; no pritom dávala za pravdu aj Levinovi, že po pôste by mohlo byť neskoro, pretože staručká teta kniežaťa Ščerbackého je ťažko chorá a môže hocikedy umrieť, čím by sa svadba pre smútok ešte väčšmi zdržala. A z tej príčiny privolila vystrojiť svadbu pred pôstom s podmienkou, že sa výbava rozdelí na dve časti, na výbavu veľkú a malú. A ešte vyhlásila, že malú výbavu prichystá celú hneď teraz a veľkú pošle neskôr. A veľmi sa na Levina hnevala, že nemôže od neho vymôcť serióznu odpoveď, či s tým súhlasí, alebo nie. Toto riešenie bolo výhodné aj preto, že mladí mali hneď po svadbe odísť na dedinu, kde veci z veľkej výbavy nebudú potrebovať.

Levin žil ešte stále v ošiali. Zdalo sa mu, že on a jeho šťastie tvoria hlavný, ba jediný cieľ úsilia všetkého tvorstva a že teraz nemusí vôbec o ničom rozmýšľať, ani sa o nič starať, že všetko namiesto neho robia a urobia iní. Ba nemal nijaké plány a ciele do budúcnosti - aj to nechával na iných, presvedčený, že všetko výborne zariadia. Jeho brat Sergej Ivanovič, Stepan Arkaďjič a kňažná usmerňovali jeho činnosť. So všetkým, čo mu navrhovali, bezvýhradne súhlasil. Brat preňho požičal peniaze, kňažná mu poradila, aby po svadbe odišli z Moskvy, Stepan Arkaďjič mu zas radil odcestovať do cudziny. Privolil na všetko. "Robte si, čo chcete, ak vás to teší. Som šťastný a nech by ste čo robili, moje šťastie to neovplyvní," myslel si. Keď tlmočil Kitty Oblonského radu, aby odcestovali do cudziny, veľmi sa začudoval, že ju odmietla, ba pokiaľ ide o ich budúci spoločný život, mala akési svoje vyhranené požiadavky. Vedela totiž, že Levin má na dedine svoju prácu a tú prácu má rád. Nevedela presne, o čo ide, to Levin videl, a ani to nechcela vedieť. No aj keď to bolo tak, pripisovala jeho práci veľkú dôležitosť. A preto jej bolo jasné, že sa usadia na vidieku, a netúžila po cudzine, kde by aj tak neostali, ale túžila mať svoj trvalý domov. Jej úmysel, formulovaný s takou jasnosťou, Levina až prekvapil. No pretože jemu bolo všetko jedno, nelenil a Stepana Arkaďjiča požiadal - akoby to bola jeho svätá povinnosť - aby šiel na dedinu a zariadil všetko, čo uzná za vhodné, a pravdaže, s vkusom, ktorým priam oplýva.

- Ty, počuj, - povedal raz Stepan Arkaďjič Levinovi po návrate z dediny, kde už pre príchod mladých všetko prichystal, - máš vôbec potvrdenie, že si bol na spovedi?

- Nemám. A čo?

- Bez neho vás nezosobášia.

- No zbohom! - zvolal Levin. - Ak sa dobre pamätám, na spovedi som už dobrých deväť rokov nebol. Ani som na také čosi nepomyslel.

- Ty si dobrý! - zasmial sa Stepan Arkaďjič. - A mne ideš nadávať do nihilistov! Darmo, to sa musí. Pôjdeš na spoveď.

- Ale kedy? Mám už len štyri dni.

Stepan Arkaďjič vybavil aj to. A Levin sa začal pripravovať na spoveď. Ako človeku neveriacemu, no súčasne takému, čo si váži náboženské presvedčenie iných ľudí, vždy zaťažko padlo zúčastňovať sa na rozličných cirkevných obradoch. No v terajšom duševnom stave, precitlivenom a roznežnenom, padla mu nútená pretvárka nielen zaťažko, ale zdala sa mu úplne absurdná. Teraz, na vrchole svojej slávy, šťastia, bude musieť buď klamať, alebo sa rúhať. Mal pocit, že nie je schopný ani jedného, ani druhého. No darmo vyjednával so Stepanom Arkaďjičom, či by nemohol dostať potvrdenie aj bez spovede - Stepan Arkaďjič vyhlásil, že sa to nedá.

- Tie dva dni ťa nezabijú! A je to taký milý, múdry starý pán. Ten zub ti vytrhne tak, že ani nezbadáš.

Počas prvej omše sa Levin pokúsil oprášiť chlapčenské spomienky na silné náboženské pocity, akým sa vedel oddať medzi šestnástym a sedemnástym rokom. No vzápätí sa presvedčil, že je to vylúčené. Pokúsil sa teda pozerať na to všetko ako na zvyk bez náplne a významu, ako je, povedzme, zvyk chodiť na návštevy; no cítil, že ani to nemôže. Voči náboženstvu mal Levin, ako aj väčšina jeho súčasníkov, postoj celkom neurčitý. Veriť nemohol, no súčasne nemal stopercentnú istotu, že to všetko je celkom nesprávne. A pretože nebol schopný veriť vo význam toho, čo robí, ani hľadieť na to ľahostajne ako na číru formalitu, cítil sa počas prípravy na spoveď - keď robil čosi, čomu nerozumie, teda čosi lživé a falošné, ako mu vravel vnútorný hlas - trápne, ba aj sa akosi hanbil.

Cez omšu sa chvíľami započúval do modlitieb, pričom im pripisoval význam, čo by nebol v rozpore s jeho názormi, chvíľami ich nepočúval, lebo cítil, že sú nad jeho pochop a musí ich odsudzovať, a radšej sa zahĺbil do myšlienok, postrehov a spomienok, ktoré sa mu za nečinného postávania v kostole vynárali s neobyčajnou živosťou.

Odstál si omšu, večerné modlitby aj nočné bdenie a na druhý deň vstal včaššie ako zvyčajne a pobral sa o ôsmej bez raňajok do kostola na ranné modlitby a spoveď.

V kostole bol len žobrák, vojak, dve starenky a žalmisti.

Mladý diakon, ktorému sa pod tenkou sutanou ostro črtali partie dlhého chrbta, Levina privítal a hneď nato prikročil k stolíku pri stene a začal čítať pravidlá. Ako ich čítal, a najmä pri častom a rýchlom opakovaní slov: "Pane, zmiluj sa," ktoré zneli ako "pazmisa", Levin cítil, že jeho myseľ je zatvorená, zapečatená a že by teraz nebolo radno dotýkať sa jej a hýbať ňou - bola by z toho len motanica; preto aj, ako tak stál diakonovi za chrbtom, radšej rozmýšľal o svojich veciach, a už ho nepočúval a nevnikal do zmyslu jeho slov. "Čo všetko prezrádza Kittina ruka, neuveriteľné," spomínal na včerajšok, keď spolu sedeli pri stolíku v kúte. Zhovárať sa ani veľmi nemali o čom - v tom čase sa to stávalo často; Kitty si vyložila ruku na stôl a tak dlho ju zatvárala a otvárala, pokým sa sama tým cvikom nezasmiala. Spomínal, ako tú ruku bozkal a ako si potom obzeral spleť čiar na ružovej dlani, "Už zase pazmisa," pomyslel si Levin, pričom sa klaňal, križoval a pozoroval, ako svižne sa prehýna chrbát klaňajúceho sa diakona. "Potom vzala do ruky moju ruku a obzerala si na nej čiary: <I>Máš nádhernú ruku,' povedala." Levin pozrel na ruku, potom na krátku ruku diakonovu. "No, už vari končí," pomyslel si. "Ba nie, tuším začína zase od začiatku," povedal si, ako sa započúval do modlitieb. "A predsa je koniec; už sa klania až po zem. To sa robieva na konci."

Diakonova ruka v plisovanej manžete nenápadne prevzala trojrub-ľovú bankovku, potom diakon povedal, že to zapíše, a rázne klopkajúc novými vysokými topánkami po dlaždiciach prázdneho kostola, zmizol za oltárom. O chvíľku stade vykukol a kývol na Levina. Myseľ, dosiaľ odstavená, hlásila sa k slovu, ale Levin ju rýchlo umlčal. "Dáko už len bude," pomyslel si a vykročil k ambone. Vystúpil schodíkmi, zvrtol sa napravo a zazrel kňaza. Starý kňaz s riedkou prešedivenou bradou a ustatými láskavými očami stál pred analojom a listoval v obradovej knihe. Mierne sa Levinovi uklonil a hneď spustil nacvičeným hlasom modlitby. Keď skončil, poklonil sa po zem a zvrtol sa tvárou k Levinovi.

- Kristus je neviditeľne prítomný a prijíma vašu spoveď, - prehovoril a ukázal na kríž. - Veríte v to, čomu nás učí svätá apoštolská cirkev? - pokračoval kňaz, pričom odvrátil pohľad od Levinovej tváre a schoval si ruky pod štólu.

- Pochyboval som, pochybujem o všetkom, - odpovedal Levin a stíchol, vlastný hlas sa mu akosi nepozdával.

Kňaz chvíľu čakal, či ešte niečo povie, potom zatvoril oči a vladimirským nárečím, rýchlo a s prízvukom na o, povedal: - Pochybovanie patrí k slabostiam ľudským, ale musíme sa modliť, aby nás boh milostivý posilnil. Aké zvláštne hriechy máte? - dodal bez odmlky, akoby nechcel strácať čas.

- Môj hlavný hriech je pochybovanie. Pochybujem o všetkom, žijem vlastne v samých pochybnostiach.

- Pochybovanie patrí k slabostiam ľudským, - zopakoval kňaz.

- O čom pochybujete predovšetkým?

- O všetkom. Niekedy pochybujem aj o existencii samého Boha, - vykĺzlo Levinovi, a hneď zdúpnel nad vlastnou nevychovanosťou. No na kňaza Levinove slová nijako nezapôsobili, tak sa aspoň zdalo.

- Dá sa vôbec o tom pochybovať? - spýtal sa kňaz rýchlo, s ledva badateľným úsmevom.

Levin mlčal.

- Ako môžete pochybovať o tvorcovi, keď pozriete na jeho tvorstvo? - pokračoval kňaz rýchlo, nevzrušene. - Kto vyzdobil klenbu nebeskú hviezdami? Kto zaodial zem krásou? Ako by to všetko mohlo byť bez tvorcu? - pozrel spýtavo na Levina.

Levin cítil, že by nebolo slušné začať s kňazom filozofickú polemiku, a preto povedal iba to, čo sa priamo vzťahovalo na otázku: - Neviem.

- Neviete? Ako môžete teda pochybovať, že to všetko stvoril boh? - spýtal sa kňaz s veselým údivom.

- Nerozumiem ničomu, - odvetil Levin a postupne ho zalievala červeň, cítil, že jeho slová sú hlúpe a že v danej situácii ani nemôžu byť iné.

- Modlite sa k Bohu a proste ho. Aj svätí otcovia pochybovali a prosili Boha, aby ich posilnil vo viere. Diabol je silný, nesmieme mu podľahnúť. Modlite sa k Bohu, proste ho. Modlite sa, - zopakoval rýchlo.

Kňaz sa ozval až po chvíľke, akoby sa bol zadumal.

- Ako som počul, mienite uzavrieť manželstvo s dcérou môjho farníka a duchovného syna kniežaťa Sčerbackého, áno? - spýtal sa s úsmevom. - Utešená dievčina!

- Áno, - začervenal sa Levin za kňaza. "Načo sa o také veci zaujíma pri spovedi?" pomyslel si.

A kňaz mu, ako odpoveď na jeho myšlienku, povedal: - Chystáte sa vstúpiť do stavu manželského, a Boh vás možno požehná potomstvom, však áno? No a akúže výchovu dáte dietkam svojim, ak v sebe nepremôžete pokušenie diabla, čo vás ženie do neverectva? - spýtal sa s miernou výčitkou. - Ako dobrý, milujúci otec istotne dieťaťu svojmu nebudete chcieť dožičiť iba bohatstvo, prepych a rozličné pocty, ale pôjde vám aj o jeho spásu a osvietenie svetlom pravdy. Však áno? A čo odpoviete nevinnému dieťaťu, ak sa opýta: "Otecko, kto stvoril všetko, čo ma na svete teší - zem, vodstvo, slnce, kvety, trávu?" Vari mu len nepoviete - neviem! Nemôžete nevedieť, keď vám to Boh vo svojej veľkej milosti odhalil. Alebo sa vás vaše dieťa opýta: "Čo ma čaká v posmrtnom živote?" Čo mu poviete, keď sám nič neviete? Ako mu odpoviete? Vydáte ho mámeniam svetským a diablovi napospas? To nie je pekne! - stíchol s hlavou sklonenou nabok, s láskavými, pokojnými očami uprenými na Levina.

Teraz nepovedal Levin nič - nie preto, že by s kňazom nechcel polemizovať, ale preto, že mu dosiaľ nik podobné otázky nekládol; a kým sa ho budú na to spytovať jeho deti, ešte si odpoveď stihne rozmyslieť.

- Vstupujete do životného obdobia, - pokračoval kňaz, - keď vám prichodí zvoliť si cestu a zotrvať na nej. Modlite sa k Bohu, aby vám vo svojej dobrotivosti pomohol a zmiloval sa nad vami, - uzavrel. - Náš Boh a pán Ježiš Kristus v hojnosti a štedrosti lásky svojej k človeku nech odpustí ti, synu… - A keď kňaz odrecitoval modlitbu na rozhrešenie, požehnal Levina a prepustil ho.

V tento deň sa vrátil Levin domov s radostným pocitom, že už vyviazol z trápnej situácie a vyviazol tak, že nemusel klamať. A navyše v ňom ostala nejasná spomienka, že reči toho láskavého, milého starčeka neboli vôbec také hlúpe, ako sa mu spočiatku videlo, a že je tu niečo, čo si treba ujasniť.

"Prirodzene, nie teraz," rozmýšľal Levin, "ale dakedy neskôr." Teraz prenikavejšie ako inokedy cítil, že v duši nemá celkom jasno, ba je tam čosi nečisté, a že k náboženstvu má rovnaký postoj, aký vidí a neschvaľuje u iných ľudí a za aký odsudzuje aj svojho priateľa Svijažského.

Levin strávil ten večer so snúbenicou u Dolly a mal nezvyčajne dobrú náladu; keď vysvetľoval Stepanovi Arkaďjičovi príčinu svojej až búrlivej veselosti, povedal, že vystrája ako pes, ktorého učili skákať cez obruč: aj ten, keď napokon pochopí a urobí, čo od neho chcú, kňučí, krúti chvostom a vyskakuje od radosti na stoly a obloky.

2 Vo svadobný deň, ako bolo zvykom (na dodržiavaní všetkých zvykov nástojila kňažná a Daria Alexandrovna), Levin nesmel vidieť mladuchu, a tak obedoval vo svojom hoteli s troma starými mládencami, ktorí sa zišli uňho čírou náhodou. Bol to Sergej Ivanovič Katavasov, priateľ z vysokoškolských čias, dnes profesor prírodných vied, ktorého Levin z ulice vtiahol k sebe, a Čirikov, družba, moskovský zmierovací sudca a Levinov partner pri poľovačkách na medvede. Pri obede bolo veľmi veselo. Sergej Ivanovič mal výbornú náladu a zabával sa na Katavasovovej originalite. Katavasov zas cítil, že jeho originalita získala uznanie, a priam sa prekonával. Čirikov sa veselo a dobrácky zapájal do každej debaty.

- Nuž veď tuto náš priateľ Konstantin Dmitrič, - spustil Katavasov, preťahujúc slová, ako bol navyknutý z prednášok, - býval veľasľubný mládenec. Hovorím o neprítomnom, jeho totižto už niet. Voľakedy, po odchode z univerzity, miloval vedu, záujmy mal ako človek; teraz sa však jedna polovica jeho nadania vybíja na to, aby klamal seba, druhá - aby svoj klam ospravedlnil.

- Zarytejšieho nepriateľa ženby, ako ste vy, som teda ešte nestretol, - prehodil Sergej Ivanovič.

- Nie, nie som nepriateľ. Len som za deľbu práce. Ľudia, čo nemôžu nič robiť, musia robiť ľudí, a ostatní musia napomáhať ich vzdelaniu a šťastiu. Tak to aspoň chápem ja. Fúra ľudí tieto dve profesie rada mieša dokopy, no ja k nim nepatrím.

- Šťastná moja hodina, keď sa dozviem, že ste sa zaľúbili! - zvolal Levin. - Potom ma pozvite, prosím vás, na svadbu.

- Už som zaľúbený.

- Áno, do sépie. Vieš, - obrátil sa Levin k bratovi, - Michail Semionyč píše prácu o výžive a… - No, nezamotávajte to! Akoby nebolo jedno, o čom píšem. Ja totiž naozaj milujem sépiu.

- Popri nej môžete predsa milovať aj ženu.

- Popri nej by som mohol, ale popri žene by som nemohol milovať sépiu.

- A to už prečo?

- Uvidíte. Vašou láskou napríklad je gazdovstvo, poľovačka, veď uvidíte!

- Akurát dnes bol u nás Archip, vravel, že v Prudnom je kopa losov a dva medvede, - povedal Čirikov, - No, už si s nimi budete musieť poradiť bezo mňa.

- Veru tak, - odpovedal Sergej Ivanovič, - už vopred sa môžeš s poľovačkami rozlúčiť, žena ťa nepustí!

Levin sa usmial. Predstava, že ho žena nepustí, bola mu taká príjemná, že bol ochotný navždy sa zriecť pôžitku vidieť medveďa.

- Ale predsa je len škoda, že tie dva medvede dostanú bez vás. Pamätáte sa, minule v Chapilove? Bola to nádherná poľovačka, - zaspomínal Čirikov.

Levin mu nechcel brať ilúzie, že by niekde niečo mohlo byť pekné bez nej, a preto nič nepovedal.

- Nenadarmo sa zakorenil zvyk lúčiť sa so slobodou, - poznamenal Sergej Ivanovič. - Čo aký je človek šťastný, slobody je škoda!

- Len sa pekne priznajte, že máte pocit ako ten Gogoľov ženích - len z obloka vyskočiť!

- Asi áno, ale sa nechce priznať! - Katavasov vybuchol v smiech.

- To nič, oblôčik je predsa otvorený… Zoberme sa hneď teraz do Tveru! Jesto tam medvedica, dá sa ísť rovno k brlohu. Fakt, poďme tým vlakom, čo chodí o piatej! A tu nech si už potom nejako poradia, - povedal Čirikov s úsmevom.

- Na môj dušu, - usmial sa Levin, - darmo hľadám v sebe ľútosť za stratenou slobodou!

- To verím, momentálne máte v sebe taký chaos, že nič nenájdete, - povedal Katavasov. - Len počkajte, až sa troška rozhľadíte, hneď ju nájdete!

- Nemyslím, veď by som aspoň troška cítil, že nehľadiac na onen cit (nechcel pred ním povedať - lásku) … a šťastie, predsa len smútim za slobodou… Naopak, teším sa, že ju strácam.

- Beda! Beznádejný prípad! - zvolal Katavasov. - Nuž vypime si na jeho vyzdravenie alebo mu len zaželajme, aby sa mu splnila aspoň stotina jeho túžob. Už aj to by bolo šťastie, akého na svete nieto!

Hneď po obede hostia odišli, aby sa stihli preobliecť na svadbu.

Keď Levin osamel a vybavoval si reči starých mládencov, položil si ešte raz otázku, či naozaj necíti v duši smútok za slobodou. Usmial sa pri tej otázke. "Sloboda? Načo sloboda. Šťastie spočíva v tom, keď človek miluje a túži, žije jej túžbami, jej myšlienkami, čiže nijaká sloboda - to je šťastie!"

"No poznám jej myšlienky, túžby, pocity?" šepol mu vtom nejaký hlas. Úsmev mu zmizol z tváre, zamyslel sa. Zrazu sa ho zmocnil čudný pocit. Pochytil ho strach a pochybnosti, a tie pochybnosti sa týkali všetkého.

"Čo ak ma nemiluje? Čo ak sa vydáva za mňa len preto, aby bola vydatá? Čo ak sama nevie, čo robí?" spytoval sa sám seba. "Len čo sa vydá, vytriezvie a zistí, že ma nemiluje, že je to všetko omyl." A v spojitosti s ňou prichodili mu na um čudné, tie najčernejšie myšlienky. Žiarlil na ňu kvôli Vronskému, ako pred rokom, akoby ten večer, keď ju videl s Vronským, bol býval včera. Podozrieval ju, že mu niečo zamlčala.

Skočil na rovné nohy. "Nie, takto to nepôjde!" povedal si zúfalo. "Pôjdem za ňou, spýtam sa jej, poviem naposledy: ešte sme voľní, nebolo by lepšie rozísť sa? Hocičo bude lepšie ako nešťastie do smrti, hanba, nevera!!" So zúfalstvom v srdci, nazlostený na každého, na seba i na Kitty, vyletel z hotela a šiel za ňou.

Našiel ju v zadných izbách. Sedela na truhlici a čosi nakazovala chyžnej, pričom sa prehŕňala v hŕbach rôznofarebných šiat, porozkladaných po stoličkách a po zemi.

- Ach! - zvolala pri pohľade naňho a celá sa rozžiarila od radosti. - Ty, vy (až do posledného dňa mu raz tykala a raz vykala)?! Takéto prekvapenie! Práve tu preberám šaty, komu čo… - Á, výborne! - zvolal Levin a zagánil na chyžnú.

- Môžeš ísť, Duňaša, potom ťa zavolám, - povedala Kitty. - Čo je s tebou? - spýtala sa; len čo chyžná vyšla, smelo mu tykala. Všimla si, že Levin má akúsi čudnú tvár, rozrušenú a zachmúrenú, a začala sa báť.

- Kitty! Trápim sa. Nevládzem sa trápiť sám, - zaznelo mu zúfalstvo v hlase, keď zastal pred ňou a zahľadel sa jej úpenlivo do očí. Pri pohľade na tú milujúcu úprimnú tvár si však uvedomil, že vravieť niečo nemá význam, no predsa túžil, aby ho presvedčila o opaku. - Prišiel som ti povedať, že ešte nie je neskoro. Všetko sa dá zrušiť a napraviť.

- Čo vravíš? Nič nechápem. Čo ti je?

- To mi je, čo som už tisíc ráz povedal a na čo musím stále myslieť… to mi je, že som ťa nie hoden. Jednoducho ma nemôžeš chcieť za muža. Rozváž si to. Pomýlila si sa. Dobre si to premysli. Nemôžeš ma milovať… Ak… radšej povedz teraz, - vravel s odvráteným pohľadom. - Budem nešťastný. Nech si ľudia vravia, čo chcú; hocičo je lepšie ako takéto nešťastie… Radšej teraz, kým je čas… - Nerozumiem, - zľakla sa, - znamená to, že chceš všetko odvolať… zrušiť?

- Áno, ak ma nemiluješ.

- Ty si sa zbláznil! - vykríkla celá červená od hnevu. No Levin mal takú žalostnú tvár, že ovládla svoj hnev, zhodila šaty z kresla a presadla si bližšie k nemu.

- Čo máš vlastne na mysli? Povedz mi všetko.

- Myslím, že ma nemôžeš mať rada. Prečo by si ma mala rada?

- Bože môj! Čo ja tu môžem! - povedala a rozplakala sa.

- Ach, čo som to urobil! - zvolal, padol na kolená a začal jej bozkávať ruky.

Keď vošla kňažná o päť minút do izby, boli už celkom udobrení. Kitty nielenže Levina presvedčila, že ho miluje, no ešte mu aj vysvetlila, prečo ho miluje, keď sa jej na to spýtal. Povedala, že ho miluje preto, lebo ho dokonale pochopila, preto, lebo vie, čo všetko má rád, a že to všetko, čo má rád, je len dobré. A to bola pre neho jasná reč. Keď za nimi prišla kňažná, sedeli vedľa seba na truhlici, preberali šaty a škriepili sa, lebo Kitty chcela darovať Duňaši škoricové šaty, tie, ktoré mala na sebe, keď ju Levin popýtal o ruku, a Levin nástojil na tom, že práve tie šaty nemá komu čo dávať, Duňaša nech si berie modré.

- Akože to nechápeš? Je brunetka, nepristali by jej… Už som to všetko uvážila.

Keď sa kňažná dozvedela, po čo Levin prišiel, položartom, polovážne sa nahnevala a poslala ho domov obliekať sa, aby Kitty nezavadzal, keď jej budú robiť účes - Charles je už totiž na ceste sem.

- Aj tak po tieto dni nič neje, aj oškaredela, a ty ju ešte rozčuľuješ takými hlúposťami, - povedala Levinovi. - Choď už zbohom, choď, milený.

Levin sa vrátil previnilý, zahanbený, no upokojený do hotela. Jeho brat, Daria Alexandrovna a Stepan Arkaďjič, všetci v plnej paráde, ho už čakali, aby ho požehnali ikonou. Času nebolo nazvyš. Daria Alexandrovna musela zájsť ešte domov po svojho napomádovaného, nabrčkaveného syna, ktorý mal viezť mladuchu s ikonou. Potom bolo treba ďalší koč poslať po družbu, a ešte ďalší koč, v ktorom sa mal viezť Sergej Ivanovič, poslať nazad… A vôbec, koľko ťažkostí tu ešte treba zvládnuť. No zatiaľ bolo jedno isté - treba konať, lebo je už pol siedmej.

Požehnávanie sa bohvieako nevydarilo. Stepan Arkaďjič zaujal komicko-slávnostný postoj po boku manželky, chytil ikonu, kázal Levinovi čelom sa dotknúť zeme, požehnal ho s láskavo posmešným úsmevom a tri razy ho pobozkal; to isté spravila aj Daria Alexandrovna a hneď sa aj brala domov, opäť popletúc plánované poradie kočov.

- No, spravíme to takto: ty choď v našom koči za ním, a Sergej Ivanovič bude taký dobrý a svoj koč hneď pošle späť.

- Pravdaže, veľmi rád.

- A my ním hneď prídeme. Veci si už poslal? - spýtal sa Stepan Arkadjič.

- Poslal, - odpovedal Levin a kázal Kuzmovi, aby ho začal obliekať.

3 Dav, v ktorom prevládali ženy, obľahol kostol vysvietený pri príležitosti svadby. Tí, čo sa nestihli pretlačiť ďalej do stredu, hrčili sa pri oblokoch, sácali sa, vadili a nakúkali cez mreže.

Vyše dvadsať kočov už lemovalo - podľa pokynov žandárov - ulicu. Policajný dôstojník stál, nedbajúc na mráz, v blýskavej uniforme pred vchodom do kostola. Ďalšie a ďalšie koče prichádzali a do kostola vstupovali dámy obsypané kvetmi a so zdvihnutými vlečkami, páni s čiapkami alebo čiernymi klobúkmi v rukách. V kostole už žiarili oba lustre a všetky sviece pred ikonami s miestnymi svätými. Zlatistý blyskot na červenom pozadí ikonostasu, pozlátená rezba ikôn, striebro viacramenných i obyčajných svietnikov, dlaždice, koberčeky, zástavy hore pri chóroch, schodíky, ambony, staré, zožltnuté knihy, reverendy i liturgické rúcha - všetko sa topilo v jase. Na pravej strane, vo vykúrenej časti kostola, v záplave frakov a bielych nákrčníkov, uniforiem a štofu, zamatu, atlasu, vlasov, kvetov, holých rúk a pliec i vysokých rukavíc zunela tlmená, no oživená vrava a čudne sa rozliehala pod vysokou kupolou. Zakaždým, keď zaškrípali dvere, vrava stíchla a všetci sa obzerali v očakávaní, že vojde ženích s mladuchou. Lenže dvere sa už otvorili najmenej desať ráz a vždy to bol len buď oneskorený hosť - pán alebo dáma - čo sa pobral doprava k pozvaným, buď náhodná diváčka, ktorá oklamala alebo uprosila policajného dôstojníka a vnorila sa do zástupu zvedavcov na druhej strane. Príbuzní aj cudzí prešli už všetkými fázami čakania.

Spočiatku si všetci mysleli, že mladoženích a mladucha už-už prídu, a nepripisovali ich meškaniu nijaký význam. Potom čoraz častejšie pozerali na dvere a padali poznámky, či sa niečo nestalo. Potom už začalo byť meškanie trápne a príbuzní i hostia sa usilovali tváriť, že na ženícha vlastne vôbec nemyslia a sú zahĺbení do rozhovoru.

Arcidiakon, akoby chcel dať najavo, že čas mu je vzácny, netrpezlivo pokašlával, až obločné tably drnčali. Na chóre si speváci skúšali hlasy, unudene posmrkávali. Kňaz vytrvalo posielal hneď diačka, hneď zas diakona pozrieť, či ženích neprišiel, a aj sám čoraz častejšie chodil vo fialovom rúchu a vyšívanom páse k bočným dverám. Napokon jedna z dám pozrela na hodinky a povedala: "Darmo, už je to čudné!" a v tej chvíli všetkých hostí pochytil nepokoj a už nepotláčali prejavy údivu a mrzutosti. Ktorýsi z družbov šiel zistiť, čo sa stalo. Kitty bola medzitým už dávno hotová a stála v bielych šatách, dlhom závoji a venčeku z pomarančových kvetov so starejšou a sestrou Ľvovovou v dvorane domu Sčerbackovcov pri obloku - vyše pol hodiny márne čakala správu od svojho družbu, že ženích už prišiel do kostola.

Zatiaľ Levin chodil sem a ta po hotelovej izbe síce v nohaviciach, ale bez vesty a fraku, a každú chvíľu vyzeral dvermi na chodbu. Na chodbe však nebol ten, koho čakal, a tak sa zakaždým vrátil, zalamoval rukami a zúfalo sa obzeral na pokojne fajčiaceho Stepana Arkaďjiča.

- No povedz, bol už niekto v takejto hlúpej situácii? - spytoval sa.

- Veru, hlúpa situácia, - potvrdil Stepan Arkaďjič s chlácholivým úsmevom. - Len pokoj, hneď ti ju privezú.

- Nehovor! - Levin už ledva krotil úrivosť. - Tiež taká sprostosť - otvorené vesty! Vrchol! - vravel, obzerajúc si košeľu na prsiach dokrčenú. - A čo keď už veci odviezli na stanicu! - vykríkol zúfalo.

- Oblečieš si moju.

- To som mal už dávno spraviť.

- Načo robiť zo seba šaša… Neboj sa nič! Časom sa všetko utrasie. Totižto, keď sa Levin začal obliekať, priniesol Kuzma, Levinov starý sluha, frak, vestu a všetko, čo treba.

- A košeľa? - vykríkol vtedy Levin.

- Košeľu máte na sebe, - odvetil Kuzma s pokojným úsmevom. Čistú košeľu nechať vonku sa Kuzma nedovtípil, dostal predsa rozkaz všetko okrem fraku pobaliť a odviezť k Sčerbackovcom, odkiaľ mali mladomanželia ešte večer odcestovať. Košeľa, čo mal Levin od rána na sebe, bola už celá dokrčená a pri móde otvorených viest nepoužiteľná. K Sčerbackovcom bolo ďaleko. Poslali teda lokaja kúpiť košeľu. Lokaj sa vrátil: všetko bolo zatvorené, je nedeľa. Poslali ho po košeľu k Stepanovi Arkaďjičovi, tá bola zas nemožné široká a krátka. Napokon sa muselo u Sčerbackovcov vybaľovať. Ženícha čakali v kostole, a on zatiaľ behal po izbe ako lev v klietke, vykúkal na chodbu a so strachom a zúfalstvom spomínal, čo všetko Kitty navravel a čo si teraz asi myslí.

Konečne vpadol do izby, ledva lapajúc dych, hriešnik Kuzma s košeľou.

- Ledva som to stihol. Už nakladali veci na sane.

A o tri minúty sa hnal po chodbe Levin, na hodinky sa radšej nepozeral, aby si nedráždil nervy.

- Tým to už nezachrániš, - vravel Stepan Arkaďjič s úsmevom a šiel za ním dosť pohodlným tempom. - Všetko sa utrasie, utrasie… veď ti stále vravím.

4 - Už idú! - Tamto je ženích! - Ktorý? - Ten mladší? - A mladucha je už polomŕtva, - zašumelo zástupom, keď sa Levin stretol pred vchodom s mladuchou a vkročil s ňou do kostola.

Stepan Arkaďjič rozpovedal žene, prečo sa omeškali, a hostia si šepkali a usmievali sa. Levin si okolie nevšímal; mal oči len pre mladuchu.

Všeobecne sa vravelo, že v posledných dňoch veľmi ošpatnela a pred oltárom nebola vôbec taká pekná ako inokedy; no Levinovi sa to nezdalo. Hľadel na jej vysoký účes s dlhým bielym závojom a bielymi kvetmi, na stojatý naberaný golier, čo jej zboku neobyčajne cudne zahaľoval a spredu odhaľoval dlhé hrdlo, na štíhlunký driek a videlo sa mu, že krajšia nikdy nebola - nie preto, že by jej tieto kvety, tento závoj, tieto z Paríža objednané šaty pridávali na kráse, ale preto, že aj bez tejto honosnej toalety tajil výraz jej milej tváre, pohľadu, úst nezmenene úprimnú nevinu.

- Už som si myslela, že chceš zutekať, - usmiala sa naňho.

- Hanbím sa priznať, čo sa mi stalo, také je to hlúpe! - povedal Levin a začervenal sa, no už sa musel otočiť k Sergejovi Ivanovičovi, ktorý k nim pristúpil.

- S tou košeľou je to smiešna historka! - poznamenal Sergej Ivanovič a s úsmevom pokrútil hlavou.

- Áno, áno, - odpovedal Levin, ale nechápal, o čom brat hovorí.

- No, Kosťa, teraz však musíme rozriešiť, - Stepan Arkaďjič sa zatváril ustráchane, - dôležitý problém. A toto je tá pravá chvíľa, keď ho pochopíš v celej jeho hĺbke. Spýtali sa ma, či sa majú zažať použité sviece, či nové? Rozdiel sa rovná desiatim rubľom, - dodal a zošpúlil pery do úsmevu. - Už som to vlastne vyriešil, len neviem, či s tým budeš súhlasiť.

Levin pochopil, že ide o žart, ale nebol schopný usmiať sa.

- Tak ako? Použité či nové? Čo odpovedať?

- Áno, áno! Nové.

- To som rád. Problém je vyriešený! - usmial sa Stepan Arkaďjič. - Zaujímavé, ako zhlúpnu ľudia v tomto položení, - obrátil sa k Čirikovovi, keď sa Levin naňho len roztržito pozrel a pokročil k mladuche.

- Daj pozor, Kitty, prvá vkroč na koberec, - povedala grófka Nordstonová, ktorá pristúpila k nim. - Vy ste teda podarený! - oslovila Levina.

- Nebojíš sa? - spýtala sa Mária Dmitrijevna, stará teta.

- Nie je ti zima? Si bledá. Počkaj, zohni sa! - povedala Kittina sestra, Ľvovová, zohla krásne oblé ruky v lakťoch a s úsmevom jej napravila kvety na hlave.

Aj Dolly prišla k nim, chcela niečo povedať, ale nedostala zo seba slova, len zavzlykala a nasilu sa zasmiala.

Kitty sa na všetkých dívala rovnako neprítomne ako Levin. Na všetko, čo jej kto povedal, nemohla odpovedať inak len šťastným úsmevom, ktorý bol teraz jej najprirodzenejším prejavom.

Medzitým si žalmisti poobliekali bohoslužobné rúcha a kňaz s diakonom vyšli k analoju v kostolnej predsieni. Kňaz sa obrátil k Levinovi a niečo mu povedal. Levin nerozumel čo.

- Chyťte mladuchu za ruku a veďte ju, - vyzval Levina družba.

Dlho trvalo, kým Levin pochopil, čo od neho chcú. Dlho ho naprávali a už sa všetci chceli vzdať - chytal totiž stále nie správnou rukou alebo nie za správnu ruku - keď mu konečne svitlo, že sa majú s Kitty chytiť za pravé ruky a ostať na mieste. Keď už konečne držal mladuchu za ruku, ako bolo treba, kňaz pokročil zopár krokov dopredu a zastal pred analojom. Zašuchotali vlečky, zašumela vrava a zástup príbuzných a známych sa pohol za nimi. Ktosi sa zohol a napravil mladuche vlečku. V kostole zavládlo také ticho, že bolo počuť odkvapkávať vosk.

Staručký kňaz v kňazskej čiapke, s vlasmi začesanými za uši - vlasy boli sivé a jagali sa ako striebro - vyslobodil si drobné starecké ruky spod ornátu, ťažkého, strieborného, so zlatým krížom na chrbte, a v čomsi sa pri analoji preberal.

Stepan Arkaďjič opatrne pristúpil k nemu, čosi mu pošepkal, žmurkol na Levina a vrátil sa opäť na miesto.

Kňaz zažal dve kvetmi ozdobené sviece, chytil ich do ľavej ruky, trocha ich vychýlil, aby vosk pomalšie odkvapkával, a obrátil sa tvárou k ženíchovi a mladuche. Bol to ten kňaz, čo Levina spovedal. Pozrel ustatým, smutným pohľadom na pár pred sebou, vzdychol si, vytiahol spod ornátu pravú ruku, požehnal ženícha, potom takisto, ibaže s nádychom obozretnej nehy, položil zložené prsty na Kittinu sklonenú hlavu. Nato im podal sviece, vzal kadidlo a pomaly sa vzdialil.

"Bože, je to pravda?" pomyslel si Levin a obzrel sa na mladuchu. Jej profil videl trošku zhora a podľa ledva badateľného pohybu jej perí a mihalníc poznal, že pocítila jeho pohľad. Neobzrela sa, ale vysoký naberaný golierik sa pohol a nadvihol k ružovému ušku. Videl, že dych jej uviazol v prsiach a ruka vo vysokej rukavičke, čo držala sviecu, sa zachvela.

Zhon okolo košele, meškanie, rozhovory so známymi, s príbuznými, ich mrzutosť, jeho komická situácia - všetko zrazu zmizlo a zmocnila sa ho radosť i strach.

Arcidiakon, urastený krásavec v striebornom liturgickom rúchu a so zvlnenými kaderami rozčesanými na oba boky, vykročil rezko vpred, dvoma prstami nacvičeným pohybom nadvihol štólu a zastal si oproti kňazovi.

- Po-o-žehnaj, Otče! - ozvali sa pomaly, jeden za druhým slávnostné tóny a rozkolísali vzdušné vlny.

- Buď požehnaný Boh náš teraz, i vždycky, i na veky vekov, - mierne, spevavo odpovedal staručký kňaz a ďalej sa v čomsi preberal na analoji. A celý priestor od okien po klenbu rozozvučal sýty akord neviditeľného chóru - najprv sa, plný harmónie a velebnosti, vzopäl do výšky, mohutnel, na okamih zamrel a potom tíško doznel.

Modlili sa ako vždy za pokoj a spásu, za synodu, za panovníka; modlili sa aj za služobníkov Pána, Konstantina a Jekaterinu, čo sa práve zasnubujú.

- Pomodlime sa k Pánu, kiež by im pomoc a lásku dokonalú v pokoji zoslať ráčil, - celý kostol akoby dýchal len arcidiakonovým hlasom.

Levin vnímal slová, bol nimi ohromený. "Ako to len uhádli, že potrebujeme pomoc, najmä pomoc?" rozmýšľal a vynorili sa mu nedávne pochybnosti a strach. "Čo vlastne viem? Čo by som si počal v tejto hrôze," rozmýšľal, "bez pomoci? Najmä pomoc teraz potrebujem."

Keď diakon skončil modlitbu, obrátil sa kňaz k snúbencom s knihou v ruke: - Bože večný, ty, ktorý si rozdelené v jedno spojil, - čítal miernym, spevavým hlasom, - a zväzok lásky nerozlučiteľný si im uložiť ráčil; ty, ktorý si Izákovi a Rebeke požehnal, dedičmi zasľúbenia svojho ich učiniac: požehnaj teraz služobníkom svojim Konstantinovi a Jekaterine a na cesty spravodlivosti ich uveď. Lebo ty si Boh milostivý a milujúci, tebe chválu vzdávame, aj Otcu, i Synu, i Duchu svätému, teraz i vždycky i na veky vekov. - Á-amen, - zahučal opäť neviditeľný chór.

"Ty, ktorý si rozdelené v jedno spojil a zväzok lásky uložiť ráčil, aké hlbokomyseľné sú tie slová a ako správne vystihujú, čo človek v takejto chvíli cíti!" rozmýšľal Levin. "Ba či aj ona cíti, čo ja?"

Obzrel sa a zachytil jej pohľad.

A z výrazu jej pohľadu usúdil, že veci chápe ako on. Nebola to však pravda, skoro vôbec nechápala odznievajúce slová, ba ani pri obrade nepočúvala. Nemohla počúvať a vniknúť do zmyslu slov: taký silný bol pocit, čo napínal jej dušu a postupne v nej mocnel. Ten pocit bola radosť, že sa zavŕšilo to, čo jej pol druha mesiaca dozrievalo v duši a čo ju počas šiestich týždňov tešilo i trápilo. V jej duši v ten deň, keď v škoricových šatách v dvorane rodičovského domu na Arbate mlčky podišla k nemu a celkom sa mu oddala - v jej duši sa v ten deň, v tú hodinu uskutočnila úplná roztržka s doterajším životom, a začal sa pre ňu celkom iný, nový, celkom neznámy život, pričom v skutočnosti starý život plynul ďalej. Tých šesť týždňov bolo najblaženejším a najmučivejším obdobím jej života. Celý jej život, všetky jej túžby a nádeje sa sústreďovali v jedinom, zatiaľ ešte záhadnom človeku, ku ktorému ju pútal ešte záhadnejší, ako bol ten človek sám, raz zbližujúci, raz odpudzujúci cit, no zároveň žila naďalej v predošlých podmienkach. Žila teda ako predtým a hrozila sa samej seba, ako neprekonateľne zľahostajnela voči celej minulosti: voči veciam, návykom, ľuďom, milovaným a ju milujúcim, voči matke zarmútenej tou ľahostajnosťou, voči drahému, predtým nadovšetko milovanému, nežnému otcovi. Raz sa tej ľahostajnosti desila, inokedy sa tešila tomu, z čoho ľahostajnosť vyplynula. Všetky jej myšlienky a túžby boli už napojené na život tohto človeka: lenže nový život ešte nenastal, ba nevedela si ho ani jasne predstaviť. Bolo len očakávanie - obavy a radosť pred novým a neznámym. O chvíľu však bude očakávaniu a všetkému neznámemu aj ľútosti z toho, že sa odriekla starého života, koniec, a nastane niečo nové. To nové ju, pochopiteľne, desilo svojou neznámou podstatou; no či sa už toho desila, alebo nie - dozrelo to už pred šiestimi týždňami v jej duši; teraz sa už len posväcovalo, čo sa dávno uskutočnilo v srdci.

Kňaz sa opäť obrátil k analoju, s námahou chytil maličký Kittin prsteň, požiadal Levina, aby mu podal ruku, a navliekol mu ho na prvú hánku prsta. "Zasnubuje sa služobník Boží Konstantin služobníčke Božej Jekaterine." A keď navliekol veľký prsteň na Kittin ružový maličký prst, priam dojímavý vo svojej útlosti, zopakoval to isté.

Snúbenci sa zopár ráz aj pokúsili predvídať, čo a ako majú robiť, ale nebolo z toho nič a kňaz ich musel šeptom usmerňovať. Keď napokon urobil všetko, čo bolo treba, prežehnal ich prsteňmi, Kitty dal zasa veľký prsteň a Levinovi malý; zase sa poplietli, a hoci si dva razy podali prstene z ruky do ruky, stále to nebolo to, čo sa od nich čakalo.

Dolly, Čirikov a Stepan Arkaďjič prikročili k nim a chceli im pomôcť. Nastal zmätok - šepot a úsmevy - no slávnostne dojatý výraz na tvárach snúbencov sa nezmenil; naopak, ako si tak preplietali ruky, hľadeli ešte vážnejšie a slávnostnejšie ako dosiaľ, a úsmev, s ktorým im Stepan Arkaďjič pošepol, aby si každý natiahol svoj prsteň, mu mimovoľne zmeravel na perách. Cítil, že hocijaký úsmev by sa ich mohol teraz len dotknúť.

- Lebo ty si od počiatku stvoril pohlavie mužské a ženské, - čítal kňaz, keď vymenil prstene, - s tebou sa spája muž a žena, na pomoc a rozmnoženie rodu ľudského. Pane Bože náš, ty, ktorý si zoslal pravdu na potomstvo a zasľúbenie svoje na služobníkov svojich, otcov našich, v každom pokolení vyvolencov svojich: vzhliadni na služobníka svojho Konstantina a služobníčku svoju Jekaterinu a upevni ich zasľúbenie vo viere, v jednomyseľnosti, pravde a láske… Levin čoraz prenikavejšie cítil, že všetky jeho myšlienky o ženbe, jeho sny o tom, ako si zariadi život - že to všetko bolo celkom nezrelé a že toto je čosi, čo dosiaľ nepochopil a odteraz chápe ešte menej, hoci sa to už uskutočnilo; hruďou mu prebehlo chvenie, stúpalo čoraz vyššie a neposlušné slzy mu vhŕkli do očí.

5 V kostole bola celá Moskva, príbuzní aj známi. A pri obrade, pri slávnostnom osvetlení, v skupine vyparádených žien, dievčeniec a pánov v bielych nákrčníkoch, frakoch a uniformách ani na chvíľu neutíchala tichá vrava - jej pôvodcami boli najmä muži, ženy boli totiž úplne zaujaté sledovaním všetkých podrobností posvätného obradu, ktorý ich vždy tak veľmi dojímal.

V skupine, čo bola mladuche najbližšie, boli jej dve sestry: Dolly a najstaršia sestra, Ľvovová, krásna vyrovnaná žena, ktorá pricestovala z cudziny.

- Čo sa tej Mary robí prísť na svadbu vo fialovom, dobreže nie v čiernom?! - nadhodila Korsunská.

- Ak má niekto takú farbu pleti, iné mu neostáva… - odpovedala Drubecká. - Veď sa aj čudujem, prečo robia svadbu večer. Ako kupci… - Je to krajšie. Aj ja som sa vydávala večer, - vzdychla si Korsunská, keď si pomyslela, aká pekná bola v ten deň, aký bol jej muž smiešny vo svojej zaľúbenosti a aké je teraz všetko iné.

- Vraj kto ide za družbu viac ako desať ráz, neožení sa; aj som sa núkal po desiatykrát, aby som sa poistil, ale miesto bolo zadané, - vravel gróf Siňavin peknej kňažnej Čarskej, čo si naňho brúsila zuby.

Čarská mu odpovedala len úsmevom. Dívala sa na Kitty a rozmýšľala o tom, ako a kedy bude v Kittinej situácii stáť s grófom Siňavinom a ako mu vtedy pretiahne popod nos jeho dnešný žart.

Ščerbackij vravel starej dvornej dáme Nikolajevovej, že by rád položil korunu na Kittin príčesok, aby bola šťastná.

- Nemusela si zakladať príčesok, - odpovedala Nikolajevová; už dávno sa rozhodla, že ak si ju starý vdovec, ktorého si chcela chytiť, vezme za ženu, svadba bude celkom jednoduchá. - Nemám rada takú pompu.

Sergej Ivanovič sa zhováral s Dariou Dmitrijevnou; práve ju zo žartu presviedčal, že zvyk hneď po svadbe odcestovať sa rozšíril preto, že mladomanželia sa vždy trošičku hanbia.

- Váš brat môže byť hrdý. Je neuveriteľne milá. Nechytá vás závisť?

- To už mám za sebou, Daria Dmitrijevna, - odpovedal a tvár mu zrazu zosmutnela, zvážnela. Stepan Arkaďjič povedal švagrinej slovnú hračku o rozvode.

- Venček sa jej pošmykol, - zašepkala, nepočujúc ho.

- Škoda, že tak oškaredela, - povedala grófka Nordstonová Ľvovovej. - Ale márna sláva, on jej nesiaha ani po členky. Nemám pravdu?

- Nie, mne sa veľmi páči. A nielen zato, že mi bude beau-fr?re , - odpovedala Ľvovová. - Veľmi dobre sa drží! A veru v tejto situácii držať sa tak, aby človek nebol smiešny, nie je ľahké. No a Levin vôbec nie je smiešny, je uvoľnený, vidieť, že je dojatý.

- Čakali ste to, však?

- Dá sa tak povedať. Kitty ho vždy milovala.

- No, uvidíme, kto si prvý stane na koberček. Už som Kitty upozornila.

- Na tom nezáleží, - odpovedala Ľvovová, - my sme všetko veľmi poslušné ženy, to máme v rode.

- A ja som si naschvál prvá stala, s Vasilijom. A vy, Dolly?

Dolly stála vedľa, počúvala ich, ale neodpovedala. Bola rozrušená. Oči mala plné sĺz, nemohla slovo zo seba dostať - bola by sa rozplakala. Mala radosť z Kitty a Levina; a ako sa tak v myšlienkach vracala k vlastnej svadbe, občas pozrela na rozžiareného Stepana Arkaďjiča a zabúdala na prítomnosť, videla len svoju nevinnú prvú lásku. Nemyslela pritom len na seba, myslela na všetky ženy, ktoré poznala a boli jej blízke; pripomínala si ich v tých jedinečne slávnostných chvíľach, keď tak ako Kitty stáli pred oltárom s láskou, nádejou a strachom v srdci, keď sa zriekli minulosti a vstupovali do tajomnej budúcnosti. A medzi všetkými tými nevestami, čo jej prišli na um, bola aj jej milovaná Anna - nedávno sa dopočula podrobnosti o rozvode, čo sa chystá. Aj ona stála pred oltárom takisto panenská s pomarančovými kvetmi a závojom. A teraz čo?

- Strašná záhada, - ozvala sa Dolly.

Nielen sestry, priateľky a príbuzné sledovali každú podrobnosť posvätného obradu; cudzie ženy, čo sa prišli pozrieť, vzrušene, so zatajeným dychom všetko sledovali, báli sa prepásť čo len jeden pohyb, výraz ženícha či mladuchy, a namrzené neodpovedali na otázky, ba často ani nevnímali reči ľahostajných mužov, čo trúsili žartovné alebo so svadbou nesúvisiace poznámky.

- A čože je taká uplakaná? Vari ju nasilu vydávajú?

- Ešte to, nasilu za takého štramáka! To bude knieža, nie?

- A tá v bielom atlase je vari jej sestra, nie? Počkajte, ako o chvíľu diakon zahrmí: "Poddaná budeš svojmu mužovi."

- To sú čudovskí?

- Synodálni.

- Povypytovala som sa lokaja. Vraj si ju hneď odvezie na svoj majetok. Bohatý je vraj náramne. Preto ju aj za neho dali.

- Pekný párik, darmo je.

- A vy ste sa, Mária Vlasievna, škriepili, že sa nosia sukne voľné. A hentá v tom kávovom, vraj vyslancova žena, akú ju má nazberkanú… Raz tak, raz onak.

- Aká je len chutnučká tá mladucha, ako bábika je vystrojená! No nech si vraví, kto chce čo chce, každej mi je ľúto.

Takéto reči sa viedli v húfe zvedavých žien, ktorým sa podarilo prešmyknúť sa cez kostolné dvere.

6 Po zásnubnom obrade rozprestrel žalmista pred analojom uprostred kostola kúsok ružového hodvábu, chór zaspieval umelecky náročný žalm, v ktorom striedavo vynikal bas a tenor, nato sa kňaz obrátil a ukázal snúbencom na prestretý ružový kúsok hodvábu. Aj keď sa už obaja napočúvali o znamení, že kto si prvý stane na kobercek, bude hlavou rodiny, ani Levin, ani Kitty si naň pri tých niekoľkých krokoch nespomenuli. Nepočuli ani hlasné poznámky a škriepky - podľa jedných si stal prvý on, podľa druhých obaja odrazu.

Po zvyčajných otázkach, či chcú uzavrieť manželstvo a či sa nesľúbili inému či inej, a po odpovediach, ktoré im samým zneli akosi čudne, začal sa nový obrad. Kitty počúvala slová modlitby a túžila vniknúť do ich zmyslu, no nemohla. Ako sa obrad chýlil ku koncu, jej duša čoraz väčšmi prekypovala pocitom víťazstva a povznášajúcej radosti, takže poriadne nevnímala.

Modlili sa za to, "aby čistote a plodu ich života požehnať ráčil, aby sa pohľadom na synov a dcéry svoje radovali". Spomenulo sa aj to, že Boh stvoril ženu z rebra Adamovho, a "pre tú príčinu muž opustí otca svojho i matku svoju, aby sa pridržiaval manželky svojej a budú obaja jedným telom", a že "tajomstvo toto preveľké je"; prosili, aby ich Boh obdaril plodnosťou a požehnaním ako Izáka a Rebeku, Jozefa, Mojžiša a Seforu a aby uzreli synov synov svojich. "Aké je to všetko krásne," pomyslela si Kitty pritom, "a inakšie to ani nemôže byť," a radostný úsmev, ktorý sa nevoľky preniesol na všetkých, čo sa na ňu dívali, zažiaril na jej vyjasnenej tvári.

- Nože im ich lepšie nasaďte! - bolo počuť rady, keď im kňaz zakladal svadobné koruny, a keď Ščerbackij trasúcou sa rukou v rukavici s troma gombičkami držal korunu vysoko nad Kittinou hlavou.

- Nasaďte! - zašepkala s úsmevom.

Levin sa obzrel na ňu a radostný jas na jej tvári ho priam ohromil, a jej pocity sa zmocnili aj jeho. Zrazu mal aj on v duši radosť a jas.

Bolo im veselo, keď počúvali epištolu apoštolov a keď zaburácal arcidiakonov hlas pri poslednom verši, ktorý nezainteresovaní diváci čakali už s toľkou netrpezlivosťou. Bolo im veselo, keď pili z plochej čaše vlažné červené víno s vodou, a bolo mi ešte veselšie, keď si kňaz rozhrnul ornát, chytil im ruky a začal ich vodiť v smršti hrmiaceho basu, čo vyťahoval "Izaiáš, plesaj!" okolo analoja. Ščerbackij a Čirikov, usmiati a čímsi rozradostnení, pridŕžali im koruny, zamotávali sa do mladuchinej vlečky a raz za párom zaostávali, raz zasa do neho vrážali - to vtedy, keď kňaz zastal. Iskra radosti, čo sa zapálila v Kitty, preskočila vari na všetkých ľudí v kostole. Levinovi sa zdalo, že aj kňaz a diakon sú v pokušení usmievať sa rovnako ako on.

Keď im kňaz zložil z hláv koruny, predniesol poslednú modlitbu a novomanželom zablahoželal. Levin pozrel na Kitty - ešte ju nikdy takú nevidel. Priam uchvacovala novým výrazom jasavého šťastia v tvári. Levin by jej bol strašne rád niečo povedal, ale nebol si istý, či už je koniec. Kňaz mu pomohol z ťažkej situácie. Usmial sa láskavo a ticho povedal: - Pobozkajte ženu a vy pobozkajte muža, - a vzal im z rúk sviece. Levin obozretne bozkal jej usmiate pery, podal jej ruku, pričom ním prenikol akýsi celkom nový, zvláštny pocit intimity, a pobral sa z kostola. Ešte neveril, nemohol uveriť, že je to pravda. Len vtedy uveril, keď sa im začudované, plaché pohľady stretli, a on cítil, že už jedno sú. Po večeri, ešte v tú noc, odišli novomanželia na dedinu.

7 Vronskij cestoval už tri mesiace spolu s Annou po Európe. Boli v Benátkach, Ríme, Neapole a práve prišli do malého talianskeho mesta, kde sa mienili na istý čas usadiť.

Hlavný čašník, pekný muž s pútcom, ťahajúcim sa v hustých napomádovaných vlasoch už od tyla, vo fraku s bielou batistovou košeľou obopínajúcou širokú hruď, so strapčekom príveskov nad zaokrúhleným bruškom, s rukami vo vreckách a s posmešne prižmúrenými očami, práve čosi upäto vravel istému pánovi, čo pri ňom zastal. Vtom počul, že na druhej strane ktosi vošiel a ide hore schodmi, obrátil sa, a keď zazrel ruského grófa, čo mal u nich prenajaté najlepšie izby, úctivo vytiahol ruky z vreciek a v predklone oznámil, že zriadenec tu už bol a že prenájom paláca je hotová vec. Hlavný správca môže zmluvu hocikedy podpísať.

- Á! To ma teší, - povedal Vronskij. - Pani je doma, či nie?

- Boli na prechádzke, ale práve sa vrátili, - oznámil čašník. Vronskij si zložil z hlavy mäkký klobúk so širokou strechou a poutieral si vreckovkou spotené čelo a vlasy, čo mu siahali do polovice uší a boli začesané dozadu, aby zamaskoval plešinu. Ešte pozrel roztržito na pána, čo tam ešte stále stál a díval sa naňho, a chcel ísť ďalej.

- Tento pán je Rus a spytuje sa na vás, - ozval sa hlavný čašník.

So zmiešanými pocitmi - aj sa hneval, že pred známymi sa človek nikde neskryje, aj túžil po akomkoľvek rozptýlení v jednotvárnom živote - sa Vronskij ešte raz obzrel na pána, ktorý po niekoľkých krokoch opäť zastal; a tu obom odrazu zažiarili oči.

- Goleniščev!

- Vronskij!

Bol to naozaj Goleniščev, Vronského kamarát z Pážacej školy. Goleniščev patril v Pážacej škole k liberálnej skupine, zo školy vyšiel s civilnou hodnosťou a nenastúpil do nijakej služby. Po absolvovaní školy sa priatelia rozišli a neskôr sa len raz stretli.

Vtedy Vronskij zistil, že Goleniščev si zvolil akúsi intelektuálsku liberálnu činnosť, v dôsledku čoho mal sklony pohŕdať jeho činnosťou a povolaním. Preto sa Vronskij ku Goleniščevovi pri stretnutí správal odmietavo, chladne a hrdo, ako napokon k väčšine ľudí, zmysel čoho bol približne takýto: "Je mi úplne jedno, či sa vám páči, alebo nepáči môj životný štýl, je to vaša vec, no ak sa chcete so mnou stýkať, musíte mi preukazovať patričnú úctu." Lenže Goleniščev sa k Vronskému tónu staval celkom ľahostajne, ba pohŕdavo. Podľa všetkého sa mali po tomto stretnutí ešte väčšmi odcudziť. A zatiaľ, keď sa teraz navzájom spoznali, obom zažiarili tváre a vykríkli od radosti. Vronskij bol sám prekvapený, že sa Goleniščevovi tak potešil, možno si ani sám neuvedomoval, ako veľmi sa nudí. Zabudol na nepríjemný dojem z posledného stretnutia a podal bývalému kamarátovi ruku s výrazom úprimnej radosti. A taká istá radosť vystriedala na Goleniščevovej tvári výraz nedávneho nepokoja.

- Či som len rád, že ťa vidím! - zvolal Vronskij a v priateľskom úsmeve ukázal pevné biele zuby.

- A ja tu počúvam - Vronskij, len som nevedel ktorý. Strašne som rád!

- Poď predsa ďalej. No, čo porábaš?

- Bývam tu už druhý rok. Pracujem.

- Nehovor! - začudoval sa Vronskij. - Poď ďalej.

A ako už boli Rusi navyknutí, namiesto toho, aby práve po rusky povedal to, čo nechcel, aby rozumelo služobníctvo, začal po francúzsky.

- Poznáš pani Kareninovú? Cestujeme spolu. Práve idem k nej, - povedal po francúzsky a pátravo sa zahľadel na Goleniščeva.

- Áno? Neviem o tom (hoci vedel), - ľahostajne odpovedal Goleniščev. - Už dávno si tu? - dodal.

- Ja? Štvrtý deň, - odpovedal Vronskij a ešte raz sa pátravo zahľadel do priateľovej tváre.

"Áno, je to slušný človek, má na vec správny názor," povedal si v duchu Vronskij, keď si uvedomil výraz v Goleniščevovej tvári aj to, prečo zmenil tému. "Môžem ho Anne predstaviť, má na vec správny názor."

Počas tých troch mesiacov, ktoré strávil s Annou v cudzine, kládol si Vronskij pri každej novej známosti v duchu otázku, ako sa bude nový človek dívať na jeho vzťah k Anne, a u mužov sa zväčša stretal so správnym názorom. No keby sa bol niekto spýtal jeho a tých, čo mali "správny" názor na vec, v čom ten ich názor spočíva, ocitol by sa on aj oni v ťažkostiach.

V skutočnosti tí, čo podľa Vronského "správne" chápali vec, nechápali ju ani trošku, a len sa správali tak, ako sa vo všeobecnosti správajú dobre vychovaní ľudia pri všetkých ťažkých, neriešiteľných problémoch, čo obliehajú život zo všetkých strán - správali sa, ako vyžaduje slušnosť, vyhýbali sa narážkam a nepríjemným otázkam. Tvárili sa, že plne chápu význam a zmysel situácie, že všetko uznávajú, ba schvaľujú, ale pokladajú za nevhodné a zbytočné sa o tom šíriť.

Vronskij hneď vycítil, že Goleniščev je jeden z nich, a preto sa mu dvojnásobne potešil. A Goleniščev sa vskutku správal voči Anne, keď jej ho predstavili, tak, že si už Vronskij ani lepšie želať nemohol. Zrejme mu vôbec nerobilo ťažkosti vyhýbať sa témam, čo by mohli vyznieť trápne.

Annu dosiaľ nepoznal a bol prekvapený jej krásou a ešte väčšmi prostotou, s akou znáša svoje postavenie. Zapýrila sa, keď k nej Vronskij priviedol Goleniščeva, a detský rumenec na jej úprimnej, krásnej tvári ho priam uchvátil. No predovšetkým sa mu páčilo, že Anna ihneď, akoby naschvál, aby nedošlo pred novým človekom k nedorozumeniu, volala Vronského jednoducho Alexejom a povedala, že sa idú spolu nasťahovať do práve prenajatého domu, ktorý tu volajú palazzo. Tento priamy a jednoduchý postoj k veci Goleniščevovi imponoval. Ako tak zaznamenával Annine dobrosrdečno-veselé, energické spôsoby a porovnal si to s Alexejom Alexandrovičom, ktorého poznal, aj s Vronským, zdalo sa mu, že ju dokonale chápe. Zdalo sa mu, že chápe to, čo Anna raz nemohla pochopiť - totiž ako sa môže po tom, keď uvrhla do nešťastia muža, keď opustila syna a stratila dobrú povesť, cítiť energická, veselá a šťastná.

- Je aj v sprievodcovi, - povedal Goleniščev, mysliac tým palác, ktorý Vronskij prenajal. - Majú tam nádherného Tintoretta. Z posledného obdobia.

- A viete čo? Vonku je tak krásne, poďme si to ešte raz obzrieť, - obrátil sa Vronskij k Anne.

- Veľmi rada, už aj si idem po klobúk. Vravíte, že je horúco? - zastala medzi dverami a pozrela spýtavo na Vronského. A zas sa začervenala po korienky vlasov.

Vronskij vyčítal z Anninho pohľadu, že nevie, aký má on vzťah ku Goleniščevovi, a že sa bojí, či sa správa podľa jeho predstáv. Utkvel na nej dlhým nežným pohľadom.

- Ani nie veľmi.

A jej sa pozdalo, že všetko pochopila, predovšetkým to, že je s ňou spokojný; usmiala sa naňho a rýchlym krokom vyšla z izby.

Priatelia pozreli na seba a obaja sa zatvárili rozpačito, akoby chcel Goleniščev, ktorému sa Anna zjavne veľmi páčila, niečo o nej povedať, no nevedel čo presne, a Vronskij, akoby si to aj želal, no aj sa toho bál.

- Nuž tak, - začal Vronskij, aby prerušil ticho. - Vravíš, že si sa tu usadil? Ešte vždy sa zapodievaš tým istým? - pokračoval, lebo si spomenul, že mu ktosi vravel, že Goleniščev čosi píše… - Áno, píšem druhý diel Dvoch princípov, - povedal Goleniščev a až sa pri tejto otázke od spokojnosti začervenal, - totiž, aby som bol presný, ešte nepíšem, iba si to pripravujem, zbieram materiál. Druhý diel bude podstatne väčší, obsiahne takmer všetky problémy. U nás v Rusku nie a nie pochopiť, že sme dedičmi Byzancie, - pustil sa do dlhého, zápalistého výkladu.

Vronskému bolo spočiatku trápne, že nepoznal ani prvú knihu o Dvoch princípoch, o ktorej hovoril autor ako o čomsi známom. No neskôr, keď začal Goleniščev vykladať svoje myšlienky a Vronskij ho mohol sledovať, hoci Dva princípy nepoznal, počúval ho so záujmom, lebo Goleniščev hovoril dobre. Čo však Vronského prekvapovalo, ba až mrzelo, bolo prepiate podráždenie, s akým Goleniščev hovoril o veci, čo ho tak zaujímala. Čím dlhšie hovoril, tým fanatickejšie mu planuli oči, tým prudšie oponoval fiktívnym odporcom a tým splašenejší a ukrivdenejší bol výraz jeho tváre. Ako si tak Vronskij predstavoval Goleniščeva - chudorľavého, vrtkého, dobráckeho a charakterného mladíka, prímusa triedy, márne pátral po príčine jeho podráždenia a neschvaľoval ho. Najmä sa mu nepáčilo, že Goleniščev, človek z lepších kruhov, dostal sa na jednu platformu s kadejakými škrabákmi, čo ho popudzujú a zlostia. Stojí to zato? Toto sa Vronskému na ňom nepáčilo, no pritom tušil, že Goleniščev je nešťastný, a bolo mu ho ľúto. Živá, dosť pekná Goleniščevova tvár, kým chvatne a ohnivo vykladal svoje myšlienky, pričom si ani nevšimol, že sa Anna vrátila, vyjadrovala hlboké nešťastie, ba až akési pomätenie zmyslov.

Keď Anna vošla do izby v klobúku a peleríne a zastala, temperamentne sa pohrávajúc krásnou rukou so slnečníkom, Vronskij sa s pocitom úľavy odtrhol od tých uprene na neho hľadiacich, žalujúcich sa Goleniščevových očí a s umocnenou láskou pozrel na svoju pôvabnú Annu, plnú života a optimizmu. Goleniščev sa len horko-ťažko spamätal a spočiatku bol akýsi skleslý a zachmúrený, no Anna, plná láskavej zhovievavosti voči celému svetu (v tom čase bola taká), ho čoskoro svojím prostým a veselým správaním zo skleslosti vyviedla. Začala o tom i onom, až ho napokon priviedla na maliarstvo, o ktorom sa rozhovoril veľmi zasvätene, a pozorne ho počúvala. Pešo došli k domu, ktorý najali, a obzreli si ho.

- Veľmi sa teším jednej veci, - povedala Anna Goleniščevovi už pri návrate. - Alexej bude mať vyhovujúci ateliér. Tú izbičku si musíš zobrať, - prihovorila sa Vronskému po rusky a tykala mu, lebo si už bola načistom, že ku Goleniščevovi vo svojom osamení priľnú a že sa pred ním netreba tajiť.

- Vari len nemaľuješ? - Goleniščev sa rýchlo otočil k Vronskému.

- Ale áno, už dlhšie sa tomu venujem, a teraz sa pokúšam sám, - odpovedal Vronskij a začervenal sa.

- Je veľmi nadaný, - vyhlásila Anna s radostným úsmevom. - Pochopiteľne, nie som znalkyňa! No aj naslovovzatí odborníci to už potvrdili.

8 Anna bola v prvom období svojej slobody a rýchlo sa navracajúceho zdravia až hriešne šťastná a plná radosti zo života. Spomienky na mužovo nešťastie jej šťastie nekalili. Takéto spomienky boli po prvé priveľmi strašné, aby ich v sebe živila, po druhé, z mužovho nešťastia vyplynulo pre ňu priveľké šťastie, aby to mohla ľutovať. Spomienka na všetko, čo sa s ňou odohrávalo po chorobe: zmierenie s mužom, roztržka, správa o Vronského zranení, jeho príchod, prípravy na rozvod, odchod z mužovho domu, rozlúčka so synom - to všetko jej pripadalo ako horúčkovité vidiny, z ktorých sa prebrala v cudzine, sama s Vronským. Spomienka na zlo, ktoré spôsobila mužovi, vzbudzovala v nej pocit podobný hnusu - dal by sa prirovnať k pocitu topiaceho sa, čo strasie zo seba kŕčovite sa držiaceho človeka. Ten človek sa utopil. Pravda, bolo to mrzké, no bola to jediná záchrana, a teda radšej na také strašné podrobnosti ani nespomínať.

Istá upokojujúca úvaha, pokiaľ ide o jej čin, jej hneď vtedy po roztržke prišla na um, a keď teraz spomínala na minulosť, spomínala vlastne len na onú úvahu: "Je isté, že som ja zavinila nešťastie toho človeka," uvažovala, "no nechcem z toho nešťastia nič vyťažiť; aj ja trpím a budem vždy trpieť: zriekla som sa čohosi, čo mi bolo nadovšetko drahé, zriekla som sa dobrého mena a syna. Spáchala som zlo, a preto odmietam šťastie, rozvod nepodpíšem a budem trpieť hanbou a stratou syna." No čo ako úprimne chcela trpieť, netrpela. Nijakú hanbu necítila. V cudzine totiž, s taktom, ktorým obaja oplývali, vyhýbali sa ruským dámam, takže nikdy nemuseli hrať divadlo a všade sa stretali len s ľuďmi, čo sa tvárili, že dobre chápu ich vzájomný vzťah, ba chápu ho ešte lepšie ako oni sami. Odlúčením od milovaného syna tiež sprvu netrpela. Maličká Annie, Vronského dieťa, bola taká chutná a natoľko si Annu získala, odkedy jej ostala len ona, že si Anna na syna len zriedka pomyslela.

Potreba naplno žiť, znásobená návratom fyzických síl, bola taká mocná a životné podmienky boli také nové a príjemné, že sa Anna cítila až hriešne šťastná. Čím bližšie poznávala Vronského, tým väčšmi ho milovala. Milovala ho pre neho samého i pre jeho lásku k nej. Neprestávalo ju tešiť, že ho úplne ovláda. V jeho prítomnosti sa cítila vždy dobre. Všetky povahové črty Vronského, a poznávala ich čoraz lepšie, boli jej nevýslovne drahé. Jeho zovňajšok, v civile celkom iný, jej učarúval, akoby bola zaľúbeným dievčatkom. Vo všetkom, čo vravel, robil a na čo myslel, videla ušľachtilosť a noblesu. Obdiv, čo k nemu cítila, ju samu často ľakal, no márne v ňom hľadala niečo nepekné. Neodvážila sa však pred ním ukázať, že si uvedomuje v porovnaní s ním svoju bezvýznamnosť. Mala dojem, že keby to vedel, skôr by ju prestal milovať; a teraz sa ničoho väčšmi nebála, hoci na to nemala nijaké dôvody, ako toho, že stratí jeho lásku. Bolo však nad jej sily nebyť mu vďačná za jeho vzťah a nedávať mu najavo, ako si to váži. Vronskij, ktorý bol podľa nej priam povolaný na štátnickú činnosť, kde by určite zohral významnú rolu - zriekol sa kvôli nej svojich ctižiadostivých plánov a nikdy pred ňou neprejavil ani najmenšiu ľútosť. Bol k nej vari ešte nežnejší a úctivejší ako dosiaľ a stále mal na pamäti, aby nikdy nepocítila trápnosť svojho postavenia. Vronskij, vzor chlapskosti, jej nikdy v ničom neodporoval, no nielen to, vo vzťahu k nej akoby nemal vlastnú vôľu a zdalo sa, že mu o iné nejde, len aby vopred uhádol každé jej želanie. A Anna si to nemohla nevážiť, hoci tá jeho prepiata pozornosť, to ovzdušie starostlivosti, ktorým ju obklopoval, ju občas dosť stiesňovali.

No Vronskij zatiaľ, hoci sa do písmenka splnilo, po čom tak dlho túžil, nebol najšťastnejší. Čoskoro zistil, že splnenie túžob mu poskytuje len zrnko piesku z hory šťastia, ktorú čakal. Toto splnenie túžob mu potvrdilo večný omyl ľudí, čo vidia šťastie v splnení svojich túžob. V prvom období, ako spojil svoj život s Annou a obliekol si civilný oblek, vychutnával dosiaľ nepoznanú slobodu ako takú, aj slobodu v láske, a bol spokojný, lenže nie nadlho. Čoskoro zistil, že sa mu v duši zobúdzajú túžby po túžbach, clivota. Nezávisle od vlastnej vôle začal sa chytať každého letmého vrtochu, vidiac v ňom želanie a cieľ. Šestnásť hodín dňa bolo treba čímsi zaplniť, veď žili v cudzine ničím neviazaní, mimo rámca náročného spoločenského života, ktorý im zaberal toľko času v Petrohrade. Na staromládenecké radovánky, ktoré boli náplňou predošlých zahraničných ciest Vronského, nemohol ani len pomyslieť, keďže jediný pokus toho druhu - neskorá večera so známymi - mal za následok depresiu, u Anny takú nečakanú a neprirodzenú. Stýkať sa s miestnou či ruskou spoločnosťou pri neurčitosti svojho postavenia tiež nemohli. Prehliadky pamätihodností - odhliadnuc od toho, že všetko už dávno videl - nemali preňho, pre Rusa a inteligentného človeka, tú nedefinovateľnú závažnosť, akú im pripisujú Angličania.

A ako vyhladnuté zviera chniape po hocičom v nádeji, že v tom nájde obživu, tak aj Vronskij celkom podvedome siahal raz po politike, raz po nových knihách, inokedy po obrazoch.

A keďže už za mladi mal vzťah k maliarstvu a raz nevedel, na čo míňať peniaze, pustil sa zbierať rytiny, napokon zakotvil pri maliarstve, začal sa ním hlbšie zapodievať a doň vložil celú rezervu túžob, ktoré volali po naplnení.

Bolo mu dané chápať umenie a verne, s vkusom ho napodobovať, a tak si povedal, že má to, čo má umelec mať, a po kratšom zaváhaní, akú cestu v maliarstve si má vybrať, či tematiku náboženskú, historickú, žánrovú alebo realistickú, pustil sa do maľovania. Vyznal sa vo všetkých žánroch a mohol sa dať inšpirovať tým aj oným; no bolo nad jeho pochop, že by bolo možné aj vôbec nevyznať sa v žánroch a dať sa inšpirovať priamo tým, čo má v duši, nestarajúc sa ani najmenej, či to, čo maľuje, bude patriť k niektorému určitému slohu. Keďže toto nevedel a nečerpal priamo zo života, ale nepriamo zo života už vyjadreného umením, inšpiroval sa veľmi rýchlo a ľahko a práve tak rýchlo a ľahko dosahoval, že to, čo namaľoval, sa veľmi podobalo slohu, ktorý chcel napodobiť.

Zo všetkých slohov sa mu najväčšmi páčil francúzsky, graciózny a efektný; v tomto slohu aj začal portrétovať Annu v talianskom kroji, a tento portrét pokladal on aj každý, kto ho videl, za veľmi vydarený.

9 Starý, spustnutý palác s vysokými štukovými stropmi a freskami na stenách, s mozaikovými dlážkami a s ťažkými súkennými žltými stórami na vysokých oblokoch, s vázami na podstavcoch a kozuboch, s vyrezávanými dverami a pošmúrnymi dvoranami s množstvom obrazov na stenách - tento palác, keď sa doň nasťahovali, živil už len svojím vzhľadom vo Vronskom lichotivý omyl, že nie je ani tak ruský statkár a veliteľ dvorných jágrov vo výslužbe, ale skôr hlboko vzdelaný milovník umenia a jeho mecenáš a navyše skromný umelec, čo sa pre milovanú ženu zriekol spoločnosti, stykov a ctižiadostivých plánov.

Úloha, ktorú si Vronskij zvolil, sadla mu po presťahovaní do paáca ešte lepšie, a keď sa Goleniščevovým prostredníctvom zoznámil s niekoľkými zaujímavými ľuďmi, nič mu spočiatku nechýbalo. Maľoval pod vedením talianskeho profesora výtvarného umenia skice prírody a zahĺbil sa do štúdia talianskeho stredoveku. Stredoveký život Talianska Vronského v poslednom čase natoľko uchvátil, že ešte aj klobúk a pléd cez plece nosil ako v stredoveku, čo mu veľmi pristalo.

- A my tu bývame a o ničom nevieme, - povedal raz Vronskij Goleniščevovi, čo k nim v jedno ráno zašiel. - Videl si už Michajlovov obraz? - spýtal sa ho, podávajúc mu čerstvé ruské noviny, a ukázal mu článok o ruskom maliarovi, čo býval v tomto meste a práve dokončil obraz, o ktorom sa už dávno hovorilo a bol už aj predaný. V článku boli výčitky na adresu vlády a Akadémie, že skvelý umelec nemá nijakú podporu a pomoc.

- Videl som ho, - odpovedal Goleniščev. - Pochopiteľne, talent má, ale je vo vleku celkom falošného smeru. Je to stále to isté ivanovovsko-straussovsko-renanovské ponímanie Krista a sakrálneho maliarstva.

- Čo znázorňuje obraz? - spýtala sa Anna.

- Krista pred Pilátom. Kristus je znázornený ako Žid presne v poňatí neorealistickej školy.

A Goleniščev, vyprovokovaný otázkou o námete obrazu na jednu zo svojich najobľúbenejších tém, začal vykladať: - Nechápem, ako sa môžu tak strašne mýliť. Kristus má už predsa svoje vžité stvárnenie v umení slávnych starých majstrov. Čiže ak nechcú dnešní maliari znázorňovať Boha, ale revolucionára či mudrca, nech si vyberú z histórie Sokrata, Franklina, Charlottu Cordayovú, len nie Krista. No oni si vyberajú akurát takú postavu, čo sa na umelecké stvárňovanie vôbec nehodí, a potom… - A je pravda, že Michajlov žije v takej biede? - spýtal sa Vronskij, lebo si pomyslel, že jemu, ruskému mecenášovi, by sa patrilo pomôcť umelcovi bez ohľadu na to, či je obraz dobrý, alebo zlý.

- Nemyslím. Je totiž výborný portrétista. Poznáte jeho portrét Vasiľčikovovej? No zdá sa, že už nechce robiť portréty, a je možné, že sa ocitol v núdzi. Vravím, že… - A nemohli by sme ho poprosiť, aby portrétoval Annu Arkadievnu?

- Prečo mňa? - začudovala sa Anna. - Mám portrét od teba, a to mi stačí. Radšej Aňu (tak volala svoju dcéru). Tamto je, - dodala, keď pozrela oblokom na dojku, krásnu Talianku, čo práve vynášala dieťa do záhrady, a hneď nenápadne pozrela na Vronského. Krásna dojka, čo sedela Vronskému za model, keď maľoval hlavu na obraze, bolo jediné, čím sa Anna v terajšom živote tajne zhrýzala. Vronskij sa počas maľovania kochal jej krásou a stredovekým nádychom, a tak Anna, ktorá sa neodvažovala priznať, že sa bojí, aby na ňu nežiarlila, zahŕňala ju a jej synčeka nehou a priam ich rozmaznávala.

Vronskij pozrel tiež do obloka a do Anniných očí, no hneď sa obrátil ku Goleniščevovi a spýtal sa: - Poznáš toho Michajlova osobne?

- Stretol som sa s ním zopár ráz. No je to čudák a absolútne nevzdelaný človek. Patrí, viete, k tým novým primitívnym ľuďom, čo nie sú v dnešných časoch nijakou zvláštnosťou, viete, k tým voľnomyšlienkárom, ktorí hneď a zaraz vhupnú do neverectva, negácie a materializmu. Predtým, - vravel Goleniščev, ktorý si nevšimol, či nechcel si všimnúť, že aj Anna a Vronskij chcú niečo povedať, - voľakedy bol voľnomyšlienkárom človek vychovaný v zásadách náboženstva, zákona a mravnosti, čo sa k voľnomyšlienkárstvu dopracoval po ťažkom boji a úsilí; no dnes máme nový typ samorastlých voľnomyšlienkárov, ktorí si bujnejú a ani sa im nesníva, že existovali nejaké zákony mravné a náboženské, že existovali autority, a ocitnú sa rovno v negovaní všetkého, čiže sú primitívi. Tak aj Michajlov. Ak sa nemýlim, je synom moskovského hlavného komorníka a nemá nijaké vzdelanie. Keď vstúpil na Akadémiu a urobil si meno, zachcelo sa mu, ako človeku nie hlúpemu, vzdelania. A upnul sa k tomu, čo sa jemu videlo byť prameňom vzdelávania - k časopisom. Chápte, za dávnych čias by sa bol človek, čo zatúžil po vzdelaní, povedzme taký Francúz, pustil do štúdia všetkých klasikov: teológov i tragikov, historikov i filozofov, a chápete, koľko duševnej námahy by musel na to vynaložiť. No u nás dnes rovno natrafil na literatúru negujúcu, šmahom si osvojil celý extrakt vedy negujúcej, a bodka. Ba čo viac: pred takými dvadsiatimi rokmi by bol aj v tejto literatúre našiel aspoň náznaky boja proti autoritám, proti starodávnym názorom, a z toho boja by bol pochopil, že tu existovalo aj niečo iné; no dnes natrafí rovno na literatúru, kde sa nielenže nepokladá za potrebné aspoň dišputou si uctiť starodávne názory, ale kde sa rovno hovorí: nič nie je, évolution, výber, existenčný boj - a to je všetko. Ja vo svojej práci… - Viete vy čo, - ozvala sa Anna, ktorá si už dlhšie vymieňala s Vronským kradmé pohľady, vediac, že Vronského nezaujíma maliarovo vzdelanie, ale že je zaujatý myšlienkou umelcovi pomôcť a objednať uňho portrét. - Viete vy čo? - rázne prerušila rozrečneného Goleniščeva. - Poďme k nemu!

Goleniščev sa spamätal a rád sa k jej návrhu pripojil. Maliar býval vo vzdialenej štvrti, a tak si povedali, že si najmú koč.

O hodinu sa už koč, obsadený vpredu Annou, Goleniščevom a Vronským, blížil k novému krásnemu domu vo vzdialenej štvrti. Keď sa dozvedeli od domovníkovej ženy, čo im vyšla v ústrety, že Michajlov síce prijíma hostí v ateliéri, ale teraz je vo svojom byte kúsok odtiaľto, poslali ju k nemu s navštívenkami a s prosbou, aby si mohli prezrieť jeho obrazy.

10 Navštívenky grófa Vronského a Goleniščeva sa maliarovi Michajlovovi dostali do rúk, keď bol - napokon ako vždy - pohrúžený do práce. Celé doobedie pracoval v ateliéri na veľkom obraze. Potom šiel domov a tu sa rozčúlil, že si žena nevedela dať rady s domácou, čo prišla vymáhať peniaze.

- Sto ráz som ti vravel, aby si sa s ňou do dlhých rečí nepúšťala. Aj tak si trúba, ale keď spustíš po taliansky, si ešte väčšia trúba, - uzavrel po dlhej škriepke.

- Mal si sa skôr starať, ja za nič nemôžem. Keby som mala peniaze… - Prekristapána, daj mi pokoj! - skríkol Michajlov plačlivým hlasom a zapchal si uši, potom odišiel do pracovne a zatvoril za sebou dvere. - Tupá ženská! - povedal si, sadol za stôl, otvoril skicár a v okamihu sa pribral s neobyčajným zápalom do začatej kresby.

Nikdy nepracoval s takým zaujatím a s takými výsledkami, ako keď sa mu zle vodilo, najmä keď sa vadil so ženou. "Ach! Môcť sa tak prepadnúť do pekla!" rozmýšľal pri práci. Kreslil štúdiu človeka v záchvate hnevu. Štúdia bola už vlastne hotová, ale nepáčila sa mu. "Nie, tamtá bola lepšia… Kde len je?" Šiel za ženou a zachmúrene, bočiac od nej pohľadom, spýtal sa najstaršej dcéry, kde je tá kresba, ktorú im dal. Zašantročená kresba sa našla, no bola zašpinená a pokvapkaná voskom. No aj tak si ju zobral, položil na stôl, odtiahol sa a zahľadel sa na ňu prižmúrenými očami. Zrazu sa usmial a natešene rozhodil rukami.

- Tak, tak! - poznamenal, chytil ceruzu a začal rýchlo kresliť. Vosková škvrna celkom pozmenila pózu postavy.

Ako tak vypracúval novú pózu, zrazu sa mu vybavila energická tvár a výrazná brada obchodníka, u ktorého brával cigary, a túto tvár a túto bradu hneď nakreslil. Zasmial sa od radosti. Mŕtva, vymyslená postava zrazu ožila, zrazu bola taká, že sa na nej nič nedalo meniť. Postava žila a bola jasne a definitívne vytvorená. Kresba sama by vari ešte zniesla zopár opráv, ktoré si postava vyžadovala, neškodilo by, ba mali by sa inak rozostaviť nohy a celkom zmeniť poloha ľavej ruky, odhrnúť vlasy. No pri týchto opravách Michajlov už nemenil postavu ako takú, iba odstraňoval, čo ju zakrývalo. Akoby z nej stŕhal závoje, pre ktoré ju nebolo celú vidieť; každá ďalšia čiara len zvýrazňovala postavu v celej jej energickej sile, až bola taká, ako sa mu javila pod vplyvom voskovej škvrny. Keď mu doniesli navštívenky, práve postavu obozretne dokončieval.

- Hneď to bude, hneď! Zašiel k žene.

- No, v poriadku, Šaša, už sa nehnevaj! - povedal s plachým a nežným úsmevom. - Ty si bola na vine. Aj ja som bol na vine. Všetko zariadim. - A keď sa pomeril so ženou, obliekol si olivový kabát so zamatovým golierom a klobúk a pobral sa do ateliéru. Vydarená kresba mu už vyšumela z hlavy. V tejto chvíli ho tešila aj znepokojovala návšteva Rusov z vysokých kruhov, čo prišli do jeho ateliéru na koči.

Na obraz, na ten, čo mal práve na stojane, mal už v hĺbke duše svoj názor - taký obraz ešte nik dosiaľ nenamaľoval. Nemyslel si, že by jeho obraz bol lepší než všetky Raffaelove obrazy, ale vedel, že to, čo svojím obrazom chcel vyjadriť, aj vyjadril, a vyjadril tak, ako ešte nikto dosiaľ. To vedel so všetkou určitosťou už dávno, vedel to, odkedy sa do tohto obrazu pustil; no názory iných ľudí, nech boli hocaké, boli preňho nesmierne dôležité a vzrušovali ho do hĺbky duše. Do hĺbky duše ho vedela vzrušiť každá, aj tá najpovrchnejšia poznámka, taká, čo prezrádzala, že kritici vlastne postrehli len maličkú časť toho, čo videl vo svojom obraze on sám. Svojim kritikom pripisoval vždy väčšiu mieru chápavosti, akú mal on, a vždy čakal od nich niečo také, čo sám v obraze nevidel. A v názoroch kritikov, ako sa mu zdalo, nachádzal práve toto.

Blížil sa rýchlymi krokmi k dverám ateliéru, a hoci bol rozrušený, uchvátilo ho mäkké osvetlenie Anninej postavy, ktorá stála v tienistom podjazde a počúvala Goleniščeva - práve jej čosi horlivo vravel - no zároveň by si bola rada obzrela blížiaceho sa maliara. Blížil sa k nim a ani si nevšimol, ako sa zmocnil toho dojmu a spracoval ho práve tak ako bradu obchodníka, čo predáva cigary, kamsi ho schoval, odkiaľ ho v prípade potreby bude môcť vytiahnuť. Návštevníci, Goleniščevovými rečami už vopred maliarom rozčarovaní, boli ešte rozčarovanejší jeho zovňajškom. Stredne vysoká, rozložitá postava, vykrúcavá chôdza, hnedý klobúk, olivový kabát a úzke nohavice, hoci sa už dávno nosia široké, a najmä všedná široká tvár s výrazom plachosti i túžby zachovať si dôstojnosť - to všetko zapôsobilo nepriaznivým dojmom.

- Ráčte, prosím, ďalej, - povedal so silenou ľahostajnosťou, potom vošiel do predsiene, vytiahol z vrecka kľúč a otvoril dvere.

11 V ateliéri si maliar Michajlov hostí ešte raz obzrel a zafixoval si do vedomia Vronského tvár, najmä jeho lícne kosti. Aj keď jeho umelecký cit neúnavne pracoval, zbierajúc materiál, aj keď bol čoraz vzrušenejší, že sa blíži chvíľa ohodnotenia jeho práce, rýchlo si vytvoril z nenápadných prejavov presnú predstavu o tých troch ľuďoch. Tamten (Goleniščev) bol tunajší Rus. Michajlov si nepamätal ani jeho priezvisko, ani to, kde sa s ním stretol a o čom sa s ním zhováral. Pamätal si len jeho tvár, ako si vždy pamätal všetky tváre, čo kedy videl, no pamätal si aj, že je to jedna z tvárí odložených vo vedomí do veľkého oddelenia tvárí chudobných na výraz a nie naozaj významných. Bohaté vlasy a nápadne odhalené čelo dodávali len vonkajšiu závažnosť tvári, v ktorej nebolo okrem nepatrného výrazu detského nepokoja, sústredeného v mieste, kde sa zbieha obočie, nič iné. Vronskij a Anna boli podľa Michajlova vznešení a bohatí Rusi, čo sa nerozumejú do umenia - ako ostatne všetci bohatí Rusi - no čo sa tvária ako milovníci umenia. "Všetko staré si už asi poobzerali a teraz chodia po ateliéroch súčasných maliarov - je tu ten šarlatánsky Nemec a hlupák Angličan, predraffaelista, a ku mne prišli len preto, aby si v tom prehľade zaplnili medzeru," rozmýšľal. Dobre poznal maniere diletantov (čím múdrejší sú, tým horšie): obzerajú si ateliéry súčasných maliarov len kvôli tomu, aby mohli povedať, že umenie upadlo a že čím dlhšie človek hľadí na tých nových, tým prenikavejšie cíti, akí sú veľkí starí majstri nenapodobiteľní. Toto všetko čakal, toto všetko videl v ich tvárach, videl v tej ľahostajnej nedbanlivosti, s akou sa medzi sebou zhovárali, s akou si obzerali manekýnov a busty a chodili si bez okolkov po ateliéri, čakajúc, kým odkryje obraz. No aj tak, pokým sa prehraboval v skicách, vyťahoval stóry a skladal plachtu, pociťoval silné vzrušenie, vzrušenie o to mocnejšie, že hoci videl v každom urodzenom Rusovi pľuhavého hlupáka, Vronskij a najmä Anna sa mu pozdávali.

- Bude sa teda páčiť? - ukázal na obraz a vykrúcavou chôdzou odstúpil nabok. - Je to Ježiš pred Pilátom. Matúš, kapitola dvadsiata siedma, - povedal a pocítil, že sa mu roztriasli od vzrušenia pery. Odstúpil ešte ďalej, zastal v úzadí.

Tých niekoľko okamihov, kým sa návštevníci mlčky pozerali na obraz, pozeral naň aj on, pozeral pohľadom ľahostajným a nezainteresovaným. V tých niekoľkých okamihoch uveril, že o chvíľu odznie neodvolateľný, s spravodlivý ortieľ a že ho vyslovia práve títo návštevníci, ktorými pred chvíľou tak pohŕdal. Zabudol na všetko, čo si o svojom obraze doteraz, za tie tri roky maľovania, myslel; zabudol na jeho hodnoty, o ktorých nepochyboval - videl obraz ich ľahostajnými, nezaujatými očami a nenachádzal na ňom nič pekné. V popredí videl mrzutú tvár Pilátovu a pokojnú tvár Ježišovu a v pozadí postavy Pilátových prisluhovačov a tvár Jánovu, sústredene sledujúcu, čo sa deje. Každá tvár, čo v ňom dozrela s toľkým hľadaním, omylmi, opravami vo svoj osobitný charakter, každá tvár, čo mu spôsobila toľko múk a radosti, aj všetky tie tváre toľko ráz popremiesťované pre zachovanie celistvosti, všetky tie odtiene koloritu a tónov, čo tak krvopotne dosiahol - to všetko dokopy sa mu teraz, keď pozeral na obraz ich očami, videlo banálne, tisíc ráz opakované. Ježišova tvár, tvár, na ktorej si najväčšmi zakladal, stredobod celého obrazu - keď naň prišiel, upadol do vytrženia - všetko preňho stratilo cenu, hľadiac na obraz ich očami. Videl dobre namaľovanú (a vlastne ani nie dobre - teraz videl jasne celú hŕbu chýb) napodobeninu nekonečného radu Tizianových, Raffaelových, Rubensových Ježišov, vojakov a Pilátov. Všetko bolo banálne, úbohé, staré a dokonca hlúpo namaľované - namaľované akosi krikľavo a slabo. A nebudú nespravodliví, ak v jeho prítomnosti utrúsia len pokrytecky zdvorilostné frázy, a keď osamejú, budú ho ľutovať a vysmievať sa mu.

To ticho bolo už preňho neznesiteľné (hoci trvalo najviac ak minútu). Aby ho narušil a ukázal, že je celkom pokojný, pozbieral odvahu a oslovil Goleniščeva.

- Ak sa nemýlim, mal som už to potešenie, - začal, pričom sa nervózne obzeral raz na Annu, raz na Vronského, aby mu neušla ani jedna črta z výrazu ich tvárí.

- Pravdaže! Stretli sme sa u Rossiho, pamätáte sa predsa, na večierku, kde recitovala tá mladá Talianka, nová Ráchel, - nenútene odvetil Goleničšev, ktorý bez najmenšej ľútosti preniesol pohľad z obrazu na maliara.

To si však predsa len všimol, že umelec čaká kritiku obrazu, a povedal: - Váš obraz poriadne pokročil od tých čias, čo som ho videl naposledy. A ako vtedy, tak aj teraz ma priam prekvapuje postava Piláta. Ako ho človek chápe, taký dobrý, správny chlap, no celkovým založením úradník do špiku kostí, ktorý nevie, čo činí. No vidí sa mi… Michajlovova tvár so živou mimikou zrazu celá zažiarila, aj oči mu zasvietili. Chcel čosi povedať, ale od vzrušenia nemohol, a tak sa zatváril, že si musí odkašlať. Aj keď mal veľmi nízku mienku o Goleniščevovej schopnosti chápať umenie, aj keď bola oná vcelku pravdivá poznámka o úradníckom výraze Pilátovej tváre neodôvodnená, aj keď mu mohla právom taká nepodstatná poznámka povedaná na úvod, keď sa malo hovoriť o závažnejších veciach, prichodiť takmer urážlivá - Michajlova priviedla táto poznámka do vytrženia ducha. Aj on si myslel o Pilátovi to isté, čo práve vyslovil Goleniščev. Skutočnosť, že podobných pripomienok mohlo odznieť na tisíce a všetky by boli - to Michajlov vedel - správne, nijako nezmenšovala význam Goleniščevovej poznámky. Zahorel k nemu sympatiou pre túto poznámku a zo skleslosti prešiel zrazu do nadšenia. Jeho obraz pred ním okamžite ožil v celej svojej nesmiernej zložitosti všetkého, čo na ňom žilo. Michajlov sa zase pokúsil povedať, že aj on takto chápe Piláta; no pery sa mu neposlušne triasli, nie a nie vyriecť slovo. Vronskij a Anna tiež čosi vraveli oným tichým hlasom, akým sa zvyčajne hovorí na výstavách - čiastočne preto, aby neurážali umelca, čiastočne preto, aby nepovedali nahlas hlúposť, čo sa človeku pri hodnotení umenia tak ľahko môže vyšmyknúť. Michajlovovi sa zdalo, že obraz aj na nich zapôsobil. Prikročil k nim.

- Kristus má fantastický výraz! - povedala Anna. Zo všetkého, čo tu videla, tento výraz sa jej páčil najviac, cítila, že je stredobodom obrazu a že preto pochvala maliarovi iste dobre padne. - Vidieť, že Piláta ľutuje.

Bola to opäť jedna z tisícok správnych pripomienok, ktoré sa dali povedať o jeho obraze a o postave Krista. Povedala, že Kristus ľutuje Piláta. Pravdaže, v Kristovom výraze musela byť ľútosť, lebo v ňom je láska, nenarušiteľný pokoj, odhodlanie podstúpiť smrť a uvedomenie si márnosti akýchkoľvek slov. Pravdaže má Pilát úradnícky výraz a Kristus ľútostivý, veď aj sú jeden zosobnením telesného života, druhý duchovného. Toto všetko a ešte všeličo iné sa mihlo Michajlovovi hlavou. A jeho tvár opäť zažiarila od nadšenia.

- Áno, tá postava, koľko je okolo priestoru. Doslova sa dá obísť, - poznamenal Goleniščev, zrejme chcel tým naznačiť, že neschvaľuje myšlienkový obsah postavy.

- Naozaj majstrovská maľba! - prehovoril Vronskij. - Ako vynikajú postavy v pozadí! Darmo, technika je technika, - obrátil sa na Goleniščeva, čím narážal na ich rozhovor, že Vronskij už nedúfa, že by niekedy dosiahol majstrovstvo v technike maľby.

- Áno, áno, skvelé! - potvrdil Goleniščev aj Anna. Aj keď bol Michajlov priam unesený, pri poznámke o technike ho pichlo pri srdci, fľochol nahnevane na Vronského a zachmúril sa. Často počúval toto slovo - technika - a raz nevedel, čo sa vlastne pod tým rozumie. Iba toľko vedel, že sa pod tým slovom chápe mechanická schopnosť maľovať a kresliť celkom nezávisle od obsahu. Často si všímal, a tak to bolo aj pri tejto pochvale, že sa technika kladie ako protiklad k vnútornej hodnote, akoby sa dalo dobre namaľovať to, čo je zlé. Vedel, koľko pozornosti a obozretnosti bolo treba, aby sa pri skladaní závoja nepoškodilo dielo samo a aby sa poskladali všetky závoje; ale zručnosti, či techniky pri tom nijakej nebolo. Ak by sa decku alebo ich kuchárke odhalilo to, čo videl on, aj ona by bola schopná vyjadriť, čo vidí. No aj ten najrutinovanejší maliar-technik by iba holou mechanickou schopnosťou nenakreslil nič, ak by sa mu predtým neodhalili hranice obsahu. Okrem toho Michajlov si uvedomoval, že ak už má byť reč o technike, jeho majú najmenej za čo chváliť. Vo všetkom, čo maľuje a namaľoval, mu priam bili do očí chyby, ktoré vznikli tým, že nie dosť obozretne snímal závoj, a ktoré už teraz nemohol opraviť, ak nechcel pokaziť celé dielo. A bezmála na všetkých postavách a tvárach videl zvyšky nedôsledne posnímaných závojov, kaziacich obraz.

- Dalo by sa vari povedať, ak, pravda, dovolíte pripomienku… - začal Goleniščev.

- Ach, pravdaže, budem veľmi rád, ba prosím vás o to, - povedal Michajlov s neúprimným úsmevom.

- Že vo vašom poňatí ide o človekoboha, a nie o bohočloveka. Mimochodom, viem, že práve to ste chceli.

- Nemohol som namaľovať Krista takého, akého nemám v duši, - zachmúril sa Michajlov.

- Áno, no v tom prípade mi dovoľte vysloviť istú myšlienku… Váš obraz je taký vydarený, že mu moja pripomienka neuškodí, a napokon, je to moja osobná mienka. U vás je to niečo iné. Už sám motív je iný. No zoberme si napríklad takého Ivanova. Myslím si, že ak chcel Ivanov z Krista spraviť len historickú osobnosť, radšej mohol siahnuť po inej historickej téme, ešte novej, neošúchanej.

- No ak je práve táto téma najväčšia, aká sa umeniu naskytuje?

- Keby sa hľadalo, našlo by sa aj niečo iné. No ide o to, že umenie vylučuje spor a dohady. A pri Ivanovovom obraze sa aj pred veriacim aj pred neveriacim vynára otázka: je to Boh, či nie je to Boh, a to narúša jednotu dojmu.

- Ale prečo? Ja si myslím, že pre vzdelaných ľudí, - povedal Michajlov, - taký spor už nejestvuje.

Goleniščev s ním nesúhlasil, naďalej sa pridŕžal svojej pôvodnej myšlienky o jednote dojmu v umení nevyhnutnej, a Michajlova napokon porazil.

Michajlov bol nazlostený, no na obranu svojej myšlienky sa nezmohol.

12 Anna s Vronským si už dávnejšie vymieňali pohľady, lebo sa im nepozdávali priateľove múdre reči, až Vronskij napokon, nedočkajúc domáceho pána, prešiel k ďalšiemu malému obrazu.

- Ach, to je nádhera, nádhera! Zázrak! Takáto krása! - spustili odrazu.

"Čo sa im tak páči?" pomyslel si Michajlov. Už na ten obraz, čo namaľoval pred troma rokmi, zabudol. Zabudol na všetko trápenie a vytrženie, ktoré pri maľovaní tohto obrazu prežíval, keď bol ním po niekoľko mesiacov, vo dne v noci priam posadnutý, zabudol naň, ako vždy zabúdal na dokončené obrazy. Ba nerád sa naň aj díval a vystavil ho len preto, že čakal istého Angličana, čo si ho chcel kúpiť.

- Nič zvláštne to nie je, iba stará štúdia.

- Pekné! - pochválil Goleniščev, ktorý zrejme tiež úprimne podľahol čaru obrazu. Dvaja chlapci chytajú v tôni vŕby ryby. Jeden z nich, ten starší, hodil práve udicu, a teraz opatrne, pohrúžený do práce, vyťahuje plavák spoza krovia; druhý chlapec, mladší, leží v tráve, podopiera si strapatú plavú hlavu a pozerá zamyslene modrými očami na vodu. Na čo myslí?

Michajlova síce nanovo rozrušilo nadšenie, ktoré jeho obraz vyvolal, no nemal rád, ba akosi sa bál jalových pocitov voči veciam patriacim minulosti, a preto, aj keď ho pochvaly tešili, chcel návštevníkov odviesť k tretiemu obrazu.

Vronskij sa však spýtal, či obraz nie je na predaj. Zmienka o peňažných záležitostiach teraz, keď bol taký vzrušený návštevníkmi, zapôsobila na Michajlova nepríjemne.

- Veď práve preto je vystavený, - odvetil zachmúrene.

Keď návštevníci odišli, Michajlov si sadol pred obraz Piláta s Kristom a v duchu si opakoval, čo tu odznelo, aj to, čo síce neodznelo, ale čo si návštevníci mysleli. A čudná vec: čo malo preňho takú váhu, keď boli tu a keď sa v duchu vžíval do ich stanoviska, stratilo preňho zrazu všetok význam. Začal hľadieť na svoj obraz výlučne len pohľadom umelca a pomaly sa dostal do štádia, keď bol presvedčený o dokonalosti, a tým aj o význame svojho obrazu, teda do štádia podmieňujúceho vypätie, čo vylučuje všetky iné záujmy, keď jedine mohol pracovať.

No Kristova noha v perspektívnej skratke predsa len nebola celkom ono. Vzal paletu a pustil sa do práce. Ako opravoval nohu, nespúšťal oči z postavy Jána v pozadí, ktorú si návštevníci síce nevšimli, no pritom bola, a o tom bol presvedčený, vrchol dokonalosti. Keď dokončil nohu, chcel sa pribrať do tejto postavy, ale cítil, že je na to priveľmi rozrušený. Nemohol pracovať, keď bol apatický, rovnako ako vtedy, keď bol priveľmi rozcítený a priostro všetko videl. A jestvoval len jediný stupeň na prechode od apatie k oduševneniu, keď sa mu práca darila. Dnes však bol veľmi rozrušený. Chcel obraz zakryť, no zastal so zhrnutou plachtou v ruke a s blaženým úsmevom dlho pozeral na Jána. Napokon plachtu spustil, akoby sa s ľútosťou od obrazu odtŕhal, a pobral sa ustatý, no šťastný domov.

Vronskij, Anna a Goleniščev sa vracali domov veselí, rozjarení. Zhovárali sa o Michajlovovi a jeho obrazoch. Slovo talent, pod ktorým rozumeli vrodenú, bezmála fyzickú schopnosť nezávislú od rozumu a srdca, a ktorým chceli obsiahnuť všetko, čo umelec prežíva, vyskytovalo sa v ich rozhovore najčastejšie, potrebovali ho, aby pomenovali čosi, o čom nemali ani poňatia, no o čom chceli hovoriť. Usúdili, že talent mu nemožno uprieť, ale že sa nemohol patrične rozvinúť pre nedostatočné vzdelanie - všeobecné nešťastie našich ruských maliarov. No obraz s chlapcami im utkvel v pamäti a podchvíľou sa k nemu vracali.

- Taká nádhera! Ohromne sa mu to podarilo a aké je to pritom jednoduché. Ani sám nevie, aké je to pekné. Len aby sme tú kúpu neprepásli, - vravel Vronskij.

13 Michajlov predal Vronskému svoj neveľký obraz a súhlasil s tým, že bude portrétovať Annu. V stanovený deň prišiel a začal s maľovaním.

Anna mu sedela už päť ráz, a portrét všetkých ohromil, predovšetkým Vronského, nielen podobou, ale aj zvláštnou krásou. Bolo neuveriteľné, ako mohol Michajlov až tak vystihnúť jej zvláštnu krásu. "Treba ju poznať a milovať, ako som ju miloval ja, aby sa dal vystihnúť ten jej nesmierne milý, najvnútornejší výraz," rozmýšľal Vronskij, hoci až vďaka portrétu objavil tento jej nesmierne milý, najvnútornejší vyraz. Výraz bol však natoľko pravdivý, že sa aj jemu aj ostatným zdalo, že ho poznajú už dávno.

- A ja sa tu už koľko mordujem, a nič z toho nie je, - vravel o svojom portréte, - a on sa len pozrie a nakreslí. Hja, to je tá technika.

- To časom príde, - utešoval ho Goleniščev, lebo podľa neho mal Vronskij nielen talent, ale predovšetkým vzdelanie, čo mu dáva na umenie určitý nadhľad. Goleniščevovu vieru vo Vronského talent prehlbovala aj skutočnosť, že sám dychtil po jeho účasti a pochvalách v súvislosti s vlastnými článkami a myšlienkami, a vycítil, že pochvaly a podpora musia byť vzájomné.

Michajlov bol v cudzom dome, a najmä vo Vronského paláci, celkom iným človekom ako vo svojom ateliéri. Bol nevraživo zdvorilý, akoby sa bál zblíženia s ľuďmi, ktorých si neváži. Vronského oslovoval vaša jasnosť a nikdy, hoci ho Anna s Vronským pozývali, neostal na obed a neprišiel inak, ako kvôli práci. Anna sa správala voči nemu vľúdnejšie ako k iným a bola mu veľmi vďačná za portrét. Vronskij mu preukazoval až prehnanú úctu a nepochybne by bol rád vedel, čo si maliar myslí o jeho obraze. Goleniščev využíval každú príležitosť, aby vštepoval Michajlovovi správne názory na umenie. No Michajlov bol aj naďalej chladný voči všetkým. Anna vycítila z jeho pohľadu, že sa na ňu rád díva; no aj tak sa vyhýbal rozhovoru s ňou. Keď Vronskij zaviedol reč na svoje maľovanie, úporne mlčal a rovnako úporne mlčal, keď mu ukázali Vronského obraz; Goleniščevove reči mu šli zjavne na nervy, a nikdy mu neprotirečil.

Vcelku sa im Michajlov, keď ho spoznali bližšie, svojím upätým a nevľúdnym, akoby nepriateľským postojom, znepáčil. Boli radi, keď maliar obraz dohotovil, prestal chodiť a v rukách im ostal nádherný portrét.

Goleniščev prvý vyslovil myšlienku, ktorá prišla na um všetkým - a to, že Michajlov Vronskému jednoducho závidí.

- Totižto možno ani nezávidí, pretože on talent má; ale hnevá ho, že dvoran, boháč a navyše gróf (veď tí toto všetko nenávidia) bez nejakej väčšej námahy robí to isté - ak nie lepšie - ako on, ktorý tomu zasvätil celý život. A predovšetkým to vzdelanie, to mu chýba.

Vronskij bránil Michajlova, ale v hĺbke duše uveril, pretože podľa neho človek z nižšej vrstvy mu musí závidieť.

Annin portrét, to isté namaľované podľa skutočnosti ním aj Michajlovom, mohol Vronskému ukázať rozdiel medzi ním a Michajlovom, lenže on ho nevidel. Ibaže po Michajlovovi prestal robiť na Anninom portréte - povedal si, že teraz je to už zbytočné. Naproti tomu obraz s námetom zo stredoveku maľoval ďalej. A on sám, aj Goleniščev, a najmä Anna sa domnievali, že je veľmi vydarený, pretože väčšmi pripomínal slávne obrazy ako obraz Michajlovov.

Michajlov zatiaľ, aj keď ho Annin portrét neobyčajne zaujal, bol ešte radšej ako oni, keď portrét dokončil a už nemusel počúvať Goleniščevove výlevy o umení a mohol zabudnúť na maľovanie Vronského. Vedel, že Vronskému nikto nemôže zakázať baviť sa maľovaním; vedel, že on a všetci diletanti majú plné právo maľovať, čo sa im páči, ale bolo mu to vrcholne nepríjemné. Nedá sa predsa človeku zakázať, aby si neurobil veľkú bábu z vosku a nebozkával ju. No ak by ten človek prišiel a sadol si s bábou pred zaľúbenca a začal by sa so svojou bábou maznať, ako sa zaľúbenec mazne s tou, ktorú miluje, zaľúbencovi by to nebolo príjemné. Rovnako nepríjemný pocit mal Michajlov, keď sa díval na Vronského obrazy; bolo mu aj do smiechu, aj ho to hnevalo, aj mu bolo ľúto, aj ho to urážalo.

Vronského nadšenie pre maliarstvo a stredovek čoskoro zhaslo. Mal toľko umeleckého vkusu, že svoj obraz nemohol dokončiť. Uviazol. Vronskij hmlisto cítil, že chyby na obraze, spočiatku málo viditeľné, budú priam kričať, ak bude v maľovaní pokračovať. Stalo sa s ním to isté, čo aj s Goleniščevom, ktorý cítil, že vlastne nemá čo povedať, a ktorý sa vytrvalo klamal tým, že jeho idea ešte nedozrela, že ešte len dozrieva a on zbiera materiál. No zatiaľ čo Goleniščeva to roztrpčovalo a trápilo, Vronskij sa netrápil, ani sám seba neklamal a tým menej roztrpčoval. S rozhodnosťou, príznačnou pre jeho povahu, nič nevysvetľoval, neospravedlňoval sa, len sa prestal maliarstvom zapodievať.

No bez tejto náplne prichodil mu život jeho i život Anny, ktorá len krútila hlavou nad toľkým rozčarovaním, v talianskom meste taký otupný, palác bol zrazu taký starý a špinavý, fľaky na stórach, pukliny na dlážkach, opadaná štukatúra na rímsach sa mu tak zbridili a stále ten istý Goleniščev, taliansky profesor a istý cestovateľ, Nemec, sa mu natoľko prejedli, že zmena bola nevyhnutná. Rozhodli sa teda odcestovať do Ruska, na dedinu. V Petrohrade sa Vronskij mienil dohodnúť s bratom o rozdelení majetku a Anna chcela navštíviť syna. Leto sa zberali stráviť na Vronského veľkom otcovskom majetku.

14 Levin bol ženatý tretí mesiac. Bol šťastný, ale celkom inak, ako čakal. Na každom kroku ho čakalo sklamanie v jeho bývalých snoch aj nové prekvapujúce očarenie. Levin bol šťastný, ale ako začal žiť rodinným životom, na každom kroku zisťoval, že je to čosi celkom iné, ako si bol predstavoval. Na každom kroku pociťoval to, čo pociťuje človek, ktorý najprv s úľubou hladí na bezpečnú, hladkú plavbu loďky po jazere, a až potom si do nej sadne sám. Zistí, že nestačí len rovno sedieť a nekývať sa, ale že treba mať ustavične na pamäti smer loďky a rátať s tým, že pod nohami je voda, že treba veslovať, pričom neprivyknuté ruky bolia, že len hľadieť na to je ľahké, ale robiť veľmi ťažké, aj keď veľmi radostné.

Keď ešte ako slobodný pozoroval manželský život iných ľudí, malicherné starosti, škriepky, žiarlivosť, len sa v duchu pohŕdavo usmieval. Bol si istý, že v jeho budúcom manželskom živote sa nič podobné nevyskytne, ba čo viac, myslel si, že aj všetky jeho vonkajšie formy budú celkom iné ako u iných. A tu zrazu namiesto toho začal sa jeho spoločný život so ženou utvárať nieže celkom zvláštne, ale naopak, vytvárali ho tie isté malichernosti, ktorými predtým tak opovrhoval, no ktoré teraz proti jeho vôli nadobúdali celkom osobitný a nezvratný význam. A Levin videl, že usporiadať všetky tieto malichernosti nie je vôbec ľahké, ako sa predtým zdalo. Hoci si myslel, že má celkom presnú predstavu o rodinnom živote, rovnako ako všetci muži si rodinný život nevdojak predstavoval ako vychutnávame lásky, ktorej už nič nebráni a od ktorej nemôžu odvádzať malicherné starosti. Pokiaľ ide o neho, má si robiť svoju prácu a po práci oddychovať v pohode lásky. Pokiaľ ide o ženu, má byť objektom lásky, a nič viac. No Levin ako všetci muži zabúdal, že aj žena musí niečo robiť. A čudoval sa, ako sa môže tá poetická, úchvatná Kitty hneď v prvých dňoch, nie týždňoch, ich spoločného života starať o obrusy, nábytok, hosťovské matrace, o podnos, kuchára, obed atakďalej, ako môže o všetkom rozmýšľať, na všetko pamätať. Ešte ako ženích bol priam ohromený rozhodnosťou, s akou odmietla cestu do cudziny a vyhlásila, že sa ide na dedinu, akoby bola vedela o niečom podstatnom a mohla okrem svojej lásky myslieť aj na podružné veci. To ho vtedy zamrzelo, a v prvých časoch ho Kittine malicherné starosti a zháňačky zamrzeli ešte neraz. Videl však, že to potrebuje ako soľ.- A keďže ju miloval, hoci nevedel načo a prečo to Kitty robí, aj keď sa smial jej starostiam, nemohol sa v nich nekochať. Smial sa tomu, ako rozostavuje nábytok privezený z Moskvy, ako nanovo zariaďuje svoju a jeho izbu, ako vešia záclony, ako zariaďuje budúcu hosťovskú izbu pre Dolly, ako zariaďuje izbu pre novú chyžnú, ako dáva príkazy starému kuchárovi, čo má variť, ako sa škriepi s Agafiou Michajlovnou v úsilí vytlačiť ju z pozície gazdinej. Levin videl, že starý kuchár sa pri jej nezasvätených, absurdných rozkazoch pobavene usmieva; videl, že Agafia Michajlovna zamyslene a láskavo pokyvuje hlavou nad novotami, ktoré mladá pani zavádza v komore; videl, aká je Kitty rozkošná, keď sa mu so smiechom i plačom prišla žalovať, že chyžná Maša v nej ešte stále vidí iba slečnu, a preto ju ani nikto nerešpektuje. Videlo sa mu to rozkošné, ale čudné, a myslel si, že by sa to mohlo zaobísť aj bez toho.

Nepoznal totiž pocity, vyplývajúce zo zmeny, ktoré poznala Kitty - ak niekedy mala doma chuť na kapustu s kvasom či cukríky, ani to, ani ono nemohla mať, zato teraz si mohla rozkázať, čo len chcela, kúpiť si hory cukríkov, utrácať koľko duša ráči, vymyslieť akýkoľvek múčnik.

Celá natešená snívala o Dollinej návšteve s deťmi, najmä preto, že dá osve pre každé dieťa upiecť jeho obľúbený múčnik a že Dolly patrične ocení jej novú domácnosť. Sama nechápala, prečo, kvôli čomu ju domácnosť tak veľmi priťahuje. Inštinktívne cítila, že sa blíži jar, a keďže vedela, že sa vyskytnú aj dni nepohody, vila si podľa svojich schopností hniezdo, a s chvatom ho zároveň aj vila, aj sa učila, ako sa to robí.

áto prízemná Kittina ustaranosť, čo sa tak veľmi rozchádzala s Levinovým ideálom vznešeného šťastia z prvého obdobia, patrila k rozčarovaniam; a zas rozkošná ustarostenosť, ktorej zmysel nechápal, ale ktorá sa mu nemohla nepáčiť, patrila k novým očareniam.

Ďalším rozčarovaním i očarením boli - hádky. Levin si ani nemohol predstaviť, že by medzi ním a jeho ženou mohol byť iný vzťah ako nežný, úctivý, ľúbostný, keď sa tu z ničoho nič hneď v prvých dňoch pohádali, lebo ona mu povedala, že ju nemá rád, že má rád iba seba, rozplakala sa a zašermovala rukami.

Táto ich prvá hádka vznikla z toho, že Levin odišiel do novej osady a bol o polhodinu dlhšie preč, ako mal - chcel si skrátiť cestu, no zablúdil. Cestou domov myslel len na ňu, na jej lásku, na svoje šťastie, a čím bližšie bol k domovu, tým väčšmi sa v ňom rozhárala nežnosť k nej. Vbehol do izby, prekypujúc rovnakým, ba ešte mocnejším pocitom ako vtedy, keď prišiel k Ščerbackovcom pýtať Kitty o ruku. A tu ho víta zachmúrený výraz, aký predtým u nej ešte nevidel. Chcel ju pobozkať, odtisla ho.

- Čo je s tebou?

- Ty máš dobrú náladu… - začala s úmyslom byť pokojne uštipačná.

No len čo otvorila ústa, vyhŕkli jej vyčítavé slová neopodstatnenej žiarlivosti, všetkého, čo ju trápilo za tú polhodinu, keď nehybne sedela na obloku. Až vtedy prvý raz jasne pochopil, čo nechápal, keď ju viedol od oltára z kostola. Pochopil, že mu je nielen blízka, ale že teraz už ani nevie, kde sa končí ona a kde sa začína on. Pochopil to z mučivého pocitu rozdvojenia, ktorý sa ho v tomto okamihu zmocnil. V prvej chvíli sa urazil, no v tom istom zlomku sekundy pocítil, že ona ho uraziť nemôže, že ona je on. V prvej chvíli sa cítil ako človek, keď nečakane dostane silný úder do chrbta - obráti sa, plný pomsty a hnevu, aby odhalil útočníka, keď tu zistí, že sám sa nechtiac buchol a hnevať sa nemá na koho, bolesť musí teda zniesť a utíšiť ju.

Neskôr to už nikdy tak silne nepocítil, no po prvom raze sa dlho nemohol spamätať. Prirodzené by bolo bývalo zmyť zo seba vinu a dokázať, že vinná je ona; no dokázať jej vinu by znamenalo ešte väčšmi ju popudiť a prehĺbiť roztržku, čo bola príčinou všetkého trápenia. Jeden pocit, v ňom zakorenený, ho zvádzal, aby vinu zo seba zmyl a zvalil ju na ňu; iný pocit, oveľa silnejší, ho zas navádzal, aby rýchlo, čím rýchlejšie roztržku zahladil a nepripustil, aby sa ešte väčšmi prehĺbila. Nechať na sebe také skrivodlivé obvinenie bolo strašné, ale keby ho vyvrátil, spôsobil by jej bolesť, a to by bolo ešte strašnejšie. Ako človek, čo v polospánku trpí bolesťou, chcel boľavé miesto vytrhnúť, odhodiť, a keď precitol, zistil, že tým boľavým miestom je on sám. Mohol sa len usilovať, aby boľavému miestu uľavil, a to aj urobil.

Pomerili sa. Uznala, no nie nahlas, svoju vinu, bola k nemu nežnejšia, a obaja poznali nové umocnené šťastie lásky. To, pravda, nevylúčilo ďalšie zrážky - opakovali sa dokonca veľmi často, a to z celkom malicherných príčin. K zrážkam často dochádzalo aj preto, že ešte nevedeli, na čom partnerovi záleží, ale aj preto, že spočiatku mávali obaja zlú náladu. Keď mal jeden dobrú náladu a druhý zlú, mier sa nenarušil, no keď mali obaja zlú, došlo k zrážkam pre také nepochopiteľné a malicherné príčiny, že neskôr si raz nemohli spomenúť, kvôli čomu sa vlastne pohádali. Pravda, keď mali obaja dobrú náladu, radosť zo života bola dvojnásobná. No tak či onak, spočiatku prežívali krušné časy.

V prvom období priam hmatateľne cítili napätie, akoby sa reťaz, ktorou boli spútaní, mykala raz na tú, raz na onú stranu. A vôbec, medové týždne, teda prvé týždne po svadbe, od ktorých si Levin podľa rečí iných toľko sľuboval, neboli ani trocha medové, naopak, obaja spomínali na ne ako na najťažšie a najpokorujúcejšie obdobie spoločného života. V ďalšom živote sa obaja usilovali vyčiarknuť si z pamäti všetky mrzké, zahanbujúce momenty oných nezdravých čias, keď obaja boli málokedy duševne vyrovnaní, málokedy samými sebou.

Až v treťom mesiaci manželského spolunažívania, po návrate z Moskvy, kde sa zdržali mesiac, sa ich život trochu upravil.

15 Práve sa vrátili z Moskvy a tešili sa zo svojej samoty. Levin sedel v pracovni pri písacom stole a písal. Kitty sedela s ručnou prácou na diváne a na sebe mala zas raz tie tmavofialové šaty, ktoré nosievala v prvých dňoch po svadbe a ktoré boli pre Levina mimoriadne pamätné a srdcumilé, sedela na starodávnom koženom diváne, čo odjakživa stál v pracovni, i za čias Levinovho otca i starého otca. Rozmýšľal, písal, a pritom ho neopúšťal radostný pocit z jej prítomnosti. Naďalej sa zaoberal gazdovstvom aj svojou knihou, v ktorej chcel vyložiť zásady nového hospodárenia; no ak sa mu predtým táto práca a myšlienky zdali úbohé a bezvýznamné v porovnaní s tmou, čo mu obostierala život, teraz sa mu zdali nedôležité a úbohé zase v porovnaní s budúcim životom topiacim sa v jase šťastia. Pokračoval síce v práci, no cítil, že ťažisko jeho pozornosti sa prenieslo na niečo iné, v dôsledku čoho pozerá na vec akosi celkom inakšie, jasnejšie. Predtým sa mu práca javila ako únik pred životom. Predtým sa mu zdalo, že bez tejto práce by bol jeho život až prichmúrny. Teraz však bola táto činnosť preňho čímsi nevyhnutným, aby život nebol až taký jednostranne jasný. Pustil sa teda opäť do svojich papierov, prečítal si, čo napísal, a natešený zistil, že vec stojí za to, aby sa ňou zapodieval. Bolo to čosi nové a užitočné. Mnohé z jeho predošlých myšlienok sa mu zdali zbytočné a prehnané, no mnohé hluché miesta sa mu osvetlili, keď si v pamäti osviežil celú problematiku. Teraz písal novú kapitolu o príčinách nepriaznivého stavu poľnohospodárstva v Rusku. Dokazoval, že bieda v Rusku nepramení len z nerovnomerného rozdelenia pozemkového vlastníctva a nesprávneho zamerania, ale že tomu najnovšie napomáha civilizácia, neprirodzene naočkovaná Rusku zvonka, komunikácie, železnice, prinášajúce koncentráciu v mestách, zvyšovanie bohatstva, a tým rozvoj továrenského priemyslu na ujmu poľnohospodárstva, rozvoj úverového systému a jeho sprievodného znaku - hry na burze. Levin to videl tak, že pri normálnom rozvoji národného majetku ku všetkým týmto javom by malo dôjsť až vtedy, keď sa už v poľnohospodárstve spravilo všetko, čo sa spraviť malo, keď sa dostalo do správnych, či aspoň vymedzených koľají; že národný majetok má vzrastať rovnomerne, no najmä tak, aby ostatné odvetvia národného hospodárstva nepredstihli poľnohospodárstvo; že komunikácie majú zodpovedať danému stavu poľnohospodárstva a že pri našej nerovnomerne využívanej pôde železnice, nestavané z ekonomickej, ale politickej nutnosti, sú predčasným javom, a namiesto toho, aby poľnohospodárstvu napomáhali - čo sa od nich čakalo - poľnohospodárstvo predstihli, ba zabrzdili ho tým, že spôsobili rozvoj priemyslu a úverového systému a že teda, tak ako by jednostranný a predčasný vývoj jedného orgánu v tele zahatal jeho celkový vývoj, tak u nás v Rusku úverový systém, komunikácie a zvýšenie továrenskej výroby, ktoré boli bezpochyby užitočné a vhodné pre Európu, spôsobili celému vývoju národného majetku len škodu, lebo odsunuli najdôležitejší, najaktuálnejší problém usporiadania poľnohospodárstva do úzadia.

Zatiaľ čo si Levin písal, Kitty rozmýšľala o tom, ako neprirodzene milo sa správal jej muž k mladému kniežaťu Čarskému, ktorý s ňou pred ich odchodom celkom zjavne koketoval. "Veď ten žiarli," rozmýšľala. "Bože dobrý! Aký je len chutný a hlúpy. On žiarli na mňa! Keby tak vedel, že ani jeden z nich pre mňa neznamená viac ako Peter, kuchár," rozmýšľala ďalej, ako mu s pocitom vlastníctva hľadela na červenú šiju, a samej jej to prichodilo čudné. "Aj keď mi je ľúto odtŕhať ho od práce (veď nehorí!), musím vidieť jeho tvár; ozaj, či pocíti, že sa na neho dívam? Nech sa obráti… Chcem to, no!" A širšie otvorila oči, aby umocnila účinok pohľadu.

- Tak je, odčerpávajú všetky šťavy a dodávajú falošný lesk, - zamrmlal, prestal písať, a keď pocítil na sebe jej hrejivý pohľad, obzrel sa.

- Čo je? - spýtal sa s úsmevom a vstal.

"Obrátil sa," pomyslela si Kitty.

- Nič, len som chcela, aby si sa obrátil, - povedala, hľadiac naňho, rada by bola uhádla, či sa hnevá, alebo nie, že ho odtrhla od práce.

- Ako nám je spolu dobre! Aspoň mne, - prikročil k nej so šťastným úsmevom na tvári.

- Je mi výborne! Nikde už nepôjdem, hlavne do Moskvy nie.

- Na čo si myslela?

- Ja? Myslela som na… Nie, nie, choď si písať, nedaj sa vyrušovať, - našpúlila pery, - ja musím teraz vystrihnúť tieto dierky, vidíš?

Chytila nožnice a začala vystrihovať.

- Veď mi povedz, na čo? - naliehal Levin, ktorý si k nej prisadol a sledoval kruhový pohyb nožničiek.

Ach, na čo som myslela? Myslela som na Moskvu, na tvoju šiju.

- Prečo sa práve mne pritrafilo toľké šťastie? To nie je prirodzené. Je mi priveľmi dobre, - vzdychol a pobozkal jej ruku.

- A ja zase naopak, čím mi je lepšie, tým sa mi to vidí prirodzenejšie.

- Aha, vrkôčik, - povedal a obozretne jej zvrtol hlavu. - Tuto sa ti urobil vrkôčik. Nie, nie, mám prácu.

Z práce nebolo nič, ako dvaja hriešnici odskočili od seba, keď prišiel Kuzma ohlásiť, že čaj je prichystaný.

- A z mesta už prišli? - spýtal sa Levin Kuzmu.

- Pred chvíľkou, vybaľujú.

- Príď za mnou čím prv, - povedala Kitty Levinovi, odchádzajúc z pracovne, - lebo si listy prečítam bez teba. A potom si štvorručne zahráme.

Keď ostal sám, povkladal zošity do novej aktovky, ktorú kúpila Kitty, a šiel si umyť ruky v novom umývadle, s novými toaletnými potrebami, ktoré sa zjavili spolu s Kitty. Levin sa usmieval svojim myšlienkam a káravo nad nimi krútil hlavou; trápilo ho čosi, čo zaváňalo ľútosťou. Čosi zahanbujúce, rozmaznané, <I>lokničkové' - ako tomu vravel - bolo v jeho terajšom živote. "Nemal by som takto žiť," rozmýšľal. "Už to budú pomaly tri mesiace, čo takmer nič nerobím. Teraz som sa hádam prvý raz chytil do vážnej roboty, a čo z toho bolo? Začal som, a nechal tak. Zanedbávam dokonca i bežnú robotu. Už ani po gazdovstve skoro nechodím, ani von sa nevyveziem. Raz ma srdce bolí, keď má ostať sama, inokedy vidím, že sa nudí. A ja som si myslel, že kým sa človek neožení, žije si len tak, zo dňa na deň, a že až po ženbe pôjde do tuhého. A prosím, už skoro tri mesiace prešli a ešte nikdy som až tak jalovo a neužitočne netrávil čas. Nie, takto sa to nedá, treba začať. Kitty nie je na vine, to je jasné. Robiť výčitky jej by bolo nespravodlivé. Ja som mal byť tvrdší, ubrániť si mužskú nezávislosť. Ešte si nebodaj na to zvyknem, a pokazím aj ju… Kitty nie je na vine, to je jasné," vravel si.

No nespokojný človek sa ťažko udrží, aby niekomu, hoc aj najbližšej duši, nerobil výčitky zato, že je nespokojný. A Levinovi hmlisto chodilo po rozume, že nie Kitty sama - to božechráň - je na vine (ona nemohla byť na vine ničomu), no na vine je jej výchova, výchova povrchná a frivolná ("ten hlupák Čarskij - viem, chcela ho schladiť, len nevedela ako"). "Tak je, okrem záujmu o domácnosť (ten mala), okrem garderóby a ručnej práce nemá nijaké vážne záujmy. Nezaujíma ju moja práca, gazdovstvo, sedliaci, ani hudba, do ktorej sa dosť rozumie, ani knihy. Nerobí nič, a predsa jej nič nechýba." Levin to v duchu odsudzoval, ešte nepochopil, že sa Kitty pripravuje na to obdobie svojej činnosti - a raz pre ňu nevyhnutne nastane - keď bude súčasne manželkou, domácou paňou, keď bude pod srdcom nosiť dieťa, pridájať ho a vychovávať. Ani vo sne mu nenapadlo, že Kitty to inštinktívne tuší a pripravujúc sa na tú ťažkú prácu, nevyčíta si chvíle bezstarostnosti a šťastia, ktoré naplno využíva teraz, keď si s veselou mysľou a láskou vije budúce hniezdo.

16 Keď vyšiel Levin hore, našiel už ženu sedieť pri novom striebornom samovare a novom čajovom servise; čítala list od Dolly, s ktorou bola v čulom písomnom styku; vedľa nej pri malom stolíku sedela starká Agafia Michajlovna s plnou šálkou čaju.

- Ľa, vaša milosť pani ma sem usadila, nech si s ňou vraj posedím, - povedala Agafia Michajlovna a vľúdne sa na Kitty usmiala.

Z týchto slov Agafie Michajlovny Levin usúdil, že došlo k rozuzleniu drámy, čo sa v poslednom čase medzi ňou a Kitty odohrávala. Videl, že Kitty napriek zármutku, ktorý Agafii Michajlovne ako nová pani domu, preberajúca žezlo vlády do svojich rúk, zapríčinila, napokon predsa len zvíťazila, ba získala si jej lásku.

- Aha, začala som čítať tvoj list, - podala mu Kitty akýsi negramotne písaný list. - Je od tej ženy, tuším tej bratovej… - povedala. - Neprečítala som celý. A tento je od našich a od Dolly. Predstav si! Dolly vzala Grišu a Taňu k Sarmatskovcom na detský ples; Taňa bola markíza!

Levin ju však nepočúval; celý červený si zobral list od Márie Nikolajevny, bývalej milenky brata Nikolaja, a zahĺbil sa doň. Bol to už druhý list od nej. V prvom liste mu Mária Nikolajevna písala, že ju jeho brat bez príčiny vyhodil, a s dojemnou naivitou dodala, že aj keď zase trie biedu, o nič neprosí, nič nežiada, len ju trápi myšlienka, že Nikolaj Dmitrijevič bez nej pri svojom vetchom zdraví nevyžije, a prosila Levina, aby ho nespúšťal z očí. Tentoraz písala niečo iné. Našla Nikolaja Dmitrijeviča, v Moskve sa s ním zase zblížila a spolu s ním odišla do gubernského mesta, kde dostal miesto v štátnej službe. No tam že sa povadil s prednostom a vybral sa späť do Moskvy, no cestou tak ochorel, že sotva sa už pozbiera - písala. "Len vás stále spomínajú, a ani peňazí už nieto."

- Prečítaj si, tuto píše Dolly o tebe, - začala Kitty s úsmevom, no zháčila sa, keď si všimla zmenený výraz mužovej tváre.

- Čo sa ti stalo! Čo je?

- Píše, že Nikolaj umiera. Musím ta ísť.

Kittina tvár sa náhle celkom zmenila. Markíza,Taňa, Dolly, všetko jej vyšumelo z hlavy.

- Kedy?

- Zajtra.

- Pôjdem s tebou, smiem?

- Kitty! Ako môžeš? - povedal vyčítavo.

- Čo ako môžem? - urazila sa, že sa k jej návrhu stavia akosi nie dosť nadšene, ba mrzuto. - Prečo by som nemohla ísť? Nebudem ti na ťarchu. Ja… - Idem zato, že mi umiera brat, - povedal Levin. - Načo by si ty… - Načo? Nato, načo aj ty.

"Ešte aj v takýchto pre mňa tragických chvíľach myslí len na to, že sa bude bezo mňa nudiť," pomyslel si Levin. A vyjednávačky v takejto vážnej veci ho nazlostili.

- To je vylúčené, - vyhlásil stroho.

Agafia Michajlovna videla, že sa chýli k hádke, tíško položila šálku a odišla. Kitty si ju ani nevšimla. Tón, akým muž vyslovil posledné slová, sa jej dotkol najmä tým, že podľa všetkého neuveril tomu, čo povedala.

- A ja ti vravím, ak pôjdeš, pôjdem s tebou, určite pôjdem, - vysypala s hnevom. - Prečo by to bolo vylúčené? Prečo vravíš, že je to vylúčené?

- Pretože bohviekade bude treba cestovať, po akých cestách, krčmách sa potĺkať. Zavadzala by si mi, - vravel Levin, usilujúc sa zachovať si chladnú myseľ.

- Ani trošku. Ja nič nepotrebujem. Kam môžeš ísť ty, môžem aj ja… - No už len zato nemôžeš ísť, že je tam tá ženská, nemôžeš sa s ňou stýkať.

- Neviem, a ani vedieť nechcem, kto je tam a čo tam robí. Viem len, že umiera brat môjho muža a muž ide za ním a ja idem s mužom, aby… - Kitty! Nehnevaj sa. No uvedom si, tu ide o vážnu vec, a ty, až ma zabolí pri tom pomyslení, pletieš do toho svoju slabosť, že si nerada sama. Veď ak ti bude samej otupno, môžeš ísť do Moskvy.

- Pravdaže, ty mi vždy pripisuješ mrzké, nízke myšlienky, - ozvala sa so slzami ukrivdenia a hnevu v hlase. - Tu nejde o nijakú slabosť, o nič… Cítim, že mojou povinnosťou je stáť pri mužovi v nešťastí, a ty mi náročky ubližuješ, náročky nechceš pochopiť… - To je strašné! Byť takýmto otrokom! - vykríkol Levin strhnutý hnevom a vstal. No v tomto okamihu pocítil, že bije sám seba.

- Načo si sa teda ženil. Mohol si byť voľný. Načo, keď teraz ľutuješ? - Kitty vyskočila a rozbehla sa do salónu.

Keď prišiel za ňou, usedavo vzlykala.

Prihováral sa jej, túžil nájsť také slová, ktoré by ju nielen presvedčili, ale upokojili. No nepočúvala ho a nič mu neuznala. Nahol sa a chytil jej vzpierajúcu sa ruku. Pobozkal jej ruku, pobozkal vlasy a ešte raz ruku - stále nič. Keď jej však do oboch rúk chytil tvár a povedal: - Kitty! - zrazu sa spamätala, ešte si trošku poplakala a pomerila sa s ním.

Bolo rozhodnuté - zajtra spolu odcestujú. Levin povedal žene, že jej verí, že chcela ísť len preto, aby mohla byť užitočná, uznal, že Mária Nikolajevna v bratovej blízkosti jej nemôže prekážať, no keď sa vydával na cestu, bol s Kitty aj so sebou kdesi vo svojom vnútri nespokojný. S ňou bol nespokojný preto, že nebola schopná pustiť ho samého, hoci to bolo potrebné (aké čudné pomyslenie, že on, čo sa ešte nedávno neopovážil uveriť v šťastie, že by ho mohla milovať, teraz sa cítil nešťastný zato, že ho priveľmi miluje!), a so sebou bol nespokojný, pretože nemal dosť síl odolať. No v hĺbke duše neuznával ani to, že by ju do tej ženy, čo žije s bratom, nič nebolo, a zdesene rozmýšľal o prípadných zrážkach. Už len pri predstave, že jeho žena, jeho Kitty, bude s tou pochybnou ženskou dýchať ten istý vzduch, sa zachvel hrôzou a hnusom.

17 Hotel v gubernskom meste, kde Nikolaj Levin ležal, patril k tým gubernským hotelom, čo sa zariaďujú podľa nových, zdokonalených vzorov, s úprimným úsilím dbať o čistotu, komfort, ba aj eleganciu, no čo sa vďaka publiku šmahom zmenia na špinavé krčmy, pokúšajúce sa o modernosť, no práve preto sú ešte horšie než starodávne, iba špinavé hotely. Spomínaný hotel už dospel do toho štádia; fajčiaci vojak v špinavom mundúre pri vchode, čo vari mal byť vrátnik, železné schodisko, pochmúrne, nevľúdne, vo večnom prievane, bezočivý čašník v ufúľanom fraku, spoločenská miestnosť so zaprášenou kyticou voskových kvetov na stole, to blato, prach a nečistota všade, a zároveň akási nová moderno-železničná samoľúba starostlivosť tohto hotela - to všetko v Levinovcoch po ich krátkom spoločnom živote vyvolalo chmúrne pocity najmä tým, že falošný dojem, ktorým hotel pôsobil, vôbec nebol v súlade s tým, čo ich očakávalo.

Po otázke, v akej cene si izbu želajú, pravdaže, vysvitlo, že ani jednej slušnej izby už nieto: jednu mal prenajatú revízor železníc, druhú moskovský advokát, tretiu kňažná Astafievová z vidieka. Voľná bola len jedna špinavá izba, vedľa nej sa mala navečer, ako im bolo sľúbené, uvoľniť druhá. Levin odviedol ženu do im určenej izby - hneval sa na ňu, že sa už spĺňa jeho očakávanie, a to najmä v tom, že vo chvíli príchodu, keď so zovretým srdcom uvažoval, čo je s bratom, namiesto toho, aby sa okamžite k nemu rozbehol, musel sa najprv postarať o ňu.

- Choď, choď už! - povedala Kitty a uprela naňho bojazlivý, previnilý pohľad.

Mlčky vyšiel a dobre nie medzi dvermi sa zrazil s Máriou Nikolajevnou, ktorá sa už dozvedela o jeho príchode, no netrúfala si vojsť do izby. Vyzerala presne tak ako v Moskve: tie isté vlnené šaty a obnažené ruky a hrdlo a tá istá rapavá dobrosrdečno-tupá tvár, ibaže troška tučnejšia.

- No, ako je? Čo je s ním, čo?

- Veľmi zle. Stále ležia. A vás sa dočkať nemôžu. Oni… Vy… ste prišli aj s manželkou.

Levin si hneď neuvedomil, prečo je v takom pomykove, no čochvíľa mu to sama prezradila.

- Ja, ja tu nebudem, pôjdem do kuchyne, - dostala zo seba. - Nikolaj Dmitrijevič sa potešia. Už to vedia, pamätajú si ich ešte z cudziny.

Levin pochopil, že hovorí o jeho žene, no nevedel, ako odpovedať.

- Poďme, poďme už!

No len čo sa pohol, dvere na ich izbe sa otvorili a z nich vykukla Kitty. Levin sa začervenal od hanby a zlosti, že Kitty seba i jeho vohnala do takejto ošemetnej situácie; no Mária Nikolajevna bola na tom ešte horšie. Celá sa akosi prikrčila, začervenala sa, až jej slzy vstúpili do očí, potom chytila do oboch rúk rožky šatky a dala sa ich skrúcať červenými prstami, nevediac, čo vravieť, čo robiť.

Z pohľadu, ktorý Kitty uprela na túto - v jej očiach - záhadnú a strašnú ženu, vyčítal Levin v prvej chvíli dychtivú zvedavosť; no trvalo to iba okamih.

- No čo je? Ako sa má? - pozrela najprv na muža a potom na ňu.

- Nebudeme sa predsa zhovárať na chodbe! - povedal Levin a srdito sa obzrel na akéhosi pána s dôležitou tvárou, čo išiel natriasajúc sa práve vtedy po chodbe.

- Tak poďte dnu, - pozvala Kitty Máriu Nikolajevnu, ktorá sa postupne spamätávala; no keď videla mužovu zdesenú tvár, zmenila rozhodnutie: - Alebo choďte už, a potom pošlite po mňa, - povedala a vrátila sa do izby. Levin šiel za bratom.

No na to, čo u brata uvidel a pocítil, nebol vôbec pripravený. Čakal, že ho zase nájde v stave sebaklamu, čo ho tak ohromil pri bratovej jesennej návšteve, v akom, to vedel z počutia, tak často suchotinári zotrvávajú. Čakal určitejšie fyzické príznaky blížiacej sa smrti, väčšiu slabosť, väčšiu chudosť, no v podstate ten istý stav. Čakal, že sám pocíti podobnú ľútosť zo strany brata a strach pred smrťou ako vtedy, lenže intenzívnejšie. A na toto bol pripravený; lenže uvidel niečo celkom iné.

V hotelovej izbičke, špinavej a s pľuvancami na maľovke, kam spoza tenkej priečky doliehala vrava, vo vzduchu, presýtenom dusivým pachom nečistoty, na posteli odtiahnutej od steny ležalo pod paplónom telo. Jedno rameno tohto tela spočívalo na paplóne a bola záhada, ako sa môže ruka ozrutná ako hrable udržať na tenkej, dlhej a až do stredu úplne rovnej vretennej kosti. Hlava ležala na hlavnici akosi bokom. Levin videl spotené riedke vlasy na sluchách a čelo s napnutou a akoby priesvitnou kožou.

"Nie je možné, aby toto strašné telo bol môj brat Nikolaj," pomyslel si Levin. No pristúpil bližšie, zazrel tvár a pochybnosti sa rozplynuli. Hoci bola tvár na nepoznanie zmenená, Levinovi stačilo pozrieť do tých živých očí, čo sa naňho upreli, všimnúť si mierny pohyb perí pod zlepenými fúzmi, aby pochopil otrasnú pravdu, že toto mŕtve telo je jeho živý brat.

Lesklé oči pozreli prísne a vyčítavo na vchodiaceho brata. A týmto pohľadom sa okamžite nadviazal živý kontakt medzi živými. Levin okamžite pochopil výčitku v pohľade naňho upretom a pocítil ľútosť, že je šťastný.

Keď mu Konstantin chytil ruku, Nikolaj sa usmial. Úsmev bol slabý, ledva badateľný a prísny výraz očí sa napriek úsmevu nezmenil.

- Nečakal si, že ma takto nájdeš, čo? - dostal zo seba s námahou.

- Áno… nie, - zamotával sa Levin. - Prečo si mi nedal skôr vedieť, aspoň keď som sa ženil? Čo som sa ťa nazháňal!

Ak nechcel mlčať, musel hovoriť, lenže nevedel, čo by to malo byť, tým skôr, že brat neodpovedal, len naňho uprene hľadel a zrejme chcel vniknúť do zmyslu každého slova. Levin bratovi povedal, že aj žena prišla s ním. Nikolaj sa potešil, ale povedal, že sa bojí, aby ju nenaľakal. Nastalo ticho. Vtom sa Nikolaj pohol a začal čosi hovoriť. Levin čakal podľa výrazu jeho tváre, že to bude niečo mimoriadne dôležité, no Nikolaj zatiaľ vravel o svojom zdravotnom stave. Nadával na lekára, ľutoval, že tu nemá svojho výborného doktora z Moskvy, a Levin si uvedomil, že ešte stále dúfa.

Levin vyčkal najbližšiu odmlku, vstal, s túžbou aspoň na chvíľočku sa zbaviť trýznivých pocitov, a povedal, že dovedie ženu.

- No dobre, a ja zatiaľ rozkážem, aby tu upratali. Je tu špina a smrad, vidí sa mi. Maša! Uprac tu, - namáhavo povedal chorý. - A keď upraceš, odídeš, - dodal a pozrel s otázkou na brata.

Levin neodpovedal. Keď vyšiel na chodbu, zastal. Povedal síce, že dovedie ženu, no keď teraz rozoberal svoje pocity, rozhodol sa, že naopak, pokúsi sa ju presvedčiť, aby k chorému nešla. "Prečo sa má tak trýzniť ako ja?" pomyslel si.

- No čo je? Ako mu je? - spýtala sa Kitty celá vystrašená.

- Ach, je to hrozné, hrozné! Načo si len chodila, - zvolal Levin. Kitty chvíľu mlčala, hľadiac placho a ľútostivo na muža; potom pristúpila k nemu a oboma rukami mu chytila lakeť.

- Kosťa! Zaveď ma k nemu, dvom nám bude ľahšie. Len ma ta zaveď, prosím ťa, a odíď, - povedala. - Pochop, že pre mňa je oveľa ťažšie vidieť len teba a jeho nie. Ktovie, možno tam budem celkom užitočná tebe aj jemu. Prosím ťa, odprevaď ma! - modlikala, akoby od toho záviselo jej šťastie.

Levin musel chtiac-nechtiac súhlasiť; upokojil sa teda a vrátil sa aj s Kitty k bratovi - na Máriu Nikolajevnu medzičasom úplne zabudol.

Kitty vošla ľahkým krokom do izby chorého, pričom nespúšťala oči z muža a tvárila sa chrabro a chápavo, nenáhlivo sa obrátila a zatvorila nehlučne dvere. Ticho a rýchlo podišla k lôžku chorého, postavila sa tak, aby nemusel pohnúť hlavou, chytila svojou sviežou mladou rukou bez najmenšieho zaváhania kostru jeho ozrutnej ruky, stisla ju a začala sa s ním zhovárať tónom neurážlivej živosti, pokojnej a súcitnej, ktorý ovládajú iba ženy.

- My sme sa už videli v Sodene, len predstavení sme si neboli, - povedala. - Iste sa vám ani nesnívalo, že budem vašou švagrinou.

- Ale som sa zmenil, však? - spýtal sa s úsmevom, ktorý mu zažiaril na tvári už pri jej vstupe do izby.

- Ani trošku. Ako dobre ste spravili, že ste nám dali vedieť! Kosťa vás dennodenne spomínal, mal o vás starosť.

Lenže chorého oživenie netrvalo dlho.

Ešte ani nedohovorila, keď mu v tvári zase utkvel strohý výraz závisti umierajúceho voči živému.

- Obávam sa, že vám tu nie je najlepšie, - vyhla sa Kitty jeho uprenému pohľadu a obzrela sa po izbe. - Vypýtam od hoteliéra inú izbu, - povedala mužovi, - aj aby sme si boli bližšie.

18 Levin nemohol pokojne hľadieť na brata, nemohol byť prirodzený a pokojný v jeho prítomnosti. Keď vchádzal k chorému, zrak i pozornosť sa mu akosi podvedome otupili, takže nevidel a nerozoznával podrobnosti bratovho stavu. Cítil strašný pach, vnímal špinu, neporiadok, trpiteľskú polohu i stony a uvedomoval si, že tu už nieto pomoci. Ani mu na um neprišlo, aby podrobne rozobral stav chorého, aby porozmýšľal, ako vlastne pod tým paplónom leží to telo, ako sú pozohýnané a poukladané tie vycivené holene, stehná, chrbát, a či by sa nedali nejako lepšie uložiť, či by sa nedalo čosi urobiť, aby bolo, keď aj nie lepšie, tak aspoň menej zle. No už len pri pomyslení na všetky tieto podrobnosti mu mráz prebehol po chrbte. Bol skalopevne presvedčený, že sa nedá bratovi život predĺžiť ani jeho utrpenie zmierniť. No jeho presvedčenie, že akákoľvek pomoc je márna, chorý akosi vytušil, a bol popudlivejší. A Levinovi bolo preto ešte ťažšie. Zdržovať sa v izbe chorého bolo preňho utrpením, no nebyť tam bolo ešte horšie. A tak sa ustavične pod rozličnými zámienkami presúval dnu a von, lebo nemal silu byť sám.

No Kitty uvažovala, cítila a konala celkom inakšie. Pri pohľade na chorého pocítila ľútosť. A ľútosť v jej ženskom srdci vôbec nevzbudila bridivosť a zdesenie ako v jej mužovi, ale vzbudila potrebu konať, poznať všetky podrobnosti jeho stavu a pomôcť mu. A keďže ani trošku nepochybovala, že mu musí pomôcť, nepochybovala ani o tom, či sa to dá, a hneď sa aj do toho pustila. Tie podrobnosti, na ktoré si jej muž bez hrôzy ani len pomyslieť nemohol, razom upútali jej pozornosť. Poslala po doktora, poslala do lekárne, kázala chyžnej, ktorú si priviezla, a Márii Nikolajevne pozametať, poutierať prach, vydrhnúť, sama čosi umývala, vymývala, čosi všuchla pod paplón. Čosi na jej rozkaz do izby chorého vniesli, čosi vyniesli. Sama zopár ráz zašla do svojej izby, vôbec si nevšímajúc pánov, ktorých na chodbe stretla, vyťahovala z kufrov plachty, obliečky, uteráky, košele.

Sluha, čo práve servíroval inžinierom v spoločenskej miestnosti obed, zjavil sa s nahnevanou tvárou zopár ráz na jej zavolanie, no nesplniť jej príkazy nemohol, dávala ich totiž s takou milou nástojčivosťou, že sa nedalo odolať. Levin toto všetko neschvaľoval; neveril, že by to pacientovi aspoň trochu osožilo. A pacientovho hnevu sa bál nadovšetko. No pacient sa nehneval, hoci na pohľad sa staval ku všetkému ľahostajne, len sa akosi hanbil, no vcelku akoby ho aj zaujímalo, čo s ním Kitty robí. Keď sa Levin vrátil od doktora - žena ho ta poslala - otvoril dvere a zastihol chorého práve vo chvíli, keď mu na Kittin príkaz vymieňali bielizeň. Dlhá biela kostra chrbta s ozrutnými vysunutými lopatkami, trčiacimi rebrami a stavcami bola obnažená, a Mária Nikolajevna so sluhom sa mordovali s rukávom košele, nie a nie doň dostať dlhé bezvládne rameno. Kitty s odvráteným pohľadom rýchlo zatvorila za Levinom dvere; no vtom chorý zastenal a Kitty sa poponáhľala k nemu.

- Rýchlejšie!

- Nechoďte sem, - ozval sa chorý nahnevane, - ja si to sám… - Čo prosím? - spýtala sa Mária Nikolajevna.

Len Kitty mu rozumela a pochopila, že sa hanbí a je mu trápne byť v jej prítomnosti neoblečený.

- Veď sa nedívam, nebojte sa! - povedala a pomohla im s rukávom. - Mária Nikolajevna, prejdite na druhú stranu a napravte to, - dodala.

- Nože, choď, prosím ťa, v malej kapsičke mám fľaštičku, - zvrtla sa k mužovi, - vieš, v bočnom vrecku, prines ju, prosím ťa, zatiaľ to tu už bude v poriadku.

Keď sa Levin s fľaštičkou vrátil, pacient bol už uložený a aj všetko naokolo sa zmenilo. Ťažký pach vystriedala vôňa octu a kolínskej, túto zmes rozprašovala Kitty z rúrky, pričom špúlila ústa a nadúvala ružové líca. Po prachu ani stopy, posteľ stála na koberci. Na stole stáli vo vyrovnanom rade fľaštičky, karafa, ležala tam hŕbka potrebnej bielizne a Kittina ručná práca. Na druhom stole, pri posteli chorého, boli nápoje, svieca a prášky. A pacient ležal vyumývaný a vyčesaný na čistej plachte a vysoko postlaných hlavniciach, v čistej košeli s bielym golierom okolo neuveriteľne tenkého hrdla a s novým výrazom nádeje priam visel očami na Kitty.

Levin vyhľadal v klube doktora a priviezol ho do hotela, no nebol to ten, čo Nikolaja Levina liečil a s ktorým bol nespokojný. Nový doktor vytiahol fonendoskop a počúval chorého, pokýval hlavou, predpísal liek a mimoriadne podrobne vysvetlil, ako ho užívať, potom - akú diétu držať. Odporúčal surové vajcia alebo vajcia trošku uvarené a minerálnu vodu s čerstvo nadojeným mliekom patričnej teploty. Keď doktor odišiel, Nikolaj čosi bratovi povedal; Levin síce rozumel iba dve posledné slová: "tvoja Kaťa", no z pohľadu, akým Nikolaj na ňu pozrel, vyrozumel, že ju chváli. Zavolal aj Kaťu, ako ju volal.

- Je mi oveľa lepšie, - povedal. - Pri vás by som bol už dávno zdravý. Ako dobre! - Chytil jej ruku, pritiahol si ju k ústam, no rozmyslel si to, ruku pustil, len ju pohladil, možno sa bál, že by jej to bolo nepríjemné. Kitty mu chytila ruku do oboch rúk a stisla mu ju.

- Teraz ma preložte na ľavú stranu a choďte si ľahnúť.

Nik okrem Kitty nerozumel, čo povedal, chápala všetko, lebo ustavične sledovala, čo potrebuje.

- Na druhú stranu, - obrátila sa k mužovi, - vždy na tej spáva. Prelož ho ty, nechcem volať sluhov. Ja nemôžem. Vy by ste mohli? - spýtala sa Márie Nikolajevny.

- Ja sa bojím, - odpovedala Mária Nikolajevna.

Čo ako sa Levin hrozil, že bude musieť chytiť do rúk toto strašné telo, dotknúť sa miest pod paplónom, o ktorých radšej nič nechcel vedieť, predsa sa len poddal nátlaku ženy, zatváril sa energicky - ten výraz jeho žena už poznala - ruky vopchal pod paplón a dal sa do práce, no aj pri svojej sile bol prekvapený čudnou váhou tých zmorených údov. Kým telo prevracal a cítil na krku ozrutnú vychudnutú ruku, Kitty rýchlo a nehlučne prevrátila hlavnicu, natriasla ju a lepšie na nej uložila hlavu chorého, aj mu upravila riedke vlasy, čo sa medzitým zase prilepili na sluchy.

Nikolaj nepúšťal bratovu ruku. Levin vytušil, že má s jeho rukou nejaký úmysel, že ju kamsi ťahá. Nevzpieral sa, len tŕpol. Áno, Nikolaj si ju pritiahol k ústam a pobozkal. Levinom otriasol vzlykot, vyšiel z izby neschopný slova.

19 "Skryl to pred múdrymi a zjavil deťom a nerozumným," takto rozmýšľal Levin o svojej žene, keď sa s ňou v ten večer zhováral.

Nerozmýšľal o biblickom výroku preto, že by azda seba pokladal za múdreho. Nepokladal sa za múdreho, no nemohol nevedieť, že je múdrejší ako jeho žena či Agafia Michajlovna, nemohol nevedieť ani to, že keď on rozmýšľal o smrti, vynakladal na to všetky sily svojej duše. Vedel aj to, že nejeden veľduch, ktorého myšlienky na túto tému mal možnosť čítať, nad tým rozmýšľal a nevedel ani stotinu toho, čo o tom vedela jeho žena či Agafia Michajlovna. Aj keď bol medzi týmito ženami - medzi Agafiou Michajlovnou a Kaťou, ako ju volal brat Nikolaj a ako ju rád teraz volal aj Levin - veľký rozdiel, v tomto si boli veľmi podobné. Obidve bezpečne vedeli, čo je život a čo je smrť, a hoci by nevedeli dať odpoveď na otázky, čo sa vynárali pred Levinom, ba ani by ich neboli pochopili, nepochybovali o význame tohto javu a mali naň - a nielen ony dve, zhodovali sa v tom s miliónmi ľudí - celkom rovnaký názor. Dôkazom toho, že bezpečne vedeli, čo je smrť, bolo, že bez najmenšieho zaváhania vedeli, ako zaobchádzať s umierajúcimi, a nebáli sa ich. Zatiaľ čo Levin a ostatní, aj keď vedeli všeličo o smrti povedať, nič vlastne nevedeli, pretože sa smrti báli a už vonkoncom nevedeli, čo s umierajúcimi robiť. Nech by tak bol teraz Levin s bratom Nikolajom sám, s hrôzou by na neho pozeral a s ešte väčšou hrôzou by bol čakal, a to by bolo všetko.

Ba čo viac, nevedel ani, čo hovoriť, ako pozerať, ako chodiť. Hovoriť o veciach podružných sa mu videlo urážlivé, o tom sa hovoriť nedá; hovoriť o smrti, o veciach chmúrnych - ani to sa nedá. Mlčať - to tobôž nie. "Ak sa naňho budem dívať, pomyslí si, že pátram po zmene, že sa bojím; ak sa nebudem, pomyslí si, že som myšlienkami inde. Ak budem chodiť po prstoch, pôjde mu to na nervy, ale normálne chodiť sa hanbím." Kitty akiste na seba nemyslela, ani na to nemala čas; myslela na neho, pretože vedela, čo vedela, a všetko dopadalo dobre. Rozprávala mu o sebe, o svojej svadbe, usmievala sa, ľutovala ho a hladkala, spomínala prípady, keď pacient vyzdravel, a všetko vypálilo dobre - čiže vedela, čo bolo treba. Dôkazom toho, že jej konanie a konanie Agafie Michajlovny nebolo inštinktívne, živočíšne, nerozumné, bolo, že okrem fyzickej opatery a zmierňovania utrpenia Agafia Michajlovna s Kitty vymáhali pre umierajúceho ešte čosi dôležitejšie, ako je fyzická opatera, čosi také, čo nemalo s fyzickými podmienkami nič spoločné. Agafia Michajlovna spomenula istého starkého, čo zomrel, takto: "Nuž, chvalabohu, prijal sviatosť oltárnu aj posledné pomazanie, daj Boh takú smrť každému." Kaťa takisto, hoci sa starala o bielizeň, preležaniny, nápoje, hneď v prvý deň stihla presvedčiť chorého, že musí prísť kňaz.

Keď sa Levin na noc vrátil do svojich dvoch izieb, sadol si, zvesil hlavu a vôbec nevedel, čo si počať. Nielenže neprichádzalo do úvahy, aby večeral, urobil si večernú toaletu alebo si premyslel, čo budú robiť ďalej - ani so ženou nebol schopný sa zhovárať: hanbil sa. Kitty, naopak, bola ešte výkonnejšia ako inokedy. Ba aj čulejšia ako inokedy. Postarala sa, aby im priniesli večeru, všetko sama vybavila, pomohla odostlať a nezabudla vankúše posypať práškom proti hmyzu. Bola plná rozhodnosti, vedela veci rýchlo odhadnúť - v takomto stave bývajú muži pred bojom, pred zápasom, v nebezpečných a rozhodujúcich chvíľach života, v tých chvíľach, keď muž s konečnou platnosťou ukáže, čo je hoden, ukáže, že celá jeho minulosť nebola zbytočná, ale bola prípravou práve na tieto chvíle.

Robota jej priam horela pod rukami; nebolo ešte dvanásť, a všetky veci boli starostlivo poukladané s takým citom, že hotelová izba pôsobila celkom po domácky: odostlané postele, kefky, hrebene, zrkadlá rozostavené, dečky rozprestrené.

Podľa Levina bolo teraz hriechom jesť, spať, aj zhovárať sa, ba cítil, že každý pohyb je neslušný. A Kitty pokojne triedila akési kefôčky, no robila všetko tak, že na tom nebolo nič pohoršujúce.

No jesť predsa len nemohli a spánok ich dlho obchádzal, hoci si šli neskoro ľahnúť.

- Veľmi som rada, že som Nikolaja nahovorila, aby prijal zajtra posledné pomazanie, - povedala Kitty; sedela v nočnom kabátiku pred rozkladacím zrkadlom a rozčesávala si hustým hrebeňom mäkké vonné vlasy. - Sama som ešte pri tom nebola, ale viem, mama mi vravela, že sa kňaz modlí aj za uzdravenie.

- Vari si len nemyslíš, že môže vyzdravieť? - namietol Levin zahľadený na úzku cestičku na jej okrúhlej hlávke vzadu, čo sa zakaždým, keď prešla hrebeňom dopredu, stratila.

- Spytovala som sa doktora, povedal, že dlhšie ako tri dni nebude žiť. No čo už tí môžu vedieť? Predsa len som veľmi rada, že sa mi ho podarilo presvedčiť, - hovorila ďalej spoza vlasov mužovi. - Všetko sa môže stať, - dodala s oným zvláštnym potuteľným výrazom, aký mávala vždy, keď hovorila o náboženstve.

Naposledy sa zhovárali o náboženstve ešte pred svadbou, odvtedy o tom nezačal ani jeden, ani druhý, no Kitty si plnila svoje náboženské povinnosti - chodila do kostola, modlila sa - s rovnako pokojným vedomím, že to tak musí byť. Hoci sa jej to Levin usiloval vyhovoriť, bola presvedčená, že je rovnako dobrý kresťan, ak nie lepší ako ona, a že všetko, čo jej na tú tému hovorí, je iba smiešna mužská špekulácia, asi ako to, čo hovorí o jej ručnej práci: že poriadni ľudia diery štopkajú, zatiaľ čo ona ich vystrihuje, a podobne.

- A tá osoba, Mária Nikolajevna, si nevedela s ničím poradiť, - povedal Levin. - A… musím sa ti priznať, ja som veľmi rád, že si tu. Si čistota sama, si… - Chytil jej ruku, no nepobozkal ju (zdalo sa mu nevhodné bozkávať ruky, keď je v dome smrť), len jej ju stisol, hľadiac previnilo do jej zjasnených očí.

- Sám by si sa tu bol utrápil, - povedala, zdvihla vysoko ruky, schovajúc si tak líca zružovené od pochvaly, skrútila si vlasy do uzla a vopchala do nich vlásničky. - Nie, nevedela si poradiť… Ja som sa našťastie všeličomu naučila v Sodene.

- Aj tam boli takíto pacienti?

- Ešte ťažší.

- Strašné je to, že ho mám stále pred očami, aký býval v mladosti… Neverila by si, aký to bol krásny chlapec, no vtedy som mu vôbec nerozumel.

- To ti teda verím. Boli by sme spolu dobre vychádzali, to cítim, - povedala, a hneď sa aj zľakla toho, čo povedala, obzrela sa na muža a slzy jej vhŕkli do očí.

- Áno, boli by sme, - prikývol smutne. - Patrí, vieš, k tým ľuďom, o ktorých sa vraví, že nie sú stvorení pre tento svet.

- Tak či onak, máme pred sebou ešte kopu dní, musíme ísť spať, - vyhlásila Kitty, pozrúc na svoje drobunké hodinky.

20 Smrť

Nasledujúci deň prijal chorý sviatosť oltárnu a posledné pomazanie. Pri obrade sa Nikolaj Levin vrúcne modlil. V jeho veľkých očiach, upretých na ikonu, čo stála na kartárskom stolíku, prikrytom pestrou dečkou, zračila sa taká úpenlivá prosba a nádej, že Levina obišla hrôza. Vedel, že pre túto úpenlivú prosbu a nádej bude len ťažšie odchádzať zo života, ktorý tak miloval. Levin poznal brata i jeho zmýšľanie; vedel, že nevercom nie je preto, že by sa mu bez viery ľahšie žilo, ale preto, že súčasné vedecké výklady životných javov krok za krokom vytlačili vieru; a preto vedel aj to, že jeho terajší návrat k Bohu nie je zákonitý, nie je výsledkom procesu myslenia, ale je len dočasný, zištný, spojený s absurdnou nádejou na uzdravenie. Levin vedel aj to, že Kitty túto nádej ešte posilnila príbehmi o zázračnom uzdravení, ktoré sa jej dostali do uší. Toto všetko Levin vedel a bolo preňho hotovým utrpením hľadieť na ten úpenlivý pohľad plný nádeje, na tú vycivenú ruku, čo sa ťažko dvíhala, aby urobila kríž na čelo obopäté kožou, na tie vyčnievajúce plecia a trčiacu prázdnu hruď, ktoré už neboli schopné pojať život, o ktorý prosil chorý. Levin sa pri obrade tiež modlil a robil to, čo ako neverec robil už sto ráz. Obracal sa k Bohu so slovami: "Ak jestvuješ, urob, aby tento človek vyzdravel (veď toto sa už opakovalo toľko ráz), a spasíš jeho i mňa."

Po pomazaní sa chorý cítil zrazu oveľa lepšie. Celú hodinu ani raz nezakašlal, usmieval sa, bozkával ruku Kitty, so slzami v očiach jej ďakoval a vravel, že sa skvele cíti, nič ho nebolí a že má chuť do jedla i silu. Dokonca sa sám nadvihol, keď mu doniesli polievku, a vypýtal si ešte kúsok mäsa. Čo aký beznádejný bol jeho stav, čo aké jasné bolo pri pohľade naňho, že nemôže vyzdravieť, Levin aj Kitty podľahli v tej hodine plachému - len aby to nebolo klamné zdanie - a šťastnému vzrušeniu.

- Je to lepšie? - Áno, oveľa. - Neuveriteľné. - Prečo neuveriteľné? - Naozaj mu je lepšie, - šepkali si a usmievali sa na seba.

Tento klam však netrval dlho. Chorý síce pokojne spal, no o polhodinu ho zobudil kašeľ. A hneď bolo po nádejach v tých, čo boli pri ňom, i v ňom samom. Utrpenie bolo také skutočné, nepochybné, že pripravilo Levina, Kitty i chorého o všetky predošlé nádeje, ani len spomienka na ne v nich neostala.

Už sa ani nezmienil o tom, v čo ešte pred polhodinou veril, akoby bolo hanbou na to spomínať, len si pýtal jód vo fľaške, prikrytej predierkovaným papierom, aby mohol vdychovať jeho výpary. Levin mu banku podal a vtedy sa naňho uprel ten istý pohľad vášnivej nádeje ako pri obrade a dožadoval sa potvrdenia doktorových slov, že vdychovanie jódových výparov robí zázraky.

- Kaťa tu nie je? - zachrčal a obzrel sa, keď Levin akosi nie dosť presvedčivo potvrdil doktorove slová. - Dobre, tak ti to môžem povedať… Kvôli nej som podstúpil ten cirkus. Je taká milá, no my dvaja sa nemôžeme klamať. Tomuto ja verím, - zovrel fľašu kostnatou rukou a začal vdychovať jód.

Po siedmej večer pil Levin so ženou čaj vo svojej izbe, keď tu k nim pribehla Mária Nikolajevna celá udychčaná. Bola bledá, pery sa jej triasli.

- Umiera! - zašepkala. - Bojím sa, že hneď umrie.

Obaja sa rozbehli k nemu. Sedel na posteli, opieral sa o ruku, dlhý chrbát mal zohnutý, hlavu nízko sklonenú.

- Čo cítiš? - zašepkal konečne Levin.

- Cítim, že sa poberám, - vyslovil namáhavo, pomaly, no neobyčajne zreteľne. Hlavu nezodvihol, len oči, očami však márne hľadal bratovu tvár. - Kaťa, odíď! - povedal ešte.

Levin vyskočil a pošepkal jej, že musí odísť.

- Poberám sa, - zopakoval Nikolaj.

- Prečo myslíš? - spýtal sa Levin, len aby niečo povedal.

- Pretože sa poberám, - zopakoval ešte raz, akoby sa mu ten výraz zapáčil. - Koniec.

Mária Nikolajevna pristúpila k nemu.

- Ľahnite si, bude vám lepšie.

- Čoskoro budem ležať celkom ticho, - ozval sa, - mŕtvy, - povedal posmešne, zlostne. - No, položte ma, ak myslíte.

Levin uložil brata na chrbát, sadol si k nemu a hľadel naňho so zatajeným dychom. Umierajúci ležal so zatvorenými očami, no na čele sa mu tu a tam pohýbali svaly, ako keď človek intenzívne, zaujato rozmýšľa. Levin podvedome rozmýšľal s ním o zmene, čo sa v ňom teraz odohráva, no čo ako napínal mozog, aby za ním nezaostal, z výrazu tej pokojne strohej tváre a hry svalu nad obočím poznal, že jemu sa postupne vyjasňuje to, čo preňho aj naďalej ostáva záhadou.

- Áno, áno, tak je to, - s dlhými odmlkami, pomaly vyriekol umierajúci. - Počkajte. - Zase odmlka. - Ták! - pretiahol zrazu upokojujúco, akoby mu bolo všetko jasné. - Och, Bože! - vydral sa mu ťažký vzdych.

Mária Nikolajevna mu ohmatala nohy.

- Chladnú, - zašepkala.

Dlho, veľmi dlho, ako sa Levinovi zdalo, ležal chorý nepohnute. No ešte stále žil, občas si vzdychol. Levina už vyčerpalo to napätie. Cítil, že aj keď si napína mozog do krajnosti, nemôže pochopiť, čo znamenalo to ták. Uvedomoval si, že už dávno zaostal za umierajúcim. Už nevládal rozmýšľať o smrti ako takej, a mimovoľne mu začalo chodiť po rozume, že o chvíľu, vlastne hneď, bude musieť spraviť nasledujúce: zatlačiť oči, obliecť ho, objednať truhlu. A čudná vec, prichodil si úplne ľahostajný a nepocítil ani žiaľ, ani nemal pocit straty, a že by brata ľutoval, to už najmenej nie. Ak teraz vôbec čosi k bratovi cítil, bola skôr závisť, že umierajúci vie, čo on vedieť nemôže.

Ešte dlho sedel takto pri ňom a čakal koniec. No koniec neprichádzal. Dvere sa otvorili, zjavila sa Kitty. Levin vstal, aby ju zadržal. No ako vstával, zazdalo sa mu, že sa brat pohol.

- Ostaň, - vystrel Nikolaj ruku. Levin mu ruku stisol a žene zlostne kývol, aby odišla.

S rukou umierajúceho v dlani presedel polhodinu, hodinu a ešte hodinu. Teraz už o smrti vôbec nerozmýšľal. Rozmýšľal o tom, čo asi robí Kitty, kto býva v susednej izbe, či má doktor dom. Zatúžil po jedle a spánku. Opatrne si vyslobodil ruku a ohmatal Nikolajovi nohy. Nohy boli studené, no chorý dýchal. Levin sa chcel zase vytratiť, ale chorý sa opäť pohol a povedal: - Ostaň.

Rozbrieždilo sa; stav chorého bol stále rovnaký. Levin si pomaličky vyslobodil ruku, na umierajúceho ani nepozrel, prešiel do svojej izby a zaspal. Keď sa zobudil, namiesto očakávanej správy o bratovej smrti sa dozvedel, že chorý je v takom stave ako po minulé dni. Zase si sadal, kašlal, po troche jedol, hovoril, no o smrti už zase nie, nanovo dúfal, že vyzdravie, a bol ešte popudlivejší a ešte pesimistickejšie naladený. Nikto, či už brat, alebo Kitty, ho nemohol utíšiť. Na všetkých sa hneval a všetkým navravel plno nepríjemných vecí, všetci mohli za to, že trpí, a naliehal, aby mu z Moskvy priviezli chýrneho lekára. Na všetky otázky, ako sa cíti, odpovedal vždy s rovnakým výrazom zloby a výčitky: - Trpím, strašne trpím!

Utrpenie chorého sa stupňovalo, najmä pre preležaniny, ktoré sa už nemohli zahojiť, čoraz väčšmi sa zlostil na ľudí okolo seba a vyčítal im najmä to, že mu nepriviezli lekára z Moskvy. Kitty sa šla potrhať, aby mu pomohla, aby ho upokojila; no daromné bolo všetko úsilie, Levin videl, že už aj ona, hoci to nechce priznať, je telesne aj duševne vyčerpaná. Prítomnosť smrti, ktorú všetci pocítili v tú noc, keď chorý k sebe zavolal brata a rozlúčil sa so životom, už nevnímali. Všetci vedeli, že umrie, a to skoro, že je už vlastne napoly mŕtvy. Všetci túžili už len po jednom - aby umrel čím prv, a všetci to tajili a podávali mu z fľaštičky medecínu, zháňali lieky, lekárov a klamali seba, chorého i seba navzájom. Všetko bola lož, hnusná, urážlivá a rúhačská. A túto lož zvlášť bolestivo znášal Levin, lebo mal takú povahu, ale hlavne preto, že mal chorého radšej ako ostatní.

Levin sa ž dávno zapodieval myšlienkou, že by mal pomeriť bratov aspoň pred smrťou, napísal teda bratovi Sergejovi Ivanovičovi, a keď prišla odpoveď, prečítal ju chorému. Sergej Ivanovič písal, že nemôže prísť, ale dojímavo prosil brata o odpustenie.

Chorý nepovedal nič.

- Čo mu mám odpísať? - spýtal sa Levin. - Dúfam, že sa na neho nehneváš!

- Ani troška! - povedal Nikolaj, popudený otázkou. - Napíš mu, aby mi poslal doktora.

Prešli ďalšie tri dni plné utrpenia; chorého stav sa nemenil. Každý, kto ho videl, mu smrť už priam žičil: hoteloví sluhovia, hotelier, všetci hostia, doktor, Mária Nikolajevna aj Levin a Kitty. Len chorý nič podobné neprejavoval, naopak, rozčuľoval sa, že nepriviezli lekára, ďalej užíval lieky a hovoril o živote. Len vo vzácnych chvíľach, keď sa vďaka ópiu nakrátko spamätal z ustavičných bolestí, hovoril občas v polospánku to, čo mu silnejšie ako komukoľvek inému tkvelo v duši: "Ach, keby už bol koniec!" Alebo: "Kedy sa to už skončí!"

Utrpenie sa rovnomerne stupňovalo a plnilo svoju úlohu - pripravovalo chorého na smrť. Nebolo polohy, v ktorej by netrpel, nebolo minúty, aby sa od seba odpútal, nebolo miesta, časti na jeho tele, ktoré by neboleli a netrýznili ho. Ešte aj spomienky, dojmy, myšlienky tohto tela vzbudzovali v ňom taký istý hnus ako telo samo. Pohľad na iných ľudí, ich reči, vlastné spomienky - to všetko boli preňho iba muky. Ľudia pri ňom to vycítili a v jeho prítomnosti si podvedome nedovolili uvoľnené pohyby, rozhovory, ani neprejavovali nijaké želania. Celý jeho život sa vlial do jediného pocitu utrpenia a do túžby zbaviť sa ho.

Dozrieval v ňom nepochybne prerod, pod vplyvom ktorého sa mu smrť musela javiť ako naplnenie jeho túžob, ako šťastie. Predtým každá jednotlivá túžba, vyvolaná utrpením či nedostatkom niečoho, ako je hlad, únava, smäd, uspokojila sa telesnou funkciou, ktorá poskytovala pôžitok; no teraz tento nedostatok či utrpenie nemohli byť uspokojené, a každý pokus o to vyvolával iba nové a nové utrpenie. A preto sa všetky túžby zlievali do jedinej - do túžby zbaviť sa všetkého utrpenia a jeho nositeľa, tela. No na vyjadrenie tejto túžby - oslobodiť sa - nemal slov, a preto o tom nehovoril a zo zvyku nástojil na uspokojení túžob, ktoré sa už nemohli splniť. "Preložte ma na druhý bok," vravel a vzápätí chcel, aby ho preložili nazad. "Doneste mi bujón. Odneste bujón. Rozprávajte niečo, čo čušíte." A len čo začali niečo vravieť, zatvoril oči a predstieral ospalosť, ľahostajnosť a odpor.

Desiaty deň po príchode do mesta Kitty ochorela. Bolela ju hlava, vracala a až do obeda ležala.

Doktor vyhlásil, že je to od únavy, vzrušenia, a naordinoval jej pokoj.

Poobede Kitty jednako len vstala a vošla ako zvyčajne s ručnou prácou k chorému. Prísne si ju premeral a posmešne sa usmial, keď povedala, že bola chorá. V ten deň ustavične posmrkával a žalostne stenal.

- Ako sa cítite? - spýtala sa ho.

- Horšie, - odpovedal s námahou. - Bolí!

- Kde bolí?

- Všade.

- Dnes umrie, uvidíte, - povedala Mária Nikolajevna síce pošepky, ale tak, že ju chorý, ktorý bol veľmi vnímavý, ako si Levin všimol, musel počuť. Levin na ňu zapstkal a obzrel sa na chorého. Nikolaj to počul, ale slová naňho vôbec nezaúčinkovali. Jeho pohľad bol vyčítavý a napätý ako predtým.

- Prečo myslíte? - spýtal sa Levin, keď vyšla za ním na chodbu.

- Oberá sa.

- Ako oberá?

- Nuž takto, - povedala a zopár ráz si potiahla záhyby na vlnených šatách. Levin si naozaj všimol, že chorý dnes od rána akosi habká rukami po sebe, akoby sa chcel čohosi zbaviť.

Mária Nikolajevna sa nemýlila. Ako sa chýlilo k noci, chorý už nemal silu zdvihnúť ruky, iba hľadel s nemenne sústredeným, pozorným výrazom v očiach pred seba. Ba aj keď sa nad ním sklonil brat alebo Kitty tak, aby ich mohol vidieť, pohľad sa mu nezmenil. Kitty poslala po kňaza, aby sa pomodlil nad umierajúcim.

Pokým kňaz odriekal modlitbu, chorý neprejavil známky života, oči mal zatvorené. Kňaz ešte modlitbu neskončil, keď sa vtom umierajúci pretiahol, vzdychol a otvoril oči. Kňaz sa domodlil, priložil k studenému čelu kríž, potom ho pomaly ovinul štólou, postál mlčky ešte zo dve minúty a dotkol sa už studenej bezkrvnej ozrutnej ruky.

- Skonal, - povedal kňaz a chcel odísť; no tu sa zlepené fúzy umierajúceho pohli a do ticha jasne, výrazne zazneli ostré zvuky, vychádzajúce odkiaľsi z hĺbky hrude: - Ešte nie celkom… Už skoro.

A o krátku chvíľu sa mu tvár vyjasnila, pod fúzmi sa zjavil úsmev a ženy, čo sa zišli, pribrali sa, plné starostlivosti, mŕtveho obliekať.

Pohľad na brata a blízkosť smrti vyvolali v Levinovej duši nanovo pocit hrôzy z neznáma a súčasne z blízkosti a neodvratnosti smrti ako v onen jesenný večer, keď k nemu prišiel brat. Teraz bol tento pocit ešte silnejší ako predtým; ešte menej ako predtým bol schopný pochopiť význam smrti, a jej neodvratnosť sa mu zdala ešte desivejšia; lenže teraz si vďaka žene, ktorá stála pri ňom, nezúfal: nehľadiac na smrť, cítil potrebu žiť a milovať. Cítil, že láska ho zachraňuje pred zúfalstvom a že láska pod hrozbou zúfalstva je ešte mocnejšia a čistejšia.

Ešte sa mu pred očami nedovŕšilo tajomstvo smrti, pričom ostalo neodhalené, a už tu bolo ďalšie, rovnako neodhaliteľné, no nabádajúce k láske a životu.

Doktor potvrdil svoju domnienku o Kitty. Jej nevoľnosť bola tehotenstvo.

21 Od okamihu, keď Alexej Alexandrovič z rečí Betsy a Oblonského pochopil, že sa od neho nečaká iné iba to, aby dal svojej žene pokoj a neobťažoval ju svojou prítomnosťou, čo bolo aj ženinou jedinou túžbou, prichodil si natoľko bezradný, že sám nevedel v ničom povedať rozhodné slovo, nevedel, čo vlastne teraz chce - oddal sa teda do rúk tým, čo sa s takým pôžitkom starali o jeho záležitosti, a na všetko prikyvoval. Až keď Anna opustila jeho dom a anglická vychovávateľka sa prišla spýtať, či má obedovať s ním, alebo osobitne, po prvý raz pochopil jasne svoju situáciu a zdesil sa jej.

Najhoršie na celej veci bolo, že nevedel minulosť zladiť, dať do súvislosti s prítomnosťou. Nešlo mu o minulosť, keď šťastne nažíval so svojou ženou. Prechod z tej minulosti k odhaleniu ženinej nevery si už odtrpel; ten stav bol ťažký, ale pochopiteľný. Keby bola žena od neho odišla vtedy, keď sa mu priznala k nevere, bol by roztrpčený, nešťastný, no nebol by sa ocitol v bezvýchodiskovej, nepochopiteľnej situácii, v akej bol teraz. Nijako si nevedel dať dokopy svoje nedávne odpustenie, rozcítenie, svoju lásku k chorej žene a cudziemu dieťaťu s tým, čo bolo teraz, totižto, že sa akoby za odmenu za to všetko ocitol sám, potupený, zosmiešnený, nikomu nepotrebný a každým opovrhovaný.

Prvé dva dni po ženinom odchode prijímal Alexej Alexandrovič prosebníkov, prednostu kancelárie, chodieval do výboru a obedúval v jedálni ako inokedy. Neuvedomujúc si, prečo tak robí, vynakladal všetky duševné sily za tie dva dni vlastne len na to, aby vyzeral pokojne, ba ľahostajne. Keď odpovedal na otázky, čo s vecami a izbami Anny Arkadievny, stálo ho veľa úsilia, aby sa tváril ako človek, ktorý takýto priebeh udalostí čakal a nevidí v tom nič zvláštne, a svoj cieľ aj dosiahol: nik na ňom nebadal známky zúfalstva. Na druhý deň po Anninom odchode, keď mu Kornej predložil účet z obchodu s módnym tovarom, ktorý Anna zabudla zaplatiť, a hlásil, že ho predavač priniesol osobne, Alexej Alexandrovič požiadal, aby predavača k nemu uviedli.

- Prepáčte, vaša excelencia, že som sa osmelil vás vyrušiť. No ak sa mám obrátiť na jej excelenciu, dovolím si vás poprosiť o jej adresu.

Alexej Alexandrovič sa zamyslel, tak sa aspoň predavačovi zdalo, zrazu sa zvrtol, sadol si za stôl a podoprel si hlavu rukami. Dlho sedel v tejto polohe, niekoľko ráz sa aj pokúsil niečo povedať, ale zakaždým sa zháčil.

Kornej sa vžil do pánovej situácie a požiadal predavača, aby prišiel inokedy. Keď Alexej Alexandrovič zase osamel, pochopil, že sa už nevládze tváriť tvrdo a pokojne. Kázal poslať preč koč, ktorý naňho čakal, zakázal kohokoľvek prijímať a na obed nešiel.

Cítil, že nevydrží všeobecný nápor pohŕdania a krutosti, čo sa tak jasne zračili na tvári i tohto predavača, i Korneja, ako aj na tvárach všetkých ľudí bez výnimky, s ktorými sa po tieto dva dni stýkal. Cítil, že nemôže čeliť ľudskej nenávisti, pretože táto nenávisť nepramenila z toho, že by on bol zlý (v takom prípade by sa mohol pokúsiť byť lepší), ale z toho, že je hanebne a odpudzujúco nešťastný. Vedel, že pre nič iné, len preto, že je jeho srdce utýrané, budú k nemu nemilosrdní. Cítil, že ho ľudia zničia, ako keď psy dokmášu utýraného psa, čo kňučí od bolesti. Vedel, že jedinou záchranou pred ľuďmi je skryť svoje rany, čo sa aj podvedome usiloval po dva dni robiť, ale teraz už nevládal pokračovať v nerovnom boji.

Jeho zúfalstvo sa prehĺbilo vedomím, že je so svojím nešťastím sám. Nielen v Petrohrade, nikde na svete nebolo človeka, ktorému by mohol povedať, čo prežíva, ktorý by s ním necítil ako so štátnikom, či členom spoločnosti, ale jednoducho ako s trpiacim.

Alexej Alexandrovič osirel v detstve. Boli dvaja bratia. Na otca sa ani nepamätali, matka umrela, keď mal Alexej Alexandrovič desať rokov. Majetok nestál za reč. Vychoval ich strýko Karenin, vysoký úradník, kedysi chránenec nebohého panovníka.

Gymnázium aj univerzitu absolvoval Alexej Alexandrovič s vyznamenaním; pomocou strýka ihneď získal význačné postavenie v službe a odvtedy bola preňho hybnou silou len a len ctižiadosť. Na gymnáziu, ani na univerzite, ani neskôr v zamestnaní sa Alexej Alexandrovič s nikým nespriatelil. Blízkej duše okrem brata nemal, no ten pracoval na ministerstve zahraničia a žil stále v cudzine, kde aj zakrátko po svadbe Alexeja Alexandroviča umrel.

Za jeho gubernátorstva Annina teta, miestna boháčka, zoznámila síce už nie mladého človeka, zato ale mladého gubernátora, so svojou neterou, a naaranžovala takú situáciu, že ju musel buď požiadať o ruku, buď odísť z mesta. Alexej Alexandrovič bol dlho na vážkach. Mal dôvody pre aj proti, a to v rovnakej miere, a nenašiel sa rozhodujúci dôvod, čo by ho bol donútil spreneveriť sa svojej zásade: ak pochybuješ - radšej to nechaj: lenže Annina teta ho prostredníctvom istého známeho presvedčila, že dievčinu už skompromitoval a že česť mu káže požiadať ju o ruku. Popýtal ju teda o ruku a všetok cit, akého bol schopný, venoval snúbenici a neskôr žene.

Náklonnosť, ktorú voči Anne cítil, potlačila v ňom akúkoľvek potrebu bližších vzťahov k iným ľuďom. A tak teraz nemal medzi známymi jedinej blízkej duše. O to, čo sa nazýva stykmi, nebolo núdze; no priateľské vzťahy nepoznal. Takých ľudí, ktorých by Alexej Alexandrovič mohol pozvať na obed, poprosiť ich, aby sa zapojili do nejakej pre neho dôležitej veci, ktorých by mohol požiadať o protekciu pre niektorého svojho obľúbenca alebo s ktorými by mohol bez zábran kritizovať činnosť iných ľudí i vlády - takých ľudí by sa našlo bárskoľko; no styk s týmito ľuďmi bol viazaný na určitú sféru, vymedzenú zvyklosťami, a nebolo možné ju prekročiť. Mal síce istého kolegu z vysokoškolských čias, s ktorým sa neskôr zblížil a mohol by sa s ním pozhovárať o osobnom trápení; no tento kolega bol kurátorom vo vzdialenom školskom okrese. A tak z osôb, čo žili v Petrohrade, do úvahy prichádzal prednosta jeho kancelárie a lekár, tí mu boli zo všetkých najbližší.

Michail Vasilievič Sľudin, prednosta, bol človek jednoduchý, rozumný, dobrý, mravne založený a Alexej Alexandrovič cítil, že mu je úprimne naklonený; no päťročná spoločná činnosť v tom istom úrade bola neprekonateľnou prekážkou dôvernejšej spovedi.

Keď Alexej Alexandrovič dopodpisoval úradné listiny, dlho nič nevravel, len občas pozrel na Michaila Vasilieviča; niekoľko ráz sa už aj pribral, že začne, ale nemohol. Ba už si aj prichystal vetu: "Počuli ste o mojom nešťastí?" No napokon len povedal ako zvyčajne: "V tomto zmysle mi to pripravte," a s tým ho aj prepustil.

Druhým človekom bol lekár, ten mu bol tiež naklonený; no už dávno mali medzi sebou tichú dohodu, že obaja sú zavalení prácou a musia sa ustavične ponáhľať.

Na svoje priateľky, predovšetkým na tú, čo bola na prvom mieste, na grófku Lýdiu Ivanovnu, si Alexej Alexandrovič ani nepomyslel. Ku všetkým ženám cítil odpor a bál sa ich už len preto, že boli ženy.

22 Alexej Alexandrovič na grófku Lýdiu Ivanovnu zabudol, no ona na neho nezabudla. V najťažšej chvíli, keď si v samote skoro zúfal, prišla za ním a bez ohlásenia vošla do jeho pracovne. Ešte vždy sedel s hlavou zaborenou do dlaní - tak ho aj našla.

- J'ai forcé la consigne , - s týmito slovami vošla k nemu zadychčaná od vzrušenia a prudkej chôdze. - O všetkom viem! Alexej Alexandrovič! Priateľ môj! - pokračovala, pričom mu oboma rukami stískala ruku a hľadela na neho nádhernými zádumčivými očami.

Alexej Alexandrovič sa zamračil, nadvihol sa, ruky si vyslobodil a potisol k nej stoličku.

- Nech sa páči, grófka! Neprijímam nikoho, grófka, lebo som chorý, - povedal a pery sa mu zatriasli.

- Priateľ môj! - zopakovala grófka Lýdia Ivanovna, nespúšťajúc z neho oči, zrazu sa jej obočie pri koreni nosa vytiahlo dohora a utvorilo na čele trojuholník, a jej pergamenová tvár ošpatnela ešte väčšmi; Alexej Alexandrovič však pocítil, že ho ľutuje a nemá ďaleko do plaču. A zmocnilo sa ho dojatie: schytil jej kyprú ruku a pokryl ju bozkami.

- Priateľ môj! - zvolala hlasom preskakujúcim od vzrušenia. - Nepoddávajte sa žiaľu. Váš žiaľ je síce veľký, no útecha sa iste nájde.

- Som zdeptaný, zničený, už ani človekom nie som! - vyhŕkol Alexej Alexandrovič a pustil jej ruku, no neprestajne hľadel do jej očí topiacich sa v slzách. - Najhroznejšie na mojej situácii je, že nikde, ani v sebe samom nenachádzam oporný bod.

- Nájdete oporu, pravda, nehľadajte ju vo mne, aj keď vás prosím, aby ste nepochybovali o mojom priateľstve, - vzdychla si. - Oporou vašou je láska, tá láska, ktorú nám On dal. Jeho bremä je ľahké, - vyhlásila s nadšeným pohľadom, ktorý Alexej Alexandrovič tak poznal. - On vás podoprie a pomôže vám.

Hoci v tých slovách znelo rozcítenie z vlastných vznešených citov i nová exaltovaná, mystická nálada, čo sa najnovšie šírila Petrohradom a v ktorej videl Alexej Alexandrovič čosi prepiate, predsa mu v tejto chvíli dobre padlo niečo také počuť.

- Som slabý. Som zničený. Prišlo to tak nečakane, vôbec nič nechápem.

- Priateľ môj, - zopakovala Lýdia Ivanovna.

- Nejde mi o stratu toho, čoho už niet, nie, - pokračoval Alexej Alexandrovič. - Za tým mi nie je ľúto. Ale nemôžem sa nehanbiť pred ľuďmi za situáciu, v akej som sa ocitol. Nie je to správne, ale nemôžem inak, nemôžem.

- Nie vy ste odpustili - vznešený skutok, ktorým som taká unesená ja aj všetci ostatní, vykonal Ten, čo prebýva vo vašom srdci, - povedala grófka Lýdia Ivanovna a vo vytržení pozdvihla oči k nebu, - a preto sa za svoj skutok nesmiete hanbiť.

Alexej Alexandrovič sa zachmúril, skrížil si prsty a zapukal nimi.

- To by ste museli všetko dôkladne poznať, - povedal vysokým hlasom. - Ľudské sily majú hranicu, grófka, a ja som dospel ku hranici svojich síl. Dnes od rána som bol nútený dávať rozličné príkazy, týkajúce sa domácnosti, čo vyplynuli (zdôraznil slovo vyplynuli) z mojej novej situácie, situácie osamelého človeka. Služobníctvo, vychovávateľka, účty… Tento malý ohník ma spálil, nevydržal som. Pri obede… včera som od obeda div neušiel. Nezniesol som synov pohľad. Nespytoval sa ma, čo to všetko má znamenať, ale chcel sa spýtať, a ja som ten pohľad nemohol zniesť. Bál sa pozrieť na mňa, no nielen to… Alexej Alexandrovič chcel spomenúť aj účet, ktorý mu predložili, no hlas sa mu zachvel, zlomil. Na tento účet - kúsok modrého papiera - za klobúčik a stuhy si nemohol pomyslieť tak, aby nepocítil ľútosť voči sebe samému.

- Chápem, priateľ môj, - povedala grófka Lýdia Ivanovna. - Všetko chápem. Pomoc a útechu vo mne nenájdete, no aj tak som prišla len preto, aby som vám pomohla, ak budem môcť. Keby som tak mohla sňať z vašich pliec všetky tie malicherné, ponižujúce starosti… Chápem, ženské slovo, ženská ruka je tu potrebná. Zveríte mi to?

Alexej Alexandrovič jej stisol ruku mlčky, vďačne.

- Spolu sa budeme starať o Seriožu. Praktické veci nie sú mojou najsilnejšou stránkou. No dám sa na to, budem vám viesť domácnosť. Neďakujte mi. Nebudem na to sama… - Nemôžem vám neďakovať.

- No nepoddávajte sa, priateľ môj, pocitom, ktoré ste spomínali - hanbiť sa za to, čo je najvyššou kresťanskou métou: kto sa ponižuje, bude povýšený. A mne nemáte čo ďakovať. Jemu treba ďakovať a prosiť ho o pomoc. Iba v Ňom nájdeme pokoj, útechu, spasenie a lásku, - riekla, zdvihla oči k nebu a začala sa modliť, čo poznal Alexej Alexandrovič z toho, že stíchla.

Ako ju tak dnes Alexej Alexandrovič počúval, výrazy, ktoré mu dosiaľ niežeby boli nepríjemné, ale zdali sa mu akési prepiate, zneli mu odrazu celkom prirodzene a nachádzal v nich útechu. Alexejovi Alexandrovičovi sa dovtedy tento nový exaltovaný duch nepozdával. Bol veriaci človek, ktorého náboženstvo zaujímalo predovšetkým v zmysle politickom; nové učenie si však dovoľovalo v určitých veciach nový výklad, čím otváralo dvere polemike a analýze, a to mu zásadne nevyhovovalo. K tomuto novému učeniu mal donedávna chladný, ba nepriateľský postoj, no s grófkou Lýdiou Ivanovnou, jeho vášnivou vyznávačkou, sa nikdy neškriepil, len starostlivo obchádzal mlčaním všetky jej výzvy. Teraz vlastne po prvý raz počúval jej reči s uspokojením a ani v duchu im neodporoval.

- Som vám nesmierne zaviazaný aj za vaše slová, aj za to, čo pre mňa robíte, - povedal, keď sa domodlila. Grófka Lýdia Ivanovna ešte raz stisla priateľovi obe ruky.

- Tak a teraz sa pustíme do práce, - usmiala sa po krátkej odmlke a zotrela si z líc posledné slzy. - Idem za Seriožom. Len v krajnom prípade prídem za vami. - Vstala a odišla.

Grófka Lýdia Ivanovna šla do krídla domu, kde býval Serioža, a tam vystrašenému chlapcovi, zmáčajúc mu slzami líca, povedala, že jeho otec je svätý a matka mŕtva.

Grófka Lýdia Ivanovna splnila daný sľub. Naozaj sa starala o hladký chod Kareninovej domácnosti. No nezveličovala, keď vravela, že praktické veci nie sú jej najsilnejšou stránkou. Všetky jej rozkazy bolo treba meniť, lebo boli nesplniteľné, a menil ich Kornej, Alexejov Alexandrovičov komorník, ktorý sa celkom nebadane ujal správy Kareninovho domu a svojmu pánovi pokojne a s taktom pri obliekaní hlásil všetko, čo pokladal za nutné. No pomoc Lýdie Ivanovny bola predsa len nanajvýš účinná: poskytla Alexejovi Alexandrovičovi mravnú oporu tým, že sa jej podarilo - a to ju veľmi tešilo - obrátiť ho skoro celkom na pravé kresťanstvo, čo znamená, že z ľahostajného, vlažného veriaceho urobila zapáleného a nezlomného prívrženca nového výkladu kresťanského učenia, čo sa v poslednom čase Petrohradom šíril. Alexeja Alexandroviča nebolo ťažko presvedčiť. Alexejovi Alexandrovičovi práve tak ako Lýdii Ivanovne a ďalším, čo sa s nimi názorove zhodovali, chýbala akákoľvek hĺbka fantázie, tá duševná schopnosť, vďaka ktorej predstavy navodené fantáziou stanú sa natoľko skutočnými, že si vyžiadajú súhru s inými predstavami aj so skutočnosťou. Nevidel nič absurdné a zdravému rozumu odporujúce v predstave, že smrť, jestvujúca pre neveriacich, pre neho nejestvuje, alebo že nakoľko bezvýhradne verí - pričom mieru viery posudzuje on sám - nemá v duši hriech a už tu na zemi došiel spásy večnej.

Pravda, Alexejovi Alexandrovičovi sa marilo, že takáto predstava o vlastnej viere je povrchná a mylná, vedel, že vtedy, keď nemyslel na to, že jeho odpustenie je dielom vyššej moci a oddal sa bezvýhradne bezprostrednému citu, bol oveľa šťastnejší ako teraz, keď ustavične pamätal na to, že v jeho duši prebýva Kristus a že podpisujúc listiny, spĺňa vlastne jeho vôľu; lenže Alexej Alexandrovič takto rozmýšľať musel, musel mať vo svojom ponížení túto, hoci len fiktívnu výšku, odkiaľ by mohol on, každým opovrhovaný, opovrhovať inými - a tak sa držal ako svojej jedinej spásy, spásy zdanlivej.

23 Grófku Lýdiu Ivanovnu, výstrednú devu, vydali v útlom veku za bohatého šľachtica, veľkého roztopašníka, figliara a dobráka. Druhý mesiac po svadbe ju zanechal a na jej ohnivé prísahy o láske odpovedal len výsmechom, ba nevraživosťou, ktorú si ľudia, čo poznali grófovo dobré srdce a nevedeli o chybách výstrednej Lýdie, raz nemohli vysvetliť. A odvtedy spolu nežili, hoci sa nerozviedli, a keď sa stretli, manžel ju aj naďalej stíhal z akýchsi záhadných príčin uštipačným posmechom.

Grófka Lýdia Ivanovna už dávno nebola zaľúbená do svojho muža, no ešte sa nestalo, aby nebola zaľúbená do niekoho iného. Bývala zaľúbená aj do niekoľkých odrazu, do mužov aj do žien; bola zaľúbená skoro do všetkých ľudí, ktorí v niečom vynikali. Bola zaľúbená do všetkých novopečených princezien a princov, čo sa dostali do rodiny s panovníkom, bola zaľúbená do jedného metropolitu, jedného vikára a jedného kňaza. Bola zaľúbená do jedného novinára, do troch Slovanov, do Komisarova; do jedného ministra, jedného lekára, jedného anglického misionára a do Karenina. Všetky tieto lásky, čo raz slabli, raz mocneli, jej nijako nebránili vo veľkom pestovať zložité styky - dvorné i spoločenské. No od tých čias, čo si vzala pod patronát nešťastného Karenina, od tých čias, ako sa vyžívala v Kareninovej domácnosti, dbajúc o jeho blaho, zistila, že všetky ostatné lásky nie sú to pravé a že ozajstne miluje iba Karenina. Cit, ktorý k nemu teraz prechovávala, sa jej videl najmocnejší zo všetkých. Keď ho analyzovala a porovnávala s predošlými citmi, videla jasne, že do Komisarova by sa nebola zaľúbila, keby nebol zachránil panovníkovi život, nebola by sa zaľúbila ani do Rističa-Kudžického, keby nebolo slovanskej otázky, no Karenina miluje len pre neho samého, pre jeho vznešenú nepochopenú dušu, pre jeho milý, jej ušiam jemne znejúci hlas a ťahavú intonáciu, pre jeho ustatý pohľad, pre jeho povahu a mäkké biele ruky s vypuklými žilami. Nielenže sa tešila, keď ho stretla, ale skúmala, či mu na tvári pozná, akým dojmom na neho zapôsobila. Nechcela sa mu zapáčiť len svojimi rečami, chcela sa mu páčiť celou svojou bytosťou. Kvôli nemu dbala o svoj zovňajšok väčšmi ako inokedy. Pristihla sa, že sníva o tom, čo by bolo, keby ona nebola vydatá a on by bol slobodný. Pýrila sa od vzrušenia, keď vchádzal do izby, nevedela potlačiť nadšený úsmev, keď jej povedal niečo príjemné.

Grófka Lýdia Ivanovna bola už niekoľko dní veľmi rozrušená. Dozvedela sa, že Anna s Vronským je v Petrohrade. Musí zachrániť Alexeja Alendroviča - nesmie sa s ňou stretnúť, ba nesmie mať ani mučivé tušenie, že tá strašná žena je v tom istom meste ako on a môže ju hocikedy stretnúť.

Lýdia Ivanovna pátrala prostredníctvom známych, čo mienia robiť tí odporní ľudia, tak volala Annu s Vronským, a pokúšala sa po tieto dni usmerňovať cesty svojho priateľa tak, aby ich nemohol stretnúť. Mladý pobočník, Vronského priateľ, prostredníctvom ktorého dostávala správy a ktorý prostredníctvom Lýdie Ivanovny chcel získať koncesiu, jej povedal, že si už všetko povybavovali a zajtra odchádzajú. Lýdia Ivanovna sa ako-tak upokojila, keď jej vtom na druhý deň, doobeda, doniesli list - písmo na ňom s hrôzou spoznala. Bolo to písmo Anny Kareninovej. Obálka bola hrubá, drsná, na obdĺžniku žltého papiera udrel do očí veľký monogram a celý list nádherne voňal.

- Kto to priniesol?

- Hotelový poslík.

Grófka Lýdia Ivanovna si dlho nevládala k listu sadnúť a prečítať ho. Od rozčúlenia ju pochytil záduch, ktorý ju často trápieval. Keď sa upokojila, prečítala si po francúzsky napísaný list tohto znenia:

Madame la Comtesse, kresťanské city, ktorými prekypuje Vaše srdce, mi dodávajú, ako sama cítim, neodpustiteľnú smelosť napísať Vám. Som nešťastná, že žijem odlúčená od syna. Zaprisahávam Vás, dovoľte mi pred odchodom vidieť ho jediný raz. Odpusťte, že pripomínam svoju existenciu. Na Vás sa obraciam len preto, že chcem Alexeja Alexandroviča, toho veľkodušného človeka, ušetriť ďalšieho utrpenia. Viem, že Vás k nemu viaže priateľstvo, a verím, že ma pochopíte. Pošlete mi Seriožu, či mam ja prísť za ním v určenú hodinu, alebo mi dáte vedieť, kedy a kde by som sa s ním mohla stretnúť mimo domu? Keďže poznám veľkodušnosť osoby, od ktorej všetko závisí, s odmietavou odpoveďou nerátam. Neviete si predstaviť, ako veľmi po ňom túžim, a preto si neviete ani predstaviť, akou vďakou Vám budem zaviazaná, keď mi pomôžete.

Anna

Všetko v tom liste Lýdiu Ivanovnu dráždilo: i obsah, i zmienka o veľkodušnosti, no predovšetkým bezočivý tón, ako sa jej zdalo.

- Povedz mu, nech na odpoveď nečaká, - povedala grófka Lýdia Ivanovna, nato otvorila písaciu mapu a Alexejovi Alexandrovičovi napísala, že by sa s ním rada stretla v paláci po dvanástej pri gratulačnom akte.

"Musím sa s Vami pozhovárať o istej dôležitej, žiaľ, smutnej veci. Tam sa dohovoríme, kde. Najlepšie by holo vari u mňa, dám pripraviť Váš čaj. Je to nevyhnutné. On nám kríž zošle, On nám dá aj silu niesť ho," dodala ešte, aby ho aspoň trochu pripravila. Grófka Lýdia Ivanovna písala Alexejovi Alexandrovičovi aj dva-tri razy za deň. Rada sa s ním týmto spôsobom dorozumievala, malo to v sebe čosi elegantné a tajomné, čo jej pri osobnom styku chýbalo.

24 Bolo po gratulačnom akte. Pri odchode sa ľudia pristavovali a popretriasali najnovšie udalosti, najmä kto bol čerstvo vyznamenaný, kto z vysokých úradníkov kam preložený.

- Grófke Márii Borisovne by sedelo ministerstvo vojny a kňažná Vatkovská by zas mohla byť veliteľom štábu, - vravel šedivý starček v zlatom vyšívanej uniforme vysokej dvornej dáme, krásavici, čo sa ho spytovala, kam koho preložili.

- A ja pobočníkom, - poznamenala dvorná dáma s úsmevom.

- Vaše vymenovanie je už na ceste. Cirkevný rezort. A Karenin bude váš zástupca.

- Dobrý deň, knieža! - povedal starček a stisol ruku prichádzajúcemu.

- Spomenuli ste Karenina? - spýtal sa knieža.

- Dostal Alexandra Nevského, aj Puťakov.

- Myslel som, že ho už má.

- Nemá. Len sa na neho pozrite, - starček kývol výšivkou zdobeným klobúkom na Karenina, čo sa pristavil medzi dvermi s istým vplyvným členom Štátnej rady; Karenin mal na sebe dvornú uniformu a cez plece novú červenú stuhu. - Priam žiari šťastím a spokojnosťou, - dodal ešte a ponáhľal sa stisnúť ruku komornému pánovi, krásavcovi atletickej postavy.

- Ale zostarol, - nadhodil komorný pán.

- Od starostí. Čo sa len tých návrhov navypisuje! Ani tamtoho nešťastníka nepustí, kým mu bod za bodom všetko nevyloží.

- Vravíte, že zostarol? II fait des passions. Ak sa nemýlim, grófka Lýdia Ivanovna najnovšie žiarli na jeho ženu.

- Vari je na tom niečo zlé, že je zaľúbená do Karenina?

- A je pravda, že Anna Kareninová je tu?

- Totiž nie tu, v paláci, ale v Petrohrade. Včera som ich oboch stretol, ju aj Alexeja Vronského, šli bras dessus, bras dessous po Morskej.

- C'est un homme qui n'a pas… - začal komorný pán, no nedokončil, s úklonom sa vystúpil príslušníkovi cárskej rodiny.

Nemali iné na jazyku, len Alexeja Alexandroviča, osočovali ho, robili si z neho posmech, zatiaľ čo on zastal cestu členovi Štátnej rady a neprerušiac svoj výklad ani na chvíľu - aby sa mu náhodou nevyšmykol - preberal bod za bodom svoj finančný návrh.

Skoro v tom istom čase, keď Alexeja Alexandroviča zanechala žena, stalo sa mu to najsmutnejšie, čo sa človeku v štátnej službe môže stať - prestal avanžovať. Na tom fakte sa nedalo nič meniť a všetci to jasne videli, len Alexej Alexandrovič ešte nezbadal, že je s jeho kariérou koniec. Či už to zapríčinil konflikt so Striomovom, či jeho manželská tragédia, či jednoducho skutočnosť, že Alexej Alexandrovič dosiahol hranicu, ktorá mu bola predurčená, jedno bolo isté - všeobecne sa konštatovalo, že na služobnom poli dobojoval. Ešte zastával dôležité miesto, bol členom mnohých výborov a komisií, no bol človekom, ktorý už zo seba vydal všetko a od ktorého sa už nič nečaká. Nech by čo hovoril, nech by čo navrhoval, počúvali ho tak, akoby jeho návrhy neprinášali nič nové, ba boli celkom zbytočné.

Alexej Alexandrovič to však necítil, naopak, len čo bol odstavený od priamej účasti na vládnej činnosti, teraz jasnejšie ako kedykoľvek predtým videl nedostatky a chyby v konaní iných a pokladal si za povinnosť poukázať na to, akým spôsobom by sa dali napraviť. Krátko po rozchode so ženou pribral sa písať prvú správu o novom súdnictve, prvú z nekonečného radu nikomu nepotrebných správ - dotýkali sa každého odvetvia štátnej správy - ktoré mu bolo súdené napísať.

Alexej Alexandrovič si svoju žalostnú situáciu vo vládnych kruhoch nielenže neuvedomoval, ale bol so svojou činnosťou spokojnejší ako dosiaľ.

"Kto nie je ženatý, môže sa starať o veci Pánove, aby sa páčil Pánovi, ale ženatý sa stará o veci tohto sveta, aby sa páčil žene, a je akoby rozdelený," vraví apoštol Pavol, a Alexej Alexandrovič, ktorý sa teraz vo všetkom držal Písma, často si tento citát pripomínal. Mal dojem, že odvtedy, čo žije bez ženy, práve týmito návrhmi slúži lepšie Bohu ako dosiaľ.

Nápadná netrpezlivosť člena Rady, ktorý by sa ho rád zbavil, nevyviedla Alexeja Alexandroviča z konceptu; s výkladom prestal až vtedy, keď člen Rady využil okolnosť, že popri nich prechádzal príslušník cárskej rodiny, a vyšmykol sa mu.

Keď Alexej Alexandrovič osamel, sklonil hlavu, aby si usporiadal myšlienky, potom sa roztržito poobzeral a pobral sa k dverám, kde sa úfal stretnúť s grófkou Lýdiou Ivanovnou.

"Akí sú len všetci pri sile a zdraví," pomyslel si Alexej Alexandrovič pri pohľade na mohutného komorného pána s vyčesanými jemnými bokombradami a na červenú šiju kniežaťa stiahnutého uniformou - chtiac-nechtiac musel popri nich prejsť. "Správne je napísané, že všetko na svete je zlo," pomyslel si, fľochnúc ešte raz na lýtka komorného pána.

Alexej Alexandrovič kráčal nenáhlivo, idúcky sa poklonil dôstojne a so zvyčajným výrazom únavy pánom, čo práve o ňom klebetili, no potom už pozeral na dvere a očami hľadal grófku Lýdiu Ivanovnu.

- Á! Alexej Alexandrovič! - zvolal starček a zlostne blysol očami, keď popri ňom Karenin prechádzal, a len mu chladne kývol hlavou. - Ešte som vám neblahoželal, - dodal a ukázal na Kareninovu novú stuhu.

- Ďakujem vám, - odpovedal Alexej Alexandrovič. - Máme to dnes prekrásny deň, - prehodil a ako už mal vo zvyku, zdôraznil slovo "prekrásny".

Vedel, že si z neho všetci robia posmech, no ani od nich iné ako nepriateľstvo nečakal; už si zvykol.

Keď Alexej Alexandrovič zazrel žlté, z korzetu kypiace plecia Lýdie Ivanovny, ktorá sa zjavila na prahu, a jej nádherné zádumčivé oči, čo ho volali k sebe, odhalil v úsmeve svoje ešte vždy bieloskvúce zuby a prikročil k nej.

Celková úprava zovňajšku stála Lýdiu Ivanovnu veľa námahy, napokon, v poslednom čase to bolo už vždy tak. Cieľ jej úsilia bol teraz presne opačný ako pred tridsiatimi rokmi. Vtedy sa chcela niečím skrášliť, a čím viac ozdôb bolo, tým lepšie. Dnes sa, naopak, z nutnosti krášlila neprimerane na svoje roky a postavu, a usilovala sa len o to, aby protiklad medzi okrasami a jej zjavom nebol až priveľmi krikľavý. A vo vzťahu k Alexejovi Alexandrovičovi sa jej to aj darilo, videla sa mu príťažlivá.

Preňho bola v tom mori nepriateľstva a posmechu, čo ho obklopovalo, jediným ostrovom úprimnej náklonnosti a lásky.

Bolo len prirodzené, že sa v paľbe nepriateľských pohľadov ťahal za jej zaľúbeným pohľadom ako rastlina za svetlom.

- Blahoželám, - povedala a ukázala očami na stuhu.

Potlačil úsmev spokojnosti, stisol plecami a zatvoril oči, akoby chcel povedať, že to ho nemôže potešiť. Grófka Lýdia Ivanovna vedela dobre, že je to jedno z jeho hlavných potešení, hoci si to nikdy nepriznal.

- Ako sa má náš anjelik? - spýtala sa grófka Lýdia Ivanovna, čím myslela Seriožu.

- Nemôžem povedať, že by som bol s ním celkom spokojný, - Alexej Alexandrovič otvoril oči a nadvihol obočie. - Ani Sitnikov s ním nie je spokojný. (Sitnikov bol pedagóg, ktorý mal na starosti Seriožovu svetskú výchovu.) Ako som vám už vravel, má akýsi vlažný vzťah k podstatným otázkam, k otázkam, čo sa nutne dotýkajú duše každého človeka, aj dieťaťa, - začal Alexej Alexandrovič výklad o jedinom predmete, čo ho okrem jeho úradu zaujímal - o výchove syna.

Keď sa Alexej Alexandrovič pomocou Lýdie Ivanovny vrátil do života a k práci, uvedomil si, že je jeho povinnosťou zapodievať sa výchovou syna, čo mu ostal na starosti. Alexej Alexandrovič, ktorý sa jakživ nezaujímal o výchovu ako takú, venoval sa istý čas teoretickému štúdiu daného predmetu. A keď si prečítal niekoľko diel z antropológie, pedagogiky a didaktiky, zostavil si plán výchovy, prizval si za poradcu najlepšieho petrohradského pedagóga a pustil sa do roboty. A dosiaľ ho to neomrzelo.

- Hej, a čo srdiečko? Poznávam v ňom otcovo srdce, a dieťa s takým srdcom nemôže byť zlé, - zvolala Lýdia Ivanovna plná nadšenia.

- Áno, to nevylučujem… Pokiaľ ide o mňa, konám svoju povinnosť. To je všetko, čo môžem urobiť.

- Musíte prísť ku mne, - povedala grófka Lýdia Ivanovna po chvíľke, - pohovoríme si o istej pre vás neradostnej veci. Dala by som neviem čo za to, keby som vás mohla uchrániť istých reminiscencií, no nie každý je taký: dostala som od nej list. Ona je tu v Petrohrade.

Alexej Alexandrovič sa pri zmienke o žene strhol, no vzápätí sa mu na tvári rozhostil výraz meravého stŕpnutia, ktorý vyjadroval vari to, že je v tejto veci celkom bezmocný.

- Čakal som to.

Grófka Lýdia Ivanovna pozrela nadšene na neho a do očí jej vstúpili slzy vytrženia nad toľkou vznešenosťou duše.

25 Keď Alexej Alexandrovič vstúpil do útulnej izby Lýdie Ivanovny, do izbietky prepchatej starým porcelánom a ovešanej nahusto portrétmi, domáca pani tu ešte nebola.

Na okrúhlom stole bol prestretý obrus, na ňom stál čínsky servis a strieborný liehový čajník. Alexej Alexandrovič si roztržito obzrel nekonečný rad povedomých portrétov, krášliacich izbu, sadol si za stôl a otvoril Bibliu, čo ležala na ňom. Odtrhol sa od nej, až keď zašuchotali grófkine hodvábne šaty.

- No a teraz si v pokoji sadneme, - povedala grófka Lýdia Ivanovna, keď sa so vzrušeným úsmevom chvatne prepchávala medzi stolom a divánom, - a pri našom čaji sa pozhovárame.

Po krátkej slovnej príprave grófka Lýdia Ivanovna celá červená a udychčaná podala Alexejovi Alexandrovičovi list, ktorý dostala, Karenin si list prečítal a dlho nič nepovedal.

- Nemyslím, že mám právo jej to zakázať, - ozval sa bojazlivo a zdvihol oči.

- Priateľ môj! V nikom nepredpokladáte zlé pohnútky!

- Ale naopak, vidím, že všetko je len zlo. Bolo by to však spravodlivé…?

Na tvári sa mu zrkadlila nerozhodnosť a túžba po rade a opore vo veci, v ktorej sa vôbec nevyzná.

- Nie, - skočila mu do reči Lýdia Ivanovna. - Všetko má svoje hranice. Chápem nemorálnosť, - povedala nie celkom úprimne, lebo bolo odjakživa nad jej pochop, čo doháňa ženy k nemorálnosti, - no nechápem krutosť, a to voči komu? Voči vám! Ako sa môže zdržiavať v meste, kde ste vy? Do smrti sa človek učí. A ja sa učím pochopiť vašu vznešenosť a jej nízkosť.

- No kto do nej hodí kameňom? - zvolal Alexej Alexandrovič, navidomoči spokojný s úlohou, ktorú hral. - Všetko som jej odpustil, a preto sa nemôžem stavať proti, ak cíti potrebu lásky, lásky k synovi… - Dá sa to však nazvať láskou, priateľ môj? Je to úprimné? Povedzme, že ste odpustili, odpúšťate… no máme právo takto vplývať na dušu nášho anjelika? Myslí si, že je mŕtva. Modlí sa za ňu a prosí Boha, aby jej odpustil hriechy… A tak je to lepšie. Ako by zmýšľal potom?

- Na to som nepomyslel, - uznal Karenin, zrejme zmeniac názor. Grófka Lýdia Ivanovna si zakryla tvár rukami a stíchla. Modlila sa.

- Ak chcete počuť moju radu, - ozvala sa, keď sa domodlila a zložila ruky z tváre, - nerobte to. Vari nevidím, ako trpíte, ako vám to rozjatrilo rany? Povedzme, že nemyslíme na seba, ako napokon nikdy. Ale čo by z toho mohlo byť? Pokiaľ ide o vás - nanovo by ste trpeli, aj dieťa by trpelo. Ak má v sebe ešte štipku ľútosti, nemala by na tom nástojiť. Áno, bez váhania vravím - neradím vám to, a ak dovolíte, na list jej odpoviem ja.

Alexej Alexandrovič súhlasil a grófka Lýdia Ivanovna napísala po francúzsky takýto list:

Veľavážená pani!

Zmienka o Vás by pravdepodobne vyvolala vo Vašom synovi otázky, na ktoré sa nedá odpovedať tak, aby dieťa v duchu neodsúdilo, čo má byť preň sväté, a preto, prosím, chápte odmietnutie Vášho manžela ako akt kresťanskej lásky. Prosím Najvyššieho o milosrdenstvo k Vám.

Grófka Lýdia

Tento list dosiahol cieľ, ktorý grófka Lýdia Ivanovna tajila sama pred sebou. Annu urazil do hĺbky duše.

A zas Alexej Alexandrovič, keď sa vrátil od Lýdie Ivanovny domov, za ten svet sa nevedel vžiť do bežnej práce, ako do stavu duševnej vyrovnanosti veriaceho a spaseného človeka, v akom býval predtým.

Rozpomienky na ženu, ktorá sa voči nemu tak veľmi prehrešila a v porovnaní s ktorou bol priam svätcom, ako správne hovorievala grófka Lýdia Ivanovna, by ho popravde nemali rozrušovať; no pokojný veru nebol: nechápal, o čo ide v knižke, ktorú čítal, daromne odháňal mučivé spomienky na svoj vzťah k nej, na chyby, ktorých sa voči nej, ako sa mu zdalo, dopustil. Spomienka na to, ako cestou z dostihov zareagoval na jej priznanie, že mu je neverná (najmä to, že nechcel od nej nič iné, len zachovanie dekóra, a že Vronského nevyzval na súboj), vzbudzovala v ňom trýznivú ľútosť. Trýznila ho aj spomienka na list, ktorý jej napísal; ešte aj tá skutočnosť, že odpustil, o čo nik nestál, a že sa staral o cudzie dieťa, pálila ho v duši ako hanba a ľútosť.

Rovnakú hanbu a ľútosť cítil v tejto chvíli, keď si v duchu premietal ich spoločnú minulosť, keď spomínal na nejasné slová, ktorými ju napokon po dlhom váhaní popýtal o ruku.

"No čím som sa previnil?" vravel si v duchu. A táto otázka vyvolala v ňom vždy ďalšiu - či ozaj inakšie cítia, inakšie milujú, inakšie sa ženia všetci ostatní, takí Vronskí, Oblonskí… všetci tí komorní páni s tučnými lýtkami? A vynoril sa pred ním celý zástup tých plnokrvných, silných, sebaistých ľudí, čo v ňom nevoľky vždy a všade vzbudzovali zvedavosť a záujem. Odháňal tieto myšlienky, usiloval sa sám seba presvedčiť, že nežije pre tento dočasný život, ale pre večný, že v duši mu panuje mier a láska. No skutočnosť, že sa v tomto dočasnom, ničotnom živote, ako sa jemu zdalo, dopustil istých ničotných chýb, ho trápila tak, akoby nebolo večného spasenia, v ktoré veril. No pokušeniu nepodľahol nadlho, v duši Alexeja Alexandroviča sa čoskoro opäť rozhostil pokoj a povznesenosť, vďaka čomu mohol zabudnúť, na čo spomínať nechcel.

26 - Čo je nové, Kapitonyč? - spýtal sa Serioža, ktorý sa v predvečer svojich narodenín veselý a s červenými lícami vrátil z prechádzky a podal svoju naberanú kamizolku starému vrátnikovi, dlháňovi, čo zo svojej výšky s úsmevom hľadel na malého človiečika. - Bol tu aj dnes ten obviazaný úradník? A otecko ho prijal?

- Prijali ho. Hneď po prednostovi som ho ohlásil, - vrátnik veselo žmurkol. - Dovolíte, pomôžem vám.

- Serioža! - povedal vychovávateľ, Slovan, ktorý zastal medzi dvermi vedúcimi do vnútorných izieb. - Zoblečte sa sám!

Lenže Serioža, hoci dobre počul vychovávateľov nevýrazný hlas, nevenoval mu pozornosť. Stál pred vrátnikom, držal ho za opasok a pozeral mu do tváre.

- No a otecko preňho spravil, čo bolo treba? Vrátnik prikývol.

Obviazaný úradník, ktorý už sedem ráz prišiel o niečo Alexeja Alexandroviča prosiť, zaujal Seriožu aj vrátnika. Serioža naňho naďabil raz v predsieni a počul, ako úpenlivo prosil vrátnika, aby ho ohlásil, vravel, že jemu a deťom iné neostáva, ako umrieť.

Neskôr ho videl Serioža v predsieni ešte raz, a odvtedy sa oňho zaujímal.

- A bol strašne rád? - vypytoval sa.

- Aby nie! Div neskákal od radosti, keď stadeto odchádzal.

- A doniesol niekto niečo? - spýtal sa Serioža po chvíli.

- Jój, mladý pán, - zašepkal vrátnik prikývnuc, - od pani grófky je tu niečo.

Serioža sa hneď dovtípil, že vrátnik hovorí o dare grófky Lýdie Ivanovny na jeho narodeniny.

- Kornej to zaniesol oteckovi. Podistým to bude dačo pekné!

- Aké veľké? Takéto?

- Kúštik menšie, ale pekné.

- Kniha?

- Nie, nie. Ale teraz už choďte, Vasilij Lukič vás volá, - povedal vrátnik, keď počul, že sa vychovávateľ blíži, a roztiahol prstíky na ruke s polostiahnutou rukavicou, čo ho držali za opasok, potom žmurkol a kývol na Lukiča.

- Už idem, Vasilij Lukič! - zvolal Serioža s veselým, milým úsmevom, ktorým si vždy Vasilija Lukiča, inak vzor svedomitosti, získal.

Serioža bol taký roztatárený, také neuveriteľné veci sa okolo neho diali, že musel ešte svojmu kamarátovi vrátnikovi zvestovať radostnú správu, týkajúcu sa rodiny, ktorú sa dozvedel na prechádzke v Letnej záhrade od netere grófky Lýdie Ivanovny. Radosť z tejto správy mu prichodila o to úžasnejšia, že sa akosi prekrývala s úradníkovou radosťou aj s jeho radosťou, že darčeky sú už tu. Seriožovi sa zdalo, že dnes musia byť všetci šťastní a veselí.

- Vieš, že otecko dostal Alexandra Nevského?

- Pravdaže viem! Už tu boli gratulanti.

- A má radosť?

- To by bolo nemať radosť z cárovej milosti! Veď si ju aj zaslúžil, - dodal vrátnik prísne, vážne.

Serioža sa zamyslene zahľadel do vrátnikovej tváre, do najmenších podrobností známej, najmä na bradu medzi sivými bokombradami, ktorú nikto okrem Seriožu - ten na neho pozeral vždy zdola - ešte nevidel.

- A tvoja dcéra ťa už dlho nebola pozrieť, však? Vrátnikova dcéra bola baletka.

- Kedy tá môže prísť vo všedný deň! Aj ony sa musia učiť. Aj vy sa musíte, mladý pán, choďte už.

Keď prišiel Serioža do izby, namiesto toho, aby si sadol ku knihám, zveril sa učiteľovi so svojím dohadom, že dar, čo priniesli, bude iste vláčik. - Čo si vy myslíte? - spýtal sa.

Lenže Vasilij Lukič myslel len a len na to, že musí so Seriožom prebrať úlohu z gramatiky, ktorú dostal od učiteľa, čo príde o druhej.

- Ale ešte mi povedzte, Vasilij Lukič, - povedal Serioža zrazu, keď už sedel pri pracovnom stole s knižkou v rukách, - čo je viac ako Alexander Nevskij? Viete predsa, že otecko dostal Alexandra Nevského?

Vasilij Lukič odpovedal, že viac ako Alexander Nevskij je Vladimír.

- A ešte viac?

- Najvyššie vyznamenanie je Andrej Prvopovolaný.

- A ešte vyššie ako Andrej?

- Neviem.

- Ako to, že neviete? - Serioža sa oprel lakťami o stôl a zahĺbil sa do úvah.

Jeho úvahy boli veľmi pestré a zložité. Rozmýšľal o tom, že keď otec dostane odrazu Vladimíra aj Andreja, bude v ten deň na hodine určite veľmi dobrý; že keď on vyrastie, dostane všetky vyznamenania, aj to ešte vyššie, čo dovtedy vymyslia. Vymyslia ho, a on si ho hneď vyslúži. Ešte vyššie vyznamenanie vymyslia, a on si ho zase hneď vyslúži.

V takýchto úvahách plynul čas, keď prišiel učiteľ, úlohu o príslovkovom určení času, miesta a spôsobu nemal Serioža hotovú, a učiteľ nielenže bol nespokojný, ale aj zarmútený. A to sa Seriožu dotklo. Necítil sa totiž nijako vinný, že úlohu nemal; čo ako by bol chcel, úlohu vypracovať nemohol: kým mu učiteľ vysvetľoval, o ničom nepochyboval a vari aj všetko chápal, no len čo učiteľ odišiel, za živý svet si na nič nemohol spomenúť a pochopiť, že kratučké a zrozumiteľné slovo "zrazu" je príslovkové určenie spôsobu. No aj tak mu bolo ľúto, že učiteľa zarmútil, a rád by ho bol nejako potešil. Vystihol chvíľu, keď sa učiteľ zahĺbil do knihy.

- Michail Ivanyč, kedy máte meniny? - spýtal sa nečakane.

- Keby ste radšej mysleli na svoju prácu, meniny pre rozumného tvora nič neznamenajú. Je to taký istý deň ako hocktorý iný, keď treba pracovať.

Serioža pozrel pozorne na učiteľa, na jeho riedku briadku, na okuliare, čo mu skĺzli niže zárezu na nose, a tak sa pohrúžil do svojho sveta, že vôbec nevnímal, čo učiteľ vysvetľoval. Vedel, že učiteľ nemyslí na to, čo vraví, vycítil to z jeho tónu. "Prečo len, akoby sa boli dohovorili, hučia do mňa všetci samé nezáživné a zbytočné veci? Prečo ma od seba odstrkuje, prečo ma nemá rád?" spytoval sa v duchu smutne, no odpoveď na to nenašiel.

27 Na ďalšiu hodinu mal prísť otec. Serioža si zatiaľ sadol k stolu a pohrávajúc sa s nožíkom, rozmýšľal. Jednou so Seriožových obľúbených zábav bolo hľadať na prechádzke mamu. V smrť neveril vôbec a v maminu tým menej, hoci mu Lýdia Ivanovna povedala, že mama umrela, a otec to potvrdil; preto aj potom, keď mu to povedali, vždy ju na prechádzke hľadal. Každá pani plnšej postavy, pôvabná a s tmavými vlasmi bola jeho mama. Pri pohľade na takú ženu sa mu v duši zdvihla vlna nežnosti, až sa dusil a slzy mu vhŕkli do očí. A čakal, že už-už pristúpi k nemu a nadvihne závoj. Celú tvár jej bude vidieť, usmeje sa, objíme ho, ucíti jej vôňu, jej nežnú ruku a rozplače sa od šťastia ako vtedy, keď si raz večer ľahol k jej nohám a mama ho šteklila a on sa smial a hryzkal jej bielu oprsteňovanú ruku. Keď sa potom raz náhodou od pestúnky dozvedel, že jeho mama neumrela, a otec s Lýdiou Ivanovnou mu vysvetlili, že mŕtva je len preňho, lebo nie je dobrá (čomu aj tak nemohol uveriť, lebo ju ľúbil), hľadal ju naďalej a čakal na ňu. Dnes v letnej záhrade bola jedna pani vo fialovom závoji; ako šla oproti nemu, nespúšťal z nej oči a so zatajeným dychom čakal, že to bude ona. Tá pani nedošla až k nim, kamsi zmizla. Dnes silnejšie ako inokedy cítil Serioža prílev lásky k nej a v týchto chvíľach, keď čakal na otca, sa natoľko pozabudol, že dofidlikal kraj stola nožíkom - rozžiarenými očami pozeral rovno pred seba a myslel na ňu.

- Otecko ide! - vpadol mu do myšlienok Vasilij Lukič.

Serioža vyskočil, pristúpil k otcovi a bozkal mu ruku, pričom naňho skúmavo pozrel - hľadal v ňom známky radosti, že dostal Alexandra Nevského.

- Prechádzka bola príjemná? - spýtal sa Alexej Alexandrovič, sadajúc si do kresla, potom si pritiahol Starý zákon a otvoril ho. Hoci Alexej Alexandrovič neraz Seriožovi zdôrazňoval, že každý kresťan musí dôkladne poznať biblické dejiny, Seriožovi neušlo, že pri Starom zákone sám často siaha po knihe.

- Áno, otecko, veľmi veselá, - Serioža si sadol bokom na stoličku a začal sa hojdať, čo mal zakázané. - Stretol som Nadenku (Nadenka, neter Lýdie Ivanovny, bola u nej na výchove). Povedala mi, že ste dostali novú hviezdu. Tešíte sa, otecko?

- Po prvé, nehojdaj sa, prosím ťa, - začal Alexej Alexandrovič. - Po druhé, cenná nie je odmena za prácu, ale práca sama. Bol by som rád, keby si to pochopil. Keď budeš pracovať, učiť sa len pre odmenu, práca ti ťažko padne; keď však budeš pracovať, - vravel Alexej Alexandrovič, pričom si spomenul, ako sa dnes doobeda pri nudnej práci, spočívajúcej v podpisovaní stoosemnástich spisov, musel povzbudzovať vedomím, že si tým koná povinnosť, - s láskou, taká práca ti bude sama odmenou.

Seriožove oči, žiariace nehou a veselosťou, pod otcovým pohľadom pohasli, upreli sa na zem. Tento tón Serioža dobre poznal, otec sa s ním takto odjakživa zhováral a Serioža sa mu už naučil prispôsobovať. Otec sa s ním vždy zhováral - aspoň Serioža to tak cítil - ako s vybájeným chlapcom, takým, akí sa vyskytujú v knižkách, no sú celkom iní ako Serioža. A keď bol Serioža s otcom, vždy sa usiloval predstavovať práve takého chlapca z knižky.

- Dúfam, že vieš, o čo mi ide? - spýtal sa otec.

- Áno, otecko, - odvetil Serioža tónom vybájeného chlapca.

Na dnes sa mal Serioža naspamäť naučiť niekoľko veršov z evanjelia a zopakovať si začiatok Starého zákona. Verše z evanjelia vedel ako Otčenáš, no odriekajúc ich, zahľadel sa na otcovo čelo, čo akosi pristrmo spadalo ku sluche, poplietol sa a rovnaké slovo z konca jedného verša preniesol na začiatok ďalšieho. Alexejovi Alexandrovičovi bolo jasné, že Serioža vôbec nerozumie, čo hovorí, a to ho nahnevalo.

Zachmúril sa a začal vysvetľovať, čo už Serioža veľa ráz počul a čo si nemohol zapamätať, pretože mu to bolo úplne jasné - čosi také, ako že "zrazu" je príslovkové určenie spôsobu. Pozeral vyplašene na otca a len jedno mu chodilo po rozume: či mu dá otec ešte raz zopakovať verše, ako sa to niekedy stávalo. Seriožu táto predstava tak vydesila, že už vonkoncom nič nechápal. No otec verše zopakovať nekázal, prikročil k úlohe Starého zákona. Serioža dobre vedel jednotlivé príbehy, ale keď mal povedať, čo príbehy vyjadrujú, nevedel nič, hoci už raz za túto úlohu dostal. Keď mal hovoriť o praotcoch ľudstva pred potopou, začal sa hniezdiť, pidlikať stôl a hojdať sa na stoličke - bol s vedomosťami na konci. Okrem Enocha, ktorý bol za živa vzatý do neba, nepoznal nikoho. Predtým si pamätal aspoň ich mená, ale teraz mu všetci vyfučali z hlavy, najmä preto, že Enoch mu bol z celého Starého zákona najmilší a s jeho nanebevzatím spájal sa mu celý rad myšlienok; aj teraz sa do nich pohrúžil s očami uprenými na otcovu retiazku a gombičku na veste, dopoly trčiacu v dierke.

V smrť, o ktorej tak často počúval, Serioža vôbec neveril. Neveril, že by ľudia, ktorých ľúbi, mohli zomrieť, no predovšetkým neveril, že by mohol zomrieť on. To pokladal za čosi celkom vylúčené, ba nepochopiteľné. No počúval, že všetci raz umrú; dokonca sa spytoval na to ľudí, ktorým veril, a tí mu to potvrdili; aj pestúnka to vravela, i keď nerada. No Enoch nezomrel, čiže neumrie každý. "Prečo si nemôže každý od pánaboha vyslúžiť, aby ho za živa vzal do neba?" rozmýšľal Serioža. Zlí, čiže tí, ktorých Serioža nemal rád, tí nech si umrú, ale dobrí nech všetci pochodia ako Enoch. - No, vymenuj mi praotcov!

- Enoch, Enoš.

- To si už povedal. Nepáči sa mi to, Serioža, nepáči. Ak sa odmietaš učiť, čo má každý kresťan vedieť, - povedal otec vstavajúc, - čo ťa už potom zaujme? Nie som s tebou spokojný, ani Peter lgnaťjič (to bol hlavný pedagóg) nie je s tebou spokojný.

Obaja, otec aj pedagóg, boli so Seriožom nespokojní, a veru Serioža sa učil naozaj zle. No nedalo sa povedať, že by bol neschopný. Naopak, bol oveľa schopnejší ako chlapci, ktorých mu jeho pedagóg dával za vzor. Podľa otcovej mienky sa jednoducho nechcel naučiť to, čo ho naučiť chceli. V skutočnosti sa to ani naučiť nemohol. Nemohol, pretože v duši dychtil po veciach oveľa potrebnejších, ako boli tie, s ktorými ho oboznamoval otec a pedagóg. Tým vznikal rozpor a Serioža so svojimi vychovávateľmi doslova zápasil.

Mal deväť rokov, bol dieťaťom, no dušu si poznal a záležalo mu na nej, chránil si ju, ako viečko chráni oko, a bez kľúča - lásky - ta nikoho nevpúšťal. Jeho vychovávatelia sa ponosovali, že sa nechce učiť, a zatiaľ jeho duša prahla po poznaní. A tak sa neučil od učiteľov, ale od Kapitonyča, od pestúnky, od Nadenky, od Vasilija Lukiča. Voda, ktorú otec a pedagóg čakali na svoj mlyn, už dávno presiakla a poháňala mlyn inde.

Otec Seriožu potrestal, nepustil ho za Nadenkou, neterou Lýdie Ivanovny; no, ako sa ukázalo, trest bol pre Seriožu vlastne šťastím. Vasilij Lukič mal dobrú náladu a ukázal mu, ako sa robia veterné mlyny. Večer ubehol Seriožovi pri práci a pri rojčivých plánoch, ako by sa dal spraviť taký mlyn, čo by sa na ňom dalo točiť: chytiť sa rukami za krídla, alebo sa priviazať - a točiť sa. Na mamu si Serioža celý večer nepomyslel, no len čo si ľahol, spomenul si na ňu a vlastnými slovami sa pomodlil, aby sa mama zajtra, na jeho narodeniny, prestala schovávať a prišla za ním.

- Vasilij Lukič, viete, za čo som sa dnes navyše pomodlil?

- Aby vám šlo učenie lepšie?

- Nie.

- Hračky?

- Nie. Neuhádnete. Niečo nádherné, ale je to tajomstvo! Ak sa mi to splní, poviem vám. Však ste neuhádli?

- Veru neuhádol. Prezraďte mi, - povedal Vasilij Lukič s úsmevom, čo bývalo málokedy. - Tak, a do postele, zhášam sviecu.

- A ja bez sviece vidím ešte lepšie, čo vidím a za čo som sa modlil. Ach, skoro som prezradil tajomstvo! - zasmial sa Serioža veselo.

Sviecu vyniesli - Serioža mamu počul, doslova ju cítil. Stála nad ním a láskala ho milujúcim pohľadom. No zrazu sa vynorili mlyny, nožík, všetko sa pomiešalo a Serioža zaspal.

28 Po príchode do Petrohradu sa Vronskij s Annou ubytovali v jednom z najlepších hotelov. Vronskij osobitne, na prízemí, Anna na poschodí s dieťaťom, dojkou a chyžnou vo veľkom apartmáne, pozostávajúcom zo štyroch izieb.

Hneď v prvý deň po príchode sa Vronskij vybral za bratom. Našiel tam aj matku, ktorá si prišla čosi vybaviť. Matka aj švagriná sa s ním zvítali ako obyčajne; vypytovali sa ho, ako sa mu po cudzine cestovalo, zhovárali sa o spoločných známych, no ani slovom nespomenuli jeho pomer s Annou. Zato brat, ktorý ho na druhý deň doobeda prišiel navštíviť, sám o Anne začal a Alexej Vronskij mu rovno povedal, že sa na spolužitie s ňou díva ako na manželstvo; dúfa, že sa mu podarí presadiť rozvod, aby si ju mohol vziať, no aj dovtedy ju pokladá za svoju manželku, ako by pokladal na jej mieste hocktorú inú ženu, a poprosil ho, aby v tomto zmysle informoval matku aj ženu.

- Je mi srdečne jedno, ak to neschvaľuje spoločnosť, - povedal Vronskij, - no ak chce moja rodina pestovať príbuzenské vzťahy so mnou, musí rátať aj s mojou ženou.

Starší brat, ktorý si inak vždy vážil názory mladšieho brata, nebol si zatiaľ, pokým sa nevyjadrí spoločnosť, istý, či je brat v práve, alebo nie; on osobne nič proti tomu nemal a zašiel spolu s Alexejom k Anne.

Pred bratom ako aj pred každým iným Vronskij Anne vykal a správal sa k nej ako k dobrej známej, no bolo jasné, že brat vie, ako to medzi nimi je, a bola reč aj o tom, že Anna pôjde na majetok Vronského.

Aj keď bol Vronskij človek spoločensky ostrieľaný, upadol vďaka svojmu novému položeniu do čudného omylu. Podľa všetkého mal pochopiť, že s Annou do spoločnosti prístup nemá; no namiesto toho mu po rozume chodili akési hmlisté úvahy, že za starých čias to síce tak bolo, no dnes, keď ide pokrok míľovými krokmi vpred (ani sám nezbadal, ale najnovšie bol prívržencom každého pokroku), názor spoločnosti sa zmenil, a že otázka, či ich prijme, nie je ešte definitívne rozriešená. "Pochopiteľne," rozmýšľal, "dvor ju neprijme, ale blízki ľudia sa môžu, ba musia na vec patrične dívať."

Človek vydrží sedieť so skrčenými nohami v nezmenenej polohe aj niekoľko hodín, ak vie, že môže túto polohu hockedy zmeniť: no ak vie, že so skrčenými nohami sedieť musí, dostane kŕče, nohy sa mu mykajú a len ich ťahá tam, kde by si ich chcel vystrieť. Takýto pocit mal Vronskij, pokiaľ ide o spoločnosť. Hoci v hĺbke duše vedel, že spoločnosť sa pred nimi uzavrela, skúšal, či sa spoločnosť zrazu nezmenila. A veľmi skoro zistil, že on sám má síce prístup do spoločnosti voľný, ale Anna nie. Ako pri hre na mačku a myš, ruky, pred nim zdvihnuté, sa pred Annou okamžite spustili.

Jedna z prvých dám petrohradskej spoločnosti, ktorú Vronskij stretol, bola jeho sesternica Betsy.

- Konečne! - zvítala sa s ním natešene. - A Anna čo? Taká som rada! Kde bývate? Viem si predstaviť, aký strašný sa vám musí zdať Petrohrad po tom nádhernom cestovaní, doslova vidím vaše medové týždne v Ríme. A čo rozvod? Už to máte za sebou?

Vronskému neušlo, že Betsino nadšenie opadlo v okamihu, keď sa dozvedela, že Anna ešte nie je rozvedená.

- Viem, že do mňa hodia kameňom, - povedala, - ale Annu navštívim; áno, určite prídem. Dlho sa tu zdržíte?

A skutočne, ešte v ten deň prišla za Annou; lenže tón, akým sa s ňou zhovárala, bol už celkom iný ako predtým. Nápadne sa vystatovala svojou odvahou a želala si, aby Anna ocenila jej verné priateľstvo. Pobudla u Anny najviac ak desať minút, vyrozprávala jej najnovšiu spoločenskú udalosť a už na odchode prehodila: - Ozaj, ešte ste mi nepovedali, kedy bude ten rozvod. Povedzme, že ja nemám škrupule, ale tí zásadoví zaujmú voči vám mrazivý postoj, pravda, pokým sa nezoberiete. Dnes to predsa nie je problém. Ça se fait. Teda v piatok cestujete? Škoda, že sa už nestretneme.

Z Betsinho tónu mohol Vronskij vyrozumieť, čo môže od spoločnosti čakať: no urobil ešte jeden pokus vo vlastnej rodine. Na matku sa nespoliehal. Vedel, že matka, ktorá bola Annou v čase, keď sa zoznámili, taká nadšená, dnes s ňou nemá zľutovania, lebo zničila synovi kariéru. Najväčšie nádeje vkladal do Varie, bratovej ženy. Mal pocit, že ona kameňom nehodí a pôjde za Annou rázne a bez okolkov, a aj ju vo svojom dome prijme.

Hneď na druhý deň sa vybral za ňou, a keď ju zastihol osamote, rovno jej povedal, čo od nej čaká.

- Ty vieš dobre, Alexej - povedala, keď ho vypočula, - ako ťa mám rada a že som ochotná pre teba čokoľvek spraviť; ale v tomto prípade som mlčala, lebo som vedela, že tebe a Anne Arkadievne nemôžem ničím pomôcť, - slová "Anne Arkadievne" vyslovila neobyčajne starostlivo. - Nemysli si, prosím ťa, že ju odsudzujem. To nikdy; možno by som na jej mieste spravila to isté. Nejdem to tu rozoberať, ani nemôžem, - vravela placho hľadiac do jeho zachmúrenej tváre. - No veci treba nazývať pravým menom. Chceš, aby som ju šla navštíviť, prijala ju vo svojom dome, a tým ju očistila v očiach spoločnosti - ale pochop, že to nemôžem urobiť. Dcéry mi dorastajú, a do spoločnosti musím chodiť kvôli manželovi. Annu Arkadievnu napokon môžem navštíviť; iste pochopí, že ju nemôžem pozvať k sebe, iba keby som to zariadila tak, že by sa nestretla s ľuďmi, čo majú na vec iný názor: no to by sa jej zase mohlo dotknúť. Nemôžem ju pozdvihnúť… - Nemyslím, že by bola hlbšie klesla ako stovky žien, ktoré prijímate! - prerušil ju Vronskij ešte chmúrnejšie, a potom už len mlčky vstal, pochopiac, že na rozhodnutí švagrinej sa nedá nič meniť.

- Alexej! Nehnevaj sa na mňa. Pochop, prosím ťa, že ja za nič nemôžem, - ozvala sa Varia a pozrela s plachým úsmevom na neho.

- Nehnevám sa na teba, - povedal, no tvár sa mu nevyjasnila, - no bolí ma to dvojnásobne. Bolí ma aj to, že je po našom priateľstve. Aj keď azda nie celkom, no má poriadnu trhlinu. Musíš pochopiť, ani ja nemôžem nič na veci meniť.

A s tým odišiel.

Vronskij si uvedomil, že ďalšie pokusy sú márne a tých niekoľko dní v Petrohrade bude musieť stráviť ako v cudzom meste, vyhýbajúc sa akýmkoľvek stykom s predošlou spoločnosťou, aby sa vyhol nepríjemnostiam a urážkam, ktoré tak ťažko znášal. Jedna z hlavných nepríjemností, vyplývajúca z ich petrohradskej situácie, bola tá, že na Alexeja Alexandroviča a jeho meno narážali doslova všade. Nebolo témy, ktorá by sa nebola zvrtla na Alexeja Alexandroviča; nebolo miesta, kde by sa dalo ísť, aby ho človek nestretol. Aspoň tak sa zdalo Vronskému, ako sa zdá človeku s boľavým prstom, že ním do všetkého ako naschvál vráža.

Pobyt v Petrohrade pripadal Vronskému ešte ťažší tým, že po celý čas badal u Anny akési nové duševné rozpoloženie, vymykajúce sa jeho chápaniu. Hneď akoby ho ľúbila, hneď bola chladná, podráždená a záhadná. Čosi ju trápilo, čosi pred ním skrývala a akoby si nevšímala urážky, ktoré mu strpčovali život a ktoré ona musela so svojou mimoriadnou vnímavosťou znášať ešte ťažšie.

29 Anna návratom do Ruska sledovala aj ten cieľ, že sa stretne so synom. A odo dňa, čo opustili Taliansko, myšlienka na toto stretnutie ju neprestala vzrušovať. Čím bližšie bola k Petrohradu, tým väčšmi sa naň tešila, tým väčší význam mu prikladala. Nerobila si plány, ako sa stretnutie uskutoční. Zdalo sa jej totiž celkom prirodzené, že sa stretne so synom, keď s ním bude v tom istom meste, nevidela v tom nijaké ťažkosti; no po príchode do Petrohradu uvidela zrazu svoje postavenie v spoločnosti v prenikavom svetle a uvedomila si, že uskutočniť stretnutie so synom bude ťažké.

V Petrohrade bola už dva dni. Ani na chvíľu neprestala myslieť na syna, no ešte ho nevidela. Cítila, že na to, aby šla rovno do domu Alexeja Alexandroviča, kde by ho mohla prípadne stretnúť, nemá právo. Mohli by ju aj nevpustiť a uraziť. Vypisovať a nadviazať spojenie s mužom bolo pre ňu už len v predstave strašné: iba vtedy bola pokojná, ak na muža nemyslela. Stretnúť syna na prechádzke, vopred zistiac, kedy a kde chodieva, jej nestačilo: veď sa tak chystala na toto stretnutie, toľko mu toho chcela povedať, tak túžila po tom, aby ho mohla objímať a bozkávať! Seriožova stará pestúnka by jej mohla pomôcť, poradiť. Lenže tej už v Kareninovom dome nebolo. V takejto neistote a hľadaní pestúnky prešli dva dni.

Keď sa Anna dozvedela o blízkom vzťahu Alexeja Alexandroviča ku grófke Lýdii Ivanovne, na tretí deň sa rozhodla napísať list, čo ju stál toľko premáhania a v ktorom zámerne spomenula, že či sa so synom uvidí, alebo neuvidí, závisí čisto od mužovej veľkodušnosti. Vedela totiž, že ak muž list prečíta, zotrvá v role človeka veľkodušného a nepovie nie.

Poslík, po ktorom list poslala, sa vrátil s odpoveďou pre ňu najkrutejšou a celkom nečakanou - totiž s nijakou. V živote sa necítila taká ponížená ako vo chvíli, keď zavolala poslíka a z jeho úst si musela vypočuť, ako ho nechali čakať a ako mu potom povedali, aby na odpoveď nečakal. Anna sa cítila ponížená, urazená, no pritom videla, že grófka Lýdia Ivanovna má zo svojho hľadiska pravdu. Jej žiaľ bol o to väčší, že ho musela znášať sama. Nemohla a ani sa nechcela zveriť Vronskému. Vedela, že preňho je celkom vedľajšie, či sa stretne alebo nestretne so synom, hoci on bol hlavnou príčinou jej nešťastia. Vedela, že nikdy nepochopí jej utrpenie v celej hĺbke; vedela, že ho za ten jeho studený, ľahostajný tón, keď o tom hovoril, raz znenávidí. A toho sa bála zo všetkého najviac, a preto tajila pred ním všetko, čo sa týkalo jej syna.

Presedela doma celý deň a vymýšľala, ako by sa mohla so synom stretnúť, napokon sa rozhodla napísať list mužovi. Práve ho písala, keď jej doniesli list od Lýdie Ivanovny. Grófkino mlčanie ju síce pokorilo, ponížilo, no list a to, čo medzi riadkami prečítala, ju natoľko rozčúlilo, taká poburujúca sa jej zdala zloba, čo z neho sršala, v porovnaní s vlastnou vášnivou nehou, ktorú oprávnene cítila voči synovi, že sa rozhorčila na celý svet a seba prestala viniť.

"Taký chlad, také pokrytectvo v citoch," vravela si v duchu. "Len ma chcú uraziť a dieťa utrápiť, a ja sa im tu idem podkladať! Ani za nič! Je horšia ako ja. ]a aspoň neklamem." A v okamihu sa rozhodla, že hneď zajtra, na Seriožove narodeniny, pôjde do Kareninovho domu, podplatí služobníctvo, bude klamať, ale syna, nech by sa čo robilo, uvidí, a vyvráti to nezmyselné klamstvo, v ktorom úbohé dieťa žije.

Šla do hračkárstva, nakúpila hračiek a premyslela si, ako bude postupovať. Príde ta zavčas ráno, o ôsmej, vtedy bude Alexej Alexandrovič ešte pravdepodobne spať. Prichystá si peniaze a dá ich vrátnikovi a lokajovi, aby ju vpustili, nezdvihne závoj, len povie, že prišla Seriožovi gratulovať v mene jeho krstného otca a že mu má k postieľke poukladať dary. Iba na to sa nepripravila, čo povie synovi. Čo ako dlho rozmýšľala, na nič neprišla.

V nasledujúci deň o ôsmej ráno vystúpila Anna, sama, z najatej drožky a zacengala pri hlavnom vchode svojho bývalého domu.

- Voľáka pani je tam, nože choď pozrieť, čo chce, - povedal Kapitonyč, ešte neupravený, oblečený iba v kabáte a prezuvkách, keď pozrel oblokom na dámu v závoji, čo stála pri dverách.

Len čo jej vrátnikov pomocník, mladé chlapčisko - Anna ho nepoznala - otvoril, vošla do domu, vybrala z rukávnika trojrubľovú bankovku a rýchlo mu ju vopchala do ruky.

- Serioža… Sergej Alexejevič, - povedala a pohla sa ďalej. Vrátnikov pomocník kukol na bankovku a zastavil ju pri druhých, sklených dverách.

- Komu vás mám ohlásiť? - spýtal sa. Nepočula, čo hovorí, a neodpovedala.

Kapitonyč videl, že neznáma je v akomsi pomykove, podišiel k nej, pustil ju ďalej a spýtal sa, čo si želá.

- Knieža Skorodumov ma posiela k Sergejovi Alexejičovi, - prehovorila napokon.

- Ešte nie sú hore, - namietol vrátnik a pozorne sa na ňu zahľadel. Anna nečakala, že na ňu tak mocne zapôsobí v ničom nezmenené zariadenie predsiene domu, v ktorom bývala deväť rokov. V duši sa jej zobúdzali spomienky, jedna za druhou, radostné aj trpké, a na okamih zabudla, po čo sem prišla.

- Počkáte, prosím? - spýtal sa Kapitonyč, pomáhajúc jej zobliecť bundičku.

Keď jej ju zobliekol, nazrel jej do tváre a spoznal ju, mlčky sa jej hlboko poklonil.

- Nech sa páči, vaša excelencia.

Chcela niečo povedať, ale hlas jej vypovedal; pozrela prosebne, previnilo na starca a začala rýchlo a ľahko vystupovať po schodoch. Kapitonyč, celým telom nahnutý dopredu a zachytávajúc sa prezuvkami o schody, bežal za ňou, lebo ju chcel predbehnúť.

- Je tam učiteľ, možno nebude ešte oblečený. Ohlásim vás.

Anna len vystupovala známym schodiskom a vôbec nevnímala, čo starký hovorí.

- Sem doľava nech sa páči. Prepáčte, ešte je tu neporiadok. Teraz bývajú v tej izbe, čo bývala divánová, - povedal vrátnik zadychčane. - Ráčte chvíľu počkať, vaša excelencia, pôjdem sa ta pozrieť, - povedal, keď ju predchádzal, potom odchýlil vysoké dvere a zmizol za nimi. Anna vyčkávavo zastala. - Práve sa zobudili, - oznámil vrátnik, keď sa vrátil.

A práve vtedy počula Anna zvuk detského zívnutia. Už len podľa toho zvuku spoznala syna a videla ho pred sebou ako živého.

- Pusť, pusť ma už, choď, - prehovorila a prešla vysokými dvermi. Napravo od nich stála posteľ a na posteli sedel, prehýbajúc sa v páse, chlapec v rozopätej košieľočke, preťahoval sa a vyzivoval. V okamihu, keď sa mu pery spojili, ustálil sa na nich blaženo ospanlivý úsmev a s týmto úsmevom sa zase pomaličky, slastne spustil na chrbát.

- Serioža! - zašepkala Anna a ticho vykročila k nemu.

Po celý čas, čo s ním nebola, ako aj za toho prílevu lásky, čo k nemu v poslednom čase cítila, žil v jej predstave ako štvorročný chlapček, vtedy ho mala najradšej. Teraz už dokonca nebol ani taký, ako keď ho opustila, a od predstavy toho štvorročného bol ešte ďalej, ešte väčšmi sa vytiahol a schudol. No toto! Akú má len chudú tvár, aké krátke vlasy! A dlhé ruky. Ako sa zmenil za ten čas, čo ho nevidela! Ale bol to on, s tým charakteristickým tvarom hlavy, s perami, mäkkým hrdielkom a širokými plieckami.

- Serioža! - zopakovala dieťaťu pri uchu.

Oprel sa o lakeť, prevalil strapatú hlavu na jeden bok, na druhý, akoby čosi hľadal, a otvoril oči. Chvíľu pozeral bez slova, pátravo na mamu, čo pred ním nehybne stála, potom sa zrazu blažene usmial, opäť zatvoril klipkajúce oči a hodil sa - lenže nie na posteľ, ale na ňu, a jej ruky.

- Serioža! Dieťatko moje drahé! - zašepkala Anna pridusene a objala jeho mäkušké telo.

- Mama! - zvolal Serioža a zamrvil sa jej v rukách, aby ich cítil na celom tele.

S ospanlivým úsmevom, so zatvorenými očami pustil sa postele, chytil ju tučnými rúčkami za plecia a pritisol sa k nej - ovanulo ju nádhernou vôňou spánku a tepla, akú môžu mať len deti - a začal sa obtierať tvárou o jej hrdlo a plecia.

- Ja som to vedel, - otvoril oči. - Dnes mám narodeniny. Vedel som, že prídeš. Hneď vstanem.

A pritom nanovo zaspával.

Anna si ho dychtivo prezerala; videla, ako za jej neprítomnosti narástol, ako sa zmenil. Poznávala, aj nepoznávala jeho holé nohy, teraz také veľké, čo vykúkali spod paplóna, poznávala tie schudnuté líca, tie pristrihnuté prstienky na zátylku, kam ho tak často bozkávala. Všetkého sa dotýkala a nebola schopná hovoriť; dusili ju slzy.

- Prečo plačeš, mama? - spýtal sa Serioža, keď sa už celkom prebral. - Mama, prečo plačeš? - zvolal plačlivo.

- Ja? Už nebudem… Plačem od radosti. Tak dávno som ťa nevidela. Nebudem plakať, nebudem, - prehltla slzy a odvrátila sa. - No už sa musíš obliekať, - dodala, keď sa trochu ovládla, a po chvíli, s jeho rukami vo svojich, sadla si k posteli na stoličku, kde mal prichystané šaty.

- Ako sa obliekaš bezo mňa? Ako… - chcela hovoriť obyčajne, veselo, no nemohla, a zase sa musela odvrátiť.

- Neumývam sa studenou vodou, otecko je proti tomu. A Vasilija Lukiča nepoznáš? O chvíľu bude tu. A sedíš mi na šatách! - Serioža sa rozosmial.

Pozrela na neho a usmiala sa.

- Mamulienka moja zlatá! - vykríkol, hodil sa zase na ňu a začal ju stískať. Akoby si až teraz, keď zazrel jej úsmev, jasne uvedomil, čo sa stalo. - Načo ti je toto, - vravel a zložil jej klobúk. A akoby ju bol bez klobúka uvidel v novom svetle, zase ju objal a bozkával.

- Nože povedz, čo si si o mne myslel? Myslel si, že som zomrela?

- Nikdy som tomu neveril.

- Neveril, dieťa moje?

- Ja som to vedel, vedel! - zopakoval svoju obľúbenú vetu, chytil ruku, čo mu hladkala vlasy, dlaňou si ju pritisol na ústa a bozkával ju.

30 Medzitým Vasilij Lukič, ktorý spočiatku nevedel, kto je tá neznáma dáma, a až neskôr z rečí vyrozumel, že ide o tú matku, ktorá opustila rodinu ešte pred jeho príchodom do domu, bol na pochybách, či má vojsť dnu, alebo nemá, alebo či má o tom povedať Alexejovi Alexandrovičovi. Napokon si povedal, že jeho povinnosťou je Seriožu budiť v určenú hodinu, a teda nemá čo špekulovať, kto u neho sedí - či matka alebo niekto iný, a že tú povinnosť musí splniť, obliekol sa teda, pristúpil ku dverám a otvoril ich.

Lenže maznanie sa matky so synom, ich hlasy a to, čo si vraveli, to všetko ho donútilo upustiť od svojho úmyslu. Pokrútil hlavou, vzdychol si a dvere zatvoril. "Počkám ešte desať minút," povedal odkašlávajúc a utrel si slzy.

Služobníctvo zatiaľ prežívalo veľké vzrušenie. Každý sa už dozvedel, že prišla pani a že ju Kapitonyč pustil, že teraz je v detskej izbe a pán že ta po ôsmej chodieva, no je vylúčené, aby sa manželia stretli, a treba tomu zabrániť. Kornej, komorník, zišiel dolu na vrátnicu zistiť, kto ju vpustil a ako, a keď sa dozvedel, že ju vpustil Kapitonyč a ešte ju aj odprevadil, starkému vynadal. Vrátnik zaryto čušal, no keď mu Kornej povedal, že by ho za to mali vyhodiť, Kapitonyč priskočil k nemu, zašermoval mu rukami pred tvárou a spustil: - No pravda, ty by si ju nebol pustil! Za desať rokov služby na človeka krivým okom nepozrela, a teraz by mal pokojne ísť k nej a povedať - ráčte, tam sú dvere! Ty si mi teda fiškus! To hej! Ty len na seba myslíš a na to, ako by si pána čo najšikovnejšie ošmekol a jeho drahé bundy vláčil!

- Čo iné sa dá od vojaka čakať! - pohŕdavo poznamenal Kornej a zvrtol sa k pestúnke, čo práve prišla. - No povedzte vy, Mária Jefimovna: tento tu ju vpustí, nikomu nič nepovie, - oslovil ju Kornej, - a Alexej Alexandrovič sa môže každú chvíľu zjaviť a ísť do detskej.

- Takéto voľačo, takéto voľačo! - vravela pestúnka. - Kornej Vasilievič, vy by ste mali pána voľajako zdržať, a ja ta zabehnem a odvediem ju. Takéto voľačo, takéto voľačo!

Keď vošla pestúnka do detskej izby, Serioža rozprával mame o tom, ako s Nadenkou spadli a šmýkali sa dolu brehom a tri razy sa prekopŕcli. Počúvala zvuk jeho hlasu, videla jeho tvár a mimiku, cítila jeho ruku, no nevnímala, čo vraví. Mala by ísť, mala by ho už nechať - na iné nepomyslela, iné necítila. Počula aj vychovávateľove kroky, keď podišiel k dverám, aj ako si odkašľal, počula aj pestúnkine kroky; ale predsa sedela, akoby bola skamenela, a nemala silu ani prehovoriť, ani vstať.

- Pani moja, holubienka! - pestúnka pristúpila k Anne a začala jej bozkávať ruky a plecia. - Pánboh dožičil radosti nášmu oslávencovi. Ani trošku ste sa nezmenili.

- Ach, duša drahá, nevedela som, že ste ešte tu, - spamätala sa Anna na chvíľu.

- Nebývam tu už, žijem s dcérou, pogratulovať som prišla, Anna Arkadievna, holubienka!

Pestúnka prepukla v plač a zase Anne niekoľko ráz pobozkala ruku. Usmiaty Serioža sa s rozžiarenými očami držal jednou rukou mamy, druhou pestúnky a dupkal tučnými holými nohami po koberci. Nežnosť, ktorú milovaná pestúnka prejavovala voči mame, privádzala ho do vytrženia.

- Mama! Ona chodieva často za mnou, a keď príde… - začal rozprávať, no zháčil sa, keď zbadal, že pestúnka mame čosi šepká a že na maminej tvári sa zjavil strach a vari čosi ako hanba, a to tak mame nepristalo.

Pristúpila k nemu.

- Dieťatko moje drahé!

Nemala silu povedať zbohom, no povedal to za ňu výraz jej tváre, a Serioža všetko pochopil. - Drahý, drahý Havinko, - tak ho volala, keď bol maličký, - nezabudneš na mňa? Ty… - na viac sa nezmohla.

Neskôr sa navymýšľala, čo všetko mu mala povedať! No teraz nevedela a ani nevládala nič. Serioža však vycítil všetko, čo mu chcela povedať. Chápal, že je nešťastná a že ho ľúbi. Vedel aj to, čo mame pestúnka šepkala. Počul: "Vždy po deviatej," a vedel, že je reč o otcovi a že sa otec s mamou nesmie stretnúť. To vedel, len jedno nevedel: prečo jej videl na tvári výraz strachu a hanby…? Nič predsa neurobila, a otca sa bojí a za voľačo sa hanbí. Chcel sa na to spýtať, aby sa zbavil pochybností, ale neopovážil sa: videl, že mama trpí, a bolo mu jej ľúto. Mlčky sa k nej pritúlil a pošepky povedal: - Nechoď preč. Ešte nepríde.

Mama ho odtiahla od seba, aby sa presvedčila, či si naozaj myslí, čo vraví, a z jeho vystrašeného výrazu vyčítala, že nielenže hovorí o otcovi, ale akoby sa jej spytoval, ako má o otcovi zmýšľať.

- Serioža, synáčik, - povedala, - maj ho rád, je oveľa lepší ako ja, ja som mu ublížila. Keď narastieš, sám to zvážiš.

- Ty si najlepšia na svete…! - zúfalo vyrazil pomedzi plač, chytil ju za plecia a pritisol ju z celej sily k sebe, až sa mu ruky roztriasli od námahy.

Vtedy sa dvere otvorili a vošiel Vasilij Lukič. Za druhými dvermi sa ozvali kroky a pestúnka vystrašene zašepkala: - Už je tu, - a podala Anne klobúk.

Serioža sa rozplakal, padol na posteľ a tvár si zakryl rukami. Anna tie ruky odtiahla, ešte raz mu pobozkala mokrú tvár a rýchlymi krokmi vyšla. Alexej Alexandrovič šiel oproti nej. Keď ju zazrel, zastal a sklonil hlavu.

Povedala síce pred chvíľou, že je oveľa lepší ako ona, no keď teraz, hodiac naň rýchly pohľad, videla jeho postavu so všetkými detailmi, zmocnil sa jej pocit hnusu a zloby, ba aj závisti, že má jej syna. Prudkým pohybom si spustila závoj, zrýchlila krok a takmer vybehla z miestnosti.

Ani sa nedostala k tomu, aby vyložila hračky, a tak doniesla domov to, čo s toľkou láskou a smútkom v duši vyberala včera v obchode.

31 Anna veľmi túžila po stretnutí so synom, dlho naň myslela a chystala sa naň, ale predsa len nečakala, že na ňu tak silne zapôsobí. Keď sa vrátila do svojho opusteného apartmánu v hoteli, dlho si nevedela uvedomiť, čo tu vlastne hľadá. "Áno, s tým je koniec, zase som sama," povedala si a s klobúkom na hlave si sadla do kresla pri kozube. Meravo sa zahľadela na bronzové hodiny, ktoré stáli na stole medzi oblokmi, a pohrúžila sa do myšlienok.

Chyžná, Francúzka, ktorú si doviezla z cudziny, prišla, že jej pomôže s obliekaním. Začudovane na ňu pozrela: - Neskoršie.

Lokaj chcel podať kávu.

- Neskoršie.

Dojka, Talianka, prišla s vyparádenou Anninou dcérkou a podala jej ju. Bucľaté, dobre živené dievčatko ako vždy, keď uvidelo mamu, prevrátilo si holé ručičky so zárezíkmi dlaňami nadol a smejúc sa bezzubými ústočkami začalo ako ryba plutvami trepotať rúčkami a šuchotať nimi po naškrobených záhyboch vyšívanej košieľky. Nebolo možné neusmiať sa, nebolo možné maličkú nepobozkať a nepodať jej prst, ktorý hneď, pištiac a nadhadzujúc sa celým tielkom, schmatla; Anna jej jednoducho musela nastaviť peru, ktorú maličká chytila do ústočiek, akože dáva božtek. A Anna to všetko robila, vzala ju na ruky, podržala ju, kým skackala, pobozkala jej svieže líčko a holé laktíky; no ako hľadela na toto dieťa, uvedomila si ešte jasnejšie, že to, čo voči nemu cíti, nedá sa nazvať láskou, ak sa porovná s tým, čo cíti k Seriožovi. Na maličkej bolo všetko chutné, no bohvieprečo, akosi to človeka nechytalo za srdce. Do prvého dieťaťa, aj keď bolo od nemilovaného muža, vložila všetku svoju lásku, ktorú nemala kde vybiť; malá sa narodila za najťažších podmienok, a pritom sa nevynaložila na ňu ani stotina toho, čo na prvorodeného. Okrem toho maličká bola ešte len púčik, kým Serioža bol už skoro dospelý človek, a človek milovaný; už v ňom zápasili myšlienky, city; chápal ju, ľúbil a hodnotil, aspoň si to myslela, keď si pripomínala jeho slová a pohľady. A teraz bola od neho nielen telesne, ale aj duševne navždy odlúčená, a na tom sa nedalo nič meniť.

Vrátila malú dojke, prepustila ju a otvorila medailón, kde mala Seriožov obrážtek z čias, keď bol v dcérinom veku. Vstala, zložila si klobúk, zobrala zo stola album, kde boli Seriožove fotografie z rozličných rokov. Chcela porovnať fotografie, a tak ich začala z albumu vyberať. Vybrala ich všetky. Zostala už iba jedna, posledná a najvydarenejšia. Sedel v bielej košeli na stoličke ako na koni, oči mal chmúrne a ústa usmiate. Bol to jeho charakteristický, veľmi pôvabný výraz. Drobnými šikovnými rukami, ktorých prsty, štíhle a biele, sa v tejto chvíli obzvlášť napäto pohybovali, pokúsila sa niekoľko ráz chytiť fotografiu za rožtek, ale zakaždým sa jej vyšmykla a nedala sa vytiahnuť. Nôž na papier na stole nebol, a tak vybrala susednú fotografiu (bol na nej Vronskij v Ríme, v okrúhlom klobúku a s dlhými vlasmi) a ňou vypichla fotografiu syna. "Áno, tu ho máme," pozrela na fotografiu Vronského, a tu jej zrazu napadlo, kto je príčinou jej terajšieho zármutku. Od rána si naňho ani raz nespomenula. No keď tak nečakane zazrela tú mužnú, noblesnú, takú známu a milú tvár, pocítila náhly prílev lásky k nemu.

"No kde vôbec trčí? Ako ma môže nechať samu s mojím trápením?" pomyslela si zrazu s výčitkou, zabudnúc, že sama pred ním tajila všetko, čo sa týkalo syna. Poslala za ním sluhu, že prosí, aby k nej hneď prišiel; čakala ho so stŕpnutým srdcom a vymýšľala slová, ktorými mu všetko vysvetlí, aj jeho prejavy lásky, ktorými ju bude utešovať. Sluha sa vrátil s odkazom, že Vronskij má síce hosťa, ale že aj tak hneď príde, a ešte sa kázal Anny spýtať, či môže prijať aj knieža Jašvina, čo pricestoval do Petrohradu. "Teda nepríde sám, a to ma od včerajšieho obeda nevidel," pomyslela si, "príde tak, aby som nemohla nič povedať, dovedie si Jašvina."

A zrazu jej prišla na um čudná myšlienka: čo ak ju už nemiluje?

A ako tak v duchu preberala udalosti uplynulých dní, pozdalo sa jej, že vo všetkom nachádza potvrdenie tejto príšernej myšlienky: včera napríklad neobedoval doma, nástojil na tom, aby v Petrohrade bývali osobitne, dokonca ešte aj teraz nepríde k nej sám, akoby sa chcel vyhnúť stretnutiu zoči-voči.

"No v tom prípade by mi to mal povedať. Chcem to vedieť. Keby som mala istotu, vedela by som, čo robiť," vravela si v duchu a pritom bolo nad jej sily predstaviť si situáciu, v ktorej by sa ocitla, keby sa presvedčila, že je mu už ľahostajná. Myslela si, že ju prestal milovať, skoro si zúfala, a preto pocítila prílev neobyčajnej aktivity. Zazvonila na chyžnú a šla do šatne. Obliekla sa mimoriadne starostlivo, akoby sa mohol Vronskij, keď ju už raz prestal milovať, do nej nanovo zaľúbiť, ak bude mať na sebe šaty, čo jej najväčšmi pristanú.

Zaznel zvonček - ešte nebola hotová.

Keď vošla do salónu, neprivítal ju pohľadom on, ale Jašvin. Vronskij si zatiaľ prezeral fotografie jej syna, ktoré zabudla na stole, a akosi sa neveľmi ponáhľal pozrieť na ňu.

- My sa už poznáme, - povedala Anna, keď vkladala svoju drobnú ruku do ozrutnej ruky zmäteného Jašvina (pôsobilo to tak čudne pri jeho výške a ošľahanej tvári). - Poznáme sa z vlaňajších dostihov. Dajte to sem, - div Vronskému nevytrhla z rúk synove fotografie, ktoré si prezeral, a jej iskrivé oči spočinuli významne na ňom. - Tohoročné dostihy sa vydarili? Namiesto nich som videla dostihy na rímskom Corse. Ozaj, veď vy si nepotrpíte na cudzinu, - milo sa usmiala. - Poznám vás aj všetky vaše záľuby, aj keď sa zriedka vídame.

- To ma nijako neteší, záľuby mám totiž zväčša zlé, - povedal Jašvin a zahryzol si do ľavého fúza.

Chvíľu ešte rozprával, no keď si všimol, že Vronskij pozrel na hodiny, spýtal sa Anny, či sa dlho zdrží v Petrohrade, vystrel svoj dlhý chrbát a siahol za brigadírkou.

- Vari nie dlho, - odpovedala Anna a v rozpakoch pozrela na Vronského.

- Už sa teda nestretneme? - spýtal sa Jašvin vstávajúc a obrátil sa k Vronskému. - Kde obeduješ?

- Príďte na obed ku mne, - prehovorila Anna pevne, akoby sa bola za tie rozpaky na seba nahnevala, no predsa sa začervenala, ako sa červenala zakaždým, keď sa pred novým človekom priznávala ku svojmu postaveniu. - Kuchyňa tu nie je bohvieaká, no aspoň budete spolu. Alexej vás má zo všetkých kamarátov z pluku najradšej.

- Rád prídem, - pristal Jašvin s úsmevom, z čoho Vroskij poznal, že mu je Anna veľmi sympatická.

Jašvin sa odporúčal a odišiel, Vronskij chvíľu s odchodom otáľal.

- Aj ty pôjdeš? - spýtala sa ho.

- Už som tam mal byť, - odpovedal Vronskij. - Nečakaj! Dohoním ťa hneď, - zavolal za Jašvinom.

Chytila mu ruku a uprene sa na neho zahľadela, pátrajúc v mysli, čo povedať, aby ho zadržala, - Počkaj, čosi ti chcem povedať, - zdvihla jeho krátku ruku a pritisla si ju k hrdlu. - Aha, nehneváš sa, že som ho pozvala na obed?

- Výborne si spravila, - Vronskij odokryl v spokojnom úsmeve rad pevných zubov a pobozkal jej ruku.

- Alexej, však si sa ku mne nezmenil? - spýtala sa Anna a zovrela mu ruku v dlaniach. - Alexej, ja sa tu utrápim. Kedy odcestujeme?

- Čoskoro. Ver, že aj mne ide na nervy, ako tu žijeme, - poznamenal a odtiahol si ruku.

- No tak choď, choď už! - povedala dotknuto a rýchle odišla.

32 Keď sa Vronskij vrátil, Anna ešte nebola doma. Vraj chvíľu po jeho odchode prišla za Annou akási dáma a spolu potom odišli. Že odišla a nepovedala kam, a dosiaľ sa nevrátila, že ráno kamsi šla a on o ničom nevedel - toto všetko a jej doobedňajší čudne oživený výraz, ako aj ten nepriateľský tón - živo si ho predstavil - s akým mu pred Jašvinom div nevytrhla z rúk synove fotografie, ho donútilo, aby sa zamyslel. Povedal si, že sa s ňou bude musieť otvorene pozhovárať. A čakal na ňu v salóne. Lenže Anna sa nevrátila sama, priviedla si tetu, starú dievku - kňažnú Oblonskú. Bola to oná dáma, čo bola doobeda na návšteve a čo s ňou šla Anna nakupovať. Anna akoby si nebola všimla Vronského výraz, ustarostený a spýtavý, a veselo mu rozprávala, čo všetko dnes doobeda nakúpila. Videl, že sa s ňou deje čosi zvláštne: v iskrivých očiach, ktoré tu a tam na ňom utkveli, zračila sa napätá pozornosť a reč aj rýchle pohyby prezrádzali nervozitu i gracióznosť, čo ho na začiatku ich známosti tak očarúvali, no teraz ho skôr znepokojovali, ba desili.

Bolo prestreté pre štyroch. Spoločnosť bola už pokope, práve sa chystali prejsť do malej jedálne, keď vtom prišiel za Annou Tuškevič s Betsiným odkazom. Kňažná Betsy prosí o prepáčenie, že sa neprišla odobrať; necíti sa dobre, ale prosí Annu, aby ju medzi pol siedmou a deviatou navštívila. Vronskij pozrel pri tom presnom vymedzení času na Annu - jasne z toho plynulo, že Betsy všetko narafičila tak, aby sa Anna s nikým u nej nestretla; no Anna akoby si toho nebola všimla.

- Veľmi ľutujem, ale práve medzi pol siedmou a deviatou nemôžem prísť, - povedala a úsmev jej zahral na perách.

- Kňažnej to bude veľmi ľúto.

- Aj mne.

- Dúfam, že idete na Pattiovú? - spýtal sa Tuškevič.

- Pattiovú? To nie je zlý nápad! Šla by som, keby som mala lóžu.

- Môžem zaobstarať, - ponúkol sa Tuškevič.

- Bola by som vám nesmierne vďačná, - povedala Anna. - Neostanete na obed?

Vronskij stisol nebadane plecami. Vôbec nechápal Annino konanie. Načo si priviedla túto starú kňažnú, načo pozvala Tuškeviča na obed, a čo bolo zo všetkého najčudnejšie, načo ho poslala zháňať lóžu? Nie je predsa možné, aby vo svojej situácii naozaj chcela ísť na Pattiovú, kde budú všetci jej známi! Vážne pozrel na ňu, no odpovedala mu tým istým vyzývavým pohľadom, pohľadom veselým aj zúfalým, ktorého význam nechápal. Pri obede bola Anna útočne veselá: akoby koketovala s Tuškevičom aj s Jašvinom. Keď vstali od obeda a Tuškevič šiel zháňať lóžu a Jašvin si šiel dolu zafajčiť, Vronskij šiel s ním. Chvíľu s ním posedel, potom vybehol hore. Anna už mala na sebe hlboko dekoltované svetlé hodvábne šaty s aplikáciou zo zamatu - dala si ich ušiť v Paríži - na hlave mala drahocenné biele čipky, ktoré tvorili neobyčajne vhodný rámec jej tváre a ešte väčšmi zvýrazňovali jej jasavú krásu.

- Naozaj chcete ísť do divadla? - spýtal sa vyhýbajúc sa jej pohľadu.

- Prečo sa spytujete tak ustrašene? - spýtala sa zase dotknuto preto, že sa na ňu nepozerá. - Prečo by som nemala chodiť?

Akoby nechápala význam toho, čo jej vravel.

- No pravda, nieto najmenšej príčiny, - odpovedal zamračene.

- Aj ja si tak myslím, - poznamenala, zámerne si nevšímajúc iróniu v jeho hlase, a pokojne si vyhŕňala vonnú dlhú rukavicu.

- Preboha, Anna, čo je s vami? - pokúšal sa ju Vronskij vyburcovať rovnako ako kedysi jej muž.

- Nemám poňatia, o čo vám ide.

- Viete predsa, že ta nemôžete ísť.

- Prečo? Nepôjdem sama. Kňažná Varvara sa šla už obliecť, pôjde so mnou.

Pokrčil zúfalo plecami, nič nechápal.

- Viete predsa… - začal nanovo.

- Neviem a ani vedieť nechcem! - div nevykríkla. - Nechcem. Ľutujem, čo som spravila? Nie, nie a nie. Ak by sa malo opakovať všetko od začiatku, bolo by to to isté. Pre nás, pre mňa a pre vás, je dôležité len jedno - či sa milujeme. Iné úvahy sú zbytočné. Prečo tu bývame každý osobitne a nevídame sa? Prečo by som nemohla ísť? Milujem ťa a na ničom mi nezáleží, - dokončila po rusky a oči, čo sa na neho upreli, sa čudne zablysli, - ak si sa nezmenil. Prečo sa nedívaš na mňa?

Pozrel na ňu. Videl nádheru jej tváre aj celej toalety, ktorá jej tak pristala. No teraz ho práve tá krása a elegancia dráždili.

- Moje city sa nikdy nezmenia, to predsa viete, ale prosím, nechoďte ta, prosím vás, - povedal zase po francúzsky s nežnou, no nástojčivou prosbou v hlase, ale chladom v pohľade.

Slová nevnímala, zato videla ten chladný pohľad a podráždene odpovedala: - A ja prosím vás, aby ste mi jasne povedali, prečo ta nemám chodiť.

- Preto, že vám to môže spôsobiť… - upadol do pomykova.

- Raz nič nechápem. Jašvin n'est pas compromettan a kňažná Varvara nie je o nič horšia ako iní. A už je tu.

33 Vronskij po prvý raz pocítil voči Anne mrzutosť, blízku hnevu, že zámerne odmieta pochopiť svoje položenie. Tento pocit bol o to prenikavejší, že jej nemohol prezradiť jeho príčinu. Keby jej povedal rovno, čo si myslí, povedal by: "Zjaviť sa v divadle v tejto toalete a s touto kňažnou, ktorú každý pozná ako starý peniaz, znamená nielen priznať svoj pád, ale aj hodiť rukavicu spoločnosti, čiže navždy sa jej zriecť."

Nemohol jej to povedať. "No ako to, že to sama nechápe, čo sa s ňou robí?" vravel si. Cítil, že súčasne stráca úctu k nej a väčšmi si uvedomuje jej krásu.

Vrátil sa zamračený do svojej izby, prisadol si k Jašvinovi, čo si vystrel dlhé nohy na stoličku a popíjal koňak s minerálkou, a rozkázal si to isté.

- Spomínal si Lankovského Siláka. Je to dobrý kôň, radím ti, kúp ho, - povedal Jašvin, keď pozrel do priateľovej zachmúrenej tváre. - Má síce zrazený zadok, ale nohy a hlavu - perfektné.

- Myslím, že ho vezmem.

Táto téma - kone - ho zaujímala, no pritom ani na okamih nezabúdal na Annu, nevoľky načúval krokom na chodbe a pokukoval po hodinách na kozube.

- Anna Arkadievna kázali povedať, že odišli do divadla.

Jašvin prevrátil ďalší kalištek koňaku do šumiacej vody, vypil ju a pozapínal sa, už vstávajúc.

- Vari pôjdeme, nie? - usmial sa popod fúzy, čím chcel naznačiť, že síce chápe príčinu Vronského namrzenosti, ale nepripisuje jej nijakú dôležitosť.

- Ja nepôjdem, - zamračene odpovedal Vronskij.

- No ja musím, sľúbil som. Tak do videnia. Ak by si predsa šiel, môžeš si sadnúť na prízemí. Krasinskij tam má kreslo, - dodal Jašvin na odchode.

- Nie, mám robotu.

"So ženou sú problémy, s polo-ženou ešte väčšie," pomyslel si Jašvin, vychádzajúc z hotela.

Keď Vronskij osamel, vstal a začal chodiť po izbe.

"Čo je vlastne dnes? Štvrté abonmán… Čiže bude tam Jegor so ženou, asi aj matka. To znamená - celý Petrohrad. Anna teraz vchádza, skladá kožušinu, už je v plnom svetle. Tuškevič, Jašvin, kňažná Varvara…" predstavoval si. "A ja čo? Bojím sa, alebo som ju dal Tuškevičovi pod patronát? Tak či tak, je to hlúpe, hlúpe… Prečo ma len dohnala do takej situácie?" hodil rukou.

Zavadil o stôl, na ktorom stála minerálka a koňak, koňak sa div neprevrhol. Chcel fľašu zachytiť, ale ju pustil, od jedu kopol nohou do stola a zazvonil.

- Ak nechceš prísť o miesto, - povedal komorníkovi, - konaj si riadne povinnosti. Aby sa to viac nestalo. Mal si odpratať zo stola.

Komorník sa necítil vinný a chcel sa ohradiť, no z pánovej tváre vyčítal, že je radno čušať, rýchlo sa ospravedlnil, kľakol na koberec a začal vyberať z črepín nerozbité kališteky a fľašky.

- To nie je tvoja robota, na to pošli sluhu, ty mi choď prichystať frak.

Vronskij vošiel do divadla o pol deviatej. Predstavenie vrcholilo. Starý uvádzač mu pomohol vyzliecť kožuch, a keď ho spoznal, tituloval ho "vaša jasnosť" a ani lístok mu nedal, stačí vraj, keď zavolá Fiodor! Vysvietená chodba bola pustá, iba uvádzač a dvaja sluhovia s kožuchmi cez ruky načúvali pri neprivretých dverách. Bolo počuť nevtieravé staccato sprevádzajúceho orchestra a ženský hlas, čo precítene spieval áriu. Dvere sa otvorili, uvádzač vkĺzol dnu, a Vronskému udrela do uší ária, spejúca už ku koncu. Dvere sa však okamžite zatvorili, takže Vronskij koniec árie a kadenciu nepočul, no podľa búrlivého potlesku za dvermi sa dovtípil, že už aj kadencia doznela. Keď vošiel do hľadiska, zaliateho svetlom z lustrov a bronzových plynových lámp, hluk sa ešte neutíšil. Speváčka na scéne, oslňujúca obnaženými plecami a briliantmi, sa ukláňala, usmievala a za pomoci tenoristu, čo ju držal za ruku, chytala kytice akosi neobratne hádzané ponad rampu, potom prikročila k pánovi s pútcom v lesklých, napomádovaných vlasoch, ktorý naťahoval dlhé ruky ponad rampu s akousi vecou - a obecenstvo na prízemí, rovnako ako v lóžach sa dalo do pohybu, hrnulo sa dopredu, kričalo a tlieskalo. Dirigent zo svojho vyvýšeného miesta pomohol tú vec podať, napravil si biely nákrčník. Vronskij uprostred prízemia zastal a začal sa obzerať. Dnes si ešte menej ako inokedy všímal známu, všednú atmosféru, scénu, hluk, celé to povedomé, nezaujímavé, pestré stádo divákov v prepchatom divadle.

V lóžach vždy tie isté neurčité dámy, s neurčitými dôstojníkmi v úzadí; vždy tie isté krikľavé ženy, uniformy, žakety; vždy tá istá chudoba na galérii - a v celej tej mase v lóžach a v prvých radoch prízemia bolo len zo štyridsať naozajstných pánov a dám. A na tieto oázy hneď upäl pozornosť a hneď s nimi nadviazal kontakt.

Dejstvo sa skončilo, keď vchádzal, a preto nešiel do bratovej lóže, ale pobral sa do prvého radu a zastal pred rampou pri Serpuchovskom, ktorý s nohou zohnutou v kolene klepkal opätkom do rampy - zbadal Vronského už z diaľky a volal ho úsmevom k sebe.

Annu Vronskij ešte nevidel. Naschvál sa v tú stranu nepozrel. No zo smeru pohľadov poznal, kde je. Nenápadne sa obzeral, no nehľadal ju; v očakávaní najhoršieho hľadal očami Alexeja Alexandroviča. Na šťastie Alexej Alexandrovič tentoraz v divadle nebol.

- Nemáš už v sebe skoro nič vojenské! - usúdil Serpuchovskoj. - Diplomat, umelec, také čosi.

- Áno, čo som sa vrátil domov, iné ako frak nenosím, - odpovedal Vronskij s úsmevom a pomaly zdvihol ďalekohľad.

- To ti teda, priznávam sa, závidím. Ja keď sa vrátim z cudziny a oblečiem si toto, - dotkol sa šnúr na pleciach, - zakaždým banujem za slobodou.

Serpuchovskoj už dávno spravil kríž nad Vronského vojenskou kariérou, no mal ho rád ako predtým, aj teraz bol voči nemu veľmi milý.

- Škoda, že si zmeškal prvé dejstvo.

Vronskij ho počúval len na pol ucha; prešiel ďalekohľadom z prízemia na prvý balkón a obzeral si lóže. Vedľa dámy v turbane a plešivého dedka, čo srdito žmurkal v skle pohybujúceho sa ďalekohľadu, Vronskij nečakane zazrel Anninu hlavu, hlavu hrdú, ohromujúco krásnu a usmievajúcu sa v ráme z čipiek. Bola v piatej lóži na prízemí, dvadsať krokov od neho. Sedela vpredu a práve čosi vravela Jašvinovi, poobrátená k nemu. Držanie hlavy na nádherných širokých pleciach a zdržanlivo-oduševnený jas jej očí a celej tváre mu pripomenuli dokonalú Annu z moskovského plesu. Jej krásu však vnímal teraz celkom inakšie. V jeho vzťahu k nej nebolo nič tajomné, a preto jej krása, hoci ho priťahovala ešte väčšmi ako prv, súčasne ho aj zraňovala. Nepozerala ta, kde stál on, no Vronskij vedel, že ho už zbadala.

Keď Vronskij opäť obrátil v tú stranu ďalekohľad, všimol si, že kňažná Varvara je akási priveľmi červená, strojene sa smeje a ustavične sa obzerá na susednú lóžu; Anna naproti tomu kamsi zahľadená poklepkávala zloženým vejárom po červenom zamate a nevidí, či nechce vidieť, čo sa deje v susednej lóži. Jašvin mal na tvári výraz, aký máva, keď prehráva. Mračil sa, čoraz hlbšie si pchal do úst ľavý fúz a aj on pozeral kútikom oka na susednú lóžu.

V tej lóži, zľava, boli Kartasovovci. Vronskij ich poznal, aj Anna sa s nimi poznala, ako vedel. Kartasovová, cintľavá žena, stála vo svojej lóži a chrbtom k Anne si obliekala plášť, ktorý jej manžel podal. S bledou zlostnou tvárou čosi rozčúlene hovorila. Kartasov, plešivý tučný pán, podchvíľou sa obzeral na Annu a súčasne sa usiloval uchlácholiť manželku. Keď opustila lóžu, ešte dlho otáľal v snahe zachytiť Annin pohľad - chcel sa pozdraviť. No Anna si ho provokatívne nevšímala, otočila sa a vravela čosi Jašvinovi, čo k nej nakláňal ostrihanú hlavu. Kartasov odišiel teda bez pozdravu, lóža spustla.

Vronskij síce nevedel, čo sa medzi Kartasovovcami a Annou stalo, ale domyslel sa, že to bolo čosi pre Annu pokorujúce. Domyslel sa aj z toho, čoho bol svedkom, no najmä z Anninej tváre, ktorá, ako videl, zbierala posledné sily, aby svoju rolu - tváriť sa pokojne - dohrala do konca. A šlo jej to výborne. Kto nepoznal ju a okruh jej známych, kto nepočul všetky tie prejavy účasti, pobúrenia a prekvapenia žien, že si dovolila prísť do divadla, a ešte v takej vyzývavej čipkovej toalete a v celej svojej nádhere, ten sa mohol len kochať pokojom a krásou tejto ženy, netušiac, že sa cíti ako vystavená na pranieri.

Vronskij teda vedel, že sa niečo stalo, no nevedel, čo vlastne, a tak prežíval mučivý nepokoj; v nádeji, že sa aspoň niečo dozvie, zašiel do bratovej lóže. Naschvál si vybral uličku oproti Anninej lóži; ako z nej vychádzal, stretol sa so svojím bývalým veliteľom pluku, ktorý sa zhováral s dvoma známymi. Vronskému sa pozdalo, že padlo slovo Kareninovci, a všimol si, že veliteľ sa poponáhľal nahlas ho osloviť, pričom významne pozrel na svojich spoločníkov.

- Pozrime sa, Vronskij! Kedyže prídeš medzi nás? Bez flámu ťa nemôžeme prepustiť. Si predsa pilier nášho pluku, - prihovoril sa mu veliteľ.

- Ľutujem, ale už to nestihnem, možno inokedy, - odpovedal Vronskij a vybehol schodiskom do bratovej lóže.

V bratovej lóži sedela, ovenčená oceľovosivými lokničkami, stará grófka, Vronského matka. Ešte na chodbe natrafil na Variu a kňažnú Sorokinovú.

Varia odprevadila kňažnú Sorokinovú k matke, podala švagrovi ruku, a hneď začala o tom, čo sa chcel dozvedieť. Málokedy ju videl takú rozčúlenú.

- Podľa mňa to bolo nízke, podlé, a madame Kartasovová na to vôbec nemala právo. Madame Kareninová… - chcela pokračovať.

- Čo sa vlastne stalo? Nič neviem.

- Vari si nepočul?

- Ja sa to dozviem posledný, chápeš.

- Je vôbec možné, aby bol niekto taký zlomyseľný ako Kartasovová?

- Veď už povedz, čo spravila!

- Viem to od muža… Urazila pani Kareninovú. Kartasov sa jej zo svojej lóže prihovoril, a Kartasovová mu spravila scénu. Vraj povedala nahlas čosi urážlivé a odišla.

- Gróf, maman vás volá, - vykukla kňažná Sorokinová z lóže.

- A ja ťa vyčkávam, vyčkávam, - oslovila ho matka s posmešným úsmevom. - Neukážeš sa.

Syn videl, že len ťažko potláča škodoradostný úsmev.

- Dobrý večer, maman. Mienil som prísť za vami, - povedal chladne.

- A čo nejdeš faire la cour ? madame Karenine? - dodala, keď kňažná Sorokinová odišla. - Elle fait sensation. On oublie la Patti pour elle. - Maman, prosil som vás, aby ste o tom nehovorili, - zamračil sa.

- Vravím len to, čo všetci.

Vronskij jej neodpovedal, zopár slov ešte prehodil s kňažnou Sorokinovou a pobral sa z lóže. Medzi dvermi stretol brata.

- Á, Alexej! - zvolal brat. - Taká hanebnosť. Sprostaňa jedna… Hneď som chcel za ňou ísť. Poďme spolu.

Vronskij ho nepočúval. Rýchle zišiel dolu: cítil, že by mal čosi robiť, ale nevedel čo. Bol rozrušený, aj sa na Annu zlostil, že seba i jeho vohnala do takej chúlostivej situácie, aj mu jej bolo ľúto, že prežíva také útrapy. Zišiel na prízemie a zamieril rovno k Anninej lóži. Stál tam Striomov a zhováral sa s ňou: - Tenorov už niet. Le moule en est brisé. Vronskij sa Anne uklonil, Striomova pozdravil a zastal pri nich.

- Ak sa nemýlim, prišli ste neskoro, nepočuli ste najkrajšiu áriu, - povedala Anna Vronskému a jemu sa zazdalo, že pozrela posmešne na neho.

- Som nanič znalec, - pozrel vážne na ňu.

- Aj knieža Jašvin je taký, - usmiala sa, - Pattiová podľa neho prihlasno spieva.

- Ďakujem, - povedala, keď brala malou rukou v dlhej rukavici program, ktorý jej Vronskij zodvihol, a v tom okamihu sa jej krásna tvár skrivila. Vstala a šla do úzadia lóže.

Vronskij videl, že pri nasledujúcom dejstve ostala jej lóža prázdna, vykradol sa teda za všeobecného pstkania divákov, stíchnutých pri tónoch kavatíny, z prízemia a šiel domov.

Anna bola už doma. Vronskij ju našiel samu a v tej toalete, v ktorej bola v divadle. Sedela v kresle, hneď skraja pri stene, a hľadela pred seba. Pozrela na neho a hneď zaujala predošlú polohu.

- Anna, - prehovoril.

- Ty si na vine všetkému, len ty! - vykríkla so slzami zúfalstva a zlosti v hlase a vstala.

- Prosil som ťa, zaprisahával, aby si nechodila, vedel som, že ti to bude nepríjemné… - Nepríjemné! - vykríkla. - Strašné! Do smrti na to nezabudnem. Povedala, že je hanba pri mne sedieť.

- Slová hlúpej baby; načo však riskovať, provokovať… - Nenávidím tvoj pokoj. Nemal si ma do toho vohnať. Keby si ma miloval… - Anna! Čo s tým má moja láska… - Áno, keby si ma miloval ako ja teba, keby si sa tak trápil ako ja… - pozerala naňho s výrazom strachu.

Bolo mu jej ľúto, a predsa v ňom vrela zlosť. Presviedčal ju o svojej láske, lebo videl, že len to jediné ju môže v tejto chvíli upokojiť, nahlas jej nič nevyčítal, ale v duchu áno.

A slová, ktorými ju ubezpečoval o svojej láske a ktoré sa mu zdali také banálne, až sa ich hanbil vyslovovať, vpíjala Anna do seba a pomaličky sa upokojovala. Nasledujúci deň odcestovali na vidiek už celkom udobrení.

ŠIESTA ČASŤ 1 D aria Alexandrovna trávila leto s deťmi v Pokrovskom, u svojej sestry Kitty Levinovej. Dom na jej majetku sa už načisto zrútil a Levin so ženou ju prehovorili, aby prišla na leto k nim. Stepan Arkaďjič túto príležitosť vrelo uvítal. Vravel, že strašne ľutuje, ale úrad mu nedovoľuje tráviť leto s rodinou na dedine, čo by bolo preňho vrcholom blaha - ostal teda v Moskve a na dedinu si občas na deň, dva odskočil. Okrem Oblonskovcov so všetkými deťmi a vychovávateľkou bola tohto leta u Levinovcov aj stará kňažná, ktorá si pokladala za povinnosť dozerať na neskúsenú dcéru v požehnanom stave. Okrem toho prišla na návštevu aj Varenka, Kittina priateľka z cudziny - splnila svoj sľub, že príde, keď sa Kitty vydá. Toto všetko boli príbuzní a priatelia Levinovej ženy. A hoci ich mal všetkých rád, bolo mu trošku ľúto levinovského sveta a poriadku, čo sa topil v prívale "ščerbackovského živlu", ako to v duchu nazýval. Z jeho príbuzných bol uňho na návšteve iba Sergej Ivanovič, no ani ten nebol z levinovského sveta, lež z koznyševského, teda levinovský duch sa celkom strácal.

V levinovskom, predtým vyľudnenom dome bolo teraz toľko národa, že takmer všetky izby boli obsadené, a nebolo skoro dňa, aby stará kňažná nemusela, sadajúc si za stôl, všetkých porátať a trinásteho vnuka alebo vnučku presadiť za osobitný stolík. A Kitty, ktorá svedomite dbala o domácnosť, mala plnú hlavu starostí so zaobstarávaním sliepok, moriek, kačiek, ktorých sa pri letnom apetíte hostí a detí neúrekom míňalo.

Celá rodina sedela pri obede. Dolline deti, vychovávateľka a Varenka si robili plány, kam pôjdu na huby. Sergej Ivanovič, ktorého si všetci hostia pre jeho múdrosť a učenosť vážili, ba až v úcte sa pred ním skláňali, všetkých prekvapil, keď zasiahol do rozhovoru o hubách.

- Zoberte aj mňa so sebou. Veľmi rád chodím na huby, - nadhodil, pričom pozeral na Varenku, - podľa mňa je to veľmi príjemná zábava.

- Čože, my sa budeme len tešiť, - súhlasila Varenka a zapýrila sa. Kitty si vymenila s Dolly významný pohľad. Ponuka Sergeja Ivanoviča, takého učeného a múdreho, že pôjde s Varenkou na huby, potvrdila isté Kittine dohady, čo ju v poslednom čase nesmierne zamestnávali. Aby zamaskovala svoj pohľad, rýchlo napriadla rozhovor s mamou. Po obede si šiel Sergej Ivanovič sadnúť so šálkou kávy do salónu k obloku, pokračoval s bratom v načatom rozhovore a pokukoval na dvere, odkiaľ mali vyjsť deti, čo sa chystali na huby. Levin si prisadol k bratovi.

Kitty stála pri mužovi a očividne striehla na záver nezaujímavého rozhovoru, aby mu mohla čosi povedať.

- V mnohom si sa od svojej ženby zmenil, a to k lepšiemu, - Sergej Ivanovič sa usmial na Kitty, zrejme ho tiež téma rozhovoru nezaujímala, - ale ostal si verný svojej vášni obhajovať celkom paradoxné témy.

- Kaťa, nemala by si stáť, - Levin k nej s významným pohľadom potisol stoličku.

- Hej, veď aj tak nemám čas, - dodal Sergej Ivanovič, keď videl, že sa deti vyrojili z izby.

Prvá, bokom od ostatných, vyrazila vo svojich napätých pančuškách Taňa a kývajúc košíkom a klobúkom Sergeja Ivanoviča, bežala rovno k nemu.

Smelo pri ňom zastala, blysla očami - boli to pekné otcove oči - a vystrela k nemu ruku s klobúkom, pričom sa zatvárila, že mu ho chce nasadiť na hlavu, no hneď svoju pochabosť zjemnila plachým a nežným úsmevom.

- Varenka čaká, - oznámila, a keď z úsmevu Sergeja Ivanoviča vyčítala, že si to smie dovoliť, nasadila mu klobúk opatrne na hlavu.

Varenka, preoblečená do žltých kartúnových šiat a s bielou šatkou na hlave, stála už vo dverách.

- Už idem, Varvara Andrejevna, - povedal Sergej Ivanovič, dopil kávu a vložil si do vreciek vreckovku a cigarník.

- Tá moja Varenka je milé dievča, však? - povedala Kitty mužovi, keď Sergej Ivanovič vstával. Povedala to tak, že ju Sergej Ivanovič mohol počuť, čo akiste aj chcela. - A aká je pekná, ušľachtilo pekná! Varenka! - zavolala na ňu Kitty, - idete do Mlynského lesa? Prídeme za vami.

- Celkom zabúdaš na svoj stav, Kitty, - ozvala sa stará kňažná, čo rýchlo vošla do salónu. - Nesmieš tak kričať.

Varenka, keď počula Kittin hlas a výčitku jej mamy, pribehla ľahkým krokom ku Kitty. Rýchle pohyby, rumenec na jej oživenej tvári - to všetko dokazovalo, že sa s ňou deje čosi nezvyčajné. Kitty vedela, čo je to, a pozorne ju sledovala. Aj teraz zavolala Varenku len nato, aby jej v duchu požehnala pred významnou udalosťou, ku ktorej má, podľa Kitty, dnes poobede v lese dôjsť.

- Varenka, budem veľmi šťastná, ak sa stane istá vec, - zašepkala jej pri bozku.

- Pôjdete s nami? - spýtala sa zmätená Varenka Levina, tváriac sa, že nepočula, čo jej Kitty povedala.

- Pôjdem, ale len po stodolu, ostanem tam.

- A načo, prosím ťa? - spýtala sa Kitty.

- Musím si obzrieť nové vozy a urobiť kontrolu, - odpovedal Levin. - A ty budeš kde?

- Na verande.

2 Na verande sa zišla celá dámska spoločnosť. Aj inak si tu rady po obede posedeli, no dnes tu mali aj prácu. Okrem toho, že šili košieľočky a háčkovali povojníky, čím sa zamestnávali všetky do jednej, dnes sa tu varil džem podľa novej metódy, novej pre Agafiu Michajlovnu - bez vody. Novú metódu zavádzala Kitty, tak sa varieval džem u nich doma. Agafia Michajlovna, ktorá mávala džem dosiaľ na starosti a žila v tom, že čo sa robilo u Levinovcov, nemohlo byť zlé, predsa len všuchla do malín vody, tvrdiac, že inak to nemôže byť; ale ju pri tom pristihli, a dnes sa teda varil džem všetkým na očiach a Agafia Michajlovna sa mala rukolapne presvedčiť, že džem sa podarí aj bez vody.

Agafia Michajlovna s rozpálenou a namrzenou tvárou, strapatá, s chudými, po lakeť obnaženými rukami kruhovite pohybovala panvicou na železnej piecke a zachmúrene pozerala na maliny, z tej duše si želajúc, aby stuhli a poriadne sa neprevarili. Kňažná cítila, že na ňu, ako na hlavnú radkyňu vo varení malinového džemu, sa sústreďuje všetok hnev Agafie Michajlovny, tvárila sa teda, že ju maliny vôbec nezaujímajú, hovorila o kadečom inom, zato piecku nespúšťala z očí.

- Ja teda vždy sama a za lacný groš kupujem slúžkam na šaty, - pokračovala kňažná v rozhovore… - Nemala by sa už zobrať pena, dušička? - oslovila Agafiu Michajlovnu. - Neviem, prečo by si to mala v tej horúčave robiť akurát ty, - zadržala Kitty.

- Ja to spravím, - vstala Dolly a obozretne začala zberať lyžicou peniaci sa cukor, pričom ňou poklepkávala po tanieri, aby z nej otriasla, čo sa na ňu prilepilo - tanier bol už plný farbistej, žlto-ružovej peny, podliatej krvavočerveným sirupom. "Budú ju lízať s čajom," pomyslela si na deti, lebo si živo predstavila ich prekvapenie, že veľkí nejedia to najlepšie - penu.

- Stiva vraví, že je oveľa lepšie dať peniaze, - nadviazala Dolly na zaujímavú tému o tom, aký je najvhodnejší spôsob obdarúvania služobníctva, - ale… - Kdeže peniaze! - zvolala kňažná aj Kitty odrazu. - Len tak sa im to ráta.

- Vlani som napríklad našej Matrione Semionovne kúpila také čosi ako popelín, - poznamenala kňažná.

- Pamätám sa na tie šaty, mala ich oblečené na vaše meniny.

- Taká chutná vzoročka, jednoduchá a jemná. Sama by som si bola z tej látky dala ušiť šaty, no keď ich už má ona! Čosi také to bolo, ako má Varenka. Milé a lacné.

- No teraz už bude vari hotový, - vyhlásila Dolly a naklonila lyžicu tak, aby z nej sirup stekal.

- Až vtedy je hotový, keď sa robia cikcaky. Ešte chvíľu ho povarte, Agafia Michajlovna.

- Tieto mušiská! - zahundrala starká nahnevane. - Aj tak to bude také isté, - dodala.

- Joj, aký je zlatý, neodplašte ho! - ozvala sa vtom Kitty, zahľadená na vrabca, čo si sadol na zábradlie: prevrátil malinový prútik a začal doň ďobať.

- Dobre, dobre, ale mala by si ísť ďalej od piecky, - povedala matka.

- ? propos de Varenka, - začala Kitty po francúzsky - mimochodom tak hovorili stále, aby Agafia Michajlovna nerozumela. - Viete, maman, sama neviem, skade som to vzala, ale myslím, že sa to dnes rozhodne. Viete predsa čo. To by bolo!

- Si mi ty len šikovná dohadzovačka! - poznamenala Dolly. - Ako ich delikátne a obratne dáva dokopy… - Ba ozaj, maman, čo si myslíte o tom vy?

- Čo sa tu dá myslieť? On (on bol Sergej Ivanovič) si vždy mohol smelo trúfať na najlepšiu partiu v Rusku; teraz už síce nie je najmladší, no viem, že by za neho nejedna šla… Ona je veľmi dobrá, on by však mohol… - Nie, mama, vysvetlím vám, prečo si neviem nič lepšie pre oboch predstaviť. Po prvé - ona je taká pôvabná! - vyhlásila Kitty a zahla jeden prst.

- Aj sa mu veľmi páči, svätá pravda, - potvrdila Dolly.

- Ďalej, on má už v spoločnosti také postavenie, že mu môže byť jedno, aký majetok, či postavenie má jeho žena. Potrebuje jedno, a to dobrú, milú a vyrovnanú manželku.

- S tou veru môže byť človek vyrovnaný, - potvrdila Dolly.

- Po tretie, musí ho milovať. A to ho teda miluje… Slovom ideálne…! Čakám, že keď vyjdú z lesa, bude o veci rozhodnuté. Na očiach im všetko poznám. Tak by som sa tešila! Čo myslíš, Dolly?

- Veď sa upokoj. Akurát ty sa máš čo rozrušovať, - povedala matka.

- Vôbec nie, mama. Ale mám pocit, že dnes ju popýta o ruku.

- Ach, aj tak je to zvláštne, ako a kedy muž popýta dievča o ruku… Stále sú tu nejaké zábrany, a zrazu je po nich… - vzdychla si Dolly so zamysleným úsmevom, lebo si zaspomínala, ako to bolo so Stepanom Arkaďjičom.

- Mama, a ako popýtal otecko vás o ruku? - spýtala sa Kitty z ničoho nič.

- Celkom obyčajne, jednoducho, - odvetila kňažná, no celá tvár sa jej pri tej spomienke rozžiarila.

- Ale predsa, ako? Mali ste ho rada už predtým, ako vám dovolili zhovárať sa s ním, však?

Kitty vychutnávala, že sa mohla o najdôležitejších veciach v živote ženy s matkou zhovárať ako so seberovnou.

- Pravdaže som ho mala rada; chodieval k nám na dedinu.

- Ale ako sa to rozhodlo, mama?

- Nebodaj si myslíš, že vy ste prišli na niečo nové, je tak? Na tomto sa nič nemení: rozhodli to oči, úsmevy… - Ako pekne ste to povedali, mama! Práveže oči a úsmevy, - potvrdila Dolly.

- Ale čo pritom hovoril?

- Čo hovoril Kosťa tebe?

- Ten písal kriedou. Bolo to fantastické… Ako dávno sa mi to už zdá byť!

A tri ženy sa zamysleli nad tým istým. Kitty prvá prerušila ticho. Pripomenula si zimu pred vydajom, svoje citové vzplanutie k Vronskému.

- Ibaže… Varenka už mala jednu lásku, - povedala, čo, prirodzene, vyplynulo zo sledu jej myšlienok. - Chcela som to Sergejovi Ivanovičovi nejako naznačiť, pripraviť ho na to. Všetci muži, - dodala, - strašne žiarlia na našu minulosť.

- Nie všetci, - namietla Dolly. - Usudzuješ podľa svojho muža. Dodnes ho trápi Vronskij. Áno? Je tak?

- Tak, - priznala Kitty a zadumane sa usmiala očami.

- To teda raz nechápem, - kňažná-matka nedala dopustiť na svoj materinský dozor nad dcérou, - čo ho môže na tvojej minulosti trápiť? Že ti Vronskij dvoril? Dvoria predsa každému dievčaťu.

- O to predsa nejde, - namietla zapýrená Kitty.

- No prepáč, - pokračovala matka, - napokon sama si mi nedovolila pozhovárať sa s Vronským. Pamätáš sa?

- Ach, mama! - zvolala Kitty s trpiteľským výrazom.

- Dnes si človek s vami neporadí… Tvoj vzťah k nemu sa ani nemohol väčšmi prehĺbiť, ako by sa bolo svedčilo, ja by som si to s ním už vybavila. Napokon, dieťa moje, nesmieš sa rozčuľovať. Prosím ťa, na to nezabúdaj a upokoj sa.

- Som celkom pokojná, maman.

- Aké šťastie pre Kitty, že vtedy prišla Anna, - prehodila Dolly, - a aké nešťastie pre ňu. Presne naopak, - dodala, prekvapená svojou myšlienkou. - Vtedy bola Anna šťastná, a Kitty si prichodila zase nešťastná. Je to presne naopak! Často o nej rozmýšľam.

- Máš aj o kom! Hnusná, odporná žena, žena bez srdca, - rozhorlila sa matka, ktorá sa nemohla zmieriť s tým, že sa Kitty nevydala za Vronského, ale za Levina.

- Že sa vám chce o tom hovoriť, - zvolala Kitty nahnevane, - ja na to už nemyslím, a ani nechcem myslieť… Ani nechcem myslieť, - zopakovala a započúvala sa - na verandových schodoch sa ozval známy zvuk mužových krokov.

- Na čo to nechceš myslieť? - spýtal sa Levin, vchádzajúc na verandu.

No odpoveď nedostal a druhý raz sa nespýtal.

- Mrzí ma, že rušivo zasahujem do vášho ženského kráľovstva, - obzrel si nespokojne všetky tri, lebo vytušil, že sa zhovárali o niečom takom, o čom by sa pred ním nezhovárali.

Chvíľočku sa mu zdalo, že cíti to isté, čo Agafia Michajlovna: nespokojnosť, že varia malinový džem bez vody, a vôbec s celým tým cudzím ščerbackovským vplyvom. No predsa len s úsmevom pristúpil ku Kitty.

- Tak ako sa máš? - spýtal sa jej a pozrel na ňu s výrazom, s akým sa s ňou zhovárali teraz všetci.

- Celkom dobre, všetko je v poriadku, - s úsmevom odpovedala Kitty, - a ty si ako pochodil?

- Predstav si, tri razy toľko sa do nich zmestí ako do starých vozov. Pôjde sa za deťmi? Dal som zapriahnuť.

- Hádam len nechceš viezť Kitty na bričke? - spýtala sa matka vyčítavo.

- Kone pôjdu krokom, kňažná.

Levin nikdy nehovoril kňažnej maman, ako je u zaťov zvykom, a to sa kňažnej nepáčilo. Levin však, hoci mal kňažnú rád a vážil si ju, jej tak hovoriť nemohol, aby nepoškvrnil city, ktoré prechovával voči vlastnej mame, už nebohej.

- Poďte s nami, maman!

- Nechcem byť svedkom tých nerozvážností.

- Pôjdem teda pešo. Pohyb mi nezaškodí. - Kitty vstala, prikročila k mužovi a chytila ho za ruku.

- Nezaškodí, ale všetko treba robiť s mierou, - podotkla kňažná.

- Tak ako, Agafia Michajlovna, džem je hotový? - prihovoril sa Levin Agafii Michajlovne s úsmevom - rád by ju rozveselil. - Nový spôsob je dobrý?

- Vari dobrý. No podľa nášho je džem prihustý.

- Tak to aj má byť, Agafia Michajlovna, nebude kvasiť, aj tak sa nám ľad už roztopil, nemali by sme ho kde dať, - povedala Kitty, ktorá hneď vystihla mužov zámer a prihovorila sa starkej z toho istého popudu ako on. - Zato o vašej nasolenej zelenine mama vraví, že takú ešte v živote nejedla, - dodala s úsmevom a napravila jej šatku.

Agafia Michajlovna hodila na Kitty nahnevaný pohľad.

- Nemusíte ma utešovať, pani moja. Pozriem na vás a na neho a hneď sa rozveselím, - povedala, no ten neokrôchaný výraz na neho namiesto na nich sa Kitty akosi dotkol.

- Poďte s nami na huby, ukážete nám, kde rastú.

Agafia Michajlovna s úsmevom pokrútila hlavou, akoby vravela: "Aj sa chcem na vás hnevať, ale mi nedá."

- Držte sa, prosím, mojej rady, - povedala stará kňažná, - na džem položte papierové koliesko a pokvapkajte ho rumom; aj bez ľadu sa ho pleseň nechytí.

3 Kitty bola veľmi rada, že sa bude môcť s mužom pozhovárať medzi štyrmi očami, všimla si totiž, ako sa mu tvárou, z ktorej sa dalo čítať ako z knihy, mihol tieň nespokojnosti, keď prišiel na verandu a na otázku, o čom sa zhovárali, nedostal odpoveď.

Keď sa prví pešo pobrali k lesu a vyšli na vychodenú prašnú cestu, plnú ražných klasov a zrna, a dom bol už z dohľadu, silnejšie sa mu oprela o ruku a súčasne si ju pritisla k sebe. Levin už zabudol na chvíľkový nepríjemný dojem a s ňou osamote cítil teraz, keď ho myšlienka na jej tehotenstvo ani na chvíľu neopúšťala, pôžitok z blízkosti milovanej ženy, preňho ešte nový, radostný a pozbavený čo i len náznaku zmyselnosti. Vravieť nebolo o čom, ale túžil počuť jej hlas, teraz rovnako zmenený ako pohľad. V hlase i v pohľade mala jemnosť aj vážnosť, akú mávajú ľudia, čo sa sústreďujú výlučne na svoju obľúbenú prácu.

- Takto sa neunavíš? Lepšie sa opri.

- Nie, neunavím, taká som šťastná, že môžem byť s tebou sama, priznám sa ti, že aj keď mi je s nimi veľmi dobre, predsa ma srdce bolí za našimi zimnými večermi vo dvojici.

- Tamto bolo dobré, toto ešte lepšie. Obaja sme lepší.

- Vieš, o čom sme sa zhovárali, keď si prišiel?

- O džeme?

- Aj o džeme; no potom o tom, ako sa pýta dievča o ruku.

- Á! - povedal Levin, väčšmi vnímajúc zvuk jej hlasu ako slová, pričom stále sledoval cestu, ktorá viedla teraz lesom, a obchádzal miesta, kde by sa Kitty prípadne zle išlo.

- A ešte o Sergejovi Ivanovičovi a Varenke. Všimol si si…? Veľmi im držím palce, - pokračovala. - Čo si o tom myslíš? - A pozrela mu do tváre.

- Neviem, čo si mám myslieť, - usmial sa Levin. - Po tej stránke mi je Sergej záhadou. Veď som ti rozprával… - Áno, že bol zaľúbený do dievčaťa, čo potom umrelo… - Vtedy som bol ešte decko; viem o tom len z rozprávania. Ale pamätám si ho z tých čias. Bol nesmierne milý. No a odvtedy pozorujem jeho vzťah k ženám; je k nim vľúdny, daktorá sa mu aj páči, ale človek cíti, že v nich vidí iba ľudí, a nie ženy.

- Hej, ale teraz s Varenkou… Akoby nejaká iskra preskočila… - Prečo nie… Ale treba ho poznať… Je to človek vzácny, hodný obdivu. Žije čisto duchovným životom. A je priveľmi vznešený, stelesnená ušľachtilosť.

- No a? Vari by ho to ponížilo?

- To nie, ale má zmysel len pre duchovný život a akosi sa nevie uspokojiť so skutočnosťou, no a Varenka je predsa len - skutočnosť.

Levin si už zvykol bez okolkov vyjadrovať svoje myšlienky, nerobil si ťažkú hlavu z toho, ako ich zaodieť do presných slov; vedel, že jeho žena v roznežnených chvíľach, ako bola táto, pochopí aj z náznaku, čo chce povedať, a aj pochopila.

- Áno, ale Varenka nemá v sebe tú skutočnosť ako ja; do mňa by sa nikdy nezaľúbil, to mi je jasné. Ona je v podstate duchovná bytosť.

- Ani by som nepovedal, má ťa rád; vždy mi dobre padne, keď vidím, ako ťa majú naši radi… - Áno, je ku mne láskavý, ale… - Ale je to iné ako s nebohým Nikolenkom… prirástli ste si navzájom k srdcu, - dokončil Levin. - Prečo by sme o tom nehovorili? - dodal. - Niekedy si robím výčitky, že raz predsa len zabudnem. Ach, aký to bol desivý a pritom skvelý človek… Hej, o čom sme to vlastne hovorili? - ozval sa Levin po chvíli.

- Že si myslíš, že nie je schopný zamilovať sa, - preložila Kitty jeho slová do svojho jazyka.

- Niežeby nebol schopný zamilovať sa, - usmial sa Levin, - ale je prisilný na to, aby to pripustil… Vždy som mu závidel, závidím mu aj teraz, keď som taký šťastný.

- Závidíš mu, že sa nemôže zamilovať?

- Závidím mu, že je lepší ako ja, - povedal Levin a zase sa usmial. - Nežije pre seba. Celý život slúži veci. A preto môže byť spokojný a vyrovnaný.

- A ty? - spýtala sa Kitty so zaľúbeným, trošku posmešným úsmevom.

Ťažko by bola vedela slovami vyjadriť, akým myšlienkovým pochodom dospela k úsmevu; no posledným popudom preň bolo vari to, že jej muž, keď sa takto nadchýnal bratom a ponižoval sa pred ním, nebol úprimný. Kitty vedela, že táto neúprimnosť pramení z lásky k bratovi, z hanby, že je prišťastný, a predovšetkým z ustavičnej túžby byť lepší - za to ho mala rada, a preto sa usmievala.

- A ty? S čímže si nespokojný? - spýtala sa ho ešte vždy s takým úsmevom.

Tešilo ho, že pochybuje o jeho nespokojnosti so sebou, a podvedome ju provokoval, aby povedala, prečo v ňu neverí.

- Som šťastný, ale so sebou som nespokojný… - Prosím ťa, ako môžeš byť so sebou nespokojný, ak si šťastný?

- Ako ti to mám vysvetliť…? Po ničom na svete väčšmi netúžim, ako po tom, aby si sa tuto nepotkla. Neskáč tak, prepánajána! - prerušil výčitkou svoju reč, keď trochu prudšie prekročila konár, čo ležal krížom cez cestičku. - No keď tak o sebe rozmýšľam a porovnávam sa s inými, najmä s bratom, cítim, že som zlý.

- Ale v čom? - pokračovala Kitty s tým istým úsmevom. - Či nepracuješ aj ty pre iných? A tvoje osady, gazdovstvo a tvoja kniha…?

- Nie, cítim to, a najmä teraz: ty si na vine, - pritisol si jej ruku k sebe, - že to nie je celkom ono. Robím, ale akosi spakruky. Keby som všetku tú prácu mohol mať tak rád ako teba… v poslednom čase totiž robím všetko z nutnosti, ako úlohu.

- No a čo súdiš o otcovi? - spýtala sa Kitty. - Je vari zlý, že nič nespravil pre verejné blaho?

- On? Nie. No v takom prípade treba mať v duši prostotu, mier a dobrotu, ako ju má tvoj otec, a ja čo? Ja nepracujem a trápim sa. A to všetko si narobila ty. Kým som nemal teba a nebolo ešte toto, - pozrel jej na brucho a ona ten pohľad pochopila, - všetky sily som upriamil na prácu; ale teraz nemôžem a hanbím sa za to; pracujem z nutnosti, akoby som plnil úlohu, pretvarujem sa.

- No a chcel by si meniť so Sergejom Ivanovičom? - spýtala sa Kitty. - Chcel by si sa zapojiť do spoločnej veci a žiť len pre tú úlohu ako on, a nič viac?

- Pravdaže nie, - povedal Levin. - Napokon, taký som šťastný, že sa už v ničom nevyznám. Teda podľa teba ju dnes popýta o ruku? - dodal po chvíli.

- Aj si to myslím, aj nie. Len by som si to veľmi želala. Počkaj chvíľu. - Zohla sa a odtrhla z kraja cesty margarétku. - Vyvešti, či ju popýta, - podala mu ju.

- Popýta, nepopýta, - vravel Levin, ako odtŕhal úzke, podlhovasté biele lupienky.

- Nie, nie! - chytila mu ruku Kitty, ktorá vzrušene sledovala jeho prsty. - Odtrhol si dva naraz.

- No tento maličký sa neráta, - povedal, odtŕhajúc kratučký, nedorastený lupienok. - Aha, brička nás už dohonila.

- Neustala si veľmi, Kitty? - zavolala kňažná.

- Ani trošku.

- Lebo by si mohla nasadnúť, ak sú kone pokojné a pôjdu krokom. No už to nestálo za to. Cieľ bol blízko, a tak šli pešo všetci.

4 Varenka - v tej svojej bielej šatke na čiernych vlasoch, obklopená deťmi, s ktorými sa z dobroty srdca zabávala, zrejme aj vzrušená predstavou, že jej možno vyzná lásku muž, čo sa jej páči - bola veľmi pôvabná. Sergej Ivanovič chodil s ňou a priam sa v nej kochal. Ako sa tak na ňu díval, vybavoval si jej milú reč, všetko to pekné, čo sa o nej dozvedel, a čoraz lepšie si uvedomoval, že cit, ktorý k nej chová, je čosi nezvyčajné, čo zažil kedysi dávno a len raz, v ranej mladosti. Radostný pocit, že je pri ňom, sa natoľko vystupňoval, že keď kládol do jej košíka hubu, ktorú bol našiel - bol to obrovský kozák, mal štíhly hlúbik a okraj klobúčika vyhrnutý - pozrel jej do oči, a keď uvidel na jej tvári rumenec radostného plachého vzrušenia, zmiatol sa a len sa usmial, no ten úsmev bol veľavravný.

"Ak je tak," povedal si, "treba si všetko premyslieť a nepodľahnúť chvíľkovému vzrušeniu ako nejaké chlapčisko."

- Teraz vás nechám, sám pôjdem hľadať, zatiaľ som húb veľa akosi nenazbieral, - s týmito slovami sa od nich odpojil a na kraji lesa, kde dosiaľ chodili po hodvábnej nízkej tráve medzi riedko rastúcimi starými brezami, zašiel hlbšie do hory, kde sa medzi bielymi kmeňmi briez siveli už kmene osík a temneli kríky liesky. Urobil ešte zo štyridsať krokov, zašiel za rozkvitnutý bršlenový krík s ružovočervenými jahňadami, a keď si bol istý, že ho odnikiaľ nevidieť, zastal. Okolo panovalo hlboké ticho. Iba v korunách briez nad hlavou ako včelí roj vytrvalo bzučali muchy, sem-tam dolietli aj detské hlasy. Vtom sa kdesi na kraji lesa rozľahol Varenkin kontraalt, volala na Grišu, a na tvári Sergeja Ivanoviča sa rozhostil radostný úsmev. Keď si Sergej Ivanovič ten úsmev uvedomil, pokrútil nad svojím rozpoložením nespokojne hlavou, vytiahol si cigaru. Zápalka sa mu dlho nechcela zapáliť o kmeň brezy. Jemná blanka na bielej kôre sa lepila na fosfor a plamienka nebolo. Napokon zápalka vzbĺkla a široký pás vonného cigarového dymu sa zreteľne zavlnil smerom dopredu a dohora ponad ker, popod ovisnuté konáre brezy. Sergej Ivanovič, sledujúc pás dymu pohľadom, pomaly vykročil - chcel analyzovať svoj duševný stav.

"Prečo nie?" rozmýšľal. "Keby tu šlo o chvíľkové vzplanutie či vášeň, keby som necítil nič iné, len náklonnosť - vzájomnú náklonnosť (smelo môžem povedať vzájomnú), a cítil by som, že je to v úplnom rozpore s mojím životným štýlom, keby som cítil, že oddajúc sa tej náklonnosti zrádzam svoje poslanie a povinnosti… no nič podobné tu nevidím. Iba ak toto by mohlo byť proti - po Máriinej smrti som si povedal, že ostanem verný jej pamiatke. Toto hovorí proti môjmu citu… A to nie je maličkosť," vravel si Sergej Ivanovič a súčasne cítil, že tento dôvod preňho osobne nemôže byť rozhodujúci, nanajvýš by utrpela jeho poetická rola v očiach sveta. "Okrem toho by som márne hľadal niečo, čo by hovorilo proti môjmu citu. Keby som vyberal rozumom, nič lepšie by som nenašiel."

Predstavoval si v duchu známe dievčatá a ženy, no ani jedna v sebe nespájala v takej miere všetky, áno, všetky vlastnosti, ktoré by on, triezvo uvažujúc, rád videl u svojej ženy. Mala v sebe pôvab a sviežosť mladosti, no nebola dieťaťom, a ak ho milovala, teda ho milovala uvedomene, ako má milovať žena - to po prvé. Po druhé: nielenže jej bola svetáckosť cudzia, no voči spoločnosti zjavne cítila odpor, pritom však ju dokonale poznala a mala spôsoby ženy z veľkého sveta, bez čoho si Sergej lvanovič svoju ženu nevedel predstaviť. Po tretie: bola nábožná, ale nie detsky, pudovo nábožná a dobrá ako napríklad Kitty; základom jej života bolo náboženské presvedčenie. Až do najmenších podrobností nachádzal v nej Sergej lvanovič to, čo od ženy čakal: bola chudobná a opustená, teda nedovedie si hŕbu príbuzných a neovplyvnia mužov dom, ako to videl u Kitty, a bude za všetko vďačiť mužovi, po čom tiež túžil vo svojom budúcom rodinnom živote. A toto dievča, v ktorom sa spájali všetky tieto prednosti, ho milovalo. Bol skromný, ale to si nemohol nevšimnúť. A on miloval ju. Jediný dôvod proti boli jeho roky. Lenže jeho rod má zdravý koreň, nemal ešte ani jeden sivý vlas a nik by mu nehádal štyridsať rokov, okrem toho si zapamätal, ako raz Varenka povedala, že to iba v Rusku pokladajú päťdesiatnikov za starcov, zatiaľ čo vo Francúzsku sa päťdesiatnik pokladá za muža dans la force de ľâge a štyridsiatnik za un jeune homme . No čo tam po rokoch, keď srdce má mladé ako pred dvadsiatimi rokmi? Či nie je mladosťou pocit, ktorý sa ho zmocnil teraz, keď vyšiel z druhej strany zase na kraj lesa a uvidel na jasnom pozadí šikmých lúčov gracióznu postavu Varenky v žltých šatách a v šatke, čo šla ľahkým krokom popred kmeň starej brezy, a keď dojem z Varenky splynul s neopísateľne krásnym pohľadom na žltnúce polia s ovsom, topiace sa v šikmých lúčoch, a na ďaleký starý les za pólami, pofŕkaný žlťou a rozplývajúci sa v diaľke? Srdce sa mu zovrelo od radosti. Bol hlboko dojatý. Zdalo sa mu, že sa rozhodol. Varenka si práve kľukla k hube, potom svižne vstala a obzrela sa. Sergej lvanovič odhodil cigaru a rázne vykročil k nej.

5 "Varvara Andrejevna, bol som ešte veľmi mladý, keď som si vytvoril ideál ženy, ktorej dám svoju lásku a ktorú budem môcť šťastný nazývať svojou ženou. Mám za sebou dlhý život, a až teraz som vo vás našiel to, čo som hľadal. Milujem vás a ponúkam vám svoju ruku."

Toto si Sergej lvanovič vravel desať krokov od nej. Kľačala, rukami chránila hubu pred Griškom a volala na malú Mašu.

- Sem sa, sem! Je tu kopa maličkých! - volala milým altovým hlasom.

Videla, ako k nej Sergej lvanovič ide, ale nevstala, nezmenila polohu; no on zo všetkého usúdil, že cíti, ako sa blíži, a že sa mu teší.

- No čo, našli ste niečo? - spýtala sa a jej pekná tvár, presvietená miernym úsmevom, sa zdvihla spod bielej šatky k nemu.

- Ani jednu, - odvetil Sergej lvanovič. - A vy?

Neodpovedala, lebo mala robotu s deťmi, čo sa zhŕkli okolo nej.

- Ešte tamten pri vetvičke, - ukázala maličkej Maši drobnú plávku, čo mala krížom cez pružný ružový klobúčik vrezané suché steblo, spod ktorého sa vykľula. Maša zobrala plávku, rozlomila sa jej pri tom na dve biele polovičky, a vtedy Varenka vstala. - To mi pripomína detstvo, - dodala a pobrala sa po boku Sergeja Ivanoviča ďalej od detí.

Mlčky prešli niekoľko krokov. Varenka videla, ako sa zberá hovoriť, aj tušila, o čom to bude, a zmierala od vzrušenia, strachu aj radosti. Zašli tak ďaleko, že ich už nik nemohol počuť, no Sergej lvanovič ešte stále nič. Varenke to bolo takto milšie. To, čo si chceli povedať, vysloví sa po dlhom tichu ľahšie ako po debate o hubách; no zrazu akosi proti svojej vôli vyhŕkla: - Tak ste vôbec nič nenašli? V strede lesa ich býva menej.

Sergej lvanovič si len vzdychol. Hneval sa, že začala o hubách. Chcel ju vrátiť k prvým slovám o detstve; no tiež po chvíľke ticha akoby proti svojej vôli nadviazal na jej posledné slová.

- O hubách som len toľko počul, že dubáky rastú výlučne na kraji lesa, hoci ani dubák by som od iných nerozoznal.

Uplynuli ďalšie minúty, zašli ešte ďalej od detí a boli teraz úplne sami. Varenkino srdce tĺklo tak silne, že priam počula jeho údery, cítila, že sa červená, bledne a zase červená.

Byť ženou takého Koznyševa po tom, čo zažila u madame Štalovej, pokladala za vrchol šťastia. Okrem toho si bola takmer istá, že je doňho zaľúbená. A teraz sa to má rozhodnúť. Bála sa. Bála sa, že jej to povie, aj že to nepovie.

Teraz alebo nikdy musí vyznať svoje city - to si uvedomoval aj Sergej lvanovič. Všetko na Varenke, pohľad, rumenec, sklopené oči, prezrádzalo bolestné očakávanie. Sergej lvanovič to videl a bolo mu jej ľúto. Ba cítil aj to, že ak teraz nič nepovie, ublíži jej. Rýchlo si v duchu zopakoval všetky dôvody, čo hovorili pre jeho rozhodnutie. Zopakoval si aj slová, ktorými ju chcel popýtať o ruku; no namiesto nich sa z akéhosi celkom nečakaného popudu zrazu spýtal: - A aký je vlastne rozdiel medzi dubákom a kozákom?

Varenkine pery sa chveli od vzrušenia, keď odpovedala: - V klobúku nie je skoro nijaký, zato v hlúbiku áno.

A len čo boli tieto slová vonku, obaja pochopili, že je koniec, že to, čo sa malo vysloviť, už sa nevysloví, a ich vzrušenie, čo pred chvíľou vrcholilo, začalo opadať.

- Hlúbik kozáka pripomína dvojdňové strnisko bruneta, - povedal Sergej Ivanovič už pokojne.

- Áno, presne tak, - usmiala sa Varenka a smer ich prechádzky sa mimovoľne zmenil. Vracali sa k deťom. Varenku to bolelo, aj sa hanbila, no zároveň mala pocit úľavy.

Keď potom doma Sergej Ivanovič rozobral všetky argumenty, zistil, že neuvažoval správne. Pamiatku Márie nemohol zradiť.

- Nie tak divo, deti! - skríkol Levin takmer nahnevane a zastal si pred ženu, aby ju chránil, keď oproti nim s radostným výskotom vyrazil kŕdeľ detí.

Za deťmi sa z lesa vynoril Sergej Ivanovič a Varenka. Kitty sa Varenky nemusela na nič spytovať; z ich vyrovnaných, trošku zahanbených tvárí sa dovtípila, že jej dohady sa nesplnili.

- Tak ako? - spýtal sa jej muž na ceste domov.

- Nijaký účinok, - odvetila Kitty, štýlom a úsmevom pripomínajúc otca, čo Levin často a s uspokojením bral na vedomie.

- Ako to, nijaký účinok?

- Nuž, - povedala Kitty, pričom chytila muža za ruku, zodvihla si ju k ústam a dotkla sa jej stisnutými perami. - Ako pritom, keď človek bozkáva ruku biskupovi.

- A ktorého z nich sa to týka? - spýtal sa so smiechom.

- Oboch. Pretože sa to má robiť takto… - Tamto idú sedliaci… - Neboj sa, nič nevideli.

6 Deťom sa podával čaj, dospelí sedeli na balkóne a zhovárali sa, akoby sa nič nebolo stalo, hoci všetci - Sergej Ivanovič s Varenkou predovšetkým - dobre vedeli, že došlo k veľmi dôležitej, i keď neradostnej udalosti. Obaja mali pocit ako študent, keď po nevydarenej skúške nepostúpi do vyššej triedy alebo ho zo školy neodvolateľne vylúčia. Že sa niečo stalo, cítili aj všetci prítomní a zhovárali sa horlivo o celkom bezvýznamných veciach. Levin a Kitty boli v ten večer mimoriadne šťastní a zaľúbení. A že boli šťastní pre svoju lásku, bolo nemilou narážkou na tých, čo by chceli to isté, keby toho boli schopní - a mali výčitky svedomia.

- Pamätajte na moje slová - Alexander nepríde, - povedala stará kňažná.

Dnes mal prísť večerným vlakom Stepan Arkaďjič a starý knieža písal, že možno tiež príde.

- A ja viem, prečo len možno, - pokračovala kňažná, - vraví, že mladých ľudí treba spočiatku nechať samých.

- Otecko nás aj tak nechal. Už sme s ním tak dlho neboli, - namietla Kitty. - Akí sme my už mladí? Starí sme až-až.

- Lenže ak on nepríde, aj ja vám dám zbohom, deti, - smutne si vzdychla kňažná.

- Ale mama, ako by ste mohli! - zaútočili na ňu obe dcéry.

- Viete si predstaviť, ako mu je? Veď teraz… Hlas starej kňažnej sa nečakane zlomil. Dcéry si mlčky vymenili pohľady. "Maman si už vždy nájde niečo, čo trhá srdce," vravel ich pohľad. Nevedeli, že aj keď je kňažnej u dcéry ako v nebi, aj keď si tu prichodí užitočná, je jej do zúfania ľúto seba i muža odvtedy, ako vydali poslednú milovanú dcéru a rodinné hniezdo osirelo.

- Čo je, Agafia Michajlovna? - spýtala sa Kitty Agafie Michajlovny, čo sa znenazdania zjavila s tajomnou a veľavýznamnou tvárou.

- O večeri sa chcem dohodnúť.

- Výborne, - povedala Dolly, - postaraj sa o večeru, a ja sa pôjdem s Grišom učiť. Dnes ešte knihu nevidel.

- To je mne adresované! Nie, Dolly, už aj sa beriem, - vyskočil Levin.

Griša, už gymnazista, si mal cez leto zopakovať učebnú látku. Daria Alexandrovna sa ešte v Moskve učila so synom latinčinu a u Levinovcov si vzala do hlavy, že s ním bude opakovať, čo len raz cez deň, najťažšie partie z matematiky a latinčiny. Levin sa ponúkol, že ju zastúpi, no Dolly raz počula, ako Levin učí, všimla si, že to nerobí ako moskovský korepetítor, a tak mu v rozpakoch, síce ohľaduplne, no tvrdo povedala, že učivo treba preberať podľa knihy, ako to robí učiteľ, a že sa do toho chytí radšej sama. Levin sa hneval na Stepana Arkaďjiča, že pre jeho ľahostajnosť musí namiesto neho dozerať na učenie matka, ktorá sa figu do toho rozumie, hneval sa aj na učiteľa, že tak mizerne deti učí; no švagrinej sľúbil, že bude v učení postupovať podľa jej želania. A ďalej sa už s Grišom neučil podľa svojho, ale podľa knihy, a preto učil nerád a často zabúdal, že už je čas ísť učiť. Tak aj dnes.

- Naozaj idem, Dolly, ty si seď, - povedal. Preberieme všetko rad radom, ako stojí v knihe. Iba ak by prišiel Stiva a pôjde na poľovačku, vtedy vymeškáme.

A Levin šiel za Griškom.

To isté povedala Varenka Kitty. Varenka ešte aj v šťastnom, usporiadanom dome Levinovcov vedela byť užitočná.

- Ja to s tou večerou vybavím, ostaňte tu, - povedala a šla ku Agafii Michajlovne.

- Kurence ste nezohnali, však? Zoberte teda z našich… - rozhodla Kitty.

- My si už s Agafiou Michajlovnou poradíme. - A odišli.

- Aké chutné dievča! - poznamenala kňažná.

- Keby len chutné, maman, je to poklad, aký sa len málokedy nájde.

- Teda dnes čakáte Stepana Arkaďjiča? - spýtal sa Sergej Ivanovič, zrejme chcel prerušiť reči o Varenke. - Ťažko sa veru nájdu švagrovia väčšmi odlišní ako tí dvaja, - pokračoval s jemným úsmevom. - Jeden vrtký, v spoločnosti sa cíti ako ryba vo vode; druhý, náš Kosťa, zas agilný, bystrý, vnímavý, no len čo sa ocitne v spoločnosti, buď sedí ako zarezaný alebo sa mece bezhlavo ako ryba na suchu.

- Áno, veľmi je ľahkomyseľný, - pritakala kňažná Sergejovi Ivanovičovi. - Práve som vás chcela poprosiť, aby ste mu dohovorili, že ona (ukázala na Kitty) nemôže ostať tu, rozhodne musí prísť do Moskvy. Kosťa chce sem zavolať lekára… - Maman, Kosťa všetko urobí, so všetkým súhlasí, - povedala Kitty, namrzená na matku, že v takejto veci sa dovoláva Sergeja Ivanoviča.

Uprostred rozhovoru sem doľahlo z aleje odfrkovanie koní a škripot kolies po štrku.

Dolly nestihla vstať a ísť mužovi v ústrety, keď z prízemného obloka izby, kde sa Griša učil, už vyskočil Levin a pomohol vyliezť aj Grišovi.

- To je Stiva! - zavolal Levin pod balkónom. - Neboj sa, Dolly, práve sme skončili! - dodal a ako chlapčisko sa rozbehol naproti koču.

- Is, ea, id, eius, eius, eius, - vykrikoval Griša, ako hopkal alejou.

- A ešte ktosi. Asi otec! - zvolal Levin, keď zastal pred vchodom do aleje. - Kitty, nechoď po tých strmých schodoch, prejdi okolo.

Levin sa mýlil, pasažier v bričke nebol starý knieža. Keď sa k nej priblížil, zistil, že vedľa Stepana Arkaďjiča nesedí knieža, ale mladý plnoštíhly krásavec v škótskej čapici s dlhými stuhami. Bol to Vasenka Veslovskij, Ščerbackého bratanec z tretieho kolena, petrohradsko-moskovský úspešný mladý muž, "skvelý chlapec a vášnivý poľovník", ako ho Stepan Arkaďjič predstavil.

Veslovského ani troška nevyviedlo z rovnováhy rozčarovanie, čo spôsobil tým, že prišiel namiesto starého kniežaťa, veselo sa zvítal s Levinom, a pripomenúc mu, že sa nevidia prvý raz, vyzdvihol Grišu ponad pointera, ktorého si viezol Stepan Arkaďjič, a posadil ho do bričky.

Levin si do bričky nesadol, šiel za ňou. Trošku ho zamrzelo, že neprišiel starý knieža - čím dlhšie ho poznal, tým radšej ho mal - aj to, že sa tu zjavil tento Vasenka Veslovskij, človek úplne cudzí, a zbytočný. Ešte cudzejší a zbytočnejší sa mu zdal vtedy, keď prišiel pred vchod, kde sa už zhromaždil hlúčik rozveselených dospelých a detí, a videl, že Vasenka Veslovskij akosi prehnane milo a galantne bozkáva Kittinu ruku.

- Viete, my sme s vašou paňou príbuzní a navyše starí známi, - vravel Vasenka Veslovskij a dal sa nanovo stískať Levinovu ruku.

- A je na čo poľovať? - oslovil Levina Stepan Arkaďjič, len čo sa s každým zvítal. - My dvaja máme totiž tie najtvrdšie predsavzatia. Kdeže, maman, odvtedy sa neukázali v Moskve. Tu, Taňa, toto je tvoje! Choď si po to do koča, kdesi vzadu to bude, - vravel na všetky strany. - Si ako ruža, Dollinka, - povedal žene a ešte raz jej bozkal ruku, ktorú nepúšťal, a druhou jej ju potľapkával.

Levin, ešte pred chvíľou výborne naladený, si len všetkých chmúrne premeriaval, nič sa mu nepáčilo.

"Koho asi týmito ústami včera bozkával?" rozmýšľal, keď videl, ako nežne sa manželia voči sebe správajú. Pozrel na Dolly, ešte ani tá nenašla uňho milosť.

"Nemôže predsa veriť v jeho lásku. Tak čomu sa potom teší? Odporné!" rozmýšľal Levin.

Pozrel na kňažnú, čo mu bola pred chvíľou taká sympatická, a znepáčil sa mu spôsob, akým vítala - ako vo svojom dome - toho ostužkovaného Vasenku.

Ešte aj Sergej Ivanovič, ktorý tiež vyšiel pred dom, mu šiel na nervy svojou neúprimnou priateľskosťou, s akou Stepana Arkaďjiča vítal, lebo vedel, že jeho brat Oblonského nemá rád a neváži si ho.

Aj Varenka, aj tá mu bola protivná tým svojím výzorom sainte nitouche , keď jej toho pána predstavovali, pričom jej iné po rozume nechodilo, len ako sa dostať pod čepiec.

No a najprotivnejšia mu bola Kitty, lebo sa hneď prispôsobila bodrému tónu toho pána, čo pozeral na svoj príchod na dedinu, akoby bol sviatkom pre neho aj pre všetkých ostatných, a najmä sa mu bridil ten zvláštny úsmev, s akým opätovala jeho úsmevy.

V hlučnom rozhovore sa pobrali všetci do domu; no len čo sa spoločnosť usadila, Levin sa zvrtol a vyšiel von.

Kitty zbadala, že mužovi čosi je. Chcela vystihnúť chvíľu, keď budú sami, no on sa len bral preč s tým, že si ešte musí odskočiť do kancelárie. Už dávno sa mu gazdovstvo a všetko, čo s ním súvisí, nezdalo také dôležité ako dnes. "Tí tam majú ustavične sviatky," rozmýšľal, "ale tu nie sú veci ani troška sviatočné, tie nečakajú, a bez nich nie je život možný."

7 Levin sa vrátil domov až vtedy, keď ho zavolali na večeru. Na schodoch stála Kitty s Agafiou Michajlovnou, radili sa, aké víno dajú k večeri.

- Prosím vás, čo robíte také fuss ? Dajte to, čo zvyčajne.

- Ale nie, Stiva nepije… Kosťa, počkaj trošku, čo je s tebou? - Kitty sa ponáhľala za ním, no on ju kruto nechal tam a dlhými krokmi sa pobral do jedálne, kde sa hneď zapojil do živej debaty, v ktorej hral prím Vasenka Veslovskij a Stepan Arkaďjič.

- Tak čo, pôjdeme zajtra na poľovačku? - spýtal sa Stepan Arkaďjič.

- Prosím, prosím, - modlikal Veslovskij, presadol si bokom na druhú stoličku a vopchal si tučnú nohu pod seba.

- Pôjdeme, už sa teším. Toho roku ste už poľovali? - prihovoril sa Levin Veslovskému a pozorne si obzeral jeho nohu; prihovoril sa mu s falošnou prívetivosťou, ktorú Kitty tak dobre poznala a ktorá mu tak nesvedčila. - Či natrafíme na sluky, neviem, ale močiarnic je neúrekom. Lenže treba vyraziť zavčasu. Nebudete ustatí? Stiva, nie si ustatý?

- Ja a ustatý? V živote som nebol ustatý. Viete čo, buďme dnes hore do rána! Poďme sa poprechádzať.

- Výborne, do rána! - pridal sa Veslovskij.

- Ó, nik nepochybuje, že vydržíš nespať a ani druhým nedáš, - povedala Dolly mužovi s náznakom irónie, ako sa zhovárala so svojím mužom skoro vždy. - Podľa mňa je teraz načase ísť spať… A ja idem, nebudem ani večerať.

- Nie, Dollinka, seď ešte trošku, - Stepan Arkaďjič prešiel na jej stranu, obíduc veľký stôl, pri ktorom sa večeralo. - Ešte ti mám toho toľko povedať!

- Dokopy veľké nič.

- A vieš, že Veslovskij bol u Anny? A ešte k nim pôjde. Je to odtiaľto len sedemdesiat vierst. Aj ja ta určite zájdem. Veslovskij, hybaj sem!

Vasenka prešiel k dámam a sadol si ku Kitty.

- Ach, boli ste u nej? Rozprávajte, prosím! - Ako sa má? - spýtala sa Daria Alexandrovna.

Levin ostal na druhom konci stola, zhováral sa ďalej s kňažnou a Varenkou, no pritom videl, že medzi Stepanom Arkaďjičom, Dolly, Kitty a Veslovským sa rozvinul vzrušený, ba až akýsi tajomný rozhovor. Čože tajomný rozhovor, horšie bolo, že na tvári vlastnej ženy, keď sa pohľadom priam vpíjala do peknej Vasenkovej tváre - Vasenka práve niečo vzrušene vykladal - zbadal výraz vážneho záujmu.

- Veľmi dobre je u nich, - rozprával Vasenka o Vronskom a Anne.

- Ja to, pravda, neviem tak posúdiť, ale človek sa u nich cíti ako v naozajstnej rodine.

- Čo mienia robiť?

- Tak sa mi vidí, že prezimovať chcú v Moskve.

- Bolo by dobré, keby sme sa tak u nich všetci zišli! Kedy ta pôjdeš ty? - spýtal sa Stepan Arkaďjič Vasenku.

- Celý júl budem u nich.

- A ty pôjdeš? - spýtal sa Stepan Arkaďjič ženy.

- Zberám sa už dlho, určite sa ta vyberiem, - odpovedala Dolly.

- Ľutujem Annu, dobre ju poznám. Je to skvelá žena. Pôjdem sama, keď odídeš, a nikomu tým neublížim. Bez teba to bude ešte lepšie.

- No výborne, - súhlasil Stepan Arkaďjič. - A ty, Kitty?

- Ja? Načo by som ta chodila? - vzbĺkla Kitty. A obzerala sa na muža.

- Vy sa s Annou Arkadievnou poznáte osobne? - spýtal sa jej Veslovskij. - Očarujúca žena.

- Áno, - odpovedala Veslovskému a ešte tuhšie sa začervenala, potom vstala a šla za mužom.

- Tak pôjdeš zajtra na poľovačku? - spýtala sa.

Jeho žiarlivosť sa za tých niekoľko minút, najmä po tom rumenci na ženiných lícach, keď sa zhovárala s Veslovským, nesmierne vybičovala. A teraz, keď počúval jej slová, už si ich vysvetľoval po svojom. Hoci mu to po istom čase bolo čudné, v tejto chvíli mu bolo jasné, že túto otázku - či pôjde na poľovačku - mu kladie len preto, aby vedela, či urobí radosť Vasenkovi, do ktorého sa, podľa jeho predstáv, už zaľúbila.

- Áno, pôjdem, - odpovedal jej neprirodzeným hlasom, ktorý mu bol samému odporný.

- Vieš čo, ostaňte zajtra ešte doma, veď Dolly vlastne nemala príležitosť s mužom sa pozhovárať, choďte až pozajtra.

Levin si teraz Kittine slová vykladal takto: "Neber mi ho. Či pôjdeš na poľovačku ty, to mi je jedno, ale dožič mi dosýta vychutnať spoločnosť toho rozkošného mladého muža."

- Ak chceš, môžem ostať zajtra doma, - pristal Levin.

A Vasenka, ktorý nemal poňatie, aké utrpenie spôsobuje svojou prítomnosťou, vstal od stola hneď za Kitty a šiel za ňou, nespúšťajúc z nej usmiaty, nežný pohľad.

Levin ten pohľad videl. Zbledol a hodnú chvíľu lapal dych. "Ako si dovoľuje takto pozerať na moju ženu!" búrilo sa mu celé vnútro.

- Teda zajtra? Pôjdeme, však? - naliehal Vasenka a sadol si, ako už mal vo zvyku, na zohnutú nohu.

Levinova žiarlivosť sa ešte vystupňovala. Už sa videl ako paroháč, manželke a milencovi dobrý na to, aby sa im postaral o život plný pohodlia a radosti… No pritom všetkom sa ako vzorný hostiteľ Vasenku vypytoval, na akých poľovačkách bol, akú má pušku, čižmy a aj privolil na zajtrajšiu poľovačku.

Stará kňažná, na Levinovo šťastie, urobila napokon koniec jeho mukám - vstala a poslala Kitty do postele. No ani to sa neobišlo bez nového utrpenia pre Levina. Keď sa totiž Vasenka s paňou domu lúčil, chcel jej zase pobozkať ruku, ale Kitty, celá červená si ruky detsky nešikovne, za čo ju aj mama neskôr vyhrešila, odtiahla a povedala: - To u nás nie je zvykom.

V Levinových očiach sa zase prehrešila tým, že takýto vzťah vôbec pripustila, a ešte väčšmi tým, že svoju nevôľu dala tak nešikovne najavo.

- Že sa vám chce ísť spať! - zvolal Stepan Arkaďjič, ktorý sa po niekoľkých pohároch vína vypitých pri večeri dostal do ružovej, veľmi poetickej nálady. - Pozri, Kitty, - ukázal na mesiac vychádzajúci spoza líp, - aká nádhera! Veslovskij, toto je pravá chvíľa na serenády. Vieš, má nádherný hlas, cestou sme si spievali. Doniesol so sebou nádherné romance, dve celkom nové. Mohli by ich s Varvarou Andrejevnou zaspievať.

Keď sa spoločnosť rozišla, Stepan Arkaďjič sa ešte dlho prechádzal s Veslovským po aleji, bolo počuť ich hlasy, spievali nové romance.

Levin sedel zachmúrený v ženinej spálni, načúval ich hlasom a na jej otázky, čo mu je, odpovedal zarytým mlčaním; no keď sa napokon sama s plachým úsmevom spýtala: "Neznevidelo sa ti náhodou niečo na Veslovskom?" - pretrhla sa v ňom hrádza a všetko vysypal; a to, čo povravel, ho samého urážalo a ešte väčšmi rozzurovalo.

Stál pred ňou s očami metajúcimi blesky spod stiahnutého obočia, mocné ruky si pritískal k hrudi, akoby napínal všetky sily, aby sa udržal na uzde. Jeho tvár by bola drsná, ba krutá, nebyť v nej zároveň utrpenia, ktoré Kitty dojímalo. Čeľusť sa mu triasla, hlas zlyhával.

- Pochop, že nežiarlim: to je hnusné slovo. Nemôžem žiarliť a veriť, že… Nemôžem vypovedať, čo cítim, ale je to hrozné… Nežiarlim, ale som urazený, ponížený, že si niekto trúfa myslieť, smie sa na teba dívať takými očami… - Ale akými očami? - namietla Kitty a usilovala sa čo najsvedomitejšie, do všetkých odtienkov pripomenúť si slová a gestá z dnešného večera.

V hĺbke duše si uvedomovala, že čosi predsa len bolo v tej chvíli, keď za ňou prišiel na druhý koniec stola, no to si nemohla priznať ani sebe samej, tým menej jemu, aby neprehlbovala jeho múky.

- Čo by aj mohol vidieť príťažlivé na mne? Ako vyzerám… - Och! - vykríkol a chytil sa za hlavu. - Keby si aspoň nehovorila…! To znamená, že keby si bola príťažlivá… - Nie, Kosťa, nie, počkaj, počúvaj ma! - zvolala a pozrela naň s trpiteľsky účastným výrazom. - Čo si vlastne myslíš? Pre mňa jednoducho nikto nejestvuje, nikto, nikto…! Alebo chceš, aby som sa s nikým nestýkala?

V prvej chvíli sa jej jeho žiarlivosť dotkla; hnevalo ju, že si nemôže dovoliť ani najmenšie, celkom nevinné rozptýlenie; no teraz bola ochotná pre jeho pokoj, len aby ho zbavila utrpenia, ktoré prežíval, obetovať nielen takéto pletky, ale všetko na svete.

- Pochop celú hrôzu a komickosť mojej situácie, - zúfalo šepkal ďalej, - je u mňa na návšteve, ničoho sa dokopy nedopustil, pravda, okrem tej rozdrapenosti a podkladania nôh. On v tom vidí fajnové maniere, a ja musím byť k nemu ako med.

- No, Kosťa, to už zveličuješ, - namietla Kitty a v hĺbke duše sa potešila jeho veľkej láske, čo sa teraz prejavila žiarlivosťou.

- Najstrašnejšie na tom je, že ty si stále tá istá, a teraz, keď si pre mňa svätica a sme takí šťastní, tak celkom mimoriadne šťastní, zrazu taký pľuhák… Nie pľuhák, prečo mu nadávam? Čo je mňa doňho? No moje šťastie, tvoje, prečo… - Kosťa, už viem, z čoho to vzišlo, - začala Kitty.

- Z čoho? Z čoho?

- Všimla som si, ako si pozeral, keď sme sa pri večeri zhovárali.

- Áno, no áno! - povedal vyľakane Levin.

Porozprávala mu, o čom bola vtedy reč. A ako rozprávala, od vzrušenia sa až zadychčala. Levin stíchol, potom sa zahľadel do jej bielej, vystrašenej tváre a zrazu sa chytil za hlavu.

- Kaťa, ešte ťa na smrť utrápim! Srdiečko, odpusť mi! Takéto šialenstvo! Kaťa, len ja som všetkému na vine! Videl to svet, trápiť sa pre takú hlúposť!

- Nie, mne je len teba ľúto.

- Mňa? Mňa? Čo som ja. Šialenec…! Ale prečo máš ty trpieť? Strašné, keď si pomyslím, že hocaký odkundes nám môže šťastie pokaziť.

- Veru, to je na tom to urážlivé… - A teraz ho just nechám u nás celé leto a budem sa v milote prekonávať, - vyhlásil Levin, bozkávajúc jej ruky. - Uvidíš. Zajtra… Ozaj, veď zajtra sa ide na poľovačku.

8 Nasledujúci deň dámy ešte spali, keď pred vchodom už stáli poľovnícke vozy, ľahký vozík a brička, a Laska, ktorej hneď ráno svitlo, že sa ide na poľovačku, sa už do vôle naskučala, naskákala a teraz sedela na vozíku pri kočišovi, upierajúc vzrušený a nespokojný pohľad - veď už čaká celú večnosť - na dvere, odkiaľ ešte stále nik nevychádzal. Prvý sa zjavil Vasenka Veslovskij v mohutných nových čižmách, siahajúcich do polovice tučných stehien, v zelenej blúze, prepásanej novou, ešte kožou voňajúcou kapsou na náboje, v tej svojej čapici so stuhami a s novučkou anglickou puškou bez závesného oblúčika a remeňa. Laska priskočila k nemu, zvítala sa s ním, poskákala si a po svojom sa ho opýtala, či už skoro prídu ostatní, no keď nedostala odpoveď, vrátila sa na stanovište a zase stíchla s hlavou nabok a s našpicovaným uchom. Konečne sa dvere s hrmotom rozleteli, ako strela stade vypálil Krak, Stepanov Arkaďjičov bieloškvrnitý pointer, vrtiac sa a kopŕcajúc sa vo vzduchu, a za ním sám Stepan Arkaďjič s puškou v rukách a cigarou v ústach. "Ľahni, ľahni, Krak!" vľúdne okrikoval psa, ktorý mu vyhadzoval laby na brucho a prsia, pričom sa zachytával o kapsu na náboje. Stepan Arkaďjič mal na sebe baganče a onuce, roztrhané nohavice a krátky kabát. Na hlave mal trúchlivé zvyšky akéhosi klobúka, zato puška nového typu vyzerala ako elegantná hračka a poľovnícka kapsa a kapsa na náboje, hoci mali už svoju patinu, boli výbornej akosti.

Vasenka Veslovskij predtým nechápal túto pravú poľovnícku eleganciu - na sebe mať handry, ale poľovnícku výstroj mať prvotriednej akosti. Pochopil to teraz, keď pozrel na Stepana Arkaďjiča, ktorý aj v handrách pôsobil dojmom elegantného, blahobytného bodrého pána, a povedal si, že sa na budúcu poľovačku vystrojí presne tak.

- A náš hostiteľ je kde? - spýtal sa.

- Hja, mladá žienka, - odvetil Stepan Arkaďjič s úsmevom.

- Veru, a ešte k tomu taká rozkošná.

- Bol už oblečený. Iste letel za ňou.

Stepan Arkaďjič uhádol. Levin odbehol k žene ešte raz sa spýtať, či mu včerajšiu pochabosť odpustila, a ešte na to, aby ju poprosil, aby bola, preboha, čo najopatrnejšia. Predovšetkým, aby sa od detí držala čo najďalej - tak ľahko môžu do nej drgnúť. Potom mu musela ešte raz potvrdiť, že sa na neho nehnevá, že odchádza na dva dni, a poprosiť ju, aby mu určite po poslovi poslala lístok, čo len s dvoma slovami, len aby vedel, že je v poriadku.

Kitty ako vždy bolelo, že sa bude musieť na dva dni rozlúčiť s mužom, no keď videla jeho bodrú postavu, čo vyzerala v poľovníckych čižmách a bielej blúze obzvlášť vysoká a mocná, a keď vycítila to záhadné poľovnícke fluidum, zabudla pre jeho radosť na svoj žiaľ a veselo sa s ním rozlúčila.

- Prepáčte mi, páni! - zvolal, keď vybehol pred dom.- Jedivo je už v koči? Prečo je ryšavý napravo? Napokon, všetko jedno. Laska, daj pokoj, sadni!

- Vyžeň ich na pašu, do kŕdľa, - obrátil sa k paholkovi, ktorý naň čakal pred schodíkmi a spytoval sa pokiaľ ide o škopcov. - Prepáčte, ale s tamtým lapajom mám ešte robotu.

Levin zoskočil z vozíka a šiel k majstrovi, tesárovi, čo kráčal so siahou v ruke k domu.

- Včera ste do kancelárie neprišli, a teraz ma zdržujete. Tak čo je?

- Dovoľte spraviť ešte jeden obrat. Tri schodíky, nič viac. Potom by to presne sadlo. Aj pohodlnejšie by bolo.

- Mal si ma počúvať, - povedal Levin napálene. - Vravel som ti, najprv urob schodnice a až potom schody vyteš. Teraz sa to nedá opraviť. Drž sa môjho rozkazu - urob nové.

Išlo o to, že v rozostavanom prístavku majster pokazil schody; tesal ich osobitne, nebral do úvahy výšku, a keď ich postavili na miesto, boli strmé. Majster ich chcel ponechať s tým, že ešte schody prirobí.

- Aj lepšie by to bolo.

- Prosím ťa, až kam by potom viedli?

- Už mi len prepáčte, - uškrnul sa pohŕdavo tesár. - Rovno k divánu. Keď sa to vezme pekne odspodku, - povedal s presvedčivým gestom, - povedú, povedú, až dovedú.

- Veď tri schody pridajú aj na dĺžke… Kam by až viedli?

- Ako pekne-krásne odspodku povedú, tak aj dovedú, - zaťato presviedčal majster.

- Voľakde až po plafón a do steny.

- Už mi len prepáčte. Veď povedú odspodku. Povedú, povedú, až dovedú.

Levin vytiahol nabijak a pribral sa do prachu kresliť schody.

- Teraz už vidíš?

- Ako rozkážete, - povedal tesár, ktorému zrazu, keď konečne pochopil, o čo ide, zažiarili oči. - Vidím, že mi prichodí nové tesať.

- A už nevymýšľaj, rob, ako som ti povedal! - zakričal mu Levin, keď nasadal na vozík. - Šibni do koní! Filip, drž psov!

Teraz, keď nechal za sebou všetky rodinné a gazdovské starosti, pocítil, plný očakávania, takú radosť zo života, že sa mu ani rozprávať nechcelo. Okrem toho sa ho zmocnilo vzrušujúce napätie, ktoré cíti každý poľovník, keď sa blíži k miestu činu. Ak ho aj teraz niečo zaujímalo, bola to len otázka, či dačo nájdu v Kolpenských močariskách, ako obstojí Laska v porovnaní s Krakom a ako sa mu bude dnes strieľať. Len aby sa neblamoval pred novým človekom! Len aby ho Oblonskij netromfol! - aj to mu chodilo po rozume.

Oblonskij prežíval čosi podobné a tiež mu nebolo do reči. Iba Vasenka Veslovskij džavotal neúnavne a veselo. A ako ho tak Levin počúval, červenal sa pri pomyslení, ako mu včera krivdil. Vasenka bol naozaj výborný chlapec, prostý, dobrosrdečný a veľmi veselý. Keby ho bol Levin poznal za slobodna, iste by sa s ním bol skamarátil. Čo ho na ňom trocha mrzelo, bol jeho záhaľčivý postoj k životu a určitá nedbanlivá elegancia. Akoby sám sebe pripisoval bohvieakú dôležitosť, že má dlhé nechty, aj čiapočku a ostatné propriety; no to sa mu mohlo odpustiť, lebo inak bol dobrosrdečný a poriadny. Levinovi sa páčil, že mal dobrú výchovu, výbornú francúzsku a anglickú výslovnosť a že patril k jeho kruhom.

Vasenkovi sa nesmierne páčil stepný donský kôň v ľavom príprahu. Neprestajne ho ospevoval.

- To musí byť nádhera cválať stepou na stepnom koni, no nie? Čosi nespútané, poetické si pod tým predstavoval, aj keď to nemalo ani hlavy, ani päty; no jeho prostoduchosť, najmä v spojení s krásou, milým úsmevom a ladnými pohybmi bola veľmi príťažlivá. Či už preto, že mu bola jeho povaha naozaj sympatická, či preto, že chcel svoj včerajší hriech vykúpiť tým, že sa v ňom usiloval nájsť len to najlepšie - dosť na tom, Levinovi bolo s ním príjemne.

Po troch verstách Veslovskij zrazu zistil, že nemá cigarník a peňaženku, a nevedel, či ich stratil alebo nechal na stole. V peňaženke bolo tristosedemdesiat rubľov - čosi sa muselo urobiť.

- Viete čo, Levin? Ja zabehnem na tomto donskom prípražnom domov. To bude senzácia. Čo vy na to? - navrhol a už sa aj driapal na koňa.

- Ale nie, načo? - namietol Levin, ktorý odhadol, že Vasenka váži najmenej takých šesť pudov. - Pošlem kočiša.

Kočiš odcválal na prípražnom a pár koní viedol Levin.

9 - A naša trasa je aká? Nože nám prezraď, - povedal Stepan Arkaďjič.

- Plán je takýto: najprv pôjdeme do Gvozdeva. V Gvozdeve, z tejto strany, je močiar, kde bývajú sluky, za gvozdevským močiarom sa ťahajú fantastické močiare s močiarnicami, aj sluky sa sem-tam ukážu. Teraz je ešte horúčava, ale podvečer (dvadsať vierst) sme tam a vyjdeme si na večernú poľovačku; prenocujeme a zajtra vyrazíme do veľkých močarísk.

- A takto cestou by už nebolo nič?

- Bolo, ale to by sme sa zdržali, a ešte tá horúčava. Sú tu dve výborné miestečká, ale sotva tam niečo bude.

Levin mal sám chuť odskočiť si na tie miestečká, no bolo to z domu na skok, takže ich mohol kedykoľvek spracovať, a potom, boli to miestečká naozaj také maličké, že by traja nemali kam strieľať. A preto si zaťažil svedomie, vraviac, že tam sotva niečo bude. Keď prišli na úroveň maličkého močiara, Levin chcel prejsť pomimo, no Stepanovo Arkarďjičovo skúsené poľovnícke oko hneď zbadalo z cesty viditeľnú mokraď.

- Nepozrieme sa ta? - ukázal na močiarik.

- Levin, prosím! To by bolo skvelé! - začal modlikať Vasenka Veslovskij, takže Levinovi neostávalo iné, len im vyhovieť.

Ešte ani dobre nezastali, a psy už opreteky vyrazili k močiaru.

- Krak! Laska…!

Psy sa vrátili.

- Traja by sme sa tam len tlačili. Ja ostanem tu, - vyhlásil Levin v nádeji, že nájdu len cíbiky, ktoré pre psov kolembavo vzlietli nad močiar a žalostne nariekali.

- Nie! Poďme všetci traja! - povedal Veslovskij.

- Verte mi, je tam málo miesta. Laska, nazad! Laska! Nepotrebujete predsa dvoch psov?

Levin ostal pri koňoch a závistlivo pozoroval poľovníkov. Poľovníci prebrodili celý močiarik. Okrem chriašteľa a cíbikov, z ktorých jedného zastrelil Vasenka, nič iné nenašli.

- Aspoň ste sa presvedčili, že mi nešlo o močiar, - poznamenal Levin, - ale koľko času sme zbytočne stratili!

- Ale prečo, aj tak to bolo zábavné. Videli ste? - džavotal Vasenka Veslovskij, ktorý sa s puškou a cíbikom v rukách nešikovne štveral na vozík. - Krásny zásah! Nemám pravdu? A ako, už skoro budeme pri tom naozajstnom močiari?

Vtom kone prudko vyrazili. Levin buchol hlavou do hlavne niečej pušky, tresol výstrel. Výstrel vlastne musel padnúť už predtým, no Levin mal dojem, že to bolo tak. Šlo o to, že Vasenka Veslovskij spúšťal kohútiky, pričom jazýček spúšte potiahol, no druhý kohútik pridržal. Náboj vpálil do zeme, nikomu sa nič nestalo. Stepan Arkaďjič pokrútil hlavou a Veslovskému sa poriadne vysmial. No Levin mu akosi nemohol vynadať. Po prvé, akákoľvek výčitka by vyzerala ako reakcia na prestáte nebezpečenstvo a hrču, čo mu navrela na čele; po druhé, Veslovskij bol spočiatku tak naivne zdrvený, a potom sa tak dobrosrdečne a nákazlivo rehotal panike, ktorej prepadli, že sa musel sám zasmiať.

Keď prišli k druhému močiaru, ktorý bol dosť veľký a zabral by veľa času, Levin ich prehováral, aby nevystupovali. Lenže Veslovskij ho zase uprosil. A Levin zase, keďže bol močiar úzky, ostal ako dobrý hostiteľ pri vozoch.

Len čo ta prišli, Krak sa pustil rovno ku kopčekom. Vasenka Veslovskij sa za psom rozbehol prvý. Stepan Arkaďjič ta ešte nedošiel, a už vzlietla sluka. Veslovskij ju netrafil, sluka preletela na nepokosenú lúku. Na túto sluku mal právo Veslovskij. Krak ju zase našiel, vystavil ju, Veslovskij ju zastrelil a vrátil sa k vozom.

- Teraz choďte vy, ja ostanem pri koňoch.

Levina už hlodala poľovnícka závisť. Podal opraty Veslovskému a vykročil k močiaru.

Laska už dlho žalostne skuvíňala a ponosovala sa na toľkú nespravodlivosť, teraz vyrazila rovno k sľubným kopčekom, ktoré Levin tak dobrej poznal a ktoré Krak obišiel.

- Čo ho nezavrátiš? - zavolal Stepan Arkaďjič.

- Nevyplaší ich, - odpovedal Levin; mal zo svojho psa radosť a ponáhľal sa za ním.

No čím bližšie bola Laska k známym kopčekom, tým sústredenejšie hľadala. Drobný močiarny vtáčik rozptýlil jej pozornosť len na okamih. Opísala pred kopčekmi jeden kruh, začala druhý, no zrazu sa strhla a zmeravela.

- Choď ta, Stiva, choď! - zakričal Levin, cítiac, že mu srdce tlčie čoraz silnejšie, a vtom - akoby sa mu bola v napätom sluchu odsunula nejaká zástrčka - všetky zvuky nezávisle od vzdialenosti mu neusporiadane, no jasne udreli do uší. Počul kroky Stepana Arkaďjiča, a pokladal ich za vzdialený dupot koní, počul chrumkavý zvuk, keď sa aj s korienkami odvalila hruda z kopčeka, na ktorý stúpil, a tento zvuk pokladal za zvuk slučích krídel. Za chrbtom, kdesi blízko, ozýval sa akýsi čľapot, no raz nevedel, čo to vlastne je.

Hľadajúc nohou pevnú pôdu, blížil sa pomaly k psovi.

- Prines.

Pred psom sa nevzniesla do vzduchu sluka, ale močiarnica. Levin zdvihol pušku, ale v okamihu, keď si ju priložil k lícu, onen čľapkavý zvuk zosilnel, priblížil sa, pridal sa k nemu hlas Veslovského, čo vykrikoval voľajaké čudné slová. Levin už vedel, že sa s výstrelom oneskorí, a predsa vystrelil.

Keď už bolo isté, že chybil, obzrel sa a videl, že kone s vozíkom už nie sú na ceste, ale v močiari.

Veslovskij chcel vidieť, ako strieľa, zišiel do močiara a kone v ňom uviazli, "Čert aby ho vzal!" zahromžil v duchu Levin, keď sa vracal k vozu, zapadnutému v močiari. - Načo ste sa pohli? - utrúsil sucho, zavolal kočiša a pribral sa kone vyslobodzovať.

Levina nazlostilo, že mu Vasenka pokazil výstrel, aj že z jeho viny vošli kone do močiara; ale predovšetkým to, že ani Stepan Arkaďjič ani Veslovskij nešli jemu a kočišovi pomáhať kone vyslobodiť a vypriahnuť, nemali totiž ani poňatia, ako sa zapriaha. Ani slovom nereagoval na Vasenkovo ubezpečovanie, že veď tam bolo celkom sucho, a len sa mlčky s kočišom trápil, aby kone z močiara vyviedol. No o chvíľu, keď ho robota strhla a videl, ako úporne Veslovskij ťahá vozík za blatník, až kým ho šťastlivo neodlomil, Levin si zavyčítal, že je k Veslovskému pod vplyvom včerajších pocitov prichladný, a usiloval sa mimoriadnou srdečnosťou svoj chlad zahladiť. Keď bolo zase všetko v poriadku a vozy stáli na ceste, Levin kázal podať raňajky.

- Bon appétit - bonne conscience! Ce poulet va tomber jasqu'au fond de mes bottes, - odrapotal francúzske úslovie už zase veselý Vasenka, dojedajúc druhé kurča. - No už je našim útrapám koniec; odteraz pôjde všetko ako po masle. Lenže ja ako hlavný vinník musím sedieť na kozlíku. Všakže? Hm? Nie, nie, ja som Automedon. Však uvidíte, ako vás doveziem! - odpovedal, nepúšťajúc z rúk opraty, keď ho Levin prosil, aby na kozlík pustil kočiša. - Nie, musím svoju vinu vykúpiť, a okrem toho na kozlíku sa cítim skvostne. - A tak poháňal.

Levin sa troška bál, že kone zmorí, najmä ľavého rysáka, ktorého nevedel udržať; no nevoľky sa poddával Veslovského veselej nálade, počúval romance, ktoré na kozlíku celou cestou vyspevoval, alebo jeho výklad s názornými ukážkami, ako sa po anglicky four in hand ; takže predsa len po výdatných raňajkách a vo výbornej nálade dorazili ku gvozdevskému močiaru.

10 Vasenka hnal kone tak rýchlo, že k močiaru prišli privčas, ešte stále bolo horúco.

Keď teda došli k naozajstnému močiaru, hlavnému cieľu ich cesty, Levin začal akosi mimovoľne špekulovať nad tým, že by nebolo od veci zbaviť sa Vasenku a chodiť si tak, aby mu nik nezavadzal. Po tom istom zrejme zatúžil aj Stepan Arkaďjič a Levin mu videl na tvári príznačný ustarostený výraz, aký mávajú poľovníci pred začiatkom poľovačky, a v tom výraze bol aj náznak preňho príznačného, nie zlomyseľného chytráctva.

- Tak ako sa pôjde? Močiar je výborný, ako vidím, sú tu aj jastraby, - Stepan Arkaďjič ukázal na dvoch veľkých vtákov, čo krúžili nad ostricou. - A kde sú jastraby, tam bude iste aj niečo iné.

- Nuž, páni, - začal Levin a s máličko zachmúrenou tvárou si potiahol čižmy a obzrel úderník na puške. - Vidíte tamtú ostricu? - A ukázal na tmavozelený, skoro čierny ostrovček v mori dopoly skosenej lúky, čo sa rozprestierala na pravom brehu rieky. - Močiar sa začína tuto, rovno pred nami, kde je zelenšie, vidíte? Odtiaľto sa ťahá doprava, tam, kde sú tie kone; sú tam kopčeky a v tých miestach bývajú sluky; potom sa ťahá okolo tej ostrice až po jelšinu a mlyn. Tamto, vidíte tú zátočinu. To je najlepšie miesto, tam som raz zastrelil sedemnásť močiarnic. Rozídeme sa s dvoma psami rozličnými smermi a pri mlyne sa stretneme.

- No a kto pôjde napravo a kto naľavo? - spýtal sa Stepan Arkaďjič. - Vpravo je viac priestoru, choďte vy dvaja, ja pôjdem doľava, - dodal naoko veľkoryso.

- Výborne! Však my mu ukážeme! No poďme, poďme už! - pridal sa Vasenka.

Levinovi neostávalo iné, len súhlasiť, a tak sa rozišli.

Len čo sa ocitli v močiari, oba psy začali odrazu hľadať, ťahali sa k hrdzavému nánosu na vode. Levin už poznal tento spôsob hľadania Lasky - opatrný i akýsi rozháraný; aj miesto poznal, čakal kŕdeľ močiarnic.

- Veslovskij, choďte popri mne, popri mne! - zlyhávajúcim hlasom zavolal priateľovi, čo sa kdesi vzadu čľapkal vo vode; smer jeho pušky mu nebol po náhodnom výstrele na Kolpenskom močiari celkom ľahostajný.

- Nie, nebudem vás rušiť, vôbec si ma nevšímajte.

No Levin si ho nevoľky všímal a pripomínal si Kittine slová, s ktorými ho prepúšťala: "Nože nech sa navzájom nepostrieľate." Psy sa pomaly blížili, raz bol vpredu jeden, raz druhý, každý sa držal svojej stopy; Levin tak túžobne čakal močiarnicu, že čvŕkanie vlastného opätku, ako ho vyťahoval z hrdzavej vody, pokladal za jej hlas, takže uchopil pažbu a silne ju zovrel.

- Tresk! Tresk! - zaburácalo mu nad uchom. To Vasenka vystrelil do kŕdľa kačíc, čo krúžil nad močiarom a ešte vôbec nebol na dostrel. Levin sa nestihol obrátiť, keď tu zatuíckala jedna močiarnica, druhá - postupne ich vzlietlo ešte asi osem.

Stepan Arkaďjič zasiahol jednu v okamihu, keď začínala svoj kľukatý let, padla ako klbko do trasoviska. Potom zvoľna namieril na druhú, čo ešte pri zemi letela k ostrici, a aj táto močiarnica padla zarovno s výstrelom - bolo vidieť, ako sa mece v pokosenej ostrici a bije okolo seba nezraneným, odspodu bielym krídlom.

Levin také šťastie nemal: na prvú močiarnicu vystrelil priveľmi zblízka a netrafil ju, namieril na ňu znova, keď vzlietla, no práve vtedy mu vybŕkla ďalšia rovno spod nôh, odpútala mu pozornosť, a tak chybil druhý raz.

Pokým si nabíjali pušky, vzlietla ďalšia močiarnica, a Veslovskij, čo už. stihol pušku nabiť, pustil po vode ešte dve dávky brokov. Stepan Arkaďjič pozbieral svoj úlovok a uprel blyštiace sa oči na Levina.

- No teraz sa rozídeme, - povedal, hvízdol na psa a s puškou pripravenou na výstrel, napádajúc na ľavú nohu, vykročil jedným smerom, Levin a Veslovskij sa pobrali druhým.

S Levinom to už tak bývalo, že keď jeho prvé výstrely neboli úspešné, rozčuľoval sa, paprčil a celý deň strieľal zle. Tak to bolo aj dnes. Močiarnic bolo hockoľko. Len tak vylietali psovi spred nosa, poľovníkom spod nôh, a Levin by si bol mohol napraviť reputáciu, no čím viac strieľal, tým viac sa blamoval pred Veslovským, ktorý veselo trieskal z pušky vhod aj nevhod, nič netrafil a vôbec si z toho ťažkú hlavu nerobil. Levin sa plašil, nevydržal čakať, rozčuľoval sa čoraz väčšmi, až to s ním dospelo tak ďaleko, že keď vystrelil, nedúfal, že aj niečo zostrelí. Vari to už pochopila aj Laska. Hľadala lenivšie a akoby sa nechápavo, ba urazene obzerala na poľovníkov. Výstrel nasledoval za výstrelom. Prachový dym sa kudlil okolo poľovníkov, no v objemnej sieťke poľovníckej kapsy boli iba tri maličké močiarnice, ľahké ako pierko. A to ešte jednu z nich zostrelil Veslovskij a jedna bola spoločná. Z druhej strany močiara sa zatiaľ ozývali síce nie rýchle, no ako sa Levinovi videlo, významné výstrely Stepana Arkaďjiča, pričom sa takmer zakaždým rozľahlo: "Krak, Krak, aport!"

A to Levina ešte väčšmi rozpaľovalo. Nad ostricou sa močiarnice len tak mihali. Tuíckanie pri zemi a kôrkanie vo výške sa až tak rozliehalo na všetky strany; močiarnice zakaždým najprv vzlietli, polietali si a sadali si rovno pred poľovníkov. Namiesto dvoch jastrabov krúžili teraz nad močiarom celé desiatky.

Keď už mal Levin s Veslovským viac ako polovicu močiara za sebou, došli k miestu, kde boli sedliacke lúky podelené na dlhé pásy; pásy siahali až po ostricu a označené boli tu vyšliapanými chodníčkami, tam vykoseným radom. Dobrá polovica pásov bola už skosená.

Bola síce malá nádej, že na nepokosenej lúke nájdu toľko ako na pokosenej, no Levin sľúbil Stepanovi Arkaďjičovi, že sa s ním stretne, a tak šiel so svojím spoločníkom ďalej po skosených aj neskosených pásoch.

- Hej, poľovníci! - zvolal na nich jeden zo sedliakov, čo sedeli pri vypriahnutom voze. - Poďte si s nami zajesť! Tuhého si hrknúť!

Levin sa obzrel.

- Neokúňaj sa, poď! - zakričal, ceriac biele zuby, bradatý sedliak, veselý, červený a zdvihol zelenkastú fľašu, ktorá sa zaligotala na slnku.

- Qu'est ce qu'ils disent? - spýtal sa Veslovskij.

- Pozývajú nás na vodku. Vyzerá to, že si delili lúky. Aj by som si vypil, - povedal Levin nie bez bočného úmyslu, dúfal totiž, že sa Veslovskij dá zlákať vodkou a pôjde k sedliakom.

- A prečo nás chcú pohostiť?

- Len tak, zabávajú sa. Choďte k nim, pokojne. Bude to pre vás zaujímavý zážitok.

- Allons, c'est curieux. - Choďte, len choďte, k mlynu potrafíte! - zavolal naňho Levin, a keď sa obzrel, celý uveličený zistil, že Veslovskij, zohnutý, s flintou vo vystretej ruke a prepletajúc ustatými nohami, berie sa z močiara ku sedliakom.

- Hybaj aj ty! - zakričal sedliak na Levina. - Nič sa ty neboj! Dáš si aj pirôžtek!

Levin mal náramnú chuť na vodku a na kúštik chleba. Bol už vyčerpaný, cítil, že z posledných síl vyťahuje zapletajúce sa nohy z bahna, a na chvíľu zaváhal. No pes už zase vystavoval. Únava z neho razom spadla, ľahko vykročil bahnom za psom. Spod nôh mu vyletela močiarnica, namieril a zostrelil ju - pes vystavoval ďalej. "Prines!" Spod psa vyletela druhá. Levin vystrelil, ale nemal šťastný deň; chybil, a keď šiel hľadať tú, čo zastrelil predtým, nenašiel ju. Preliezol krížom-krážom celú ostricu, ale Laska už neverila, že ju naozaj zastrelil, a keď ju posielal hľadať, robila sa, že hľadá, ale nehľadala.

Situácia sa nezlepšila ani bez Vasenku, darmo ho Levin vinil zo svojich neúspechov. Močiarnic bolo aj tu ako maku, ale Levin triafal stále vedľa.

Šikmé lúče slnka ešte stále pálili; šaty premočené potom lepili sa na telo; ľavá čižma, plná vody, čvŕkala a bola ako cent; po tvári s hrubou vrstvou prachu valili sa mu kropaje potu; v ústach cítil horkosť, v nose pach pušného prachu a hrdze, v ušiach mu vytrvalo znelo kôrkanie močiarnic; hlavní sa nedalo dotknúť, také boli rozpálené; údery srdca boli rýchle a krátke; ruky sa mu triasli od vzrušenia a ustaté nohy sa zapletali a potkýnali na hrbolcoch a blate; no Levin len chodil a chodil a strieľal. A keď napokon ešte raz strašne chybil, nahnevane šmaril pušku a klobúk o zem.

"No, musím sa pozbierať!" povedal si. Zdvihol pušku aj klobúk, zavolal si k nohám Lasku a vyšiel na suchú zem. Sadol si na kopček, zobul sa, vylial z čižmy vodu, potom šiel k močiaru, napil sa vody s príchuťou hrdze, namočil rozpálené hlavne a oplákol si tvár a ruky. Takto osviežený vrátil sa zase na miesto, kde si sadla močiarnica, s pevným úmyslom, že si zachová chladnú hlavu.

Nútil sa do pokoja, ale na veci sa nič nezmenilo. Prst zakaždým stisol jazýček spúšte prv, ako mal vtáka na muške. A bolo to čoraz horšie a horšie.

Keď vyšiel z močiara k jelšine, kde sa mal stretnúť so Stepanom Arkaďjičom, mal v kapse iba päť kusov.

Prv než zazrel Stepana Arkaďjiča, zazrel jeho psa. Krak, po uši zababraný smradľavým močiarnym bahnom, vyskočil spod vyvrátených koreňov jelše a začal sa s triumfujúcim výrazom oňuchávať s Laskou. Po Krakovi vystúpila z tône jelší statná postava Stepana Arkaďjiča. Šiel oproti Levinovi červený, spotený, s rozopnutým golierom a ešte vždy kríval.

- Tak ako? Strieľali ste odušu! - zvolal s veselým úsmevom.

- A ty ako? - spýtal sa Levin. No bola to zbytočná otázka, videl predsa plnú kapsu.

- Dosť obstojne.

Mal štrnásť kusov.

- Skvostný močiar! Tebe asi zavadzal Veslovskij. Dvaja na jedného psa - to je nanič, - poznamenal Stepan Arkaďjič, aby trocha zmiernil svoje víťazstvo.

11 Keď prišiel Levin so Stepanom Arkaďjičom do chalupy sedliaka, u ktorého Levin obyčajne nocúval, Veslovskij tam už bol. Sedel na lavici uprostred chalupy, oboma rukami sa držal za jej kraj, pričom mu vojak, brat gazdinej, sťahoval z nôh bahnom oblepené čižmy a smial sa svojím nákazlivo veselým smiechom.

- Práve som prišiel. Ils ont été charmants. Predstavte si, dali mi jesť aj piť. A ten chlieb, no hotová rozprávka! Délicieux! A vodka - v živote som lepšiu nepil! A za svet nechceli vziať peniaze. Stále vraveli: "nehandrkuj sa", či také niečo, - Načo by ich aj brali? Veď vás chceli počastovať. Nemajú vodku na predaj! - povedal vojak, ktorý napokon stiahol premočenú čižmu spolu so sčernetou ponožkou.

Aj keď bolo v chalupe, zašpinenej poľovníckymi čižmami a ufúľanými psami, čo sa neprestajne oblizovali, plno špiny, aj keď tam páchlo bahno a pušný prach, aj keď nemali nože a vidličky, poľovníci sa navečerali a napili čaju s takou chuťou, aká býva len na poľovačke. Umytí a čistí šli potom do vyzametaného senníka, kde už kočiši prichystali panstvu lôžka.

Už sa zmrákalo, no poľovníkom sa ešte nechcelo spať.

Sprvu rozhovor kolísal medzi spomienkami a historkami o streľbe, o psoch, o dávnejších poľovačkách, potom zakotvil pri téme, ktorá všetkých zaujala. Na Vasenkove opätovné prejavy nadšenia, týkajúce sa nádhery nocľahu a vône sena, nádhery dolámaného voza (dolámaný sa videl, pravda, len jemu - predok mal zložený z kolies), dobrosrdečnosti sedliakov, čo sa mu dali napiť vodky, psov, čo ležali každý pri nohách svojho pána, Oblonskij zasa rozpovedal o vlaňajšej priam rozprávkovej poľovačke u Maltusa. Maltus bol známy železničný magnát. Stepan Arkaďjič ďalej rozprával, aké močiare Maltus v Tverskej gubernii skúpil, ako ich udržiava, na akých kočoch, dogcartoch, k nim poľovníkov vyviezli a aký šiator s občerstvením ich už čakal.

- Nechápem ťa, - zvolal Levin a nadvihol sa na svojej kôpke sena, - tí ľudia sa ti nehnusia? Verím, že raňajky s château-lafitom môžu byť príjemné, no nehnusí sa ti práve ten prepych? Všetci tí ľudia, ako predtým naši nájomcovia, nadobúdajú predsa peniaze spôsobom hodným pohŕdania, no oni si z pohŕdania vonkoncom nič nerobia a po čase sa z neho vykúpia práve tými nečestne nadobudnutými peniazmi.

- Správne! - ozval sa Vasenka Veslovskij. - Celkom správne! Oblonskij to robí, pravda, z bonhomie , ale ľudia povedia - keď ta môže chodiť Oblonskij… - Vôbec nie, - namietol Oblonskij a Levin mu poznal na hlase, že sa usmial, - jednoducho Maltusa nepokladám za menej čestného ako povedzme bohatého kupca či šľachtica. Jedni aj druhí nadobudli majetok prácou a rozumom.

- No hej, ale akou prácou? Vari je práca získať koncesiu a potom ju predať so ziskom?

- Veruže práca. Práca v tom zmysle, že keby nebol on, alebo jemu podobní, neboli by napríklad železnice.

- Ale nie taká ako práca sedliaka či vedca.

- Prosím, ale práca v tom zmysle, že jeho činnosť prináša výsledok - železnicu. No podľa teba sú železnice nepotrebné.

- No to je zase iná otázka; pripúšťam, prečo nie, že sú potrebné. Ale každý zisk, ktorý nie je primeraný vynaloženej práci, je nečestný.

- Lenže kto určí tú primeranosť?

- Zisk nadobudnutý nečestným spôsobom, prefíkanosťou, - povedal Levin, uvedomujúc si, že nevie presne určiť hranicu medzi čestným a nečestným, - ako povedzme zisky bánk, - pokračoval. - Toto je zlo - hromadenie obrovských majetkov bez práce, ako to bolo pri nájmoch, len forma sa zmenila. Le roi est mort, vive le roi! Len čo sa podarilo zlikvidovať nájom, už sú tu železnice, banky: tiež zisky bez práce.

- Ale áno, to všetko môže byť správne, dôvtipné. Krak, ľahni! - okríkol Stepan Arkaďjič psa, čo sa škrabal a vyhadzoval celé fontány sena; bol očividne presvedčený o svojej pravde, a preto bol pokojný a dal si na čas. - Ale neurčil si hranicu medzi čestnou a nečestnou prácou. Je nečestné, že mám väčší plat ako môj prednosta oddelenia, keď sa do veci lepšie rozumie ako ja?

- Neviem.

- Nuž tak ti poviem ja: ak ti tvoja práca v gazdovstve vynáša, povedzme, päťtisíc, a tuto nášmu hostiteľovi, sedliakovi, čo sa aj potrhá, najviac i päťdesiat rubľov, to je rovnako nečestné ako to, že ja beriem viac ako môj prednosta a Maltus viac ako jeho traťmajster. Naopak, badám, že sa spoločnosť stavia voči týmto ľuďom neprávom nepriateľsky, a mne sa zdá, že zo závisti… - Nie, to zas nie, - poznamenal Veslovskij, - o závisti nemôže byť ani reči, ale čosi tu nehrá.

- No dovoľ, - pokračoval Levin. - Vravíš, že je nespravodlivé, keď ja mám päťtisíc a sedliak iba päťdesiat rubľov… to je pravda. Je to nespravodlivé, a ja to cítim, no… - To je ono. Ako to, že my jeme, pijeme, chodíme si na poľovačky, nepracujeme, a on sa len večne lopotí a lopotí? - zvolal Vasenka Veslovskij, ktorý sa zrejme nad tým prvý raz v živote - a preto nepochybne úprimne - zamyslel.

- Veru tak, cítiš, ale majetok mu nedáš, - povedal Stepan Arkaďjič, ktorý do Levina akoby naschvál zapáral.

Medzi švagrami sa v poslednom čase ustálil akýsi skryto nevraživý vzťah: akoby od tých čias, čo sa stali mužmi dvoch sestier, súperili, kto z nich si lepšie zariadil život, a v danej chvíli sa táto nevraživosť prejavila v rozhovore, ktorý postupne dostával osobný charakter.

- Nedám preto, lebo to nikto odo mňa nežiada, no aj keby som chcel dať, nemôžem, - odpovedal Levin, - a ani nemám komu.

- Daj hoci tomuto sedliakovi, neodmietne.

- Dám, ale ako? Pôjdem s ním uzavrieť kúpnu zmluvu?

- Neviem; no ak si raz presvedčený, že nemáš právo… - Vôbec nie som presvedčený. Naopak, cítim, že nie som oprávnený nič dávať, že som čímsi zaviazaný aj pôde, aj rodine.

- Nuž ale dovoľ, ak si raz myslíš, že je tá nerovnosť nespravodlivá, prečo nekonáš podľa toho… - Veď konám, ale negatívne, a to v tom zmysle, že sa usilujem, aby sa nezväčšoval rozdiel medzi nami.

- No nie, nehnevaj sa, ale to je paradox.

- Veru, hotová sofistika, - potvrdil Veslovskij. - Aha, náš gazda, - prihovoril sa sedliakovi, čo vošiel do senníka, vrznúc vrátami. - A čo ty, ešte nespíš?

- Horký môj spánok! Najprv som si myslel, reku, naši páni už spia, ale zrazu počujem, že sa zhovárajú. Prišiel som po hák. Neuhryzne ma? - dodal, opatrne stúpajúc bosými nohami.

- A ty kde budeš spať?

- My ideme na obnôcku.

- Ach, aká noc! - zvolal Veslovskij, zahľadený na roh chalupy a na vozík, čo sa v slabom osvetlení večerných zôr črtali vo veľkom ráme otvorených vrát. - No toto, počujem ženské hlasy, a nespievajú zle! Kto to spieva, gazda?

- Dievky, tuto neďaleko.

- Poďme sa prejsť! Aj tak nezaspíme. Oblonskij, poďme!

- Keby sa to dalo ísť aj ležať, - pretiahol sa Oblonskij. - Leží sa mi výborne.

- Pôjdem teda sám, - Veslovskij svižne vstal a obul sa. - Do videnia, páni. Ak tam bude veselo, prídem po vás. Vy ste mi servírovali sluky - ani ja na vás nezabudnem.

- Vynikajúci chlapec, však? - poznamenal Oblonskij, keď Veslovskij odišiel a sedliak za ním zatvoril vráta.

- Áno, vynikajúci, - potvrdil Levin a ďalej myslel na veci, o ktorých bola reč pred chvíľou. Mal dojem, že v rámci svojich možností jasne vyjadril, čo si myslí a cíti, a zatiaľ tí dvaja, ľudia bystrí a úprimní, svorne konštatovali, že sa utieka k sofizmom. To ho miatlo.

- Nuž tak dáko, kamarát. Treba si vybrať: buď uznáš, že súčasný spoločenský poriadok je spravodlivý - a vtedy si bráň svoje práva, buď sa priznáš, že máš nespravodlivé privilégiá, ako sa priznávam ja, a potom ich užívaj s pôžitkom.

- Nie, keby to bolo naozaj nespravodlivé, nemohol by si tie privilégiá užívať s pôžitkom, ja aspoň nie. Ja musím mať predovšetkým vedomie, že som sa ničím neprevinil.

- A nemali by sme ísť aj my? - spýtal sa Stepan Arkaďjič, ktorého už zrejme toľké duševné úsilie unavilo. - Aj tak nezaspíme. Naozaj, poďme!

Levin neodpovedal. Zaujala ho istá poznámka, čo padla v rozhovore, totiž že koná spravodlivo len v negatívnom zmysle. "Naozaj, môže byť človek spravodlivý len negatívne?" spytoval sa v duchu.

- Ako tuho vonia čerstvé seno! - zvolal Stepan Arkaďjič a nadvihol sa. - Nezaspím, vylúčené. Vasenka tam už čosi stvára. Počuješ ten smiech a jeho hlas? Poďme!

- Nie, ja nepôjdem.

- Vari aj to len zo zásady? - usmial sa Stepan Arkaďjič a zahmatkal v tme po čiapke.

- Nie zo zásady, ale po čo by som ta chodil?

- A vieš, že si ty narobíš ešte veľa trápenia? - povedal Stepan Arkaďjič, keď čiapku nenašiel, a vstal.

- Prečo?

- Nie som slepý, vidím, ako si na tom so ženou. Počul som, že veľkým problémom bolo, či máš, alebo nemáš ísť na dva dni na poľovačku. Ako idyla je to všetko pekné, ale s tým na celý život nevystačíš. Chlap musí byť nezávislý, má svoje mužské záujmy. Chlap má byť chlapský, - vyhlásil Oblonskij a otvoril vráta.

- Rozumieš pod tým, že má kurizovať slúžkam? - spýtal sa Levin.

- Prečo nie, ak je to zábavné. Ça ne tire pas ? conséquence. Mojej žene tým neublížim, a ja sa zabávam. Len nech neutrpí posvätnosť rodinného kozuba. Doma musí byť dokonalý súlad. Ruky si však nezväzuj.

- Možno máš pravdu, - sucho odvetil Levin a obrátil sa na bok. - Zajtra musíme vyraziť zavčasu, a ja nebudem nikoho budiť, pôjdem, len čo svitne.

- Messieurs, venez vite! - ozval sa hlas vracajúceho sa Veslovského. - Charmante! Môj objav. Charmante, úplná Gretchen, už sme nadviazali styky. Chutnučká, môžete mi veriť! - zatváril sa uznanlivo, akoby bol spokojný s prácou človeka, čo ju takou chutnučkou urobil výlučne kvôli nemu.

Levin sa robil, že spí, Oblonskij si obul topánky, zapálil si cigaru a pobral sa zo senníka, ich hlasy čoskoro utíchli.

Levin nemohol dlho zaspať. Počul, ako jeho kone žujú seno, potom ako sa gazda so starším synom zberá na obnôcku a ako napokon odišli; ako sa vojak aj so synovcom, mladším synom gazdu, ukladal spať v druhej polovici senníka; počul, ako sa chlapec tenkým hláskom zveroval ujcovi so svojimi dojmami o psoch - videl v nich príšerné ozruty; potom ako sa chlapec vypytoval, na čo budú tie psy poľovať, a ako mu vojak chrapľavo a ospanlivo vykladal, že poľovníci pôjdu zajtra k močiaru a budú strieľať z pušiek, a ako potom, aby sa zbavil chlapcových otázok, povedal: "Spi, Vaska, spi, lebo bude zle," potom začal chrápať a všetko stíchlo; iba kone erdžali a sluky kôrkali. "Naozaj len negatívne?" zopakoval si v duchu. "No a čo? Ja za to nemôžem." A začal rozmýšľať, čo zajtra.

"Zajtra vyrazím zavčasu a už sa nebudem rozčuľovať. Močiarnic je plno. Aj sluky sa nájdu. A keď sa vrátim, bude ma čakať lístok od Kitty. Tuším má Stiva pravdu: som voči nej mäkký, zoženštel som… No, čo sa dá robiť! Zase negatívne!"

V spánku sa mu maril smiech a veselé oči Veslovského a Stepana Arkaďjiča. Na okamih otvoril oči: na nebi bol mesiac v otvorených vrátach, zaliati jasným mesačným svetlom, stáli tí dvaja a zhovárali sa. Stepan Arkaďjič čosi hovoril o dievčati, o tom, aké je svieže, prirovnával ho k práve vylúpnutému oriešku, a Veslovskij, dusiac sa nákazlivým smiechom, reprodukoval pravdepodobne sedliakove slová: "Už aby si mal dáku tú svoju!" Levin v spánku zamrmlal: - Páni, zajtra pred svitaním!

12 Keď sa Levin na úsvite zobudil, pribral sa budiť priateľov. Vasenka ležal na bruchu, jednu nohu, tú v ponožke, mal natiahnutú a spal tak tvrdo, že nebolo možné z neho dostať odpoveď. Oblonskij v polospánku odmietol ísť tak zavčasu. Ešte aj Laska, čo spala skrútená do klbka hneď skraja na sene, vstala akosi nerada a lenivo si preťahovala, vystierala zadné nohy - najprv jednu, potom druhú. Levin sa obul, zobral pušku, opatrne otvoril vŕzgavé vráta senníka a vyšiel von. Pri vozoch spali kočiši, aj kone spali. Iba jeden lenivo žral ovos, rozmetával ho pyskom po žľabe. Vonku bolo ešte šero.

- Čo tak zavčasu, holúbok? - priateľsky, ako starému známemu sa prihovorila gazdiná, čo vyšla z chalupy.

- Nuž, ako na poľovačku, tetuška. Tadiaľto sa dostanem k močiaru?

- Choď rovno cez humná; najprv cez naše konopniskom; tam je chodníček.

Starenka, opatrne stúpajúc bosými ohorenými nohami, odprevadila Levina až po vráta a otvorila mu ich.

- Stadeto sa rovno dostaneš k močiaru. Naši chlapi včera večer tade vyháňali.

Laska sa prvá veselo rozbehla chodníčkom; Levin sa náhlil za ňou ľahkými krokmi a podchvíľou pozeral na nebo. Tŕpol, aby dorazil k močiaru prv, ako vyjde slnko. Lenže slnko nemeškalo. Keď sa vydal na cestu, mesiac ešte svietil, no teraz sa leskol už len ako slza ortuti; ranné zorá, ktoré predtým až bili do očí, bolo treba hľadať; predtým neurčité škvrny na ďalekom poli nadobudli určité obrysy. Boli to kríže raže. Vo vysoký voňavých konopiach, z ktorých už boli povytŕhané poskonné, zmáčal Levin nohy aj blúzu vyše pása, hoci rosu bez slnečného svetla nebolo ešte vidieť. V priezračnom tichu rána bolo počuť aj najslabšie zvuky. Popred ucho mu ako guľka prefrnkla včielka. Pozrel lepšie, zbadal druhú, tretiu. Vzlietali spoza plota včelína a kdesi nad konopniskom sa strácali v smere močiara. Chodník ústil rovno do močiara. Vodu prezrádzali pary, čo sa dvíhali tu hustejšie, tam redšie, takže ostrica a vrbina sa v tom opare kolembali ako ostrovčeky. Na kraji močiara, na konci cesty ležali pod halenami chlapci a chlapi, obnôckári, a všetci spali predúsvitným spánkom. Neďaleko sa popásali tri spútané kone. Jeden štrkotal retiazkami. Laska šla, obzerajúc sa, popri pánovi a prosíkala, aby ju pustil pred seba. Keď Levin prešiel popri spiacich sedliakoch a bol pri prvej mokradi, skontroloval úderník a pustil psa, jeden z koní, vypasený hnedý trojročiak, pred Laskou odskočil, zdvihol chvost a odfrkol. Aj ostatné kone sa poplašili a čľapkajúc sputnanými nohami po vode, vybehli z močiara; ako vyťahovali kopytá z hustej hliny, ozýval sa zvuk podobný tlieskaniu. Laska zastala, pozrela na kone posmešne a na Levina spýtavo. Levin Lasku pohladkal a hvízdol na znak, že môžu začať.

Laska sa rozbehla po trasovisku, čo sa jej hojdalo pod nohami, rozjarene i napäto.

Len čo vbehla do močiara, okamžite zachytila v zmesi povedomých pachov koreňov, bahenných travín, hrdzavého nánosu a cudzieho zápachu koňacincov rozptýlený, no v týchto miestach všadeprítomný pach vtáka, toho silne zapáchajúceho vtáka, ktorý ju vzrušoval väčšmi ako ktorýkoľvek iný pach. Kdesi na machu a lopúší bol ten pach veľmi silný, no nedalo sa určiť, v ktorú stranu silnie a v ktorú slabne. Aby našla správny smer, musela chytiť vietor. Laska, necítiac pohyb vlastných nôh, bežala rýchlo, plná ostražitosti, tak, aby mohla pri hocktorom skoku - ak by bolo treba - zastať, odbočila doprava, aby ju nemýlil bočný predúsvitný vetrík z východu, a zvrtla sa v smere vetra. Keď vtiahla rozšírenými nozdrami do seba vzduch, hneď ucítila, že nielen stopy, ale aj ony sú tu, rovno pred nosom, a nie jeden, ale celá kopa. Laska spomalila beh. Boli tu, ale kde vlastne, nemohla ešte určiť. Aby to miesto našla, pustila sa opisovať kruh, no vtom ju vyrušil pánov hlas. "Laska! Sem!" povedal a ukázal na opačnú stranu. Chvíľu postála s otázkou v očiach, či by nebolo lepšie pokračovať v začatom. No pán zopakoval rozkaz už nahnevane a ukázal na kopček trčiaci z vody, kde teda raz nič nemohlo byť. Poslúchla ho, robila sa, že hľadá, aby mu spravila radosť, preliezla všetky okolité kopčeky, vrátila sa na predošlé miesto a hneď ich zase zacítila. Teraz, keď jej pán nezavadzal, hneď vedela, čo má robiť; už nehľadela pod nohy, rozhorčene sa potkýnala o vysoké kopčeky, tu a tam čľupla do vody, no silné, pružné nohy ju nesklamali, takže sa napokon mohla vrátiť ku kruhu, čo mal priniesť rozuzlenie. Čoraz silnejšie, čoraz určitejšie cítila ich pach, a zrazu jej svitlo, že jeden z nich je tu, za týmto kopčekom, päť krokov pred ňou, zastala teda a znehybnela. Mala nízke nohy, a tak nič pred sebou nevidela, no podľa pachu poznala, že sedí nanajvýš päť krokov od neho. Stála a vnímala ho čoraz silnejšie a blažene čakala, čo bude ďalej. Chvost, ako struna vystretý, chvel sa len na samom končeku. Papuľku mala odchýlenú, uši napoly vztýčené, jedno ucho sa jej ohlo ešte pri behu, dýchala ťažko, no obozretne, a ešte obozretnejšie, skôr očami ako hlavou, obzrela sa na pána. Pán šiel potkýnavo po kopčekoch, tvár mal všednú, oči strašné ako vždy, no šiel akosi nezvyčajne pomaly, tak sa jej zdalo. Jej sa zdalo, že pomaly, no Levin bežal.

Všimol si už, ako zvláštne Laska hľadá - pritíska sa telom k zemi, zaberá pri dlhých skokoch zadnými nohami a pysk má pootvorený - a pochopil, že zavetrila sluky, pomodlil sa teda, aby mal šťastie, najmä pri prvom operencovi, a rozbehol sa až k nej. Zastal a zo svojej výšky uvidel pred sebou očami to, čo ona vnímala nosom. V medzierke medzi kopčekmi sedela na ďalšom kopčeku sluka. Mala naklonenú hlavu a načúvala. Nato trocha roztiahla krídla, a zase ich zložila, ťarbavo mykla chvostom a zmizla za kopčekom.

- Chyť! Chyť! - skríkol Levin a štuchol Lasku do zadku.

"Veď nemôžem," pomyslela si Laska. "Kdeže pôjdem? Odtiaľto ich ňuchám, no keď pôjdem ďalej, už nerozoznám, kde sú a kto sú." No tu ju Levin potisol kolenom a vzrušene zašepkal: "Chyť, Lasočka, chyť!"

"No dobre, nedbám, ak tak veľmi chce, no už za seba neručím," pomyslela si a vyrazila medzi kopčeky. Teraz už nič nevetrila, len videla a počula, no vonkoncom nič nechápala.

Desať krokov od predošlého miesta vzlietla so sýtym kôrkaním a s príznačným veľmi výrazným švihnutím krídel sluka. A hneď po výstrele plesla bielymi prsičkami o mokré trasovisko. Druhá nečakala na psa a vzlietla za Levinovým chrbtom.

Keď sa Levin zvrtol tým smerom, bola už ďaleko. No trafil ju. Zopár metrov ešte letela, zrazu sa kolmo vzniesla k nebu a bleskovo, ako vyhodená lopta ťažko dopadla na suché miesto.

"Vyzerá to sľubne!" pomyslel si Levin, keď pchal do kapsy tučné teplé sluky. - Čo myslíš, Lasočka, vyzerá to sľubne?

Keď sa Levin s nabitou puškou pohol ďalej, slnce, dovtedy ukryté za mráčikmi, už vychodilo. Mesiac pozbavený lesku belel sa na nebi ako obláčik; hviezdy sa stratili. Mokriny, predtým postriebrené rosou, boli teraz pozlátené. Hrdza vyzerala ako rýdzi jantár. Modrosť travín ihrala do žltavej zelene. Bahenné vtáčiky sa rojili v kroví pri potoku, krovie sa ligotalo rosou a vrhalo dlhé tiene. Jastrab sa už zobudil, sedel si na kope sena, krútil hlavou sem a ta a mrzuto pozeral na močiar. Kavky leteli do poľa a bosý chlapec už hnal kone k starcovi, čo sa škrabkal na hlave a vymotával spod haleny. Po zelenej tráve sa belel dym z výstrelov ako mlieko.

Jeden z chlapcov pribehol k Levinovi.

- Ujko, včera boli hentam kačice! - zakričal mu a zblízka ho nasledoval. A pred očami chlapca, čo mu prejavil uznanie, bolo Levinovi dvojnásobne príjemné zostreliť hneď tu na mieste jednu po druhej ešte tri močiarnice.

13 Poľovnícka povera, že sa poľovačka vydarí, ak človek neprepasie prvé zviera či prvého operenca, sa potvrdila.

Levin, ustatý, hladný, šťastný, vrátil sa k priateľom o desiatej, v nohách mal tridsať vierst, v kapse šestnásť slúk, tri močiarnice a jednu kačku, tú si priviazal na opasok, lebo do kapsy sa mu už nezmestila. Priatelia boli už dávno hore a stihli už aj vyhladnúť, aj sa najesť.

- Počkajte, počkajte, predsa viem, že ich bolo devätnásť, - vravel Levin, preratúvajúc už druhý ráz vtáky, ktoré teraz, pokrútené a scvrknuté, s fľakmi zapečenej krvi a s hlavičkami vykrútenými nabok, ani trocha nevyzerali tak honosne, ako keď vzlietli.

Počet súhlasil a Levinovi náramne dobre padla závisť Stepana Arkaďjiča. Dobre mu padlo ešte aj to, že keď sa vrátili do chalupy, už tam našiel Kittinho posla s lístkom.

"Cítim sa výborne, aj náladu mám dobrú. Ak sa o mňa ešte bojíš, už sa nemusíš, lebo mám novú telesnú stráž, Máriu Vlasievnu (bola to pôrodná asistentka, osobnosť v Levinovom rodinnom živote celkom nová a vážená). Prišla ma pozrieť. Zdravá som ako ryba, ostane u nás, kým sa nevrátiš. Celé osadenstvo je veselé a zdravé, nemusíš sa ani trošku ponáhľať, a ak je poľovačka vydarená, predĺž si ju o deň."

Z tých dvoch vecí, z vydarenej poľovačky a lístka od ženy, mal Levin takú radosť, že hravo zniesol dve drobné nepríjemnosti, čo sa pritrafili neskôr. Jedna nepríjemnosť bola, že prípražný rysák sa včera nepochybne presilil a teraz nežral a bol akýsi smutný. Aj kočiš potvrdil, že je presilený.

- Včera ho umorili, Konstantin Dmitrič, - vravel. - Aby nie, hnať ho tak pojašene desať vierst!

Druhá nepríjemnosť, čo mu v prvej chvíli pokazila náladu, no na ktorej sa neskôr veľa nasmial, bola, že z hory jediva, čo im Kitty nabalila - zdalo sa, že ho nepojedia ani za týždeň - neostalo ani odrobinky. Keď sa Levin ustatý a hladný vracal z poľovačky, tak živo si vykresľoval vo fantázii pirôžky, že pred chalupou už cítil ich vôňu a chuť na jazyku, presne tak, ako Laska vetrieva zverinu, a Filipovi už z prahu kázal, aby ho obslúžil. A tu vysvitlo, že nielen pirôžkov, ale ani kurčiat už nieto.

- No darmo, apetít je apetít! - zasmial sa Stepan Arkaďjič a ukázal na Vasenku Veslovského. - Ani ja sa neponosujem na nechuť, no toto je priam neuveriteľné… - Čo sa dá robiť! - Levin zagánil na Veslovského. - Tak daj z tej hovädziny, Filip.

- Aj hovädzinu zjedli a kosti som dal psom, - odpovedal Filip. To už Levina dopálilo, zlostne povedal: - Aspoň dačo ste mi mohli nechať! - a bolo mu do plaču.

- Vyvrhni tie vtáky, čo stojíš, - rozkázal trasúcim sa hlasom Filipovi, pričom sa radšej nedíval na Vasenku, - a vypchaj ich žihľavou. A pre mňa vypýtaj hoc aj mlieko.

A keď sa už zasýtil mliekom, zahanbil sa, že sa dal pred cudzím človekom uniesť hnevom, a sám sa na svojom hladovom hneve smial.

Večer si šli ešte zapoľovať, Veslovskij zastrelil zopár kusov, a v noci sa vrátil domov.

Spiatočná cesta bola rovnako veselá ako cesta ta. Veslovskij chvíľami spieval, chvíľami blažene spomínal na zážitky so sedliakmi, čo ho častovali vodkou a vraveli, aby sa družstvo s orieškami, dievkou a sedliakom, ktorý mu, dozvediac sa, že nie je ženatý, povedal: "A ty si na cudzie ženy zuby nebrús, radšej si hľaď vlastnú nadobariť." Toto mu bolo najsmiešnejšie.

- A vôbec, ja som s naším výletom strašne spokojný. A vy, Levin?

- Ja veľmi, - úprimne povedal Levin, ktorý sa tešil nielen tomu, že voči Vasenkovi Veslovskému necíti nevraživosť ako doma, ba naopak, že mu je až priateľsky naklonený.

14 Na druhý deň o desiatej, už na obchôdzke po gazdovstve, zaklopal Levin na izbu, kde nocoval Vasenka.

- Entrez, - zvolal Veslovskij. - Prepáčte, no len teraz som dokončil svoje ablutions , - povedal usmiaty, stojac pred Levinom len v bielizni.

- Nedajte sa vyrušovať, prosím vás. - Levin si sadol k obloku. - Spali ste dobre?

- Ako zarezaný. Dnes bude dobrá poľovačka?

- Píjate ráno kávu či čaj?

- Ani jedno, ani druhé. Desiatujem. Výdatne desiatujem. Naozaj, až sa hanbím. Dámy už istotne vstali? Teraz by bolo dobre prejsť sa. Mohli by ste mi ukázať kone.

Prešli sa po záhrade, chvíľu sa zdržali v stajni, ba aj si zacvičili na bradlách, potom sa vrátil Levin s hosťom domov a vošiel s ním do salónu.

- Božsky sme si zapoľovali, a tých dojmov! - zvolal Veslovskij a vykročil ku Kitty, čo sedela pri samovare. - Aká škoda, že dámy sú o ten pôžitok ukrátené!

"Márna sláva, nejako sa už len musí s paňou domu zhovárať," povedal si Levin. Zase sa mu čosi zamarilo v úsmeve, v triumfujúcom výraze, s akým hosť Kitty oslovil… Kňažná, ktorá sedela s Máriou Vlasievnou a Stepanom Arkaďjičom z druhej strany stola, zavolala si Levina a spustila o tom, kedy sa mienia pred Kittiným pôrodom presťahovať do Moskvy a ako zariadia byt. Levinovi boli už svojho času nepríjemné svadobné prípravy, čo svojou malichernosťou znesväcovali vznešenosť toho, čo sa malo zavŕšiť, no o to znesväcujúcejšie sa mu zdali prípravy na budúci pôrod, termín ktorého vyratúvali len tak akosi na prstoch. Po celý čas sa usiloval nepočúvať debaty o spôsobe povíjania budúceho dieťaťa, odvracať sa a nepozerať na akési záhadné pásy, háčkované a nekonečne dlhé, na akési plátenné trojuholníky, ktorým pripisovala neobyčajnú dôležitosť Dolly atď. Narodenie syna (bol presvedčený, že to bude syn), udalosť, ktorá mu bola prisľúbená, no v ktorú ešte stále akosi neveril - natoľko bola výnimočná - javila sa mu na jednej strane takým nesmiernym, a preto neuskutočniteľným šťastím, na druhej strane zase čímsi takým tajomným, že táto ničím nepodložená istota o budúcnosti a z nej plynúce prípravy ako na vec celkom bežnú, dokonca od ľudí závislú, mu prichodili urážlivé, poburujúce.

Kňažná však jeho pocity nechápala, jeho nechuť, s akou o týchto veciach rozmýšľal či hovoril, vysvetľovala si ako ľahostajnosť a ľahkomyseľnosť, a preto mu nedožičila chvíľku pokoja. Stepanovi Arkaďjičovi už prikázala, aby sa postaral o byt, a teraz si predvolala Levina.

- Vôbec nič neviem, kňažná. Robte, ako myslíte.

- Treba sa rozhodnúť, kedy sa presťahujete.

- To naozaj neviem. Ale viem, že sa rodia milióny detí bez Moskvy a bez lekárov… prečo práve… - Ak je tak… - Ale nie, ako bude chcieť Kitty.

- S Kitty je ťažká reč! Mám ju nastrašiť, to chceš? Tejto jari umrela Nathalie Golicynová a na svedomí ju má zlý pôrodník.

- Urobím tak, ako poviete, - zachmúril sa.

Kňažná ďalej húdla svoje, no Levin ju už nepočúval. Aj keď ho reči kňažnej rozčuľovali, nechmúril sa pre ne, chmúril sa nad tým, čo videl pri samovare.

"No nie, to už je vrchol," pomyslel si, keď videl, ako sa Vasenka nahýna ku Kitty a čosi jej vzrušenej a celej zapýrenej, so svojím rozkošným úsmevom, hovorí.

Vo Vasenkovom držaní tela, v jeho úsmeve bolo čosi nečisté. Ba aj v Kittinom postoji a úsmeve sa Levinovi marilo čosi také. A opäť sa mu odnechcelo žiť. Opäť ako včera, bez najmenšieho prechodu, prichodil si zvrhnutý z výšav šťastia, pokoja, dôstojnosti, do priepasti zúfalstva, zloby a poníženia. Opäť sa mu celý svet bridil.

- Zariaďte to, ako chcete, kňažná, - povedal a zase sa obzrel.

- Horký chlebík, všakže? - podpichol ho Stepan Arkaďjič, čím zrejme nenarážal len na debatu s kňažnou, ale aj na príčiny Levinovho rozčúlenia, ktoré mu neušlo. - Voľáko dnes ideš neskoro, Dolly!

Pri príchode Dolly Alexandrovny všetci vstali. Vasenka sa na okamih zdvihol, náznakovo sa poklonil - ostatne, neúcta k dámam je pre dnešnú mládež typická - a pokračoval so smiechom v rozhovore.

- Maša ma domordovala. Zle sa vyspala a náladová je až hrôza, - povedala Dolly.

Vasenka s Kitty nadviazal na minulý rozhovor, hovorili totiž o Anne a o tom, či sa láska môže klásť vyššie ako spoločenské konvencie. Kitty nebol tento rozhovor po vôli, vzrušoval ju obsahom, aj tónom, v akom odznieval, no predovšetkým tŕpla preto, že vedela, ako čosi také zapôsobí na muža. Bola však priveľmi naivná a prostoduchá na to, aby rozhovor prerušila, ba aj na to, aby nedala najavo, že ju okaté dvorenie tohto mladého muža teší. Chcela debatu prerušiť, ale nevedela ako. Všetko, nech by čo spravila, si muž všimne a všetko prekrúti. A naozaj, keď sa spýtala Dolly, čo je s Mašou, pričom Vasenka upieral na Dolly ľahostajný pohľad a čakal len na to, kedy sa skončí tento preňho taký nudný rozhovor, Levinovi sa pozdala jej otázka prejavom neprirodzenej, odpornej prefíkanosti.

- A čo, na huby dnes nepôjdeme? - spýtala sa Dolly.

- Ach áno, prosím, aj ja by som rada šla, - odvetila Kitty a začervenala sa. Chcela sa zo zdvorilosti opýtať Vasenku, či pôjde tiež, ale neopýtala sa. - Kam ideš, Kosťa? - spýtala sa s previnilým výrazom muža, ktorý prechádzal tvrdým krokom okolo nej. Ten jej previnilý výraz len potvrdil jeho podozrenie.

- Keď som bol preč, bol za mnou strojník, ešte som s ním nehovoril, - povedal s odvráteným pohľadom.

Zišiel dolu, no ešte nestihol vyjsť z pracovne, keď začul ženine známe kroky, šla za ním neobozretne rýchlo.

- Čo chceš? - spýtal sa sucho. - Máme prácu.

- Prepáčte mi, - oslovila strojníka, Nemca, - len zopár slov chcem mužovi povedať.

Nemec sa chcel pobrať, ale Levin ho zadržal: - Pokojne ostaňte.

- Vlak mi ide o tretej? - spýtal sa Nemec. - Nesmiem ho zmeškať. Levin mu nepovedal nič a vyšiel z pracovne aj so ženou.

- No, čo ste mi chceli povedať? - spýtal sa po francúzsky. Vyhýbal sa pohľadu na jej tvár, aby nevidel, že sa jej v tomto stave celá chveje, a vôbec, že vyzerá tak žalostne a zdeptane.

- Ja… chcela som povedať, že takto sa nedá žiť, je to peklo… - ozvala sa.

- V jedálni sú ľudia, - povedal zlostne, - nerobte výstup.

- No tak poďme sem!

Zastali v prechodnej miestnosti. Kitty chcela prejsť do susednej izby. No tam sa zas učila anglická vychovávateľka s Taňou.

- Poďme teda do záhrady!

V záhrade naďabili na sedliaka, čo čistil cestičku. No už neuvažovali o tom, že sedliak uvidí jej uplakanú a jeho rozčúlenú tvár, nemysleli na to, že vyzerajú ako ľudia, čo utekajú pred nejakou pohromou, len sa náhlili záhradou, lebo cítili, že si musia ihneď a zaraz všetko povedať, presvedčiť sa navzájom, že musia byť sami a tým sa oslobodiť od múk, čo obaja prežívali.

- Takto sa nedá žiť! To je peklo! Ja trpím, ty trpíš. A prečo? - zvolala, keď konečne prišli k osamelej lavičke v ohybe lipovej aleje.

- Len jedno mi povedz: bolo v jeho tóne čosi neslušné, nečisté, urážajúce a hrozné? - spýtal sa a zastal si pred ňou v tom postoji, s päsťami na prsiach ako vtedy v noci.

- Bolo, - pripustila trasúcim sa hlasom. - Ale, Kosťa, naozaj nevidíš, že za nič nemôžem? Od rána sa usilujem zachovať odstup, ale títo ľudia… Načo prišiel k nám? Akí sme boli šťastní, - dusivé vzlyky otriasli jej zaokrúhleným telom.

Záhradník sa začudoval, keď zistil, že hoci sa za tými dvoma nič nehnalo, a teda nemali pred čím utekať, a že hoci na tej lavičke nič až také potešujúce nájsť nemohli - vracajú sa domov popred neho s rozžiarenými, celkom vyrovnanými tvárami.

15 Levin odprevadil ženu na poschodie a pobral sa za Dolly. Lenže Daria Alexandrovna prežívala deň plný sklamaní. Chodila po izbe hore-dolu a nahnevane vravela svojej dcére, čo stála v kúte a plakala: - A veru budeš stáť celý deň v kúte a obedovať budeš sama, a jedinkú bábu neuvidíš, a nové šaty ti ušiť nedám, - vravela, nevediac už, čím ju potrestať.

- Je to zlé dievča, naozaj! - obrátila sa k Levinovi. - Kde sa len v nej berú tie strašné sklony?

- A čo také vyparatila? - spýtal sa bez väčšieho záujmu Levin, ktorý chcel radu vo vlastnej veci, a tak ho zlostilo, že prišiel nevhod.

- S Grišom zaliezli do malinčia a tam… ani vysloviť nemôžem, čo robila. Tisíc ráz som oplakala miss Elliotovú. Táto na nič nedozrie, je ako stroj… Figurez vous, que la petite… A Daria Alexandrovna porozprávala, čo Maša vyviedla.

- To ešte nič neznamená, to nie sú nijaké mrzké sklony, je to len obyčajná samopašnosť, - upokojoval ju Levin.

- Ale ty si voľáky bez nálady! Chcel si niečo? - spýtala sa Dolly. - Čo sa tam deje?

Z tónu Dollinej otázky Levin vyrozumel, že to, čo chce povedať, môže povedať bez zábran.

- Nebol som tam, boli sme s Kitty v záhrade. Už sme sa dva razy povadili, odkedy… prišiel Stiva.

Dolly uprela naňho inteligentný, chápavý pohľad.

- Povedz mi, ale ruku na srdce, bolo… nie v Kittinom správaní, ale v správaní toho pána čosi pre manžela nepríjemné, nie, nie nepríjemné, ale priam nesmierne urážlivé?

- Ako ti to mám povedať… Stoj, len stoj v tom kúte! - obzrela sa na Mašu, ktorá sa chcela, len čo zazrela na maminej tvári náznak úsmevu, zvrtnúť tvárou do izby. - Nuž mienka spoločnosti by bola, že sa správa ako všetci mladí ľudia. Il fait la cour ? une jeune et jolie femme a že v spoločnosti zbehlý manžel by tým mal byť len polichotený.

- Áno, áno, - zamračene pripustil Levin, - ale ty si si niečo všimla?

- Nielen ja, aj Stiva. Po čaji mi rovno povedal: Je crois que Veslovskij fait un petit brin de cour ? Kitty? - No výborne, to som chcel počuť. Vyhodím ho, - vyhlásil Levin.

- Zbláznil si sa? - vykríkla zdesene Dolly. - Spamätaj sa, Kosťa, preboha! - rozosmiala sa. - No teraz môžeš ísť za Fanny, - obrátila sa k Maši. - Nie, ak už tak chceš, ja to poviem Stivovi. On ho odvezie. Akože čakáte hostí. Aj tak do tohto domu nepasuje.

- Nie, nie, ja si to vybavím.

- Pohádaš sa…?

- Kdeže. Pre mňa to bude zábava, - Levinovi sa naozaj veselo zablysli oči. - A veď jej odpusť, Dolly! Už to nespraví, - povedal na adresu malej hriešnice, ktorá nešla za Fanny, ale váhavo stála pred matkou a upierala na ňu spod obočia vyčkávací pohľad.

Mama na ňu pozrela. Dievčatko vypuklo v plač, zaborilo sa hlavou mame do lona, Dolly jej položila na hlavu chudú, nežnú ruku.

"Nemáme s ním predsa nič spoločné!" pomyslel si Levin a šiel hľadať Veslovského.

Keď prechádzal cez predsieň, kázal zapriahnuť do koča, že sa pôjde na stanicu.

- Včera sa dolámali perá, - odpovedal sluha.

- No tak tarantas, ale rýchlo. Kde je hosť?

- Šli do svojej izby.

Levin zastihol Vasenku vo chvíli, keď si pri vybalenom kufri a porozkladaných nových romanciach skúšal gamaše, zrejme si chcel ísť zajazdiť na koni.

Či už bolo v Levinovej tvári niečo zvláštne, a či Vasenka sám pocítil, že ce petit brin de cour , ktorý si dovolil, bol v tejto rodine neúnosný, dosť na tom, keď sa Levin zjavil, upadol do menších rozpakov (pokiaľ sa to mladému spoločensky ostrieľanému človeku vôbec môže stať).

- Jazdíte v gamašiach?

- Áno, je to oveľa hygienickejšie, - odpovedal Vasenka a vyložil si tučnú nohu na stoličku, zapäl spodný háčik a usmial sa veselo, dobrácky.

Bol to bezpochyby výborný chlapec a Levinovi ho prišlo ľúto, aj sa sám za seba hanbil, hanbil sa ako hostiteľ, keď si povšimol vo Vasenkovom pohľade tieň plachosti.

Na stole ležal úlomok palice, zlomili ju dnes spoločne pri gymnastike, keď sa pokúšali nadvihnúť zvlhnuté bradlá. Levin chytil úlomok do rúk a začal oblamovať rozštiepený koniec - nevedel, ako má začať.

- Chcel som… - a zmĺkol, no tu si pripomenul Kitty a všetko, čo sa stalo, pevne mu pozrel do očí a pokračoval: - Kázal som pre vás zapriahnuť.

- A tomu mám ako rozumieť? - začudoval sa Vasenka. - Niekam sa pôjde?

- Vy pôjdete na stanicu, - zamračene povedal Levin, obštipkávajúc koniec palice.

- Odchádzate, alebo sa niečo stalo?

- Stalo, čakám hostí, - Levin čoraz rýchlejšie oblamoval silnými prstami konce rozštiepenej palice. - Nie, nečakám hostí, ani sa nič nestalo, ale prosím, aby ste odcestovali. Moju nezdvorilosť si vysvetlite, ako chcete.

Vasenka sa vystrel.

- Prosím vás, aby ste mi vysvetlili… - povedal dôstojne, keď konečne pochopil.

- Nemôžem vám nič vysvetliť, - povedal Levin ticho a pomaly, aby nebolo vidieť, ako sa mu trasú čeľuste. - A lepšie bude, ak sa nebudete vypytovať.

A keďže už nebolo na palici čo oblamovať, Levin zaťal prsty do hrubšieho konca, rozštiepil ju po dĺžke a padajúci kus starostlivo zachytil.

Tie napäté ruky, tie svaly, ktoré dnes ráno omaciaval na gymnastike, a blýskavé oči, tichý hlas a trasúce sa čeľuste boli, zdá sa, presvedčivejšie ako slová. Vasenka stisol plecami a poklonil sa s pohŕdavým úškrnom.

- Smiem sa stretnúť s Oblonským?

Stisnutie pliec a úškrn Levina nerozhádzali. "Čo iné mu ostáva?" pomyslel si.

- Hneď vám ho sem pošlem.

- Čo je to za nezmysel! - zvolal Stepan Arkaďjič, keď sa od priateľa dozvedel, že ho vyhadzujú z domu, a vyhľadal Levina v záhrade, kde sa prechádzal, vyčkávajúc hosťov odchod. - Mais c'est ridicule! Čo ti sadlo na nos? Mais c'est du dernier ridicule! Čo sa ti na tom nevidí, ak mádenec… No Levina to asi pochytilo poriadne, lebo nanovo zbledol, keď Stepan Arkaďjič začal vec rozoberať, a chvatne ho prerušil: - Prosím ťa, zadrž! Nemôžem inak! Hanbím sa veľmi aj pred tebou aj pred ním. No myslím si, že preňho odísť nebude až taká tragédia, no mne a mojej žene je jeho prítomnosť trápna.

- Preňho je to však urážka! Et puis c'est ridicule! - A pre mňa je to aj urážka, aj mučenie! A ja za nič nemôžem, nemám sa tu prečo trápiť!

- No toto som od teba nečakal! On peut ?tre jaloux, mais ? ce point, c'est du dernier ridicule! Levin sa prudko zvrtol pobral sa ďalej do aleje a tu chodil sám hore-dolu. Čoskoro začul hrkot tarantasu a spoza stromov videl, ako sa Vasenka na sene (ako na potvoru v tarantase nebolo sedadlo) a vo svojej škótskej čapičke, nadskakujúc na hrboľoch, vezie alejou.

"A to je zas čo?" pomyslel si Levin, keď sluha vybehol z domu a tarantas zastavil. Šlo o strojníka, na ktorého Levin celkom zabudol. Strojník sa ukláňal a čosi Veslovskému vravel; potom vyliezol do tarantasu a spolu odišli.

Stepan Arkaďjič a kňažná boli Levinovým konaním pohoršení. A on sám sa cítil nielen vrcholne ridicule, no aj na celej čiare vinný a zahanbený; no keď si pripomenul, čo si so ženou vytrpeli, a spýtal sa sám seba, ako by konal, keby sa to zopakovalo, konštatoval, že takisto.

Jednako však boli koncom dňa všetci, okrem kňažnej, ktorá Levinovi jeho previnenie nemohla odpustiť, nezvyčajne rozjarení a veselí, ako deti po prestátom treste alebo dospelí po nejakej neľahkej oficiálnej audiencii, takže sa večer o Vasenkovom vyhodení, pravda, v neprítomnosti kňažnej, hovorilo už ako o dávnej udalosti. Varenka sa šla od smiechu popučiť, lebo Dolly, ktorá zdedila po otcovi zmysel pre humor, už po tretí či štvrtý raz a vždy s novými vtipnými dodatkami rozprávala, ako si kvôli hosťovi nové stužky pripínala a už vchádzala do salónu, keď vtom začula rachot rebrináka. A kto v rebrináku nesedí. - Vasenka osobne, v škótskej čapici, aj s romancami a gamašami na sene.

- Keby si bol aspoň do koča kázal zapriahnuť! Ale nie, a zrazu počúvam: "Zastavte!" No reku, vzali ho na milosť. A tu vidím, usadili k nemu tučného Nemca a šibli do koní… Darmo som si stužky pripínala… 16 Daria Alexandrovna uskutočnila, čo si predsavzala - vybrala sa k Anne. Bolo jej síce ľúto, že tým zarmúti sestru a spôsobí nepríjemné chvíle jej mužovi, vediac, že Levinovci sú v práve, keď s Vronským nechcú nič mať; pokladala si však za povinnosť Annu navštíviť, ukázať jej, že jej city ostávajú nezmenené, i keď sa zmenila Annina situácia.

Aby nezaťažila Levinovcov, poslala do dediny najať kone; no Levin sa to dozvedel a zahrnul ju výčitkami: - Kde si, prosím ťa, nabrala, že mi je tvoj výlet proti srsti? A keby aj, ešte ťažšie by som znášal, keby si si nevzala moje kone, - vravel. - Ani raz si mi vážne nepovedala, že chceš ísť. A najímať si kone v dedine je po prvé pre mňa nanajvýš nepríjemné a po druhé, ak by sa na to aj niekto podujal, určite by ťa napokon nedoviezol, to najmä. Kone predsa mám, zober si ich, ak ma nechceš uraziť.

Daria Alexandrovna teda ponuku prijala a v určený deň Levin švagrinej prichystal štvorku koní aj s prieprahom - boli to kone ťažné a jazdecké; na pohľad záprah síce nebol pekný, ale aspoň dovezie Dariu Alexandrovnu na miesto určenia za jeden deň. Práve v tom čase potreboval kone aj pre kňažnú, ktorá odchádzala, aj pre pôrodnú asistentku, a tak s tým mal dosť starostí, no pohostinnosť mu nedovolila, aby Daria Alexandrovna, jeho hosť, najímala kone inde, okrem toho vedel, že dvadsať rubľov, koľko by ju cesta stála, sú pre ňu veľké peniaze; Daria Alexandrovna bola totiž vo veľkej finančnej tiesni a Levinovci mali pocit, že sa to týka aj ich.

Daria Alexandrovna dala na Levina a vyrazila pred svitaním. Cesta bola dobrá, povoz pohodlný, kone bežali veselo a na kozlíku sedel namiesto lokaja kancelista, čo sa mal o ňu starať. Daria Alexandrovna zadriemala a zobudila sa, až keď sa blížili k prícestnému hostincu, kde mali meniť kone.

Na čaji bola u toho bohatého gazdu, čo aj Levin na ceste k Svijažskému, a keď sa pozhovárala so ženami o deťoch a so starkým o grófovi Vronskom, ktorého si ten nevedel vynachváliť, o desiatej sa pohla ďalej. Doma, večne zaujatá deťmi, nemala nikdy čas rozmýšľať. Zato teraz, na tejto štvorhodinovej ceste, všetky dosiaľ potláčané myšlienky sa jej doslova vyrojili v hlave, a dôkladne, ako ešte nikdy, si rozobrala celý svoj doterajší život. Tieto myšlienky jej samej prichodili čudné. Sprvu rozmýšľala o deťoch, mala o ne starosť, aj keď jej kňažná, a predovšetkým Kitty (na ňu sa spoliehala najviac) sľúbili, že na ne budú dávať pozor. "Len aby Maša zase nevystrájala a Grišu aby kôň nekopol, a ten Lilin žalúdok aby sa ešte väčšmi nepokazil." No potom terajšie problémy vystriedali problémy blízkej budúcnosti. Začala rozmýšľať o tom, že túto zimu bude treba v Moskve najať nový byt, vymeniť nábytok v salóne a dať ušiť bundičku najstaršej dcére. Potom sa pred ňou vynorili problémy vzdialenejšej budúcnosti: čo bude s deťmi. "S dievčatami to ešte ako-tak pôjde," rozmýšľala, "ale čo s chlapcami? Teraz sa ešte, chvalabohu, môžem venovať Grišovi, ale len preto, že som momentálne voľná, že nerodím. So Stivom, pochopiteľne rátať nemôžem. S pomocou dobrých ľudí z nich niečo vychovám - ale ak budem musieť zase rodiť…" A prišla jej na um myšlienka, ako chybne sa traduje, že je kliatbou žien v bolesti rodiť deti. "Čože rodiť, ale vynosiť - to je zúfalé," pomyslela si, keď si predstavila posledné tehotenstvo a smrť dieťaťa. A vybavila si rozhovor s mladou ženou v prícestnom hostinci. Na otázku, či má deti, odpovedala tá mladá žena veselo: - Mala som dcérenku, ale Boh ju k sebe povolal, v pôste som ju pochovala.

- A veľmi za ňou smútiš? - spýtala sa Daria Alexandrovna.

- Čo už mám až tak smútiť! Náš dedko má aj tak vnúčat fúru. Iba trápenie je s tým. Ani robiť, ani nič. Iba príťaž.

Táto odpoveď inak celkom milej, dobrosrdečnej ženy sa videla Darii Alexandrovne až odporná, no teraz si na jej slová nevdojak spomenula. V týchto cynických slovách bolo aj zrnko pravdy.

"A vôbec," rozmýšľala Daria Alexandrovna, keď si tak spätne premietla tých pätnásť rokov manželstva, "tehotenstvo, nevoľnosť, otupený intelekt, ľahostajnosť voči svetu, a najmä pokazenie postavy. Ešte aj Kitty, ten utešený púčik, aj tá oškaredela, no ja som vtedy vyzerala strašne. Pôrod, muky, nepredstaviteľné muky, ten posledný okamih… no a potom pridájanie, noci bez spánku, a tie strašné bolesti…"

Daria Alexandrovna sa už len pri predstave bolestivo popukaných bradaviek striasla, a to zažívala skoro pri každom dieťati. "A potom detské choroby, ten večný strach; potom výchova, mrzké sklony (spomenula si na priestupok malej Maše v malinčí), učenie, latinčina - všetko je také záhadné a ťažké. A vrchol všetkého - keď dieťa zomrie." A zase sa vynorila krutá spomienka na smrť najmladšieho dieťaťa, čo večne trýznila jej materinské srdce, bolo to dojčiatko, chlapček, umrel na záškrt, vybavil sa jej pohreb, ľahostajnosť, čo zo všetkých strán obklopovala tú malú ružovú rakvu, a vlastnú, osamelú, srdce trhajúcu bolesť zoči-voči tomu bledému čielku so zvlnenými vláskami, tým prekvapene otvoreným ústočkám, čo sa na okamih mihli, kým rakvu neprikryli malým ružovým vekom s krížikom zo zlatej šnúry.

"A načo je to všetko? Čo z toho všetkého bude? To, že svoj život prežijem v ustavičnom zhone, raz tehotná, raz dojčiaca, večne nahnevaná, ušomraná, sama zmordovaná a iných mordujúca, mužovi odporná, a popri mne vyrastú nešťastné, zle vychované a chudobné deti. Aj teraz, nebyť leta u Levinovcov, neviem, ako by sme sa boli pretĺkli. Isteže, Kosťa a Kitty sú natoľko taktní, že to ani necítime; ale to tiež nemôže naveky trvať. Prídu deti a nebudú nám môcť pomáhať, veď ani teraz nemôžu bohvieako vyskakovať. A bude nám môcť pomáhať otec, čo si skoro nič nenechal? Čiže ani deti nevládzem sama vychovať, iba ak s pomocou iných a s veľkým ponižovaním. Pravda, ak predpokladám najlepší prípad - že deti už nebudú umierať a už ich voľajako vychovám. Prinajlepšom z nich nebudú ničomníci. To je všetko, čo môžem chcieť. A kvôli tomu koľko trápenia, námahy… Celý život zničený!" Znovu si pripomenula, čo povedala tá mladica, a zas ju pochytil hnus pri tej spomienke; no nemohla neuznať, že v tých slovách bolo aj zrnko drsnej pravdy.

- Michajla, ešte je to ďaleko? - spýtala sa Daria Alexandrovna kancelistu, aby sa striasla myšlienok, čo ju desili.

- Od tejto dediny údajne sedem vierst.

Koč zišiel z cesty na mostík. Po moste šiel húf rozjarených, zvonivo a veselo diškurujúcich ženičiek s povrieslami cez plecia. Na chvíľu zastali na moste a zvedavo sa obzerali za kočom. Všetky tváre, ktoré sa k Darii Alexandrovne obrátili, videli sa jej zdravé, veselé, a priam ju dráždili výrazom životnej radosti. "Každý si žije, každý sa teší zo života," uvažovala Daria Alexandrovna ďalej, keď vyšli na kopec a ženičky sa jej stratili z dohľadu a zase sa príjemne kolísala - kone šli klusom - na mäkkých pružinách starého koča, "a mňa akoby vypustili z väzenia, z ubíjajúceho sveta, až teraz som sa na okamih spamätala. Všetci si žijú spokojne: tieto ženičky, sestra Nathalie, Varenka aj Anna, ku ktorej idem, len ja nie.

Annu by najradšej roztrhali. Prečo? Som ja azda lepšia? Nuž ja mám aspoň muža, ktorého mám rada. Nie, pravda, tak, ako by som ho chcela mať rada, ale mám ho rada, a Anna svojho rada nemala. Čím sa previnila? Chce žiť. To nám Boh dal do vienka. Celkom možné, že by som aj ja tak spravila. A dodnes neviem, či som dobre spravila, že som ju v tom hroznom období, vtedy, keď prišla za mnou do Moskvy, poslúchla. Mala som vtedy zanechať muža a začať od začiatku. Mohla som milovať a byť naozaj milovaná. Takto je to vari lepšie? Nevážim si ho. Nepotrebujem ho," rozmýšľala o mužovi, "a tak ho trpím. Je to lepšie? Vtedy som sa mohla ešte niekomu páčiť, ešte som bola pekná," ďalej rozmýšľala Daria. Alexandrovna a mala chuť sa pozrieť do zrkadla. Malé cestovné zrkadielko mala v kapse, bola by ho rada vytiahla; no keď pozrela na kočišov chrbát a chrbát kníšúceho sa kancelistu, uvedomila si, že by sa zahanbila, keby sa niektorý z nich obrátil, a zrkadlo nevybrala.

No aj bez pohľadu do zrkadla si pomyslela, že ešte ani teraz nie je neskoro, a spomenula si na Sergeja Ivanoviča, ktorý bol k nej neobyčajne milý, na Stivovho kamaráta, dobráka Turovcyna, ktorý sa s ňou staral o deti, keď ochoreli na šarlach, a bol do nej zaľúbený. A ešte tu bol istý mladíček, podľa ktorého, ako žartom konštatoval manžel, je zo všetkých sestier najkrajšia. A Daria Alexandrovna snovala tie najvášnivejšie a najfantastickejšie ľúbostné romány. "Anna konala viac ako správne a ja jej veru nebudem nič vyčítať. Je šťastná, spravila šťastným aj toho druhého, a nie je pochovaná ako ja, a iste je, ako vždy, svieža, múdra, rozhľadená," premýšľala Daria Alexandrovna a potmehúdsky úsmev jej zahral na perách najmä preto, že rozmýšľajúc o Anninom románe, súbežne s ním si predstavovala svoj vlastný, veľmi mu podobný, s vybájeným ideálom muža, čo by bol do nej zaľúbený. Aj ona by sa ako Anna so všetkým priznala mužovi. A keď si predstavila mužov údiv a rozpaky pri tejto správe, musela sa nevdojak usmiať.

A takto snívajúc doviezla sa k miestu, kde hradská odbočovala do Vozdviženského.

17 Kočiš zastavil štvorzáprah a obzrel sa napravo, na pole raže, kde sedeli pri voze sedliaci. Kancelista sa zberal zoskočiť z koča, no potom si to rozmyslel a pánovito si zavolal sedliaka k sebe. Len čo zastali, vetrík, povievajúci za jazdy, ustal; spotené kone zlostne odháňali ovady, čo ich v mihu oblepili. Kovový cengot, čo sa niesol od voza, kde si sedliaci nakúvali kosy, zatíchol. Jeden zo sedliakov sa zdvihol a pohol sa ku koču.

- Pánty ti zhrdzaveli, či čo!? - okríkol kancelista sedliaka, čo zvoľna kládol bosé nohy na hrbolce nevychodenej, suchej cesty. - Nože rezkejšie!

Kučeravý dedko s vlasmi podviazanými lykom, s chrbtom tmavým od potu zrýchlil krok, pri koči zastal a opálenou rukou sa chytil blatníka.

- Vozdviženské, do kaštieľa, ku grófovi? - opakoval. - Vyjdeš na briežok. Skrútneš doľava. Potom pôjdeš po rovnom a tam ho zaraz uvidíš. A za kým to idete? Rovno za ním?

- A čo, deduško, doma sú? - neurčito formulovala Daria Alexejevna, lebo nevedela, ako sa má sedliaka spýtať na Annu.

- Vari hej, - povedal sedliak a zaprestupoval bosými nohami v prachu, ostali v ňom zreteľné odtlačky chodidla a piatich prstov. - Vari hej, - zopakoval, zjavne mal chuť pozhovárať sa. - Včera im prišli hostia. Hostí ako maku… Čo chceš? - Obrátil sa k mládencovi, čo mu čosi kričal od voza. - Akurát! Toť šli tadeto na koňoch kosačku si obzrieť. Teraz už budú vari doma. A vy ste skade…?

- Zďaleka, - povedal kočiš a vyliezol na kozlík. - Tak vravíte, že to už nie je ďaleko?

- Ako vravím, skrútneš doľava a tam ho zaraz uvidíš, - vravel a brnkal po blatníku.

Pridal sa k nim parobok, mocný, územčistý.

- A našla by sa u vás robota pri žatve? - spýtal sa ich.

- Neviem, duša moja.

- Ako vravím, skrútneš doľava a tam ho zaraz uvidíš, - húdol svoje sedliak, ktorý sa navidomoči nerád lúčil s cestujúcimi, ešte sa nevyvravel.

Kočiš šibol do koní, no len čo zabočili, sedliak zakričal: - Stoj! Hej, dobrý človek! Nože zastaň! - volali dva hlasy.

Kočiš zastal.

- Práve idú! Tamto! - zakričal sedliak. - Ale uháňajú! - ukázal na štyroch jazdcov a dve osoby, čo sa viezli po ceste v bričke.

Bol to Vronskij s džokejom, Veslovskij a Anna na koňoch a kňažná Varvara so Svijažským v bričke. Vyšli si na prechádzku a zároveň si chceli obzrieť nové žatevné stroje.

Keď koč zastal, jazdci prešli do kroku. Prvá šla Anna s Veslovským po boku. Niesla sa pokojne na anglickom koni, nízkom, statnom, s pristrihnutou hrivou a krátkym chvostom. Jej krásna hlava s čiernymi vlasmi, derúcimi sa spod vysokého klobúka, plné plecia, tenký driek v čiernom jazdeckom úbore a vôbec celé to pokojné a graciózne držanie tela Dolly doslova ohromili.

V prvom okamihu sa jej zdalo neslušné, že Anna jazdí na koni. V myšlienkach Darie Alexandrovny sa totiž spájala dámska jazda na koni s predstavou mladistvej ľahkovážnej koketérie, ktorá, podľa jej mienky, bola v Anninej situácii nemiestna, keď si ju však obzrela zblízka, hneď sa s jej jazdou zmierila. Nešlo len o celkovú eleganciu, všetko na Anne bolo také prosté, pokojné a dôstojné, či v držaní tela, úbore alebo v pohyboch, že nič na svete nemohlo byť prirodzenejšie.

Popri nej šiel na rozohnenom sivom jazdeckom koni Vasenka Veslovskij v škótskej čapici s vejúcimi stuhami, tučné nohy mal natiahnuté dopredu a bol nepochybne sám sebou unesený - Daria Alexandrovna nemohla pri pohľade naňho potlačiť veselý úsmev. Za nimi šiel Vronskij. Sedel na tmavohnedom čistokrvnom koni, rozhorúčenom rýchlym cvalom. Pritiahol uzdu, aby koňa zdržal.

Za ním klusal drobný človiečik v džokejskom úbore. Svijažskij s kňažnou doháňali jazdcov v novučkej bričke s mohutným vraným klusákom.

Annina tvár sa vo chvíli, keď v drobnej postavičke, utiahnutej v kúte koča, spoznala Dolly, rozžiarila radostným úsmevom. Zhíkla, nadskočila v sedle a pohnala koňa do galopu. Pri koči bez pomoci zoskočila z koňa a pridŕžajúc si jazdeckú sukňu, pobehla k Dolly.

- Aj som dúfala, aj som si netrúfala. Takáto radosť! Vôbec si nevieš predstaviť, ako sa teším! - vravela a chvíľami sa pritískala tvárou k Dolly a bozkávala ju, chvíľami sa od nej odkláňala a s úsmevom si ju prezerala.

- Vidíš, Alexej, tomuto sa vraví radosť! - obzrela sa na Vronského, čo zosadol z koňa a blížil sa k nim.

Vronskij si zložil vysoký sivý klobúk a pristúpil k Dolly.

- Neviete si predstaviť, ako sa vám tešíme, - povedal s veľavýznamným dôrazom a odhalil v úsmeve pevné biele zuby.

Vasenka Veslovskij ostal v sedle, len si zložil čapicu a privítal hosťa radostným zavírením stúh nad hlavou.

- To je kňažná Varvara, - odvetila Anna na Dollin spýtavý pohľad, keď sa brička priblížila k nim.

- Áh! - zatiahla Daria Alexandrovna a v tvári sa jej nechtiac odzrkadlila nevôľa.

Kňažná Varvara bola teta jej muža, vedela o nej všetko už dávno a nevážila si ju. Vedela, že kňažná Varvara celý svoj život príživníčila u bohatých príbuzných; no že býva teraz u Vronského, u človeka pre ňu cudzieho, to ju za mužovu rodinu priam urazilo. Anna si všimla, ako sa Dolly zatvárila, a zmiatla sa, začervenala, vypustila z rúk sukňu a potkla sa o ňu.

Dolly pristúpila k bričke, čo zastala, a chladne sa kňažnej pozdravila. Aj Svijažského poznala. Spýtal sa, ako sa vodí jeho čudáckemu priateľovi a jeho mladej žene, prebehol pohľadom po koňoch, čo sa k sebe nehodili, a po koči s poplátanými blatníkmi, a navrhol dámam, aby sa ďalej viezli v bričke.

- A ja sa odveziem v tomto vehikli, - navrhol. - Kôň je pokojný a kňažná poháňa majstrovsky.

- Nie, zostaňte, ako ste boli, - povedala Anna, keď k nim prišla, - my dve sa povezieme v koči, - vzala pod pazuchu Dolly a odviedla ju.

Daria Alexandrovna sa nevedela vynadívať na ten prepychový, nevídaný koč, na tie nádherné kone, na tie elegantné, oslňujúce postavy, čo ju obklopovali. No zo všetkého najväčšmi ju ohromila premena, čo sa odohrala s jej milovanou Annou, ktorú tak dobre poznala. Iná žena, menej vnímavá, ktorá by Annu nepoznala z minulosti a najmä ktorá by nebola premýšľala o veciach, o akých premýšľala cestou Daria Alexandrovna, nebola by si na Anne nič zvláštne všimla. No Dolly teraz priam očarila chvíľková krása na Anninej tvári, príznačná pre ženy v období, keď milujú a sú milované. Všetko v jej tvári, či výrazné jamôčky na lícach a brade, či línia úst, úsmev, ktorý akoby poletoval okolo jej tváre, či jas očí, gracióznosť a rýchlosť pohybov, plný hlas, ba aj spôsob, akým podráždene-milo odpovedala Veslovskému, čo si od nej pýtal dovolenie sadnúť na jej koňa, aby ho naučil galopu z pravej nohy - to všetko bolo nanajvýš príťažlivé; a zdalo sa, že Anna si je toho vedomá a teší ju to.

Keď sa obe ženy usadili v koči, zrazu boli v rozpakoch. Annu priviedol do rozpakov Dollin pozorný, skúmavý pohľad; Dolly zas to, že po Svijažského poznámke o vehikli sa nevdojak zahanbila za starý špinavý koč, do ktorého si s ňou Anna sadla. Kočiš Filip a kancelista prežívali čosi podobné. Kancelista, aby nejako zakryl rozpaky, horlivo dámy usádzal, no kočiš Filip sa zachmúril a už vopred sa obrnil proti tejto vonkajšej prevahe. Ironicky sa usmial, keď pozrel na vraného klusáka, a povedal si, že ten vraník, zapriahnutý do bričky, je dobrý len na prechádzky, ale štyridsať vierst v horúčave by bez odpočinku neprešiel.

Sedliaci do jedného vstali a zvedavo, veselo pozorovali zvítanie sa s hosťom a trúsili poznámky.

- Ako sa potešili, iste sa dlho nevideli, - prehodil kučeravý starký s lykom vo vlasoch.

- Ej, ujko Gerasim, ale by ten vraný žrebec vrtko snopy vozil, čo?

- Nože sa dívajte! Tá v gatiach, to je ženská? - spýtal sa jeden z nich a ukázal na Vasenku Veslovského, čo sa usádzal do dámskeho sedla.

- A ba, chlap. Nevidel si, ako sa šikovne vyšvihol?

- A čo, chlapi, dnes spať nebudeme?!

- Teraz chceš spať?! - namietol starký a pozrel na slnce. - Kdeže je už poludnie! Ber hrablice, a hybaj!

18 Anna pozrela na Dollinu chudú, strhanú tvár - vo vráskach bolo plno prachu - a chcela povedať, čo si práve myslela: totiž, že Dolly schudla; no keď si uvedomila, že ona opeknela, čo jej potvrdil aj Dollin pohľad, len si vzdychla a rozhovorila sa o sebe.

- Pozeráš na mňa, - začala, - a iste sa v duchu spytuješ, či môžem byť v mojej situácii šťastná. Nuž, aj sa hanbím priznať; ale ja… som až hriešne šťastná. Akoby mi boli počarili, je to ako sen, keď človeka chytá hrôza, bojí sa, a zrazu sa zobudí a zistí, že nieto dôvodu báť sa. Ja som sa zobudila. Mám za sebou utrpenie, strašné veci, no teraz som už dlho, najmä od tých čias, čo sme tu, taká šťastná…! - povedala a pozerala do Dolliných očí s nesmelou otázkou.

- Taká som rada! - s úsmevom preriekla Dolly, nechtiac chladnejšie, ako chcela. - Teším sa s tebou. Prečo si mi nepísala?

- Prečo…? Pretože som sa neodvážila… zabúdaš na moju situáciu… - Mne si sa neodvážila? Keby si vedela, ako ja… Ja si myslím… Daria Alexandrovna chcela rozpovedať, na čo myslela dnes ráno, no teraz sa jej to nevidelo vhodné.

- O tom si koniec koncov povieme neskôr. A čo sú to tam za staviská? - spýtala sa s úmyslom zmeniť tému a ukázala na červené a zelené strechy, čo vykúkali spoza živých plotov, agátov a orgovánu. - Ako nejaké mestečko.

Anna však neodpovedala.

- Nie, nie! Čo si myslíš o mojej situácii, aký je tvoj názor, aký? - naliehala.

- Podľa mňa… - Daria Alexandrovna nabrala dych, no práve vtedy sa prehnal okolo nich, ťažko sa nadhadzujúc v dámskom zamatovom sedle, v krátkom žakete Vasenka Veslovskij, ktorý napokon donútil koňa vyraziť do galopu z pravej nohy.

- Ide mu to, Anna Arkadievna! - zakričal.

Anna naňho ani len nepozrela; no Darii Alexandrovne sa zase pozdalo, že v koči sa pustiť do tohto dlhého rozhovoru nie je vhodné, a preto sa vyjadrila len stručne.

- Ja si nič nemyslím, - povedala, - vždy som ťa mala rada, a keď máme niekoho radi, máme radi celého človeka, aký je, a nie, akého by sme chceli mať.

Anna odvrátila pohľad od priateľkinej tváre a prižmúrila oči (to bol nový zvyk, Dolly si ho dosiaľ u nej nevšimla) v zadumaní, chcela plne vniknúť do zmyslu tých slov. Keď si ich vyložila po svojom, pozrela na Dolly.

- Ak by si mala na duši nejaké hriechy, budú ti odpustené, že si sem prišla a že si toto povedala.

A Dolly videla, ako jej vstúpili slzy do očí. Mlčky stisla Anne ruku.

- Tak aké sú to stavby? A koľko ich je! - zopakovala po krátkej odmlke svoju otázku.

- To sú domy pre personál, fabrika, stajne, - odpovedala Anna. - A tamto sa začína park. Všetko bolo zanedbané, Alexej to dal do poriadku. Veľmi má rád tento majetok a do hospodárenia sa doslova vrhol, čo by som si o ňom nikdy nebola pomyslela. Mimochodom, je to taká všestranná povaha! Do čoho sa chytí, všetko perfektne spraví. Nielenže sa nenudí, ale priam vášnivo pracuje. Ako ho ja vidím, stal sa z neho rozšafný, skvelý hospodár, ba v gazdovaní vari až trocha skúpy. Ale len v tom. Kde ide o tisíce, tam neráta,- vravela s potmehúdskym radostným úsmevom, s akým ženy často hovoria o skrytých, len im zjavných vlastnostiach milovaného človeka. - Vidíš tamtú veľkú stavbu? To je nová nemocnica. Tak si myslím, že to bude stáť dobrých stotisíc. To je jeho najnovší dada . A vieš, prečo sa do toho pustil? Sedliaci ho prosili, aby im lúky dal lacnejšie, či čo, on odmietol, a ja som mu vyhodila na oči, že je skúpy. No, pravda, nielen to, ale všetko dokopy zapríčinilo, že začal stavať tú nemocnicu; chcel ukázať, chápeš, že ani trochu nie je skúpy. Môžeš si pomyslieť, c'est une petitesse , no ja ho za to ešte väčšmi ľúbim. No a teraz uvidíš dom. Ešte starootcovský, a zvonka sa na ňom nič nemenilo.

- Aký pekný! - zvolala Dolly a s mimovoľným obdivom sa zahľadela na nádherný dom so stĺporadím, čo sa vynáral z rozlične tónovanej zelene starých záhradných stromov.

- Však je pekný? A z domu, zhora, je nádherný výhľad.

Vošli do dvora vysypaného štrkom a vyzdobeného kvetmi, dvaja robotníci práve obkladali záhon neopracovanými pórovitými kameňmi; zastali pod krytým vchodom.

- Á, už sú doma! - poznamenala Anna, keď videla, že spred vchodu práve odvádzajú jazdecké kone. - Pekný kôň, pravda? Anglický. Môj najmilší. Priveď mi ho a nech donesú cukor. Gróf je kde? - spýtala sa dvoch vyobliekaných lokajov, čo k nej pribehli. - Aha, tamto je! - povedala, keď zbadala Vronského a Veslovského, ako idú k nim. - Kde ubytujeme kňažnú? - spýtal sa Vronskij po francúzsky Anny, no nepočkal, čo odpovie, ešte raz privítal Dariu Alexandrovnu a teraz jej aj bozkal ruku. - Hádam v tej veľkej izbe s balkónom, nie?

- Oj, nie, to by bolo ďaleko! Radšej v rožnej, častejšie sa uvidíme. No, poďme, - povedala Anna, pričom dávala svojmu miláčikovi cukor, ktorý jej medzitým priniesli.

- Et vous oubliez votre devoir, - prikázala Veslovskému, keď vyšiel pred dom.

- Pardon, j'en ai tout plein les poches, - odpovedal s úsmevom a vopchal prsty do vrecka na veste.

- Mais vous venez trop tard, - prehodila Anna a utrela si vreckovkou ruku - zamokril ju kôň, keď si bral cukor. Anna sa obrátila k Dolly: - Prišla si na dlhšie? Na jeden deň? To je vylúčené!

- Tak som sľúbila, a deti… - namietla Dolly v pomykove aj preto, že si musela vybrať z koča tašku, aj preto, že vedela, akú má veľmi zaprášenú tvár.

- Nie, Dolly, srdiečko… No, to sa ešte uvidí. Poďme, poďme! - a Anna zaviedla Dolly do jej izby.

Nebola to tá parádna izba, ktorú navrhol Vronskij, ale tá, za ktorú sa Anna Dolly ospravedlňovala. A tá izba, za ktorú sa bolo treba ospravedlňovať, priam hýrila prepychom, v akom Dolly v živote nebývala: pripomínala jej najluxusnejšie hotely v cudzine.

- Aká som šťastná, dušička! - prisadla si Anna vo svojom jazdeckom úbore na chvíľu k Dolly. - Porozprávaj mi o svojich doma. So Stivom som sa letmo videla. Nuž ale čo ten vie povedať o deťoch. Ako sa má môj miláčik Taňa? Už je z nej iste veľká slečna!

- Veru slečna, - vzdychla si Daria Alexandrovna a sama sa začudovala, že tak chladne hovorí o svojich deťoch. - U Levinovcov si žijeme ako v božom koši, - dodala.

- Keby som bola vedela, - povedala Anna, - že mnou nepohŕdaš… Všetci ste mohli bývať u nás. Veď Stiva je Alexejov starý dobrý kamarát, - dodala a z ničoho nič sa začervenala.

- Áno, ale keď je nám tam dobre… - v rozpakoch odpovedala Dolly.

- No ja len od veľkej radosti táram do sveta. Ale sa teším, srdce moje! - Anna ju zase bozkala. - Ešte si mi nepovedala, ako a čo si o mne myslíš, a ja chcem všetko vedieť. A som rada, že ma uvidíš takú, aká naozaj som. Ide mi predovšetkým o to, aby si ľudia nemysleli, že chcem čosi svetu dokázať. Vôbec nič nechcem dokázať, jednoducho chcem žiť; a okrem samej seba nechcem nikomu škodiť. Na to mám právo, je tak? Napokon, to by bola dlhá debata, ešte to dôkladne rozoberieme. Teraz sa idem preobliecť, tebe pošlem chyžnú.

19 Keď Daria Alexandrovna osamela, obzrela si izbu pohľadom domácej panej. Všetko, čo videla cestou k domu i v ňom samom, keď ním prechádzala, ako aj teraz v izbe, všetko pôsobilo na ňu dojmom hojnosti a elegancie a onoho nového európskeho luxusu, o akom sa dočítala iba v anglických románoch, no v Rusku, a ešte k tomu na dedine, ho dosiaľ nikdy nevidela. Všetko, počnúc francúzskymi modernými tapetami až po koberec, ktorým bola vystlaná celá izba, bolo nové. Posteľ bola perovaná, s matracom a so zvláštnym hlávikom a s hodvábnymi obliečkami na malých hlavničkách. Mramorové umývadlo, toaletný stolík, pohovka, stoly, bronzové hodiny na kozube, stóry a portiéry - všetko bolo drahé a nové.

Aj vyfintená chyžná, čo prišla v účese a šatách modernejších, ako mala Dolly, ponúknuť svoje služby, bola práve taká nová a drahá ako celá izba. Darii Alexandrovne síce dobre padla jej zdvorilosť, upravenosť a ochota, ale necítila sa v jej spoločnosti dobre; hanbila sa pred ňou za svoj zaplátaný kabátik - na nešťastie jej ho omylom pribalili. Hanbila sa práve za tie záplaty a poštopkané miesta, ktorými sa doma pýšila. Doma bolo každému jasné, že na šesť kabátikov treba dvadsaťštyri aršínov nansuku po šesťdesiat kopejok, čo je dokopy vyše pätnásť rubľov, nerátajúc prípravu a prácu, a tých pätnásť rubľov bolo treba najprv ušetriť. Ale pred chyžnou sa akosi hanbila, bolo jej trápne.

Darii Alexandrovne poriadne odľahlo, keď sa zjavila jej dávna známa, Annuška. Vyfintenú chyžnú odvolali k panej a Annuška ostala pri Darii Alexandrovne.

Annuška sa zjavne potešila jej príchodu, ústa sa jej nezavreli. Dolly si všimla, že by rada povedala svoj názor na situáciu panej, najmä pokiaľ ide o lásku a oddanosť grófa k Anne Arkadievne, lenže Dolly ju vždy rýchlo zastavila.

- Pri Anne Arkadievne som vyrástla, drahšia sú mi ako čokoľvek na svete. A my ich nemáme čo súdiť. A ak je to raz taká láska… - Daj toto, prosím ťa, oprať, ak sa dá, - prerušila ju Daria Alexandrovna.

- Áno, prosím. Na malé pranie máme dve ženy, veľké sa robí strojmi. Gróf sám na všetko dozerajú. Taký muž… Dolly bola rada, keď Anna svojím príchodom urobila koniec Annuškiným rečiam.

Anna sa preobliekla do celkom jednoduchých batistových šiat. Dolly si tieto šaty dôkladne obzrela. Vedela, čo taká jednoduchosť značí, za aké peniaze sa nadobúda.

- Stará známa, však? - kývla Anna na Annušku.

Po Anniných rozpakoch neostalo ani stopy. Bola celkom uvoľnená a pokojná. Dolly zistila, že aj vzrušenie, ktoré sa Anny pri jej príchode zmocnilo, už celkom vyprchlo, správanie mala povrchné a ľahostajné, akoby sa boli dvierka do priečinku s citmi a intímnymi myšlienkami zatvorili.

- Ako sa drží tvoja malá, Anna? - spýtala sa Dolly.

- Annie? (Tak volala svoju dcéru Annu.) Zdravá je. Skvele sa popravila. Chcela by si ju vidieť? Môžeme ísť, ukážem ti ju. Veľmi sme sa natrápili, - pustila sa rozprávať, - s pestúnkami! Dojka bola Talianka. Pekná, ale hlúpa! Chceli sme ju prepustiť, no malá si na ňu zvykla, a tak je ešte stále u nás.

- A ako sa vyriešilo tamto…? - Dolly sa chcela spýtať, ako sa bude dievčatko volať: no keď si všimla Anninu tvár, zrazu takú zachmúrenú, zmenila zmysel otázky. - A ako ste to vyriešili? Už ste ju odstavili?

Anna však porozumela.

- Nie to si chcela vedieť, však? Chcela si sa spýtať na jej meno? Mám pravdu? To trápi Alexeja. Nemá meno. Vlastne je Kareninová, - pokračovala Anna a prižmúrila oči natoľko, že sa jej mihalnice spojili.

- Napokon, - tvár sa jej zrazu vyjasnila, - aj o tom si povieme neskôr. Teraz poďme, ukážem ti ju. Elle est tr?s gentille. Už sa batolí.

Luxus, čo Dariu Alexandrovnu v celom dome tak ohromoval, tu v detskej ju ohromil ešte väčšmi. Boli tu vozíčky, objednané z Anglicka, prístroje, v ktorých sa dieťa učí chodiť, ďalej špeciálne zhotovená pohovka v tvare biliardu, kde dieťa môže liezť, hojdačky a zvláštne nové vaničky. Všetko bolo z Anglicka, pevné a kvalitné a nepochybne veľmi drahé. Izba bola priestranná, vysoká a svetlá.

Keď vošli, malá sedela iba v košieľočke na vysokej stoličke pri stole a jedla bujón, práve sa ním pooblievala. Kŕmila ju, a zrejme aj spolu s ňou jedla, slúžka, Ruska, čo mala na starosti detskú izbu. Dojky ani pestúnky tam nebolo; obe boli v susednej miestnosti, odkiaľ aj doliehal čudný francúzsky džavot, iba po francúzsky sa totiž mohli dohovoriť.

Na Annin hlas sa vo dverách zjavila vyparádená vysoká Angličanka nepríjemnej tváre a nepoctivého výrazu, a hneď sa začala, potriasajúc plavými lokňami, ospravedlňovať, hoci jej Anna nič nevyčítala. Po každom Anninom slove Angličanka chvatne niekoľko ráz za sebou zopakovala: "Yes, my lady."

Dievčatko s čiernym obočím, čiernymi vlasmi, červenými líčkami, s tielkom obtiahnutým pevnou ružovou kožtičkou, sa Darii Alexandrovne zapáčilo - aj keď sa pri pohľade na ňu ako na novú osobu netvárilo najprívetivejšie - ba pochytila ju pri pohľade na to kypiace zdravie závisť. Spôsob, akým malá liezla, sa jej tiež páčil. Ani jedno z jej detí to tak nerobilo. Keď ju posadili na koberec a vzadu jej podkasali košieľku, bola neobyčajne chutná. Ako nejaké zvieratko obzerala si veľkými čiernymi blýskavými očami dospelých, zrejme ju tešilo, že sa páči, usmiata a s rozkročenými nohami sa rázne oprela rukami o zem, zadoček rýchlo pritiahla a zase preložila rúčky o kúsok ďalej.

No celkové ovzdušie detskej izby, a predovšetkým Angličanka, sa Darii Alexandrovne vôbec nepáčili. Skutočnosť, že Anna, taká znalkyňa ľudí, si vzala k dieťaťu túto nesympatickú, nedôstojnú Angličanku, vysvetľovala si Daria Alexandrovna tým, že do takej nezvyčajnej rodiny, ako bola Annina, by poriadna vychovávateľka nešla. Daria Alexandrovna si hneď po niekoľkých slovách všimla aj to, že Anna, dojka, pestúnka a maličká netvoria zžitý celok a že matkina návšteva nie je tu bežným zjavom. Anna chcela dievčatku podať hračku, ale nevedela ju nájsť.

Najčudnejšie bolo, že na otázku, koľko má maličká zubov, nevedela dať Anna presnú odpoveď a o posledných dvoch nevedela vôbec.

- Niekedy mi je z toho nanič, že som tu taká zbytočná, - vzdychla si Anna, ako vychádzala z izby s podobranou vlečkou, aby nezmietla hračky, čo sa povaľovali pri dverách. - S prvorodeným to bolo inakšie.

- Ja som myslela, že naopak, - nesmelo namietla Daria Alexandrovna.

- Ó, to nie! Asi už vieš, že som sa stretla so Seriožom, - povedala Anna s prižmúrenými očami, akoby hľadela na niečo v nesmiernej diaľke. O tom si napokon povieme neskôr. Ver mi, cítim sa, akoby pred mňa vyhladnutú zrazu postavili výdatný obed - neviem, do čoho sa prv pustiť. Výdatný obed pre mňa si ty a naše budúce, s iným nemysliteľné debaty; a ja teraz neviem, o čom prv začať. Mais je ne vous ferai grâce de rien. Musím sa ti vyspovedať. Hej, a ešte by si mala mať prehľad o spoločnosti, ktorú u nás nájdeš, - pokračovala. - Začnem dámami. Kňažná Varvara. Poznáš ju, a ja poznám tvoju a Stivovu mienku o nej. Stiva vraví, že cieľom jej života je dokázať svoju prevahu nad tetou Katerinou Pavlovnou; to všetko je pravda; no je to dobrá duša a ja jej za mnohé vďačím. V Petrohrade som istý čas veľmi potrebovala un chaperon . A práve vtedy sa mi priplietla do cesty. Veľmi mi uľahčila situáciu. Vidím, že nechápeš celú ťarchu mojej situácie… totiž v Petrohrade, - dodala. - Tú som dokonale vyrovnaná a šťastná. No, o tom, neskôr. Musím ti ich vymenovať zaradom. Ďalej Svijažskij - prézes a veľmi poriadny človek, no čosi od Alexeja chce. Chápeš, teraz, keď sme sa usadili na dedine, a k tomu ten majetok - Alexej sa môže stať veľmi vplyvným človekom. Ďalej Tuškevič - toho si stretla u Betsy. Teraz ho dali do výslužby, a tak prišiel k nám. Alexej vraví, že patrí k ľuďom, ktorí môžu byť veľmi príjemní, ak ich človek berie tak, akými sa chcú zdať, et puis, il est comme il faut , ako vraví kňažná Varvara. Potom Veslovskij… toho poznáš. Veľmi milý chlapec, - povedala a šibalský úsmev jej zaihral na perách. - A čo je pravdy na tej neuveriteľnej historke s Levinom? Veslovskij to porozprával Alexejovi, no my tomu neveríme. II est tr?s gentil et naif , - vyhlásila zase s tým úsmevom. - Muži potrebujú rozptýlenie, a Alexej potrebuje publikum, preto mi na tej spoločnosti tak záleží. U nás musí byť rušno a veselo, aby Alexej nezatúžil po niečom novom. Ďalej sa stretneš so správcom, Nemcom; je to dobrý človek a vo svojom odbore sa vyzná. Alexej si na ňom veľmi zakladá. Potom lekár, mladý človek, nedá sa povedať, že stopercentný nihilista, ale vieš, jedáva nožom… ale dobrý lekár teda je. Ďalej architekt… Une petite cour .

20 - No tak tu máte Dolly, kňažnú, čo ste po nej tak túžili, - povedala Anna, keď spolu s Dariou Alexandrovnou vyšla na priestrannú kamennú terasu, kde v chládku za palmami sedela kňažná Varvara a vyšívala pre grófa Alexeja Kirilloviča poťah na kreslo. - Vraví síce, že do obeda už nič jesť nebude, no predsa len rozkážte niečo podať, ja zatiaľ pohľadám Alexeja a všetkých sem privediem.

Kňažná Varvara prijala Dolly milo a troška protektorsky, a hneď jej začala vysvetľovať, že sa u Anny usadila preto, lebo ju vždy mala radšej ako jej sestra Katerina Pavlovna, tá, čo Annu vychovala, a že teraz, keď sa od Anny všetci odvrátili, pokladá si za povinnosť pomôcť jej v tomto prechodnom, no najťažšom období.

- Manžel pristane na rozvod, a potom sa opäť utiahnem do svojej samoty, no teraz môžem byť užitočná tu, čím si spĺňam svoju povinnosť, aj keď mi to ťažko padne - nie tak ako ostatní. A aká si len milá, ako dobre si spravila, že si prišla! Žijú si ako tí najvzornejší manželia; Boh ich bude súdiť, nám to neprislúcha. A či takí Biriuzovskij a Avenievová… Napokon aj Nikandrov, Vasiliev s Mamonovovou, a Liza Neptunovová… Nikto predsa proti tomu nič nemal! A skončilo sa to tak, že ich všetci prijímali. A potom, c'est un intérieur si joli, si comme il faut. Tout-?-fait ? ľanglaise. On se réunit le matin au breakfast et puis on se sépare. A až do obeda si robí každý, čo chce. Obed je o siedmej. Stiva dobre urobil, že ťa poslal. Musí sa ich držať. Vieš, Vronskij môže prostredníctvom matky a brata hocičo zariadiť. A potom, vykonajú tu veľa dobrého. Nehovoril ti o svojej nemocnici? Ce séra admirable - všetko je z Paríža.

- Vyrušila ich Anna, ktorá našla pánov pri biliarde, a teraz sa spolu s nimi vrátila na terasu. Do obeda mali ešte veľa času, počasie bolo krásne, a preto uvažovali o návrhoch, ako stráviť tie dve hodiny, čo ostávali do obeda. Vo Vozdviženskom bolo veľa možností ako stráviť čas, a každá bola iná ako v Pokrovskom.

- Une partie de lawn-tennis , - navrhol Veslovskij so svojím pôvabným úsmevom. - Zase budeme hrať spolu, Anna Arkadievna.

- Nie, na tenis je teplo; radšej sa pôjdeme prejsť do parku, aj člnkovať sa môžeme, aspoň Daria Alexandrovna uvidí naše brehy, - navrhol Vronskij.

- Ja súhlasím so všetkým, - vyhlásil Svijažskij.

- Myslím, že Dolly by sa najradšej šla prejsť, však? A potom by sme sa mohli ísť člnkovať, - povedala Anna.

Pri tom aj ostalo. Veslovskij a Tuškevič šli na kúpalisko, sľúbili, že prichystajú člnok a počkajú na ostatných.

V dvoch pároch sa pobrali cestičkou, Anna so Svijažským a Dolly s Vronským. Dolly bola v celkom novom prostredí, kde sa tak náhle ocitla, trochu neistá a ustaraná. Abstraktne, teoreticky, Annin krok nielenže ospravedlňovala, ale ho aj schvaľovala. Aj ona hriešnu lásku na diaľku nielen odpúšťala, dokonca ju závidela, čo je u bezúhonne mravných, fádnosťou svojho mravného života vyčerpaných žien dosť častý zjav. Okrem toho mala Annu z úprimného srdca rada. No v skutočnosti, keď ju tak videla v kruhu ľudí, čo jej boli cudzí, s tými ich noblesnými spôsobmi, pre Dariu Alexandrovnu takými nezvyčajnými, bolo jej akosi trápne. Predovšetkým neznášala kňažnú Varvaru, odpúšťajúcu všetko pre pohodlie, v ktorom si hovela.

Vo všeobecnosti, abstraktne, Dolly Annin krok schvaľovala, ale hľadieť na človeka, kvôli ktorému ten krok urobila, jej bolo ťažko. A Vronskij sa jej okrem toho nikdy nepáčil. Pokladala ho za nadutca a nevidela na ňom nič také, na čo by mohol byť hrdý - iba ak na to svoje bohatstvo. No tu, vo vlastnom dome, jej mimovoľne imponoval väčšmi ako prv, a v jeho prítomnosti nemohla byť uvoľnená. Pri ňom prežívala čosi podobné ako pri chyžnej kvôli kabátiku. Ako mala v prítomnosti chyžnej zmiešaný pocit hanby či stiesnenosti kvôli záplatám, tak v jeho prítomnosti sa nevedela zbaviť zmiešaného pocitu hanby či stiesnenosti kvôli sebe samej.

Dolly zmätene hľadala tému na rozhovor. Predpokladala, že pri jeho hrdosti mu musia chvály na jeho dom a park zle padnúť, ale nakoľko inú tému nenašla, predsa mu len povedala, že sa jej dom veľmi páči.

- Áno, je to nádherná stavba a navyše v peknom starobylom štýle.

- Veľmi sa mi páči dvor pred vchodom. Bolo to tak aj predtým?

- Oj, nie! - povedal a tvár sa mu rozžiarila od radosti. - Keby ste ho tak boli videli tejto jari!

A začal ju upozorňovať, najprv zdržanlivo, potom čoraz zápalistejšie, na rozličné podrobnosti úpravy domu a parku. Bolo vidieť, že ho zdokonalenie a okrášlenie kúrie stálo veľa úsilia, že priam dychtí popýšiť sa pred novým človekom a že ho chvály Darie Alexandrovny úprimne tešia.

- Ak nie ste ešte ustatá a nemocnica vás zaujíma, nie je to ďaleko. Poďme ta, - pozrel jej do tváre, aby sa presvedčil, či sa naozaj nenudí.

- A ty pôjdeš, Anna? - oslovil Annu.

- Pôjdeme. Dobre? - obrátila sa k Svijažskému. - Mais il ne faut pas laisser le pauvre Veslovskij et Tuškevič se morfondre l? dans le bateau. Treba im po dakom odkázať. Veru, pekný pomník po sebe zanechá, - pokračovala Anna obrátená k Dolly s tým potmehúdsky zasväteným úsmevom, s akým sa už predtým o nemocnici zmienila.

- Ó, to je nákladná záležitosť! - zvolal Svijažskij. Aby to však nevyzeralo, že Vronskému vo všetkom prikyvuje, vzápätí mierne kriticky poznamenal: - Predsa len sa čudujem, gróf, - povedal, - že vy, čo toľko robíte pre zdravie ľudu, ste voči školám taký ľahostajný.

- C'est devenu tellement commun les écoles, - odpovedal Vronskij. - O to mi nejde, chápete, jednoducho - baví ma to. Nuž tadeto sa ide k nemocnici, - povedal Darii Alexandrovne a ukázal na bočný východ z aleje.

Dámy si otvorili slnečníky a vyšli na bočnú cestičku. Po niekoľkých zákrutách prešli bráničkou a Daria Alexandrovna zazrela na vyvýšenine pred sebou veľkú červenú stavbu dômyselného tvaru, už skoro hotovú. V prudkom slnku sa oslepivo blyšťala zatiaľ ešte nenatrená plechová strecha. Vedľa dokončenej stavby ťahala sa dohora druhá, ešte obložená lešením; na lešení stáli murári v zásterách, kládli tehly, nanášali na ne maltu z vedier a vyrovnávali murivo latami.

- Ako vám to ide od ruky! - poznamenal Svijažskij. - Keď som tu bol minule, o streche nebolo ani chýru.

- Na jeseň bude všetko hotové. Vnútri je už skoro všetko dokončené, - povedala Anna.

- A táto nová stavba bude čo?

- Byt pre lekára a lekáreň, - odpovedal Vronskij, a keď zbadal staviteľa, čo sa k nim v krátkom kabáte blížil, ospravedlnil sa dámam a vykročil mu oproti.

Obišiel vápennú jamu, odkiaľ murári naberali vápno, zastal pri ňom a začal mu čosi horlivo vykladať.

- Štít ešte stále vychádza akosi nižšie, - odpovedal Anne na otázku, čo je vo veci.

- Veď som vravela, že základy treba zdvihnúť, - poznamenala Anna.

- Áno, prirodzene, Anna Arkadievna, to by bolo najlepšie, - povedal staviteľ, - no už sa nedá nič robiť.

- Hej, veľmi ma to zaujíma, - prisvedčila Anna Svijažskému, ktorého prekvapili jej staviteľské znalosti. - Nová budova by mala harmonizovať s nemocnicou. Nuž ale vymyslelo sa to dodatočne a stavať sa už začalo bez plánu.

Keď Vronskij povedal staviteľovi všetko, čo mal, pripojil sa zase k dámam a zaviedol ich do nemocnice.

Aj keď zvonka sa ešte dorábali rímsy a na prízemí sa maľovalo, na poschodí bolo už takmer všetko hotové. Keď vystúpili po širokom železnom schodišti na plošinku, odbočili z nej do prvej priestrannej miestnosti. Steny mali mramorovú štukatúru, velikánske celistvé obloky boli už vsadené, iba parketová dlážka ešte nebola dohotovená a stolári, čo práve ohobľovávali vyčnievajúci štvorec, nechali prácu prácou, zložili si tkanice, ktorými mali prichytené vlasy, a panstvu sa pozdravili.

- To je čakáreň, - povedal Vronskij. - Tu bude len písací pult, stôl, skriňa.

- Sem, sem prejdite. Nechoď k obloku, - zavolala Anna, skúšajúc či už maľovka uschla. - Alexej, už je to suché, - dodala.

Z čakárne vyšli na chodbu, tu im Vronskij ukázal nový systém ventilácie. Potom ukázal mramorové vane, postele so zvláštnymi perami. Potom im rad-radom poukazoval všetky izby, sklad, miestnosti na bielizeň, ďalej pece nového typu, vozíky, čo budú po chodbách nehlučne rozvážať potrebné veci, a ešte veľa všeličoho. Svijažskij všetko ocenil ako človek, ktorý pozná všetky novoty. Dolly sa dosiaľ nevídaným veciam len čudovala, a keďže im chcela porozumieť, podrobne sa na všetko vypytovala, čo Vronského očividne tešilo.

- Áno, myslím, že to bude v Rusku jediná dokonale vybavená nemocnica, - povedal Svijažskij.

- A pôrodnícke oddelenie tu nebude? - spýtala sa Dolly. - Tak by sa na dedine zišlo. Často som… Aj keď bol Vronskij človek zdvorilý, skočil jej do reči: - Toto nie je nijaká pôrodnica, ale nemocnica, a je určená pre všetky choroby okrem infekčných, - vysvetlil. - Ale toto si pozrite… - a potisol k Darii Alexandrovne rekonvalescenčné kreslo, práve na objednávku privezené. - Len pozrite. - Sadol si do kresla a dal ho do pohybu. - Pacient nemôže chodiť, ešte je slabý, prípadne má choré nohy, ale vzduch potrebuje, a tak sa na ňom vozí, prechádza… Daria Alexandrovna sa o všetko zaujímala, všetko sa jej veľmi páčilo, no zo všetkého najviac sa jej páčil sám Vronskij s tým svojím nepredstieraným naivným zápalom. "Áno, je to veľmi milý, dobrý človek," pomyslela si zavše, keď ho prestala počúvať, a len sa naňho, v duchu sa vžívajúc do Anny, dívala a vnímala výraz jeho tváre. Natoľko sa jej teraz v tom oduševnení páčil, že celkom chápala, ako sa mohla Anna do neho zaľúbiť.

21 - Nie, veď kňažná bude už ustatá, a kone ju nezaujímajú, - povedal Vronskij Anne na jej návrh, aby zašli do žrebčinca, kde si Svijažskij chcel pozrieť nového žrebca. - Vy len choďte, ja kňažnú odprevadím, aspoň sa pozhovárame, - dodal, - ak sa vám bude páčiť, - obrátil sa k Dolly.

- Do koní sa teda naozaj nerozumiem, ale s vami sa rada pozhováram, - odvetila Daria Alexandrovna trošku začudovane.

Z tváre Vronského totiž vyčítala, že niečo od nej chce. A nemýlila sa. Len čo prešli bránkou späť do parku, pozrel za Annou, a keď sa presvedčil, že ich už nemôže ani vidieť, ani počuť, začal: - Iste ste už uhádli, že by som sa rád s vami pozhováral, - povedal a oči sa mu smiali, keď na ňu pozrel. - A som si aj istý, že ste Anne úprimne naklonená. - Zložil si klobúk, vytiahol vreckovku a utrel si ňou plešivejúcu hlavu.

Daria Alexandrovna nepovedala nič, len naňho vystrašene pozrela. Keď sa ocitli sami, zrazu ju pochytila úzkosť: vyľakali ju jeho rozosmiate oči a prísny výraz v tvári.

Hlavou sa jej mihli najrozličnejšie dohady, o čom sa s ňou bude chcieť zhovárať: "Začne ma prehovárať, aby sme k nim prišli s deťmi na návštevu, a ja budem nútená odmietnuť; alebo aby som v Moskve dala dokopy spoločnosť pre Annu… Alebo nepôjde o Vasenku Veslovského a jeho vzťah k Anne? Alebo aj Kitty, o tom, že sa cíti vinný?" Rátala len s čímsi nepríjemným, no o čom sa s ňou Vronskij chcel zhovárať, neuhádla.

- Máte na Annu veľký vplyv, má vás veľmi rada, pomôžte mi.

Daria Alexandrovna uprela spýtavo-plachý pohľad na jeho energickú tár, ktorá sa tu celá, tu miestami vynárala z tieňa líp do slnka, a zas ju pohltil tieň, a čakala, ťahajúc za sebou paličku po štrku.

- Ak ste už k nám ako jediná z Anniných bývalých priateliek prišli - kňažnú Varvaru nerátam - chápem to tak, že ste neprišli preto, že našu situáciu pokladáte za normálnu, ale preto, že vidiac celú jej tragiku, Annu predsa len máte rada a chcete jej pomôcť. Je to tak? - spýtal sa a pozrel na ňu.

- Ó, áno, - odpovedala Daria Alexandrovna a zatvorila slnečník, - ale… - Nie, - prerušil ju a neuvedomujúc si, že tým privádza svoju spoločníčku do trápnej situácie, nevdojak zastal, takže aj Dolly musela zastať.

- Nieto človeka, čo by hlbšie, mocnejšie ako ja precítil, aká je Annina situácia ťažká. Je to pochopiteľné, ak mám tú česť, že vo mne vidíte človeka, čo má srdce. A precítiť to viem preto, lebo ja som tú situáciu zapríčinil.

- Chápem, - povedala Daria Alexandrovna a mimovoľne ocenila, že to povedal tak tvrdo a úprimne. - No práve preto, že sa pokladáte za pôvodcu všetkého, obávam sa, že zveličujete, - dodala. - Annino postavenie v spoločnosti musí byť ťažké, to chápem.

- Hotové peklo! - povedal chvatne a zamračil sa. - Ťažko si predstaviť krutejšie morálne muky ako tie, čo prežila za dva týždne v Petrohrade… prosím, uverte mi.

- To áno, ale tu, dovtedy, pokým sa Anne… ani vám nezažiada vrátiť do spoločnosti… - Spoločnosť! - zvolal opovržlivo. - Načo už je mne spoločnosť?

- Dovtedy - a to môže byť navždy - budete šťastní a pokojní. Na Anne vidím, že je šťastná, dokonale šťastná, už mi to stačila zvestovať, - pokračovala Daria Alexandrovna s úsmevom; a mimovoľne pritom zapochybovala, či je Anna skutočne šťastná.

No zdalo sa, že Vronskij o tom nepochybuje.

- Áno, áno, - povedal. - Viem, že sa už spamätala z tej hrôzy; je šťastná. Blaží ju prítomnosť. Ale ja…? ja sa bojím budúcnosti… Prepáčte, chcete sa ešte prechádzať?

- Ani nie, vlastne je mi to jedno.

- No tak si tuto sadnime.

Daria Alexandrovna si sadla na záhradnú lavičku v zákutí. Zastal si pred ňou.

- Vidím, že je šťastná, - zopakoval a Daria Alexandrovna ešte silnejšie zapochybovala o Anninom šťastí. - No môže to takto ísť ďalej? Či sme konali dobre, či zle, to je iná otázka; kocky sú už hodené, - povedal a prešiel z ruštiny do francúzštiny, - a my sme spätí na celý život. Sme spätí pre nás najsvätejším putom, putom lásky. Máme dieťa, a môžeme mať ďalšie. Lenže zákon a všetky okolnosti nášho postavenia sú také, že sa vynorí tisíc komplikácií, ktoré Anna momentálne, keď okrieva na duši po všetkých tých útrapách a skúškach, nevidí a vidieť nechce. A to je pochopiteľné. Ale ja pred nimi nemôžem zatvárať oči. Podľa zákona je moja dcéra nie moja, ale Kareninova. Odmietam také klamstvo! - zvolal s energickým, odmietavým gestom a pozrel zachmúrene s otázkou na Dariu Alexandrovnu.

Daria Alexandrovna nepovedala nič, len na neho pozrela. Pokračoval: - A zajtra sa mi môže narodiť syn, môj syn, a podľa zákona bude - Karenin, a nebude ani dedičom môjho mena, ani môjho majetku, a keby sme aj neviem ako boli šťastní v našej rodine a mali neviemkoľko detí, mňa s nimi nebude navonok nič spájať. Budú Kareninovci. Vžite sa do tejto strašnej, nevýslovne strašnej situácie! Pokúšal som sa o tom hovoriť s Annou. Ju to rozčuľuje. Nič nechápe a ja jej nemôžem povedať všetko. Teraz sa na to pozrite z druhej strany. Som šťastný, že ma Anna miluje, ale musím čosi robiť. Zamestnanie som si našiel a som naň hrdý a pokladám ho za ušľachtilejšie ako zamestnanie mojich bývalých priateľov pri dvore a vojsku. A už by som nemenil svoju prácu za ich prácu, to je isté. Pracujem tu, nemusím nikam chodiť a som šťastný, spokojný, k blaženosti nám už nič nechýba. Páči sa mi, čo robím. Cela n'est pas un pis-aller, naopak… Darii Alexandrovne neušlo, že sa na tomto mieste akosi zamotáva, a hoci nechápala celkom toto odbočenie od témy, cítila, že keď už raz začal hovoriť o svojich intímnych záležitostiach, o ktorých nemôže hovoriť s Annou, nenechá si pre seba nič a že jeho práca na dedine patrí do tej istej sféry intímnych myšlienok ako jeho vzťah k Anne.

- Nuž teda ďalej, - pokrčoval už pokojne. - Ide tu predovšetkým o to, že keď niečo robím, musím mať istotu, že moje dielo nezanikne spolu so mnou, že bude mať dedičov - a to ja nemám. Vžite sa do položenia človeka, čo vopred vie, že deti, ktoré má s milovanou ženou, nebudú jeho, ale kohosi, kto ich nenávidí a nechce o nich vedieť. To je predsa strašné.

Zmĺkol od veľkého rozrušenia.

- Áno, pochopiteľne, viem si to predstaviť. No čo tu môže spraviť Anna? - spýtala sa Daria Alexandrovna.

- Áno, čo môže? Tu som vlastne pri koreni veci, - povedal, ovládajúc sa len s najväčším úsilím. - Anna môže, závisí to od nej… Veď aj preto je rozvod potrebný, aby som sa mohol obrátiť na panovníka so žiadosťou o adoptovanie. A to závisí od Anny. Jej muž s rozvodom súhlasil - vtedy to váš muž všetko vybavil. Ani teraz by proti tomu nič nemal, to viem. Len mu treba napísať. Vtedy rovno povedal, že ak Anna bude chcieť, nebude jej robiť prekážky. Pravda, - zamračil sa, - aj v tom je kus farizejskej krutosti, akej sú schopní len títo ľudia bez srdca. Musí predsa vedieť, aké utrpenie jej spôsobuje každá zmienka o ňom, pozná ju, a predsa trvá na liste. Chápem, je to pre ňu strašné. No dôvody sú také závažné, že treba passer par dessus toutes ces finesses de sentiment. Il y va du bonheur et de l'existence d'Anne et de ses enfants. O mňa tu nejde, hoci aj mne je ťažko, veľmi ťažko, - povedal, akoby sa vyhrážal komusi zato, že jemu je ťažko. - Nuž tak, kňažná, vás sa bezočivo chytám ako jedinej záchrany. Pomôžte mi ju prehovoriť, aby mu napísala a žiadala o rozvod!

- Áno, pravdaže, - odvetila Daria Alexandrovna zamyslene, lebo si živo predstavila svoje posledné stretnutie s Alexejom Alexandrovičom. - Áno, pravdaže, - zopakovala pevne, lebo si spomenula na Annu.

- Využite svoj vplyv na ňu, nech napíše. Nerád by som s ňou o tom hovoril, vlastne ani nemôžem.

- Dobre, pozhováram sa. No prečo na to sama nemyslí? - začudovala sa Daria Alexandrovna a z ničoho nič si spomenula na Annin nový čudný zvyk prižmurovať oči. A tu si uvedomila, že Anna prižmurovala oči najmä vtedy, ak šlo o intímne stránky života. "Akoby prižmurovala oči nad svojím životom, akoby nechcela vidieť všetko," pomyslela si. - Celkom iste sa s ňou pozhováram, kvôli sebe i k vôli nej, - sľúbila Daria Alexandrovna, keď jej Vronskij ďakoval. Vstali a pobrali sa k domu.

22 Anna našla Dolly už doma; pozorne sa jej zahľadela do očí, akoby s otázkou, o čom sa zhovárala s Vronským, nahlas sa však nespýtala.

- Už je vari čas obedovať, - povedala. - Ešte sme sa ani poriadne nevideli. Spolieham sa na večer. Teraz sa musím ísť preobliecť. Myslím, že aj ty. Na tej stavbe sme sa poriadne ufúľali.

Dolly šla do svojej izby a bolo jej do smiechu. Preobliecť sa nemala do čoho, pretože svoje najkrajšie šaty mala už na sebe; no aby dala nejako najavo, že sa chystá na obed, poprosila chyžnú, aby jej dala šaty do poriadku, vymenila manžety a mašličku, a na hlavu si založila čipky.

- Viac spraviť nebolo v mojich silách, - usmiala sa na Annu, ktorá za ňou prišla už v tretích neobyčajne jednoduchých šatách.

- Hej, my tu akosi veľmi dbáme na formu, - poznamenala, akoby sa ospravedlňovala za svoju parádu. - Alexej má radosť z tvojej návštevy ako z máločoho. Skoro sa do teba zaľúbil, - dodala. - Nie si ustatá?

Do obeda už nebolo času na rozhovor. Keď vošli do salónu, kňažná Varvara bola už tam, páni mali na sebe čierne žakety. Staviteľ mal frak. Vronskij predstavil Darii Alexandrovne lekára a správcu. Staviteľa jej predstavil ešte v nemocnici.

Tučný hlavný lokaj blysol svojou okrúhlou vyholenou tvárou a naškrobenou stuhou bieleho nákrčníka a ohlásil, že obed sa môže podávať; dámy vstali. Vronskij poprosil Svijažského, aby podal rameno Anne Arkadievne, a pristúpil k Dolly. Veslovskij predbehol Tuškeviča a podal rameno kňažnej Varvare, takže Tuškevič, správca a lekár sa pobrali do jedálne sami.

Obed, jedáleň, servis, obsluha, vína a jedlo nielenže zodpovedali celkovému rázu domu - novodobému luxusu - ale zdalo sa, že predstavujú jeho vrchol. Daria Alexandrovna vnímala tento dosiaľ nevidený luxus ako gazdiná, čo vedie dom - hoci si nerobila nádeje, že by z toho, čo tu vidí, mohla niečo využiť u seba doma, lebo veď pokiaľ ide o prepych, všetko bolo nad jej pomery - mimovoľne vnikala do všetkých podrobností a kládla si otázku, kto a do akej miery má na tom všetkom zásluhu. Vasenka Veslovskij, jej muž, ba i Svijažskij a veľa ľudí, ktorých poznala, nikdy na také niečo nepomysleli a slepo verili v to, čo by každý poriadny hostiteľ rád vsugeroval svojim hosťom, že totiž hladký chod domácnosti nestál jeho, hostiteľa, ani štipku námahy, že sa všetko deje samo od seba. Daria Alexandrovna však vedela, že sama od seba sa neurobí ani len ranná kašička deťom, preto takejto komplikovanej domácnosti a jej hladkému chodu musí ktosi venovať zvýšenú pozornosť. A z pohľadu Alexeja Kirilloviča, akým si obzrel stôl, zo znamenia, ktoré dal hlavou správcovi, a zo spôsobu, akým sa Darii Alexandrovny spýtal, či si vyberie studenú, či teplú polievku, sa dovtípila, že sa všetko deje vďaka starostlivosti domáceho pána. Od Anny to všetko zrejme nezáviselo o nič viac ako od Veslovského. Anna, Svijažskij, kňažná a Veslovskij boli všetci hostia, ktorí veselo konzumovali, čo sa im prichystalo.

Anna bola domácou paňou len pri usmerňovaní konverzácie. A túto konverzáciu, takú ťažkú pre domácu paniu pri malom stole, s ľuďmi typu správcu a staviteľa, čo boli z celkom iného sveta a usilovali sa obstáť zoči-voči nezvyčajnému luxusu a nemohli sa hlbšie zapojiť do všeobecnej debaty, túto ťažkú konverzáciu teda Anna usmerňovala s taktom, pre ňu príznačným, prirodzene, ba až s pôžitkom, ako si Dolly všimla.

Práve bola reč o tom, ako sa Tuškevič a Veslovskij museli sami člnkovať, a Tuškevič začal potom o posledných pretekoch v petrohradskom jachtárskom klube. No Anna vyčkala odmlku a hneď oslovila staviteľa, aby ho vytrhla z mlčania.

- Nikolaj Ivanyč bol prekvapený, - povedala o Svijažskom, - ako pokročila stavba odvtedy, čo tu bol naposledy; no aj ja, čo ta chodievam denne, denne sa čudujem, ako to rýchlo napreduje.

- S jeho jasnosťou sa výborne pracuje, - usmial sa staviteľ (človek úctivý a pokojný, vedomý si svojich predností). - Nie tak ako s gubernskými úradmi. Tam by sa popísali hory papiera, a ja len grófovi ohlásim, čo treba, a všetko si povieme dvoma-troma slovami.

- Americké metódy, - vsunul Svijažskij s úsmevom.

- Áno, prosím, tam sa stavia racionálne… Rozhovor sa zvrtol na zneužívanie moci v Spojených štátoch, ale Anna ho hneď previedla na inú tému, aby zasa vytrhla z mlčania správcu.

- Videla si už niekedy žacie stroje? - obrátila sa k Darii Alexandrovne, - Práve sme si ich boli obzrieť, keď sme sa stretli. Aj ja som ich videla prvý raz.

- Ako vlastne fungujú? - spýtala sa Dolly.

- Presne tak ako nožnice. Jedna doska a kopa maličkých nožničiek. Takto.

Anna chytila do svojich krásnych bielych, prsteňmi pokrytých rúk nôž a vidličku a znázornila, ako fungujú žacie stroje. Určite vedela, že sa z jej vysvetľovania nič nedá pochopiť, ale vedela aj to, že má príjemný hlas a krásne ruky, pokračovala teda vo vysvetľovaní.

- Vari skôr ako vreckové nožíky, - zaflirtoval si Veslovskij, čo z Anny nespúšťal oči.

Anna sa máličko usmiala, ale neodpovedala mu.

- Však to vyzerá ako nožnice, Karl Fiodoryč? - oslovila správcu.

- O ja, - odpovedal Nemec. - Es ist ein ganz einfaches Ding, - a začal vysvetľovať mechanizmus stroja.

- Škoda, že aj neviaže. Na viedenskej výstave som videl taký stroj, čo viaže drôtom, - povedal Svijažskij, - také čosi by bolo výhodnejšie.

- Es kommt darauf an… Der Preis vom Draht muss ausgerechnet werden. - A Nemec, vyburcovaný z mlčania, oslovil Vronského: - Da lässt sich ausrechnen, Erlaucht. - A Nemec už siahal do vrecka, kde mal ceruzku v zápisníčku, kde si všetko vypočítaval, no tu si spomenul, že sedí pri obede, a navyše zachytil aj Vronského chladný pohľad - tak sa ovládol. - Zu kompliziert, macht zu viel Klopot, - dokončil.

- Wünscht man Dochots, so hat man auch Klopots, - poznamenal Vasenka Veslovskij, robiac si z Nemca posmech. - J'adore ľallemand, - usmial sa opäť na Annu.

- Cessez, - zahriakla ho položartom, polovážne.

- Mysleli sme, že vás stretneme vonku, Vasilij Semionyč, - oslovila doktora, človeka chorľavého, - boli ste tam?

- Bol, ale som sa vytratil ako gáfor, - pokúsil sa o žart doktor.

- Čiže telesný pohyb ste mali.

- A ešte aký!

- No a tá starká sa má ako? Nejde o týfus, dúfam!

- Týfus, netýfus, nevyzerá to s ňou dobre.

- To mi je ľúto! - povedala Anna, a keď takto splatila zdvorilostnú daň personálu, venovala sa svojim.

- No darmo, Anna Arkadievna, podľa vášho vysvetlenia by sa nejaký stroj ťažko skonštruoval, - zažartoval Svijažskij.

- Ale prečo? - začudovala sa Anna a jej úsmev naznačoval, že vie, že jej výklad mechanizmu stroja bol čímsi chutný, čo si iste aj Svijažskij všimol. Pre Dolly bola Annina nová črta - mladistvá koketéria - nepríjemným prekvapením.

- Zato z oblasti staviteľstva má Anna Arkadievna obdivuhodné vedomosti, - poznamenal Tuškevič.

- Veru, veď som včera počul, ako Anna Arkadievna vravela - obločnice, plinty, - zamiešal sa Veslovskij. - Dobre som to povedal?

- Čo je na tom obdivuhodné, stačí mať otvorené oči a uši, - namietla Anna. - Vy určite ani to neviete, z čoho sa domy stavajú!

Daria Alexandrovna videla, že Anne koketný tón medzi Veslovským a ňou nevyhovuje, no že nevoľky doň sama upadá.

Vronskij v takomto prípade postupoval celkom inakšie ako Levin. Veslovského táraninám nepripisoval nijaký význam, naopak, v žartovaní ho povzbudzoval.

- Nože, Veslovskij, povedzte, čím sa spájajú tehly?

- Cementom, pochopiteľne.

- Bravo! A čo je cement?

- Čosi ako riedka kaša… či nie, skôr tmel, - odpovedal Veslovskij, čím vzbudil všeobecný smiech.

Rozhovor medzi stolujúcimi, okrem lekára, staviteľa a správcu, pohrúžených do hlbokého pochmúrneho mlčania, plynul hladko, zasekol sa len tu a tam, a to vtedy, keď sa zaťalo niekomu do živého. Keď sa to stalo Darii Alexandrovne, rozčúlila sa tak, že dokonca očervenela, a až neskôr si pripomínala, či nepovravela nejaké zbytočné nepríjemnosti. Svijažskij sa totiž rozhovoril o Levinovi, aké má čudné názory na stroje, vraj sú ruskému poľnohospodárstvu len na škodu.

- Nemám potešenie bližšie poznať toho pána Levina, - usmial sa Vronskij, - no pravdepodobne stroje, čo zavrhuje, v živote nevidel. A ak ich aj videl a vyskúšal, tak len povrchne, a iste to nebol zahraničný stroj, ale nejaký ruský. No aké názory si z toho potom môže utvoriť?

- Nuž aké, turecké, - prehodil Veslovskij, usmejúc sa na Annu.

- Neviem síce jeho názory obhájiť, - vzbĺkla Daria Alexandrovna, - jedno však môžem povedať, že je to človek vysoko vzdelaný, a keby tu bol, vedel by vám oponovať, ja nie.

- Mám ho veľmi rád, sme veľkí kamaráti, - začal Svijažskij s dobráckym úsmevom. - Mais pardon, il est un petit peu toque : tvrdí napríklad, že aj zemstvá, aj zmierovacie súdy sú zbytočné, a do ničoho sa nechce zapojiť.

- To je tá naša ruská ľahostajnosť, - povedal Vronskij, nalievajúc vodu z chladeného krčaha do krehkého pohára na stopke, - nebrať na vedomie povinnosti, ktoré nám ukladajú naše práva, a tým ich popierať.

- Nepoznám nikoho, čo by úzkostlivejšie dbal na svoje povinnosti, - rozhorčila sa Daria Alexandrovna, popudená Vronského povýšeneckým tónom.

- Ja naopak, - pokračoval Vronskij, ktorý sa pre akúsi príčinu cítil týmto rozhovorom dotknutý, - ja naopak, ako ma tu vidíte, som nesmierne povďačný za česť, ktorá mi bola preukázaná - vďaka Nikolajovi Ivanyčovi - (ukázal na Svijažského) tým, že som bol zvolený za čestného zmierovacieho sudcu. Myslím, že je mojou povinnosťou chodievať na zhromaždenia; prerokovať prípad sedliaka s koňom je pre mňa rovnako dôležité ako všetko ostatné, čo môžem spraviť. A budem si pokladať za česť, ak ma zvolia za radného. Iba tým sa môžem odvďačiť za výhody, ktoré ako statkár mám. Na nešťastie nie každý chápe, akí dôležití by mali byť v štáte veľkostatkári.

Daria Alexandrovna mala zvláštne pocity, keď počúvala, aký si je istý svojou pravdou doma, pri svojom stole. Pripomenula si, že aj Levin, ktorý zmýšľa celkom inak, býva doma, pri svojom stole, vo svojich názoroch zásadový. No Levina mala rada, a preto nadŕžala jemu.

- Teda môžeme s vami, gróf, pri budúcom zhromaždení rátať? - spýtal sa Svijažskij. - No treba sa nám vydať na cestu skôr, aby sme ôsmeho už tam boli. Pokladal by som si za česť, keby ste sa u nás cestou stavili!

- Ja zase v niečom dávam za pravdu tvojmu beau-fr?re, - zamiešala sa Anna. - Lenže v inom zmysle ako on, - dodala s úsmevom. - Obávam sa, že sa u nás v poslednom čase tie verejné povinnosti akosi priveľmi rozrástli. Kým v minulosti bola taká záplava úradníkov, že na každú záležitosť musel byť osobitný úradník, dnes všetko leží na verejných činiteľoch. Alexej je tu dokopy šesť mesiacov, a už je členom vari piatich či šiestich verejných ustanovizní - kurátorstvo, sudca, radný, porotca a nejaký poradca pri koňoch, či čo. Du train que cela va nebude mať na nič iné čas. A obávam sa, že pri takom množstve povinností bude všetka činnosť len formálna. A vy, Nikolaj Ivanyč, ste členom koľkých ustanovizní? - oslovila Svijažského. - Zo dvadsať ich bude?

Annin tón bol žartovný, ale vanulo z neho podráždenie. Daria Alexandrovna pozorne sledovala Annu aj Vronského, a hneď si to všimla. Aj to postrehla, že Vronského tvár pri tejto téme razom nadobudla vážny a zaťatý výraz. Keď si uvedomila i to, ako kňažná Varvara rýchlo spustila o petrohradských známych, len aby zmenila tému, a keď si spomenula, že Vronskij v parku akosi nevhod začal o svojej tunajšej činnosti, pochopila, že s otázkou verejnej činnosti je spätý akýsi intímny spor Anny a Vronského.

Obed, nápoje, servírovanie - to všetko bolo bezchybné, no celkové ovzdušie, neosobné a škrobené, ako to Daria Alexandrovna poznala z banketov a plesov, od ktorých si už odvykla, zapôsobila na ňu vo všedný deň a v úzkom kruhu nepríjemne.

Po obede sedela spoločnosť na terase. Potom sa hrali lawn-tennis. Hráči sa rozdelili na dve skupiny, rozostavili sa po oboch stranách napätej siete s pozlátenými stĺpikmi na vzorne splanírovanom a ubitom croquet grounde. Daria Alexandrovna sa pokúsila hrať, no dlho hru nevedela pochopiť, a keď jej konečne svitlo, čo a ako, bola už taká ustatá, že si sadla ku kňažnej Varvare a len hráčov pozorovala. Aj jej partner Tuškevič hru nechal tak; ostatní však hrali ešte dlho. Svijažskij a Vronskij hrali veľmi dobre a so všetkou vážnosťou. Pozorne sledovali loptičku, čo k nim prelietala, s rozmyslom, no nie lenivo pobehli k nej, vyčkali, kým sa odrazí, a potom loptičku presným, istým úderom rakety poslali ponad sieť. Veslovskij hral zo všetkých najhoršie. Priveľmi sa dal strhnúť hrou, no zato svojou bodrosťou oduševňoval ostatných. Jeho smiech a výkriky neumĺkali ani na chvíľu. Ako ostatní páni, aj on si - s dovolením dám - vyzliekol sako a jeho mohutná, švárna postava s bielymi rukávmi košele, červená, spotená tvár a prudké pohyby sa človeku až vrývali do pamäti.

Keď si Daria Alexandrovna v tú noc ľahla do postele, len čo zatvorila oči, hneď videla Vasenku Veslovského poskakovať po croquet grounde.

No pri hre nebolo Darii Alexandrovne bohvieako veselo. Nevidelo sa jej flirtovanie Veslovského a Anny, s ktorým ani tu neprestali, ani strojenosť dospelých, čo sa hrali detskú hru sami, bez detí. Aby však nepokazila ostatným náladu a nejako zabila čas, po oddychu sa znova zapojila do hry a tvárila sa, že ju to baví. Od rána sa jej zdalo, že hrá divadlo s lepšími hercami, ako je ona, a že jej zlý herecký výkon všetko len kazí.

Pôvodne mienila ostať dva dni, ak sa bude dobre cítiť. No podvečer pri hre sa rozhodla, že odíde už zajtra. Ubíjajúce materinské starosti, ktoré cestou tak znenávidela, zdali sa jej teraz po dni strávenom bez nich už v celkom inom svetle a volali ju domov.

Keď po večernom čaji a nočnom člnkovaní Daria Alexandrovna vošla do svojej izby, vyzliekla si šaty a dala sa posediačky na noc upravovať riedke vlasy, pocítila veľkú úľavu.

Dokonca aj predstava, že za ňou čochvíľa príde Anna, jej bola nepríjemná. Radšej by bola so svojimi myšlienkami sama.

23 Keď k nej Anna v nočnom úbore prišla, Dolly si už práve chcela ľahnúť.

Cez deň Anna niekoľko ráz začala o intímnych veciach, no zakaždým sa po niekoľkých slovách zháčila. "Neskôr, keď budeme samy, o všetkom si povieme. Mám toho toľko na srdci," vravela.

Teraz boli samy, Anna nevedela, čo má hovoriť. Sedela pri obloku, hľadela na Dolly a v duchu preberala zdanlivo nevysychajúce studnice intímnych tém, ale na nič neprišla. V tej chvíli mala dojem, že sa už všetko povedalo.

- No a Kitty ako žije? - spýtala sa s ťažkým vzdychom a pozrela previnilo na Dolly. - Povedz mi pravdu, Dolly, nehnevá sa na mňa?

- Či sa hnevá? To nie, - usmiala sa Daria Alexandrovna.

- Ale ma nenávidí, pohŕda mnou, však?

- Ó, nie! Ale vieš, také čosi sa neodpúšťa.

- Áno, áno, - Anna sa odvrátila a zahľadela sa do otvoreného obloka. - No ja som nebola na vine. A kto bol na vine? Čo je to byť na vine? Mohlo to vari byť inakšie? No, čo myslíš ty? Mohlo by sa stať, že by si nebola Stivovou ženou?

- Pravdu povediac, neviem. Nuž ale povedz mi… - Dobre, dobre, najprv skončime o Kitty. Je šťastná? On je údajne skvelý človek.

- Slabý výraz - skvelý. Nepoznám ušľachtilejšieho človeka.

- Ach, to som rada! Veľmi rada! Vraj slabý výraz - skvelý človek, - zopakovala.

Dolly sa usmiala.

- No rozprávaj mi o sebe. Máme pred sebou dlhý rozhovor. A zhovárala som sa s… - Dolly nevedela, ako má Vronského pomenovať. Ani gróf, ani Alexej Kirillovič jej akosi nesedel.

- S Alexejom, - pomohla jej Anna, - viem, že ste sa zhovárali. No ja som sa ťa chcela rovno opýtať, čo si myslíš o mne, o mojom živote?

- Takto zrazu je to ťažko. Naozaj neviem.

- Len mi povedz… Vidíš, ako žijem. No nezabúdaj, že si nás prišla pozrieť v lete, keď nie sme sami… Sme tu od začiatku jari, vtedy sme boli celkom sami a zase budeme, a nič iné si ani neželám. Ale predstav si, že by som tu žila bez neho, sama, a k tomu dôjde… Zo všetkého už vidím, že bude tráviť polovicu času mimo domu, - povedala vstávajúc a prisadla si bližšie k Dolly.

- Pochopiteľne, - nepripustila k slovu Dolly, ktorá chcela čosi namietnuť, - pochopiteľne, nasilu ho neudržím. Ani ho nedržím. Dnes sú dostihy, aj jeho kone tam pretekajú, ide ta. Som tomu veľmi rada. Ale predstav si mňa, uvedom si moju situáciu… Ale nechajme to! - Usmiala sa. - A o čomže sa s tebou zhováral?

- Vravel o tom, o čom chcem sama hovoriť, čiže mi je ľahko robiť advokáta: o tom, či tu nie je možnosť, či sa nedá… - Daria Alexandrovna sa zamotala, - napraviť, zlepšiť tvoju situáciu… Poznáš predsa môj názor… No aj tak, ak by sa to dalo, mala by si sa vydať… - Čiže rozvod? - zvolala Anna. - A vieš ty, že jediná žena, čo ma v Petrohrade prišla navštíviť, bola Betsy Tverská? Poznáš ju, nie? Au fond c'est la femme la plus dépravée qui existe. Mala pomer s Tuškevičom a klamala muža tým najhanebnejším spôsobom. A tá mi povedala, že kým sa moje postavenie nelegalizuje, nebude sa so mnou stýkať. Nemysli, že ťa chcem s ňou porovnávať… Poznám ťa, srdiečko moje. Len tak mimovoľne mi to zišlo na um… Tak čo ti to vlastne povedal? - zopakovala.

- Povedal, že trpí za teba, aj sám za seba. Možno si povieš, že je to egoizmus, ale je to egoizmus oprávnený a šľachetný! Rád by predovšetkým uzákonil svoju dcéru a bol tvojím manželom, aby mal na teba právo.

- Jestvuje žena, otrokyňa, čo by bola otrokyňou do tej miery ako ja, v mojej situácii? - prerušila ju Anna zachmúrene.

- No predovšetkým nechce… nechce, aby si trpela.

- To je vylúčené! Ďalej čo?

- Ďalej chce, a to plným právom, aby vaše deti mali meno.

- Aké deti? - s odvráteným pohľadom, žmúriac, spýtala sa Anna.

- Annie a ďalšie… - To môže byť pokojný, ďalšie deti nebudú.

- Ako môžeš vedieť, že nebudú?

- Nebudú, lebo ja nechcem.

A hoci bola Anna rozrušená, pri pohľade na Dollinu tvár, na ktorej sa zračil naivný výraz zvedavosti, údivu i hrôzy, musela sa usmiať.

- Lekár mi po mojej chorobe povedal… - To neverím! - zašepkala Dolly s naširoko otvorenými očami. Pre ňu to bol jeden z objavov, ktorého dosah a následky sú také nedozerné, že v prvej chvíli mala pocit, že ho naraz neobsiahne a ešte sa o ňom veľa, veľa narozmýšľa.

Objav, čo jej zrazu odhalil záhadu všetkých tých jedno či dvojdetných rodín, v nej vyvolal toľko myšlienok, dohadov a protichodných pocitov, že sa nezmohla na slovo, len rozšírenými očami začudovane pozerala na Annu. Práve o tom dnes cestou snívala, no keď sa teraz dozvedela, že to je možné, zdesila sa. Zdalo sa jej, že je to priveľmi jednoduché riešenie priveľmi ťažkého problému.

- N'est ce pas immoral? - bolo všetko, na čo sa po odmlke zmohla.

- Prečo by bolo? Uvedom si, mám len dve možnosti: byť v druhom stave, čo značí byť chorou, alebo byť priateľkou, družkou svojho muža, predsa mi je len mužom, - dokončila Anna zámerne povrchným a ľahostajným tónom.

- To áno, to áno, - povedala Dolly, ako počúvala svoje vlastné argumenty, no teraz sa jej už nevideli také presvedčivé.

- Pre teba, pre iné, - vravela Anna, akoby čítala Dolline myšlienky, - ešte môžu jestvovať pochybnosti; ale pre mňa… Musíš chápať, že nie som jeho manželka, miluje ma dovtedy, kým ma miluje. No a čím si udržím jeho lásku? Vari týmto?

Otrčila biele ruky pred brucho.

Ako to už býva vo chvíľach vzrušenia, myšlienky a spomienky priam vírili Dollinou hlavou. "Ja som Stivu nevedela upútať," rozmýšľala, "odišiel odo mňa k iným, a tá prvá, s ktorou ma oklamal, si ho krásou a bezstarostnosťou aj tak neudržala. Nechal ju a našiel si ďalšiu. Vari týmto Anna grófa Vronského upúta a udrží? Ak bude toto hľadať, nájde si toalety a spôsoby ešte príťažlivejšie a uvoľnenejšie. A nech sú jej obnažené ruky čo aké biele a krásne, jej plnoštíhle telo, jej planúca tvár v záplave čiernych vlasov akokoľvek úchvatné, nájde si ešte onakvejšie práve tak, ako ich hľadá a nachádza môj hnusný, úbohý a drahý muž."

Dolly si namiesto odpovede len vzdychla. Anne ten vzdych, vyjadrujúci nesúhlas, neušiel, no hovorila ďalej. V zásobe mala také presvedčivé argumenty, že sa na ne nedalo nič povedať.

- Vravíš, že to nie je správne? No treba to zvážiť, - pokračovala. - Nesmieš zabúdať, v akej som situácii. Ako by som mohla chcieť ešte deti? Nejde mi pritom o všetko to utrpenie, nebojím sa ho. Ale pomysli si, čo budú moje deti? Nešťastné deti, ktoré budú nosiť cudzie meno. Už len preto, že sa narodia, budú sa musieť hanbiť za matku, za otca, za svoje narodenie.

- No veď práve preto sa musíš dať rozviesť.

Anna ju však nepočúvala. Chcela uviesť všetky dôvody, ktorými sama seba už niekoľko ráz presviedčala.

- Načo mi bol daný rozum, ak ho nevyužijem na to, aby som neprivádzala na svet nešťastných ľudí?

Pozrela na Dolly, keď sa však nedočkala odpovede, pokračovala: - Do smrti by som sa cítila pred tými nešťastnými deťmi vinná, - povedala. - Ak ich nieto, aspoň nie sú nešťastné, no ak by boli nešťastné, bola by som jedine ja na vine.

Boli to tie isté dôvody, ktoré si uvádzala Daria Alexandrovna; no teraz ich počúvala a nechápala ich. "Ako môže byť človek vinný pred bytosťami, ktoré nejestvujú?" rozmýšľala. A nečakane jej napadlo: je možná taká okolnosť, že by pre jej miláčika Grišu bolo lepšie, keby vôbec nejestvoval? A to sa jej pozdalo také šialené, také čudné, že pokrútila hlavou, aby tú krútňavu šialených myšlienok rozohnala.

- Nie, neviem, ale nie je to správne, - bolo všetko, čo povedala s výrazom odporu v tvári.

- Áno, ale nezabúdaj, kto som ja a kto ty… A okrem toho, - dodala Anna, ktorá predsa len pripúšťala, že to nie je správne, hoci mala tisíce dôvodov a Dolly takmer nijaké, - nezabúdaj, že ja som teraz v celkom inom postavení ako ty. Pre teba je problémom, či chceš mať ešte deti, alebo nie. A pre mňa: či ich vôbec chcem mať. A to je podstatný rozdiel. A chápeš predsa, že to v mojom postavení inak nemôže byť.

Daria Alexandrovna neprotirečila. Zrazu cítila, že je od Anny nesmierne ďaleko, že medzi nimi sú problémy, v ktorých sa nikdy nezhodnú a o ktorých bude lepšie nehovoriť.

24 - Tým skôr by si si mala, kým sa dá, dať veci do poriadku, - povedala Dolly.

- Áno, kým sa dá, - ozvala sa zrazu Anna celkom iným, tichým a smutným hlasom.

- A či je rozvod neuskutočniteľný? Vraj by tvoj muž súhlasil.

- Dolly! Nechce sa mi o tom hovoriť.

- Tak nebudeme, - povedala rýchlo Daria Alexandrovna, keď si všimla Annin trpiteľský výraz. - Ale vidím, že pozeráš na veci priveľmi pesimisticky.

- Ja? Never tomu. Som veselá a spokojná, veľmi. Videla si predsa, je fais des passions . Veslovskij… - Áno, no ak mám pravdu povedať, nepáči sa mi jeho správanie, - podotkla Daria Alexandrovna, lebo by už rada hovorila o niečom inom.

- Ach, prosím ťa! Alexeja to trochu šteklí, viac nič, veď je to chlapča a robím si s ním, čo chcem; chápeš, tancuje, ako ja pískam. On je ako tvoj Griša… Dolly! - zvrtla reč nečakane na iné, - povedala si, že pozerám na veci pesimisticky. Je to nad tvoj pochop. Je to priveľmi strašné. A tak sa usilujem na veci vôbec nepozerať.

- Ale to by si sa, podľa mňa, mala. Treba urobiť všetko, čo je v ľudských silách.

- Nuž ale čo sa dá urobiť? Nič. Vravela si, že sa mám vydať za Alexeja, že na to nemyslím. Ja že na to nemyslím!! - zopakovala a červeň jej vstúpila do tváre. Vstala, vypla prsia, zhlboka si vzdychla a pustila sa chodiť svojou ľahkou chôdzou hore-dolu po izbe, občas sa zastaviac. - Ja že nemyslím? Neprejde deň, hodina, aby som na to nemyslela a nevyčítala si, že na to myslím… pretože tie myšlienky môžu človeka pripraviť o rozum. Pripraviť o rozum, - zopakovala. - Keď na to myslím, bez morfia už nezaspím. No v poriadku. Budeme sa zhovárať pokojne. Všetci mi dohovárajú - rozvod. Po prvé, on mi ho nepodpíše. Je teraz pod vplyvom grófky Lýdie Ivanovny.

Daria Alexandrovna sedela vzpriamene na stoličke a s bolestne súcitným výrazom obracala hlavu za chodiacou Annou.

- Treba sa pokúsiť, - povedala ticho.

- Povedzme, že sa pokúsim. Čo by to znamenalo? - vyslovila už zrejme sto ráz premyslenú a naspamäť naučenú myšlienku. - Znamenalo by to, že ja, ktorá ho nenávidím, a predsa viem, že som sa voči nemu previnila, pokladám ho za veľkodušného, ja sa ponížim a napíšem mu… No povedzme, že sa premôžem a urobím to. Buď dostanem urážlivú odpoveď, buď súhlas. Dobre, dostanem súhlas… - V tej chvíli bola Anna na odľahlom konci izby, stála tam a naprávala čosi na záclone. - Dostanem teda súhlas, no čo s mojím sy… synom? Veď mi ho nedajú. Bude rásť, opovrhujúc mnou, u otca, ktorého som opustila. Musíš chápať, milujem dve bytosti vari rovnako, no obe väčšmi ako seba: Seriožu a Alexeja.

Prišla do stredu izby a zastala pred Dolly s rukami pritisnutými na prsiach. V bielom župane vyzerala nezvyčajne vysoká a mohutná. Zohla hlavu a úkosom pozerala blyštiacimi vlhkými očami na drobnú, chudú Dolly, dojemnú v tom svojom poštopkanom kabátiku a nočnom čepčeku a trasúcu sa od vzrušenia na celom tele.

- Iba tie dve bytosti milujem, a jedna vylučuje druhú. Sú nezlučiteľné, a pritom o iné nestojím. Ak to nedosiahnem, je mi všetko jedno. Všetko, všetko mi je jedno. A nejako sa to už len skončí: preto o tom nemôžem hovoriť, nemám to rada. Nič mi nevyčítaj, v ničom ma neodsudzuj. Vo svojej čistote nemôžeš pochopiť hĺbku môjho utrpenia.

Pristúpila k Dolly, sadla si k nej, chytila jej ruku a s previnilým výrazom sa jej zahľadela do tváre.

- Čo si myslíš? Čo si myslíš o mne? Nepohŕdaj mnou. Ani to pohŕdanie si nezasluhujem. Som predovšetkým nešťastná. Ak bol niekto na svete nešťastný, tak som to ja, - vytiekla a s plačom sa od Dolly odvrátila.

Keď Dolly osamela, pomodlila sa a ľahla si do postele. Z tej duše Annu pri rozhovore ľutovala, no teraz sa raz nemohla donútiť rozmýšľať o nej. Vynárali sa pred ňou v akomsi novom jase, so zvláštnym, pre ňu novým pôvabom rozpomienky na domov a deti. Tento jej svet sa jej teraz i javil taký drahý a milý, že by už ani za nič nestrávila ďalší deň mimo neho, a tak si povedala, že zajtra určite odcestuje.

Anna sa zatiaľ vrátila do svojej izby, nakvapkala si do pohárika niekoľko kvapiek lieku, v ktorom prevládalo morfium, vypila ho, chvíľu sedela bez pohybu, a potom prešla duševne upokojená a povzbudená do spálne.

Keď ta vošla, Vronskij uprel na ňu pozorný pohľad. Hľadal na nej známky rozhovoru, ku ktorému, súdiac podľa času, čo u Dolly strávila, určite došlo. No v jej výraze, vzrušene zdržanlivom a čosi vari skrývajúcom, videl len krásu - zvykol si už síce na ňu, no ešte vždy ho podmaňovala, uvedomoval si ju a túžil, aby na neho pôsobila. Nechcel sa jej priamo opýtať, o čom sa zhovárali, dúfal, že mu sama o tom niečo povie. No povedala iba toto: - Som rada, že sa ti Dolly páči. Páči sa ti, však?

- Veď sa s ňou nestretávam prvý raz. Je to iste dobrá duša, mais excessivement terre-?-terre . No aj tak som jej rád.

Chytil Annu za ruku a pozrel jej spýtavo do očí.

Anna si vysvetlila jeho pohľad inakšie a usmiala sa naňho.

Nasledujúce ráno sa Dolly vychystala na cestu, darmo ju hostitelia prehovárali. Levinov kočiš vo svojom už nie novom kabáte a polovoziarskom klobúku, s rôznorodými koňmi zapriahnutými do koča s poplátanými blatníkmi, vtiahol chmúrne, no rázne pod krytý vjazd vysypaný pieskom.

Pre Dariu Alexandrovnu bolo lúčenie s kňažnou Varvarou a pánmi dosť trápne. Po jednodennej návšteve bolo i jej, i hostiteľom jasné, že sa k sebe nehodia a bude lepšie, ak sa nebudú schádzať. Iba Anne bolo smutno. Vedela, že teraz, po Dollinom odchode, už nik nerozjatrí v jej duši pocity, čo v nej pri tomto stretnutí ožili. Dotýkať sa tých citov bolo síce bolestivé, no vedela, že boli najlepšou časťou jej duše a že sa táto časť duše pri jej spôsobe života rýchlo zase zacelí.

Vonku na poliach pocítila Daria Alexandrovna príjemnú úľavu, mala chuť spýtať sa svojich, ako sa im u Vronského páčilo, keď sa tu zrazu kočiš Filip ozval: - Nevravím, bohatí sú, no ovsa dali len tri merice. Do svitania kone všetko popratali. Čože sú tri merice? Iba na prieslinku. Hostinskí berú dneska za ovos štyridsaťpäť kopejok. A my veru každému, čo k nám príde, dáme toľko, koľko mu treba.

- Skúpy pán, - potvrdil kancelista.

- No a ich kone sa ti páčili? - spýtala sa Dolly.

- Čože tie, chyby nemajú. Aj chova je dobrá. No dáke otupné mi to tam všetko prichodilo, Daria Alexandrovna, neviem ako vám, - obrátil k nej peknú dobrotivú tvár.

- Aj mne sa tak zdalo. A čo, pred večerom budeme doma?

- Musíme byť.

Keď potom doma Daria Alexandrovna zistila, že všetci sú zdraví a veselí a navyše akísi nezvyčajne milí, pustila sa s veľkou vervou rozprávať o svojom výlete, ako ju krásne prijali, aký prepychový, no pritom noblesný životný štýl pestujú, ako sa zabávajú, a nedopustila slovo na nich povedať.

- To by ste museli Annu s Vronským poriadne poznať - ja som ho teraz poznala dokonale - aby ste pochopili, akí sú milí a dojemní, - vravela v tejto chvíli celkom úprimne, zabudnúc celkom na hmlistý pocit nevôle a trápnosti, aký mala u nich.

25 Vronskij a Anna v nezmenených podmienkach, stále nepodnikajúc nijaké kroky vo veci rozvodu, prežili na dedine leto a časť jesene. Povedali si, že nikam nepôjdu, ale obaja cítili - čím dlhšie spolu žili, a najmä v jeseni a bez hostí - že takýto život dlho nevydržia a budú ho musieť nejako zmeniť.

Na pohľad bol ich život taký, že lepší už vari nemohol byť: blahobyt, zdravie, dieťa, obaja mali svoju prácu. Anna aj bez hostí veľmi dbala o seba, veľa čítavala romány aj seriózne knihy, čo boli práve v móde. Objednávala si všetky knihy, o ktorých sa pochvalne zmieňovali v zahraničných novinách a časopisoch, a čítala ich s pozornosťou, akú človeku umožňuje len samota. Okrem toho všetko, o čo prejavoval záujem Vronskij, preštudovala si z kníh a odborných časopisov, takže sa často priamo na ňu obracal s agronomickými, architektúrnymi, ba často aj žrebčinskými a športovými otázkami. Obdivoval jej vedomosti, jej pamäť a spočiatku, majúc pochybnosti, domáhal sa dôkazov, a Anna vtedy vyhľadala a ukázala mu v knihách to, na čo sa spytoval.

Aj o nemocnicu mala záujem. Nielenže pomáhala, veľa vecí vybavila a vymyslela sama. No najväčšmi sa predsa len starala o samu seba - nakoľko si ju Vronskij cení, do akej miery mu môže nahradiť to, čo zanechal. Vronskij vedel oceniť, čo sa stalo jediným zmyslom jej života, jej túžbu nielen sa mu páčiť, ale mu aj slúžiť, no zároveň ho tie ľúbostné siete, ktorými sa ho usilovala opantať, omínali. Postupom času si tie siete čoraz väčšmi uvedomoval, čoraz väčšmi túžil nie vymotať sa z nich, ale aspoň skúsiť, či nie sú na prekážku jeho slobode. Nebyť tejto rastúcej túžby po slobode, nemať výstupy zakaždým, keď musel ísť do mesta na zhromaždenie, na dostihy, Vronskij by bol býval so svojím životom dokonale spokojný. Úloha, ktorú si zvolil, úloha majetného veľkostatkára - veľkostatkári by mali tvoriť jadro ruskej aristokracie - nielenže mu bola celkom po chuti, ale teraz, keď už takto žil pol roka, poskytovala mu čoraz väčšie uspokojenie. A práca, čo ho stále viac a viac zaujímala a pohlcovala, sa mu čoraz lepšie darila. Aj keď ho nemocnica, stroje, kravy, objednané zo Švajčiarska, a mnohé ďalšie veci stáli ťažké peniaze, bol presvedčený, že jeho majetok neupadá, ale sa zveľaďuje. Tam, kde šlo o zisky, predaj lesov, obilia, vlny, o árendovanie pôdy, bol Vronskij tvrdý ako žula a z ceny nič nespustil. V podstatných veciach hospodárenia na tomto majetku ako aj na ostatných pridržiaval sa celkom jednoduchých, neriskantných metód a bol krajne obozretný a prezieravý aj v drobnostiach. Darmo bol Nemec, keď ho chcel naviesť na nejakú kúpu, prešibaný a šikovný, darmo narafičil každý rozpočet tak, že bolo spočiatku vždy treba oveľa viac, ale po úvahe, sa dalo spraviť to isté aj lacnejšie pri okamžitom zisku - Vronskij sa jeho nátlaku nepoddal. Správcu vypočul, povypytoval sa ho na všetko a dal mu za pravdu až vtedy, keď to, čo mienil objednať alebo zaviesť, bolo čosi celkom nové, v Rusku nevídané, čosi také, čo vzbudí údiv. A okrem toho na veľký výdavok sa odhodlal len vtedy, keď boli zvyšné peniaze, a keď sa už raz naň odhodlal, zistil o veci aj najmenšie detaily a nástojil, aby za svoje peniaze dostal to najkvalitnejšie. Podľa toho, ako gazdovstvo viedol, bolo nad slnko jasné, že ho nerozvrátil, ale zveľadil.

V októbri sa konali šľachtické voľby v Kašinskej gubernii, v tej, čo mali svoje majetky Vronskij, Svijažskij, Koznyšev, Oblonskij a čosi aj Levin.

Tieto voľby pútali na seba pre mnohé okolnosti, ako aj pre osoby, čo sa na nich zúčastňovali, pozornosť celej verejnosti. Veľa sa o nich hovorilo, dlho sa na ne pripravovalo. Ľudia, čo bývali v Moskve, Petrohrade aj v cudzine, a nikdy na voľby nechodievali, na tieto sa poschádzali.

Aj Vronskij už dávnejšie sľúbil Svijažskému, že na ne príde.

Pred voľbami zašiel Svijažskij za Vronským, do Vozdviženského totiž chodieval často.

Deň predtým sa Vronskij s Annou pre túto cestu div nepovadili. Bola jeseň, vari najotupnejšie, najťažšie obdobie na dedine, a preto Vronskij, pripravený na boj, oznámil Anne, že odchádza, so strohým, chladným výrazom na tvári - tak sa ešte s Annou nezhováral. No na jeho údiv Anna prijala túto správu celkom pokojne, spýtala sa iba, kedy sa vráti. Pozorne na ňu pozrel, ten pokoj si nevedel vysvetliť. Anna sa tomu pohľadu usmiala. Poznal už jej schopnosti uzavrieť sa do seba a vedel, že to robieva len vtedy, keď dospela k nejakému rozhodnutiu, o ktorom mu nechce povedať. Toho sa bál; natoľko však túžil vyhnúť sa hádke, že sa zatváril, akoby uveril, a čiastočne aj naozaj uveril v to, v čo uveriť chcel - v jej rozvážnosť.

- Nebudeš sa nudiť, dúfam!

- Dúfam, že nie. Včera mi prišla celá debnička Gautiera. Nie, nebudem sa nudiť.

"Teda takýto tón nasadila, tým lepšie," pomyslel si Vronskij, "napokon je to aj tak stále rovnaké."

A tak odcestoval na voľby, nevyprovokujúc ju na otvorený rozhovor. Odkedy spolu žili, stalo sa prvý raz, že si pri rozlúčke všetko nevysvetlili. Aj ho to znepokojovalo, aj si pomyslel, že takto je to vari lepšie. "Sprvu v tom bude, ako teraz, čosi nejasné, nedopovedané, no neskôr si zvykne. Lebo darmo je, môžem jej dať všetko, len svoju chlapskú nezávislosť nie," uvažoval.

26 V septembri sa Levin kvôli Kittinmu pôrodu presťahoval do Moskvy. Už celý mesiac trávil nečinne v meste, keď sa na voľby začal zberať Sergej Ivanovič, ktorý mal majetok v Kašinskej gubernii a bol na nastávajúcich voľbách plne zainteresovaný. Volal so sebou aj brata, mal totiž hlasovacie právo za Seleznevský újazd. Okrem toho Levin mal vybaviť sestre, žijúcej v cudzine, v Kašine súrnu záležitosť vo veci poručenstva a mal prevziať peniaze za výkup.

Levin bol ešte stále na vážkach, no Kitty, ktorá videla, že sa v Moskve nudí, radila mu, aby šiel, objednala mu za chrbtom šľachtickú uniformu za osemdesiat rubľov. A práve týchto osemdesiat rubľov za uniformu bol pre Levina hlavný dôvod pre cestu. Odcestoval do Kašina.

Bol v Kašine už šiesty deň, dennodenne chodil na schôdze, lietal za sestrinými záležitosťami, no akosi sa mu nič nedarilo. Všetci prézesi boli zaujatí voľbami, a bolo vylúčené dosiahnuť tú najobyčajnejšiu vec, ktorá závisela od poručenského úradu. Druhá záležitosť - prevzatie peňazí - tiež narážala na prekážky. Po dlhých vybavovačkách, aby peniaze uvoľnili, dosiahol, že boli pripravené na výplatu, ale verejný notár, takto veľmi zdvorilý človek, nemohol vystaviť príkaz na výplatu, pretože bol potrebný podpis predsedu, ktorý bol na zasadaní a plnú moc nezanechal. Všetky tieto starosti, chodenie od Kajfáša k Pilátovi, debaty s láskavými, sympatickými ľuďmi, ktorí síce plne chápali žiadateľovu nepríjemnú situáciu, no nemohli mu pomôcť - všetko to úsilie, čo neprinášalo nijaké výsledky, vzbudzovalo v Levinovi mučivé pocity, podobné trápnej bezmocnosti, keď človek chce vo sne vynaložiť fyzickú silu. Tieto pocity mával často vtedy, keď sa zhováral so svojím veľmi ochotným právnym zástupcom. Právny zástupca robil všetko, čo bolo v ľudských silách, aby Levinovi pomohol z ťažkostí. "Viete čo," radil mu neraz, "skúste zájsť ta a ta," zostavil celý plán, ako obísť onen osudový začiatok, na ktorom všetko stroskotávalo. Ale hneď aj dodal: "Aj tak to asi odložia; ale skúste to." A Levin skúšal, chodil, prevážal sa. Všetci boli sympatickí a milí, ale vysvitalo, že to, čo obišiel, vynorilo sa zase kdesi na konci a zase mu zahatalo cestu. Levina škrelo najmä to, že raz nechápal, s kým vlastne bojuje, kto má z toho osoh, že jeho vec sa nevybavuje. Lenže to nevedel vari nikto; nevedel to ani sám právny zástupca. Keby toto Levin mohol pochopiť, ako chápal, že k staničnej pokladnici sa nedostane inak, len ak sa postaví do radu, nebolo by ho to škrelo a jedovalo; ale pri prekážkach, ktoré sa mu kopili do cesty, mu nik nevedel vysvetliť, načo sú.

Levin sa však veľmi zmenil, odkedy sa oženil; bol trpezlivý, a ak aj nechápal, prečo je to všetko tak zariadené, vravel si, že ak sa v niečom nevyzná, nemôže to odsudzovať, že to pravdepodobne tak musí byť, a usiloval sa zachovať rozvahu.

Aj teraz ako aktívny účastník volieb usiloval sa nekritizovať, neškriepiť sa a nakoľko sa len dá, vniknúť do veci, ktorou sa tak vážne a nadšene zapodievali všetci tí čestní a dobrí ľudia, ktorých si ctil a vážil. Odkedy sa Levin oženil, odhalilo sa mu toľko nových, vážnych stránok života, čo sa mu predtým, pre jeho ľahkomyseľný vzťah k nim, zdali bezvýznamné, že ešte aj vo voľbách predpokladal a hľadal vážny zmysel.

Sergej Ivanovič mu vysvetlil význam a dosah zvratu, čo sa od volieb očakával. Gubernský prézes, v rukách ktorého sa súhlasne so zákonom sústreďovalo toľko dôležitých verejných záležitostí - poručenské záležitosti (s ktorými mal teraz Levin toľko trápenia), aj veľké sumy šľachtických peňazí, aj dievčenské, chlapčenské a vojenské gymnáziá, aj ľudová osveta podľa nových zásad a napokon zemstvo - gubernský prézes Snetkov bol mentalitou starobylý šľachtic, čo prehajdákal nesmierne majetky, takto človek sympatický, svojím spôsobom čestný, no vonkoncom nechápajúci požiadavky novej doby. Vždy a vo všetkom nadŕžal šľachte, proti ľudovej osvete priam brojil a zemstvu, ktoré malo mať ďalekosiahly význam, pripisoval len stavovský charakter. Na jeho miesto bolo treba postaviť človeka nezaťaženého, moderného, činorodého a úplne nového a usmerňovať všetko tak, aby sa vyťažili zo všetkých práv daných šľachte - nie ako šlachte, ale ako súčasti zemstva - také výhody samosprávy, aké sa len vyťažiť dajú. V bohatej Kašinskej gubernii, ktorá bola vždy a vo všetkom prvá, nahromadili sa také sily, že ak by sa vec chytila za správny koniec, mohla by slúžiť ako vzor pre ostatné gubernie, pre celé Rusko. A preto mali voľby taký význam. Za prézesa mienili namiesto Snetkova navrhnúť i Svijažského alebo ešte lepšie Nevedovského, bývalého profesora, pozoruhodne múdreho človeka a dobrého priateľa Sergeja Ivanoviča.

Zhromaždenie otvoril gubernátor prejavom, v ktorom vyzval šľachticov, aby činiteľov volili nezaujato, podľa zásluh a pre blaho vlasti, a vyslovil nádej, že kašinská urodzená šľachta splní ako v minulých voľbách svoju svätú povinnosť a dokáže, že je hodna vznešenej dôvery panovníka.

Keď gubernátor dorečnil, vyšiel z dvorany a šľachtici sa hlučne, rozjarene, ba niektorí až nadšene vyhrnuli za ním a obstali ho, kým on si obliekal kožuch a priateľsky sa zhováral s gubernským prézesom. Levin, horiaci túžbou do všetkého vniknúť a nič neprepásť, stál tiež v dave a počul, ako gubernátor povedal: "Prosím vás, odkážte Márii Ivanovne, že manželke je veľmi ľúto, ale musí navštíviť sirotinec." A vzápätí si šľachtici veselo rozobrali kožuchy a všetci sa odviezli do kostola.

V kostole Levin spolu s ostatnými dvíhal ruku a opakujúc protopopove slová zaprisahával sa najhrôzostrašnejšími prísahami, že splní všetko, v čo vkladá nádeje gubernátor. Bohoslužby mali na Levina vždy vplyv, a keď vyriekol slová "bozkávam kríž" a obzrel sa na zástup týchto mladých i starých ľudí, ktorí opakovali to isté, bol hlboko dojatý.

Na druhý a tretí deň boli na programe šľachtické peniaze a dievčenské gymnázium, čo nebolo, ako vysvetlil Sergej Ivanovič, nič podstatné, a Levin, ktorý mal svoje vybehávačky, nevenoval tomu pozornosť. Na štvrtý deň sa v guberniálnej kancelárii revidovali gubernské peniaze a tu došlo po prvý raz k zrážke novej skupiny so starou. Komisia, poverená previerkou, oznámila zhromaždeniu, že peniaze sú v poriadku. Gubernský prézes vstal, poďakoval sa šľachticom za dôveru a zaslzil. Šľachtici ho pozdravili výkrikmi a stískali mu ruku. Zatiaľ však istý šľachtic zo skupiny Sergeja Ivanoviča povedal, že počul, že komisia peniaze nerevidovala, lebo pokladala revíziu za urážku gubernského prézesa. Jeden z členov komisie to neprezieravo potvrdil. Vtedy akýsi drobný, na vzhľad veľmi mladý, ale veľmi štipľavý pán začal hovoriť, že gubernský prézes by istotne veľmi rád podal finančnú správu a že prehnaná delikátnosť členov komisie ho tohto morálneho potešenia zbavuje. Vtedy členovia komisie odvolali svoje vyhlásenie a Sergej Ivanovič začal logicky dokazovať, že treba vyhlásiť, či peniaze zrevidovali, alebo nezrevidovali, a túto dilemu podrobne rozvinul. Sergejovi Ivanovičovi oponoval rečník druhej skupiny. Potom hovoril Svijažskij a nato opäť ten štipľavý pán. Diskutovalo sa dlho a k ničomu sa nedospelo. Levin sa len čudoval, že sa tak dlho škriepili na túto tému, najmä keď sa spýtal Sergeja Ivanoviča, či si myslí, že sa peniaze prehajdákali, a Sergej Ivanovič odpovedal: - Ale kdeže! Je to statočný človek. No bolo treba trochu otriasť patriarchálno-rodinnou metódou, akou sa šľachtické záležitosti spravujú.

Na piaty deň boli voľby újazdných prézesov. Tento deň bol v niektorých újazdoch dosť búrlivý. V Seleznevskom újazde zvolili Svijažského jednomyseľne, bez hlasovania, a v tento deň podával obed.

27 Gubernské voľby boli určené na šiesty deň. Veľké aj malé sály boli nabité šľachticmi v rozličných uniformách. Nejeden prišiel až na tento deň. Stretali sa tu známi, čo sa už dávno nevideli, ten z Krymu, ten z Petrohradu, ten z cudziny. Pri guberniálnom stole pod panovníkovým portrétom sa tuho diskutovalo.

Vo veľkej i v malej sále sa šľachtici zoskupovali do táborov; z nepriateľských, nedôverčivých pohľadov, z hovoru, ktorý utíchal, keď sa priblížila neznáma osoba, z toho, že sa niektorí šepkajúc si stiahli až do vzdialenej chodby, bolo vidieť, že jednotlivé skupiny majú pred sebou tajnosti. Navonok sa šľachtici výrazne delili na dve skupiny: na starých a na mladých. Starí boli zväčša buď v šľachtických, starých, odhora až nadol pozapínaných uniformách s kordmi a klobúkmi, buď vo svojich individuálnych námorníckych, jazdeckých, pešiackych vyslúžileckých uniformách. Uniformy starých šľachticov s pufňami na pleciach mali starodávny strih; boli im očividne malé, krátke v drieku a úzke, akoby ich vlastníci boli z nich vyrástli. Mladí mali na sebe porozopínané šľachtické uniformy so zníženým pásom a širokými plecami a s bielymi vestami, alebo uniformy s čiernymi goliermi a vavrínmi - vyšitým znakom ministerstva pravosúdia. Aj dvoranské uniformy, ktoré tu a tam zdobili dav, patrili mladým. No delenie na mladých a starých sa nekrylo s delením skupín. Niektorí z mladých, ako pozoroval Levin, patrili k starej skupine, a naopak, niektorí aj celkom vetchí šľachtici si šepkali so Svijažským a boli nepochybne horlivými pívržencami mladej skupiny. Levin stál v malej sále, kde sa fajčilo a jedlo, pri skupine svojich ľudí, a počúval, o čom sa zhovárajú, no márne si namáhal mozog, aby pochopil, o čom je reč. Sergej Ivanovič bol stredobodom, okolo neho sa ostatní grupovali. Práve počúval Svijažského a Chľustova, prézesa ktoréhosi újazdu, ktorý patril k ich skupine. Chľustov nechcel ísť v mene svojho újazdu požiadať Snetkova, aby kandidoval, no Svijažskij ho prehováral, aby to len urobil, a Sergej Ivanovič plán schvaľoval. Levin nechápal, načo má nepriateľská skupina žiadať kandidatúru toho prézesa, ktorého nechcú zvoliť.

Stepan Arkaďjič práve dojedol a dopil, poutieral si voňavou batistovou vreckovkou s obrubou ústa a pristúpil vo svojej uniforme komorného pána k nim.

- Zaujímame pozíciu, - zvolal a prihladil si obe bokombrady, - Sergej Ivanyč!

A keď chvíľu načúval, o čom sa hovorí, potvrdil Svijažského názor.

- Jeden újazd stačí, a Svijažskij je už nepochybne opozícia, - pokračoval a jeho slová pochopili všetci, len Levin nie.

- Tak čo, Kosťa, nebodaj si aj ty tomu prišiel na chuť?! - dodal smerom k Levinovi a chytil ho pod pazuchu. Levin by aj nedbal prísť tomu na chuť, no za svet nevedel pochopiť, o čo ide, a keď sa vzdialili niekoľko krokov od skupinky, aj sa Stepanovi Arkaďjičovi priznal, že nevie, prečo sa núka kandidatúra gubernskému prézesovi.

- O sancta simplicitas! - zvolal Stepan Arkaďjič a v krátkosti vysvetlil Levinovi, o čo ide.

Ak by ako pri minulých voľbách všetky újazdy požiadali gubernského prézesa, aby kandidoval, bol by zvolený jednomyseľne. To však nie je želateľné. Osem újazdov súhlasí s jeho kandidatúrou; ak ho dva újazdy nepožiadajú, aby kandidoval, Snetkov môže kandidatúru odmietnuť. A vtedy stará skupina môže určiť ďalšieho zo svojich radov, keďže predpoklady mladých nevyšli. No ak len jeden Svijažského újazd nepožiada Snetkova, aby kandidoval, Snetkov kandidovať bude. Dokonca ho navrhnú a naschvál ho budú presadzovať, takže opozičná skupina bude dezorientovaná, a keď navrhnú kandidáta z našich radov, budú ho presadzovať.

Levin to ako-tak pochopil a práve chcel položiť ešte niekoľko otázok, keď sa vtom strhla vrava a šum a všetko sa to pohlo do veľkej sály.

- Čo to má byť? Čože? Koho? - Plnú moc? Komu? Čo? - Vyvracajú to? - Nie plnú moc. - Fľorova nepripúšťajú. - Prečo? Že je trestne stíhaný? - Tak potom nikoho nepripustia. To je podlosť. - Zákon! - zo všetkých strán počúval Levin, keď spolu s ostatnými, čo sa hnali v strachu, aby o niečo neprišli, zamieril do veľkej sály a priblížil sa v zovretí šľachticov ku gubemiálnemu stolu, kde sa o niečo vášnivo dohadoval gubernský prézes, Svijažskij a ostatní hlaváči.

28 Levin stál dosť ďaleko. Pre šľachtica, čo stál vedľa neho a ťažko chrčivo dýchal, a pre druhého, čo vŕzgal podrážkami, dobre nepočul. Z diaľky k nemu doliehal prézesov mäkký hlas, potom škrípavý hlas štipľavého šľachtica a napokon hlas Svijažského. Škriepili sa, nakoľko mohol posúdiť, o výklade článku zákona o výklade slov: byť vyšetrovaný.

Zástup sa rozdelil, aby mohol k stolu prejsť Sergej Ivanovič. Sergej Ivanovič vyčkal, kým štipľavý šľachtic skončí, povedal, že sa mu zdá, že najsprávnejšie zo všetkého by bolo príslušný článok zákona preskúmať, a hneď aj požiadal sekretára, aby ten článok vyhľadal. V článku sa hovorilo, že v prípade nezhody treba hlasovať.

Sergej Ivanovič článok prečítal a začal ho vykladať, keď mu vtom istý vysoký, tučný prihrbený statkár s nafarbenými fúzmi, v tesnej uniforme s golierom, čo mu podopieral zátylok, skočil do reči. Pristúpil k stolu, tresol do neho prsteňom a zvolal: - Hlasovať! Guľôčkami! Koniec rečiam! Guľôčkami!

Ozvalo sa naraz niekoľko hlasov, a vysoký šľachtic s prsteňom sa čertil čoraz väčšmi, aj kričal čoraz hlasnejšie. No čo vlastne, nedalo sa rozoznať.

Hovoril to isté, čo navrhoval Sergej Ivanovič, no zrejme nenávidel jeho a celú skupinu, a táto nenávisť prešla zas na jeho skupinu a vyvolala odpor taký istý, aj keď trochu umiernenejší, z druhej strany. Ozvali sa výkriky, na okamih všetci podľahli panike, takže gubernský prézes musel vyzvať prítomných, aby zachovali poriadok.

- Hlasovať! Hlasovať! Každý šľachtic to pochopí! My prelievame krv… Panovníkova dôvera… Prézesa nemáme čo kontrolovať, nie je správca… Ale o to predsa nejde… Prosím, guľôčkami! Podlosť! - ozývali sa nahnevané, zúrivé výkriky zo všetkých strán. Pohľady aj tváre boli čoraz hnevlivejšie, reči čoraz zúrivejšie. Vyjadrovali nezmieriteľnú nenávisť. Levin vôbec nechápal, o čo ide, a čudoval sa vášni, s akou sa rozoberala otázka, či sa má, alebo nemá hlasovať o Fľorovovi. Zabúdal, ako mu to neskôr Sergej Ivanovič vysvetlil, na onen sylogizmus, že pre všeobecné blaho treba zvrhnúť gubernského prézesa, no na zvrhnutie prézesa je potrebná väčšina guľôčok; na väčšinu guľôčok však treba dať Fľorovovi hlasovacie právo, a na to, aby ho Fľorov dostal, bolo treba vysvetliť, ako treba chápať článok zákona.

- A na jednom hlase sa môže všetko zvrtnúť, a preto ak chceš slúžiť verejnému záujmu, uvedom si vážnosť situácie a buď dôsledný, - uzavrel Sergej Ivanovič.

Na toto všetko Levin zabudol a len ťažko znášal pohľad na týchto dobrých, ním vážených ľudí, ktorí podľahli takému nedôstojne rozhorčenému vzrušeniu. Aby unikol nepríjemným pocitom, nevyčkal koniec diskusie a prešiel do dvorany, kde okrem lokajov pri bufete nebolo nikoho. Pri pohľade na týchto čulo sa zvŕtajúcich lokajov - oplakovali riad a rozkladali tanieriky a kališky - pri pohľade na ich pokojné, zaujaté tváre pocítil Levin nečakanú úľavu, akoby zo smradu vyšiel na čistý vzduch. Pustil sa chodiť ta a späť a s pôžitkom pozoroval lokajov. Veľmi sa mu páčilo, ako jeden z nich, so šedivými bokombradami, síce pohŕdajúc ostatnými, tými mladšími, čo si z neho uťahovali, ukazoval, ako treba skladať servítky. Levin chcel práve so starým lokajom nadpriasť rozhovor, keď ho vyrušil tajomník šľachtického poručenského úradu, starček, ktorého zvláštnosťou bolo, že poznal všetkých šľachticov v gubernii po mene.

- Konstantin Dmitrič, prosím, - povedal, - pán brat vás hľadajú. Hlasuje sa o Fľorovovi.

Levin vošiel do sály, dostal bielu guľôčku a hneď po bratovi Sergejovi Ivanovičovi pristúpil k stolu, kde stál s bradou v hrsti a ovoniavajúc ju, s veľavýznamnou posmešnou tvárou Svijažskij. Sergej Ivanovič dal ruku do urny, kamsi svoju guľôčku položil, ustúpil miesto Levinovi a zostal stáť. Levin pokročil k Sergejovi Ivanovičovi s otázkou: "Kam to mám dať?" Spýtal sa ticho, keď sa v blízkosti hovorilo, dúfal teda, že jeho otázku nik nepočuje. No zhovárajúci sa stíchli a jeho nemiestnu otázku každý počul. Sergej Ivanovič sa zachmúril.

- To je vec osobného presvedčenia, - vyhlásil stroho.

Podaktorí sa usmiali. Levin sa začervenal, rýchlo vopchal ruku pod súkno, a keďže mal guľôčku v pravej ruke, položil ju napravo. Keď už tam bola, spomenul si, že ta mal vopchať aj ľavú ruku, a tak ju vopchal, ale už neskoro, a tak sa ešte väčšmi zmätený rýchlo utiahol do najzadnejších radov.

- Stodvadsaťšesť za! Deväťdesiatosem proti! - zazvučal tajomníkov hlas, čo chybne vyslovoval "r". Potom zaznel smiech: v urne sa našla gombička a dva orechy. Šľachtica k hlasovaniu pripustili a mladá skupina zvíťazila.

Stará skupina sa však nepokladala za porazenú. Levin počul, že Snetkova žiadajú, aby kandidoval, a videl, že skupina, šľachticov obstala gubernského prézesa, ktorý čosi hovoril. Levin pristúpil bližšie. Snetkov odpovedal šľachticom, hovoril o dôvere šľachty, o jej láske k nemu, ktorej nie je hoden, lebo celá jeho zásluha tkvie iba v tom, že súc šľachte oddaný, zasvätil jej dvanásť rokov služby. Viac ráz zopakoval: "Slúžil som, nakoľko mi sily stačili, verne a statočne… vážim si to a ďakujem," zrazu pre slzy, čo ho dusili, nemohol pokračovať a vyšiel zo sály. Či tie slzy vyvolalo vedomie, že mu krivdia, či láska k šľachte alebo napätá situácia, v ktorej sa obkľúčený nepriateľmi ocitol, nevedno, no jeho vzrušenie prešlo aj na ostatných, takže väčšina šľachticov bola dojatá a aj Levin pocítil k Snetkovovi nehu.

Vo dverách sa gubernský prézes zrazil s Levinom.

- Pardon, prepáčte, prosím, - ospravedlnil sa Levinovi ako nejakému cudziemu človeku, no keď ho spoznal, placho sa usmial. Levin mal dojem, že chcel niečo povedať, ale pre vzrušenie nemohol. Výraz jeho tváre, ako aj celá tá náhliaca sa postava v uniforme s krížmi, s bielymi nohavicami s lampasmi, pripomenula Levinovi štvané zviera, ktoré vidí, že je na tom zle. Najmä ten jeho výraz Levina dojal, pretože len včera bol vo veci poručenstva u neho doma a videl ho v plnom lesku ako láskavého otca rodiny. Veľký dom so starodávnym rodinným nábytkom; starodávni lokaji, nie fičúrski, ale troška ufúľaní a zdvorilí, čo boli predtým zrejme nevoľníci, no ostali pri pánovi; kyprá dobrácka žena v čepčeku s čipkami a v tureckom šále, maznajúca sa s chutnou vnučkou, dcérinou dcérou; syn sextán, šuhajko, čo práve prišiel z gymnázia a pozdravil sa otcovi tak, že mu pobozkal mohutnú ruku; sugestívne milé slová a gestá hlavy rodiny - to všetko vzbudilo v Levinovi včera mimovoľne úctu a sympatie. Starý pán Levina úprimne dojímal, ľutoval ho a rád by mu bol povedal niečo príjemné.

- Budete teda zase naším prézesom.

- To sotva, - prézes sa vystrašene poobzeral. - Som už starý a ustatý. Nájdu sa vhodnejší a mladší odo mňa, nech slúžia tí. - A vytratil sa bočnými dvermi.

Nastal slávnostný okamih. Už-už sa malo pristúpiť k voľbám. Vodcovia jednej i druhej strany počítali čierne a biele guľôčky.

Ťahačkami o Fľorova získala mladá skupina nielen jeho hlas, ale i čas, takže stačila priviezť troch šľachticov, čo pre intrigy starej skupiny na voľby neprišli. Dvoch z nich, čo si radi uhli, opili Snetkovovi prívrženci do nemoty, tretiemu zobrali uniformu.

Keď sa to mladá skupina dozvedela, stihla za rozruchu okolo Fľorova poslať drožku so svojimi ľuďmi za šľachticom a obliecť ho, a z dvoch opitých jedného priviesť na zhromaždenie.

- Tak, jeden by bol tu, musel som ho obliať vodou, - oznámil statkár, čo preňho bol, Svijažskému. - Nie je to s ním až také zlé, zíde sa nám.

- A udrží sa vôbec na nohách, nespadne? - krútil hlavou Svijažskij.

- Kdeže, je to chlapisko. Len aby mu tu nedali piť… Už som povedal aj bufetárovi, aby mu nenalial, čo by čo bolo.

29 Úzka sála, kde sa fajčilo a jedlo, bola nabitá. Vzrušenie sa stupňovalo, na tvárach šľachticov sa zračil nepokoj. Krajne rozrušení boli vodcovia, zasvätení do všetkých podrobností volebnej matematiky. Boli to takrečeno usporiadatelia nastávajúcej bitky. No a ostatní, ako to už s radovými vojakmi býva, hoci sa chystali na boj, hľadali zatiaľ rozptýlenie. Jedni jedli postojačky, alebo si sadli k stolu, iní sa prechádzali po dlhej miestnosti sem a ta, fajčili a zhovárali sa s priateľmi, s ktorými sa dlho nevideli.

Jesť sa Levinovi nechcelo, fajčiť nefajčil; ísť za svojimi, to znamená za Sergejom Ivanovičom, Stepanom Arkaďjičom, Svijažským a ostatnými, nechcel, pretože s nimi živo besedoval Vronskij v uniforme dvorného stajníka. Levin ho už včera zazrel na voľbách, no starostlivo sa mu vyhýbal - netúžil po stretnutí s ním. Pristúpil k oknu, sadol si a odtiaľ pozoroval jednotlivé hlúčky a načúval, čo sa okolo neho hovorí. Bolo mu smutno najmä preto, že všetci, ako videl, boli vzrušení, ustarostení a plní záujmu, len on a prastarý kmeť v námorníckej uniforme, mumlajúci bezzubými ústami, čo si prisadol k nemu, sa oddávali tupej nečinnosti.

- To vám je taká líška! Vravel som mu, ale kdeže ten! No je to pochopiteľné! Za tri roky sa na nič nezmohol, - rozhorčoval sa zhrbený, pomenší statkár s napomádovanými vlasmi - vlasy mu ležali na vyšívanom golieri uniformy - pričom hlasno klopkal podpätkami nových, nepochybne na počesť volieb ušitých čižiem. Nato hodil statkár nespokojný pohľad na Levina a strmo sa zvrtol.

- Veru, mrzká záležitosť, škoda reči, - ozval sa tenkým hlasom drobný statkár.

A hneď po nich podala sa smerom k Levinovi celá skupina statkárov, v strede s tučným generálom. Zrejme hľadali miesto, kde by ich nebolo počuť.

- Kde vôbec nabral odvahu tvrdiť, že mu nohavice ukradli na môj príkaz! Prepil ich, to je môj názor. Kašlem na neho aj s jeho kniežacím rodom. To si nesmie dovoliť, je to svinstvo!

- Už mi len prepáčte! Opierajú sa o paragrafy, - hovorilo sa v inej skupine, - manželka musí byť zapísaná ako šľachtičná.

- Mňa je čerta po paragrafoch! Mne diktuje srdce, na to sme urodzení šľachtici. Máme si dôverovať.

- Vaša excelencia, poďme na fine champagne !

Ďalší húfik chodil v pätách šľachticovi, ktorý čosi nahlas vykrikoval: bol to jeden z tých troch opitých.

- Ja som Márii Semionovne vždy radil, aby to dala do árendy, inak nič z toho nevyťaží, - vravel príjemným hlasom statkár so šedivými fúzmi v plukovníckej uniforme starého generálneho štábu. Bol to ten statkár, s ktorým sa Levin stretol u Svijažského. Hneď ho spoznal. Aj statkár sa zahľadel na Levina, pozdravili sa.

- Veľmi ma teší. Akože by som sa nepamätal! Vlani sme sa stretli u Nikolaja Ivanoviča, prézesa.

- No ako vám ide gazdovstvo? - spýtal sa Levin.

- Nuž stále rovnako, so stratou, - s odovzdaným úsmevom, no s výrazom spokojnosti a presvedčenia, že to tak musí byť, odpovedal statkár a zastal pri Levinovi. - A vy ste sa ako dostali do našej gubernie? - spýtal sa. - Aj vy chcete mať účasť na našom coup d'état ? - pokračoval sebaisto, no so zlou francúzskou výslovnosťou. - Celé Rusko sa tu zišlo: i komorní páni, div nie aj ministri. - Ukázal na impozantnú postavu Stepana Arkaďjiča v bielych nohaviciach a v uniforme komorného pána, ktorý sa prechádzal s generálom.

- Musím sa vám priznať, že význam šľachtických volieb celkom nechápem, - povedal Levin. Statkár pozrel na neho.

- Veď ani nieto čo chápať! Nemajú nijaký význam. Skrachovaná inštitúcia, čo sa hýbe len vďaka zotrvačnosti. Len pozrite, veď už aj tie uniformy vám to hovoria: ide o zhromaždenie zmierovacích sudcov, stálych členov a tak ďalej, len nie šľachticov.

- Načo sem potom chodíte?

- Po prvé, zo zvyku. Ďalej, treba pestovať styky. V istom zmysle je to aj morálna povinnosť. A potom, aby som pravdu povedal, mám tu aj isté svoje záujmy. Zať chce kandidovať za stáleho člena; nie sú bohvieako bohatí, treba ho presadiť. A títo páni sem kvôli čomu chodia? - ukázal na štipľavého pána, ktorý sa zhováral za guberniálnym stolom.

- Je to nové pokolenie šľachty.

- Nové možno. Ale nie šľachty. Oni sú majitelia pôdy, my statkári. Ako šľachtici si sami pod sebou podpiľujú haluz.

- Veď ste sám povedali, že je to prežitá inštitúcia.

- Prežitá, to hej, ale predsa by sa s ňou malo zaobchádzať s úctou. Povedzme taký Snetkov… Či už sme dobrí, alebo nie, tisíc rokov sme rástli. Chcete si, povedzme, pred domom urobiť záhradu, dáte sa do planírovania, ale rastie vám tam storočný strom… Aj keď je starý a hrčavý, predsa ho len kvôli záhončekom nezotnete, ale záhony porobíte tak, aby strom ostal. Za rok ho nevypestujete, - podotkol obozretne a vzápätí zmenil tému. - A ako je s vaším gazdovstvom?

- Nuž slabo. Zo päť percent.

- No hej, ale seba nerátate. Aj vy predsa niečo stojíte, nie? Poviem vám, ako je to so mnou. Kým som sa nedal do gazdovania, zarobil som v službe tri tisícky. Teraz pracujem viac ako tam, a tiež mám len päť percent ako vy, a aj to len ak pánboh dá. A moja práca nie je zaplatená.

- Ak je to čistá strata, načo to potom robíte?

- Vidíte, a predsa človek robí! Čo si má počať? Je to už zvyk, a akosi si aj človek myslí, že to tak musí byť. Ba poviem viac, - pokračoval statkár s chuťou a oprel sa o oblok, - syn sa mi nijako neberie do gazdovania. Bude z neho dajaký vedec. Čiže nebude mať kto pokračovať. A predsa to človek robí. Po tieto dni som vysádzal nový sad.

- Áno, áno, - poznamenal Levin, - máte svätú pravdu. Vždy mám pocit, že sa mi hospodárstvo vôbec nevypláca, a predsa to robím… Cítim, že som pôde čímsi povinný.

- Čo vám chcem povedať, - pokračoval statkár. - Prišiel za mnou sused, kupec. Poprechádzali sme sa po gazdovstve, po záhrade. "Nuž, Stepan Vasiľjič," vraví, "máte to tu celkom v poriadku, len záhradku máte zanedbanú." A zatiaľ mám aj tú v poriadku. "Keby bolo podľa mňa, tieto lipy by som zoťal. Pravda, za miazgy. Veď ich tu máte tisícku a z každej by vyšli dva hodné lykové koše. Dnes cena lyka stúpa, ešte by som si i lipových zrubov natesal."

- A za tie peniaze by potom nakúpil statku či zemičky za babku a sedliakom by ju dal do árendy, - dopovedal s úsmevom Levin, ktorý zrejme už neraz narazil na podobné kalkulácie. - A zbohatol by. A vy alebo ja - len aby nám Boh dožičil svoje si udržať a deťom zanechať.

- Počul som, že ste sa oženili.

- Áno, - prisvedčil Levin s hrdým uspokojením. - Áno, je na tom niečo čudné, - pokračoval. - Žijeme a nekalkulujeme, akoby sme boli povolaní - ako nejaké staroveké vestálky - udržovať akýsi záhadný oheň.

Statkár sa usmial do bielych fúzov.

- Aj medzi nami sa nájdu všelijakí, napríklad náš spoločný priateľ Nikolaj Ivanyč alebo gróf Vronskij, čo sa tu teraz usadil, tí by chceli poľnohospodárstvo spriemyselniť, no zatiaľ sa to nevypláca, iba čo plytvajú kapitálom.

- Nuž prečo to nerobíme ako kupci? Pre lyko nevytneme sady? - vracal sa Levin k myšlienke, ktorá ho zaujala.

- Preto, že ten oheň udržiavame. Lebo šľachtica by to nectilo. A šľachtica nectí ani to, čo sa robí tu na voľbách, ale jedine to, čo sa robí v tých našich zákutiach. A veď máme aj nejaký stavovský inštinkt, čo sa patrí, alebo nepatrí. Len pozrite na sedliakov, neraz si ich všímam: čo poriadnejší, usiluje sa nabrať do árendy čím viac pôdy. Nech už je pôda aká mizerná, všetku ju obrobí. Ani ten nekalkuluje. A tiež má len stratu.

- Presne ako my, - prehodil Levin. - Veľmi, veľmi ma tešilo, - dodal, keď videl, že k nim ide Svijažskij.

- Zaujímavé, od tej návštevy u vás sme sa nevideli, - povedal statkár, - a ako dobre sme sa pozhovárali.

- A čo, na nové poriadky ste si ponadávali? - spýtal sa Svijažskij s úsmevom.

- Ako inak.

- Vyliali sme si srdce.

30 Svijažskij chytil Levina pod pazuchu a zaviedol ho medzi svojich. Teraz sa už Vronskému nedalo vyhnúť. Stál so Stepanom Arkaďjičom a Sergejom Ivanovičom a díval sa rovno na blížiaceho sa Levina.

- Veľmi ma teší. Zdá sa mi, že som už mal tú česť… u kňažnej Ščerbackej, - podal Vronskij Levinovi ruku.

- Áno, to stretnutie mám ešte v živej pamäti, - začervenal sa Levin, zvrtol sa k bratovi a pustil sa s ním do reči.

Vronskij sa s miernym úsmevom ďalej zhováral so Svijažským, bolo jasné, že vôbec netúži po rozhovore s Levinom; no Levin, ako sa zhováral s bratom, ustavične sa obzeral na Vronského a lámal si hlavu, čo by mu tak mal povedať, aby zahladil svoju hrubosť.

- O čo tu vlastne teraz ide? - spýtal sa Levin a obzrel sa na Svijažského a Vronského.

- O Snetkova. Musí buď kandidovať, alebo odstúpiť, - odpovedal Svijažskij.

- No a čo, kandiduje, či nie?

- O to práve ide, že ani to, ani ono, - odpovedal Vronskij.

- A keď on nebude kandidovať, kto bude? - spýtal sa Levin a pozrel na Vronského.

- Každý môže, - poznamenal Svijažskij.

- Vy budete? - spýtal sa Levin.

- Ešteže čo, - odpovedal Svijažskij v rozpakoch a vyslal naľakaný pohľad na štipľavého pána, čo stál vedľa Sergeja Ivanoviča.

- Tak potom kto? Nevedovskij? - spýtal sa Levin a mal pocit, že sa zapletá čoraz väčšmi.

No to bolo už celkom zle. Nevedovskij a Svijažskij boli totiž obaja kandidáti.

- Ja už teda v nijakom prípade, - odpovedal štipľavý pán. Bol to Nevedovskij osobne. Svijažskij mu predstavil Levina.

- Tak čo, už to aj teba chytilo? - spýtal sa Stepan Arkaďjič a žmurkol na Vronského. - Je to čosi ? la dostihy. Len stávky uzatvárať.

- Áno, človeka to akosi chytí, - súhlasil Vronskij. - A keď sa už do toho pustí, rád by to aj skončil. Slovom, boj! - zachmúril sa a stisol silné čeľuste.

- A ten Svijažskij, to je špekulant! Ako jasne vidí do veci!

- Veru áno, - roztržito odpovedal Vronskij.

Zavládlo ticho a Vronskij, ktorý sa niekde dívať musel, pozrel na Levina, na jeho nohy, uniformu, potom na tvár, a keď sa tu potkol o zachmúrené oči, čo viseli na ňom, povedal, aby reč nestála: - Ako to, že vy, vidiecky starousadlík, nie ste zmierovacím sudcom? Vidím, že ste v rovnošate zmierovacieho sudcu.

- Preto ním nie som, lebo podľa mňa je zmierovací súd somárstvo, - odpovedal zachmúrene Levin, ktorý po celý čas striehol na príležitosť podebatovať si s Vronským, aby zahladil svoju predošlú hrubosť.

- Ja si zas myslím opak, - namietol s náznakom údivu Vronskij.

- Je to iba taká zábavka, - skočil mu do reči Levin. - Zmierovací sudcovia sú nám na figu. Za osem rokov som ich skoro nepotreboval. A ak, tak prípad vyriešili presne naopak. Medzi mnou a zmierovacím sudcom je štyridsať vierst. V prípade potreby by som musel vo veci, čo je hodna dva ruble, poslať za ním právneho zástupcu, a ten ma stojí pätnásť rubľov.

A porozprával, ako istý sedliak ukradol mlynárovi múku, mlynár ho obvinil a sedliak naňho podal žalobu za nactiutŕhačstvo. To všetko bolo celkom nevhodné a hlúpe, a Levin to sám cítil.

- Ó, toto je náš čudáčik! - nadhodil Stepan Arkaďjič so svojím najmilším úsmevom. - No poďme už, ide sa tuším hlasovať… Rozisli sa.

- Raz nechápem, - začal Sergej Ivanovič, ktorému neušli bratove neuvážené reči, - ako môže niekto až tak nemať politický takt. To jedno teda my Rusi nemáme. Gubernský prézes je náš odporca, a ty sa mu vtieraš do priazne, chceš, aby kandidoval. No a gróf Vronskij… ja sa s ním nespriatelím; pozval ma na obed, ale nepôjdem; no je náš človek, prečo by sme si ho znepriateľovali? A na dôvažok sa spýtaš Nevedovského, či bude kandidovať. To sa jednoducho nerobí.

- Ach, ja už vôbec ničomu nerozumiem! A všetko sú to len pletky, - zachmúril sa Levin.

- Vravíš, pletky, no aj tie domotáš, len čo sa ich dotkneš.

Levin nepovedal už nič, spolu sa pobrali do veľkej sály.

Gubernský prézes síce tušil, že sa proti nemu intriguje, a hoci ho všetci nepožiadali, aby kandidoval, napokon predsa len kandidoval. V sále zavládlo hrobové ticho. Sekretár hromovým hlasom oznámil, že na gubernského prézesa kandiduje gardový kapitán jazdy Michail Stepanovič Snetkov.

Újazdní prézesi prešli s misočkami, v ktorých boli guľôčky, od svojich stolov ku guberniálnemu, a voľby sa začali.

- Polož ju napravo, - zašepkal Stepan Arkaďjič Levinovi, keď pristúpil s bratom hneď za prézesom k stolu. No Levinovi vyfučali z hlavy všetky plány, ktoré mu vyložili, a pochytil ho strach, či sa Stepan Arkaďjič nepomýlil, keď povedal "napravo". Veď Snetkov je nepriateľ! Pristúpil k urne s guľôčkami v pravej ruke, no keď si pomyslel, že sa pomýlil, už celkom pri urne preložil guľôčku do ľavej ruky a potom ju už, pravdaže, položil naľavo. Znalec veci, čo stál pri urne a podľa pohybu lakťa vedel, kto kam guľôčku položí, sa zmŕštil. Nemal si na čom pocvičiť svoj ostrozrak.

Všetko stíchlo, štrkotali iba guľôčky, keď ich počítali. Osamelo zaznel hlas, čo oznámil počet hlasov pre a proti.

Prézes bol zvolený drvivou väčšinou. Vypukla vrava, všetko sa to vrhlo ku dverám. Vošiel Snetkov, šľachtici ho obstali a blahoželali mu.

- Teraz je už koniec? - spýtal sa Levin Sergeja Ivanoviča.

- Ešte sa to len začína, - odpovedal Svijažskij namiesto Sergeja Ivanoviča. - Protikandidát môže dostať viac hlasov.

Na toto Levin zase celkom zabudol. Pamätal si len, že je v tom akýsi fígeľ, ale vôbec sa mu nechcelo lámať si hlavu, v čom vlastne spočíva. Pochytila ho clivota, zatúžil odísť z tohto davu.

A keďže si ho nikto nevšímal a zdalo sa mu, že ho nikto nepotrebuje, pomaly zamieril do maličkej sály, kde bol bufet, a pocítil veľkú úľavu, keď opäť zazrel lokajov. Starý lokaj sa ho spýtal, či by si nezajedol, a Levin neodmietol. Keď zjedol kotletu s fazuľou a pozhováral sa s lokajom o jeho predošlých pánoch, šiel sa poprechádzať na galériu, lebo sa mu nechcelo vrátiť sa do sály, kde sa tak zle cítil.

Galéria bola nabitá vyparádenými dámami, nahýnali sa ponad zábradlie a usilovali sa neprepásť ani slovíčko z toho, čo sa robilo dole. Pri dámach sedeli i stáli elegantní advokáti, gymnaziálni profesori s okuliarmi a dôstojníci. Všade sa hovorilo o voľbách a o tom, aký bol prézes zničený a aké boli diskusie vydarené; v jednej skupinke počul Levin chváliť brata. Ktorási z dám vravela advokátovi: - Taká som šťastná, že som počula Koznyševa! To už stojí za tú hladovku. Nádhera! Hovorí tak nahlas a zreteľne! Na tých vašich súdoch tak nikto nehovorí. Iba ak Majdeľ, no ten vôbec nie je taký výrečný.

Levin si našiel voľné miesto pri zábradlí, nahol sa ponadeň a dal sa pozorovať, počúvať.

Šľachtici sedeli porozdeľovaní podľa újazdov za priečkami. Naprostriedku sály stál chlap v rovnošate a vysokým zvučným hlasom oznamoval: - Na gubernského prézesa šľachty kandiduje štábny kapitán Jevgenij Ivanovič Apuchtin!

Nastalo hrobové ticho, do ktorého sa ozval slabučký starecký hlas: - Vzdáva sa!

- Kandiduje dvorný radca Peter Petrovič Boľ, - ozval sa hlas nanovo.

- Vzdáva sa! - ozval sa mladistvý piskľavý hlas.

A zase všetko od začiatku a zase to "vzdáva sa". Tak to šlo asi hodinu. Levin sa opieral o zábradlie a len sa pozeral a počúval. Spočiatku sa čudoval a rád by pochopil zmysel toho, čo sa dialo; no neskôr, keď sa presvedčil, že je to nad jeho chápanie, začal sa nudiť. Potom, keď si pripomenul všetko to vzrušenie a nevraživosť, zrkadliace sa na všetkých tvárach, zosmutnel: povedal si, že odíde, a pobral sa dolu. Keď prechádzal cez predsieň, naďabil na unudeného gymnazistu so zapálenými očami, čo sa tu hore-dolu prechádzal. A na schodoch stretol párik: dámu, rýchlo cupkajúcu na vysokých podpätkoch, a štíhleho zástupcu prokurátora.

- Vravel som vám, že o nič neprídete, - práve vravel zástupca dáme, keď sa im Levin vystupoval.

Levin bol už na hlavnom schodišti a práve si vyťahoval z vrecúška na veste lístok od kožucha, keď ho zadržal sekretár. - Konstantin Dmitrič, nech sa páči dnu do sály. Práve sa hlasuje.

Hlasovalo sa o Nevedovskom, ktorý tak rozhodne odmietol kandidovať.

Levin pristúpil k dverám do sály: boli zatvorené. Sekretár zaklopal, dvere sa otvorili a popri Levinovi sa prešmykli dvaja statkári s rozhorúčenými tvárami.

- Je to nad moje sily, - povedal jeden z nich.

Za statkárom sa vynorila tvár gubernského prézesa. Bola to hrozná tvár, strhaná a prestrašená.

- Vravel som ti, že nemáš nikoho púšťať von, - okríkol zriadenca.

- Ja som ich len vpúšťal, vaša excelencia!

- Bože dobrý! - ťažko si vzdychol gubemský prézes a pobral sa stredom sály, ustato šúchajúc nohami a so sklonenou hlavou k veľkému stolu.

Nevedovskij sa podľa plánu presadil - stal sa gubernským prézesom. Mnohých to rozveselilo, mnohí boli spokojní a šťastní, až nadšení, mnohí zase nespokojní a nešťastní. Gubemský prézes bol zúfalý, a bolo to na ňom vidieť. Keď sa Nevedovskij pohol zo sály, obklopil ho zástup a nadšene tiahol s ním presne tak, ako v prvý deň s gubernátorom, ktorý volty otvoril, a presne tak, ako sa hrnul za Snetkovom, keď bol zvolený.

31 V ten deň obedoval novozvolený gubemský prézes a mnohí z víťaznej skupiny mladých u Vronského.

Vronskij šiel na voľby preto, že sa na dedine nudil a musel pred Annou obhájiť svoje právo na slobodu, aj preto, že sa chcel Svijažskému, podporujúc ho pri voľbách, revanšovať za všetky starosti, čo s ním mal pri zemských voľbách, no predovšetkým preto, aby čestne splnil všetky povinnosti, vyplývajúce z postavenia šľachtica a veľkostatkára, ktoré si zvolil. Sám nečakal, že ho voľby až tak zaujmú, ba strhnú a že sa v nich osvedčí. V kruhu tunajšej šľachty bol novým človekom, no, ako vidieť, mal úspech a nemýlil sa, ak mal dojem, že získal na šľachticov určitý vplyv. Tomuto vplyvu napomáhalo: jeho bohatstvo a urodzenosť; nádherný byt v meste, ktorý mu prepustil starý známy, finančník Širkov, čo založil prosperujúcu banku v Kašine; Vronského skvelý kuchár, ktorého si doviezol z dediny; priateľstvo s gubernátorom, čo mu bol nielen kamarátom, ale aj protektorom; a nadovšetko jeho prosté, ku každému rovnaké správanie, ktoré čoskoro donútilo väčšinu šľachticov zmeniť si mienku o Vronského údajnej pýche. Vronskij cítil sám, že okrem toho šibnutého pána, čo sa oženil s Kitty Ščerbackou a čo mu ? propos de bottes so šialenou zlobou navravel kopu nepochopiteľných hlúpostí, získal si každého šľachtica, s ktorým sa zoznámil. Videl jasne, aj iní to videli, že na úspechu Nevedovského má on leví podiel. A teraz, keď sa pri jeho stole oslavovalo zvolenie Nevedovského, mal príjemný pocit triumfu za svojho favorita. Voľby ho natoľko strhli, že pomýšľal v prípade, ak bude o tri roky ženatý, sám na kandidatúru - asi ako keď jeho džokej vyhrá cenu a on zatúži sám na dostihoch pretekať.

A tak sa teraz oslavovala džokejova výhra. Vronskij sedel za vrchstolom, po pravej ruke mu sedel mladý gubernátor, generál cárskej suity. Pre každého to bol pán gubernie, čo slávnostne otvoril voľby, čo mal prejav a vzbudil v mnohých, ako Vronskij videl, úctu i pochlebnícke chúťky, no pre Vronského to bol len Kaťka Maslo - takú prezývku mal v Pážacej škole - ktorý sa v jeho prítomnosti miatol a ktorého sa Vronskij usiloval mettre ? son aise . Po ľavej ruke mu sedel Nevedovskij s tou jeho mladistvou, tvrdou uštipačnou tvárou. Voči nemu sa Vronskij správal jednoducho a zdvorilo.

Svijažskij znášal svoju prehru bodro. Preňho to vlastne ani nebola prehra, ako to sám vyhlásil obrátený so zdvihnutým pohárom k Nevedovskému: ťažko by sa totiž našiel lepší predstaviteľ nového smeru, ktorým sa šľachta má poberať! Všetci tí čestní, ako sa vyjadril, stoja za dnešným triumfom a oslavujú ho.

Aj Stepan Arkaďjič bol rád, že tak zábavne strávil čas a že sú všetci takí spokojní. Pri honosnom obede sa pretriasali epizódky z volieb. Svijažskij vtipne reprodukoval prézesovu ufňukanú reč a poznamenal, adresujúc svoje slová Nevedovskému, že jeho excelencia si bude musieť vyvoliť nejakú inú, zložitejšiu revíziu financií, ako sú slzy. Ďalší vtipkár porozprával, že na ples gubernského prézesa pozháňali lokajov v extra pančuchách a že ak nový prézes neusporiada ples s lokajmi v extra pančuchách, budú sa musieť poslať späť.

Počas obeda Nevedovského inak neoslovovali, len "náš gubernský prézes" a "vaša excelencia".

A vyslovovali to s rovnakým pôžitkom, s akým oslovujú mladú ženu "madame" a pripoja mužovo meno. Nevedovskij sa tváril, že mu je to celkom ľahostajné, ba že tým titulom pohŕda, no pritom bolo jasné, že je šťastný a že sa len horko-ťažko ovláda, aby zakryl nadšenie, čo by bolo v tomto novom liberálnom prostredí také nevhodné.

Počas obeda sa poslalo zopár telegramov ľuďom, ktorých priebeh volieb zaujímal. A Stepan Arkaďjič vo výbornej nálade poslal Darii Alexandrovne telegram tohto znenia: "Nevedovskij zvolený dvanástimi hlasmi. Gratulujem. Rozhlás to." Nadiktoval ho nahlas s poznámkou: "Nech sa potešia." Daria Alexandrovna si však pri doručení telegramu len vzdychla, že škoda bolo rubľa, a hneď vedela, že telegram posielal pred koncom obeda. Vedela o Stivovej slabôstke - ku koncu obeda vždy "faire joeur le télégraphe" .

Všetko, vrátane výborného obeda a vín objednaných nie od ruských obchodníkov, lež rovno v cudzine plnených, bolo veľmi noblesné, prosté a veselé. Malú spoločnosť, zo dvadsať ľudí, dal Svijažskij dokopy z nových činiteľov, rovnako zmýšľajúcich a liberálnych, pravda, aj ostrovtipných a na úrovni. Odznievali prípitky, tiež okorenené humorom, na nového prézesa, na gubernátora, na riaditeľa banky a na "nášho drahého hostiteľa".

Vronskij bol spokojný. Naozaj nečakal v provincii také milé spôsoby.

Ku koncu obeda sa dobrá nálada ešte vystupňovala. Gubernátor poprosil Vronského, aby prišiel na koncert, ktorý usporadúvala v prospech bratstva jeho žena, prejavila totižto želanie zoznámiť sa s ním.

- Aj ples bude, uvidíš na ňom perlu našej spoločnosti. Naozaj to stojí za to.

- Not in my line , - odpovedal mu Vronskij svojím obľúbeným výrazom, no pritom sa usmial a sľúbil, že príde.

Keď sa malo vstávať od stola a všetci už fajčili, pristúpil k Vronskému komorník s listom na tácni.

- Doručil ho osobitný posol z Vozdviženského, - oznámil s veľavýznamnou tvárou.

- Priam neuveriteľné, ako sa ponáša na Sventického, zástupca prokurátora, - povedal po francúzsky istý hosť o komorníkovi, zatiaľ čo si Vronskij, čoraz zachmúrenejší čítal list.

List bol od Anny. Ešte ho ani neotvoril, a už vedel, čo v ňom je. Sľúbil sa vrátiť v piatok - vychádzajúc z predpokladu, že voľby budú trvať päť dní. Dnes bola sobota, a tak vedel, že sa list bude hmýriť výčitkami, že sa ešte nevrátil. Pravdepodobne nedostala list, ktorý poslal včera večer.

Obsah listu bol taký, ako očakával, iba forma bola nečakaná a veľmi nepríjemná. "Annie je ťažko chorá, podľa lekára to môže byť aj zápal pľúc. Sama som bezradná. Kňažná Varvara nepomáha, skôr prekáža. Čakala som Ťa predvčerom, včera, a teraz som poslala ľudí prezvedieť sa, kde si a čo je s Tebou! Bola by som prišla sama, ale rozmyslela som si to, lebo viem, že by Ti to bolo nepríjemné. Daj nejakú odpoveď, nech viem, čo mám robiť."

Dieťa je choré, a ona chcela cestovať. Dcéra je chorá, a takýto nepriateľský tón.

Vronského priam ohromil protiklad medzi nevinným rozptýlením, čo mu poskytovali voľby, a touto chmúrnou, osudovou láskou, ku ktorej sa musel vrátiť. No ísť musel, a tak odcestoval prvým vlakom ešte v noci domov.

32 Pred Vronského odchodom na voľby si Anna rozvážila, že výstupy, čo sa medzi nimi pri každom Vronského odchode opakujú, ho k nej nepripútavajú, ale skôr odpudzujú, a tak sa rozhodla, že spraví všetko, aby pokojne zniesla rozlúčku s ním. Ale ten chladný, strohý pohľad, akým na ňu pozrel, keď jej prišiel povedať, že odchádza, ju urazil, a tak ešte ani vlastne nebol preč, a jej pokoj bol už narušený.

Keď potom vo svojej samote premýšľala o jeho pohľade, ktorým si obhajoval právo na slobodu, dospela, ako obyčajne, len k poznaniu vlastného poníženia. "On má právo odísť kedy sa mu zachce a kam sa mu zachce. A nielen odísť, ale opustiť ma. On má všetky práva, ja nijaké. No práve preto to nemal spraviť, že to vie. No čo vlastne spravil…? Pozrel na mňa chladne, stroho. Pochopiteľne, je to čosi celkom neurčité, nepostihnuteľné, no predtým som to nezbadala, a ten pohľad značí veľa," rozmýšľala. "Ten pohľad značí, že voči mne ochladol."

No aj keď sa o tom presvedčila, nemohla nič robiť, nemohla na svojom vzťahu k nemu nič meniť. Všetko, čo mohla, bolo udržať si ho iba láskou a vlastnou príťažlivosťou - tak ako doposiaľ. A mohla rovnako ako doposiaľ intenzívnou činnosťou vo dne a morfiom v noci potláčať hrôzostrašné myšlienky, čo bude, ak ju prestane milovať. Bola tu, pravda, ešte jedna možnosť: nielen si ho udržať - na čo nepotrebovala iné, len jeho lásku - ale zblížiť sa s ním, vytvoriť si také postavenie, aby ju nemohol opustiť. Tieto možnosti boli rozvod a manželstvo. A zatúžila po tom a rozhodla sa, že dá súhlas na rozvod pri prvej príležitosti, keď o tom Vronskij alebo Stiva začnú hovoriť.

V takýchto myšlienkach strávila päť dní sama, bez neho, päť dní, keď Vronskij musel byť preč z domu.

Prechádzky, rozhovory s kňažnou Varvarou, návštevy v nemocnici, a predovšetkým knihy, veľa kníh, vypĺňali jej čas. Keď sa na šiesty deň vrátil kočiš sám, zistila, že už raz nemá síl potláčať myšlienky na neho a na to, čo tam robí. V tom čase ochorela malá. Anna ju opatrovala, ale ani to ju nepriviedlo na iné myšlienky, tým skôr, že choroba nebola nebezpečná. Čo ako sa nútila, malú rada nemala, a predstierať k nej lásku nebola schopná. Keď večer toho dňa osamela, pochytil ju oňho taký strach, že už-už chcela odísť do mesta, ale po dôkladnom uvážení napísala list plný rozporov, ten, čo Vronskij dostal, a neprečítajúc ho už po sebe, poslala ho po osobitnom poslovi. Na druhý deň ráno dostala od Vronského list, a hneď oľutovala, že mu písala. So strachom čakala, že si ju zase, ako pri odchode, premeria tým prísnym pohľadom, najmä keď zistí, že Annie nebola vážne chorá. No v podstate bola rada, že mu napísala. Hoci si už priznávala, že mu je na ťarchu, že len s ťažkým srdcom opúšťa slobodu, vracajúc sa k nej, predsa bola rada, že sa vráti. Nech mu je na ťarchu, ale nech je pri nej, aby ho mala na očiach a vedela o každom jeho pohybe.

Sedela v salóne pod lampou s novou knižkou od Taina, čítala, počúvala, ako vonku skučí vietor, a každú minútu čakala, že príde koč. Zopár ráz sa jej pozdalo, že už počuje hrkot kolies, ale mýlila sa; no konečne počula nielen hrkot kolies, ale aj krik kočiša a dunivú ozvenu v krytom podjazde. Aj kňažná Varvara, čo hrala pasians, to dokonca potvrdila, a tak Anna celá zapýrená vstala, no namiesto toho, aby šla dolu, ako to už urobila dva razy, zostala stáť. Zrazu sa za svoj podvod zahanbila, no najväčšmi sa bála toho, ako sa s ňou zvíta. Pocit krivdy sa stratil, mala strach len z toho, že Vronskij prejaví nespokojnosť. Pripomenula si, že dcéra je už druhý deň zdravá ako ryba. Ba hnevala sa na ňu, že ako naschvál vyzdravela vtedy, keď už list poslala. Potom si uvedomila, že on je celý celučký tu. Počula jeho hlas. Zabudla na všetko a natešená sa mu rozbehla v ústrety.

- Čo je s Annie? - spýtal sa nesmelo zdola a zahľadel sa na Annu, čo k nemu zbiehala.

Sedel na stoličke a lokaj mu sťahoval teplú čižmu.

- Nič zvláštne, už sa má lepšie.

- A ty? - povedal, oprašujúc sa.

Chytila mu obidvoma rukami ruku a pritiahla ju k sebe nespúšťajúc z neho oči.

- No to ma teší, - povedal a chladne si ju obzrel, jej účes, šaty, o ktorých vedel, že si ich obliekla len kvôli nemu.

To všetko sa mu páčilo, ale páčilo už toľko ráz! A na tvári mu stuhol práve ten stroho-meravý výraz, ktorého sa Anna tak bála.

- No to ma teší. A ty si zdravá? - spýtal sa, utierajúc si vreckovkou mokrú bradu, a pobozkal jej ruku.

"Všetko jedno," pomyslela si Anna, "len nech je tu, a keď je tu, neodváži sa ma nemilovať."

Večer uplynul v dokonalej pohode v prítomnosti kňažnej Varvary, ktorá mu žalovala, že kým bol preč, Anna užívala morfium.

- Čo sa dá robiť? Nemohla som spať… Pre myšlienky. Keď je Alexej doma, morfium nikdy neužívam. Skoro nikdy.

Vronskij rozprával o voľbách, a Anna ho vedela otázkami usmerniť práve na to, čo ho tešilo - na jeho úspech. Porozprávala mu o všetkom zaujímavom, čo sa za ten čas robilo doma. A jej správy boli veľmi veselé.

Zato neskoro večer, keď ostali sami a Anna videla, že ho má zase celkom v moci, zachcelo sa jej zotrieť zlý dojem, čo vyprovokoval jej list.

- Len sa priznaj, že si sa nahneval pre ten list a že si mi neuveril!

No len čo to vypustila z úst, uvedomila si, že čo ako ju v tejto chvíli miluje, to jej neodpustí.

- Áno, - povedal. - List bol veľmi čudný. Annie bola chorá, a ty si chcela ísť za mnou.

- Všetko bola pravda.

- Nepochybujem.

- Ale áno, pochybuješ. Vidím, že si nespokojný.

- Nepochybujem ani trochu. No nespokojný som, pretože nechceš uznať, že človek má povinnosti… - Povinnosť ísť na koncert… - Radšej o tom nehovorme.

- Prečo, môžeme.

- Len toľko chcem povedať, že sa môžu vyskytovať neodkladné záležitosti. Napríklad onedlho budem musieť ísť do Moskvy vo veci domu… Ach, Anna, prečo si taká podráždená? Vieš predsa, že bez teba nemôžem žiť!

- Ak je tak, - prehovorila Anna zrazu zmeneným hlasom, - tento život ti je na ťarchu… Áno, prídeš si na deň a zas odídeš, tak to robia… - Anna, to je kruté. Život by som obetoval… Anna ho však nepočúvala.

- Ak pôjdeš do Moskvy, pôjdem aj ja. Tu neostanem. Buď sa rozídeme, alebo budeme žiť spolu.

- Vieš predsa, že to je moja jediná túžba. Ale na to… - Je potrebný rozvod? Napíšem mu. Už vidím, že takto žiť nemôžem… Ale do Moskvy s tebou pôjdem.

- Znie to ako hrozba. A zatiaľ po ničom netúžim menej ako po rozlúčke s tebou, - usmial sa Vronskij.

No pri týchto nežných slovách sa mu v očiach blysol nielen chlad, ale aj divý, nedobrý pohľad štvanca.

Anna ten pohľad postrehla a uhádla, čo znamená.

"Ak sme na tom takto, je to nešťastie!" vravel jeho pohľad. Bol to iba chvíľkový dojem, ale nikdy naň nezabudla.

Anna napísala mužovi, že ho prosí o rozvod, a koncom novembra, po rozlúčke s kňažnou Varvarou, ktorá musela odcestovať do Petrohradu, presťahovala sa s Vronským do Moskvy. Každý deň čakali odpoveď od Alexeja Alexandroviča a vzápätí rozvod, a tak sa tentoraz ubytovali spolu ako manželia.

SIEDMA ČASŤ 1 L evinovci bývali už tretí mesiac v Moskve. Dávno už vypršal termín, keď mala Kitty podľa najvierohodnejších výpočtov odborníkov porodiť; no Kitty zatiaľ dieťa ešte stále nosila a nič nenaznačovalo, že by bol termín pôrodu teraz bližšie ako pred dvoma mesiacmi. Doktora i pôrodnú asistentku, Dolly i matku, a predovšetkým Levina, ktorý si bez hrôzy na to, čo sa blíži, ani pomyslieť nemohol, pomaly sa zmocňovala netrpezlivosť a nervozita, iba Kitty bola dokonale spokojná a šťastná.

Teraz si už jasne uvedomovala klíček nového citu - lásky k budúcemu, čiastočne už skutočnému dieťaťu, pravda, iba pre ňu, a s pôžitkom si v tom cite voľkala. Teraz už dieťa nebolo neoddeliteľnou súčasťou jej bytosti, občas si už žilo vlastným, od nej nezávislým životom. Často to bývalo bolestivé, ale zároveň v nej tá nová, zvláštna radosť vzbudzovala smiech.

Všetci, ktorých mala rada, boli pri nej a všetci boli na ňu takí dobrí, tak sa o ňu starali, natoľko sa jej všetko javilo len z tej najlepšej stránky, že keby nevedela a necítila, že sa to musí čoskoro skončiť, nevedela by si lepší a príjemnejší život predstaviť. Jediné, čo jej kalilo čaro terajšieho života, bola skutočnosť, že jej muž bol inakší, aký býval na dedine, akého milovala.

Na dedine mala rada jeho pokojné, vľúdne a pohostinné spôsoby. V meste bol večne akýsi nepokojný, večne v strehu, akoby mal strach, že niekto ublíži jemu, no predovšetkým jej. Tam na dedine nepochybne vedel, kde je jeho miesto, nikdy sa nikde nehnal, a predsa mal vždy čo robiť. Tu v meste sa ustavične ponáhľal, aby čosi nepremeškal, a pritom nemal čo robiť. A bolo jej ho ľúto. Iným, to vedela, sa poľutovaniahodným nezdal; naopak, keď si ho tak Kitty v spoločnosti všímala, ako si zavše všímame milovaného človeka v úsilí ohodnotiť ho ako cudzieho, aby sme si overili, akým dojmom pôsobí na iných, zisťovala a až sa toho pri tej svojej žiarlivosti zľakla, že je nie poľutovaniahodný, ale až priveľmi príťažlivý - príťažlivá bola tá jeho slušnosť, trocha staromódna, plachá zdvorilosť voči ženám, mohutná postava a celkom zvláštna, ako sa jej zdalo, výrazná tvár. Lenže ona sa naňho nedívala zvonka, ale znútra, a videla, že tu nie je taký, aký je v skutočnosti; inak si jeho stav nevedela vysvetliť. Niekedy mu v duchu zazlievala, že nevie v meste žiť; inokedy musela uznať, že si tu naozaj len ťažko môže zariadiť život tak, aby s ním mohol byť spokojný.

Čo aj mal vlastne robiť? Karty nerád hrával. Do klubu nechodil. Stýkať sa s veselými kompánmi typu Oblonského - teraz už vedela, čo to znamená… to znamená piť a potom ísť niekam. A bez hrôzy si ani len pomyslieť nemohla, kam v takom prípade chodia muži. Pestovať spoločenské styky? Ako vedela, na to zas by ho musela baviť spoločnosť mladých žien, a to predsa nemohla chcieť. Trčať doma s ňou, s matkou a sestrami? Čo aké príjemné a zábavné jej boli stále tie isté reči dokola - tetky na priadkach - ako nazval seansy sestier starý knieža - vedela, že jeho musia nudiť. Čo teda ešte ostávalo? Písať ďalej knižku? Aj sa o to pokúsil a spočiatku chodieval do knižnice, kde si robil výpisky a rozličné poznámky pre svoju knihu, ale ako sa pred ňou vyjadril, čím menej robil, tým menej mal času. A okrem toho sa jej posťažoval, že sa tu o tej svojej knižke toľko narečnil, že sa mu všetky myšlienky poplietli a prestali byť zaujímavé.

Jediná výhoda života v meste bola, že sa nikdy nevadili. Či už preto, že mestské podmienky sú iné, alebo preto, že boli obaja v tom ohľade opatrnejší a múdrejší, dosť na tom, v Moskve sa nevadili ani pre žiarlivosť - a toho sa teda veľmi báli, keď sa do mesta sťahovali.

V tej súvislosti došlo aj k istej veľmi dôležitej udalosti pre nich oboch, a to k stretnutiu Kitty s Vronským.

Stará kňažná Mária Borisovna, Kittina krstná mama, ktorá ju vždy mala veľmi rada, prejavila želanie ju vidieť. Kitty, čo pre svoj stav už nikam nechodievala, sa s otcom predsa len na návštevu k ctihodnej starej dáme vybrala a tam stretla Vronského.

Kitty si pri tomto stretnutí mohla vyčítať iba ak to, že keď v tvári človeka v civilnom obleku spoznala črty kedysi tak dobre známe, na okamih sa jej zasekol dych, krv sa jej nahrnula k srdcu a tmavý rumenec, ako cítila, jej zalial tvár. Trvalo to však len niekoľko okamihov. Otec, čo sa zámerne nahlas prihovoril Vronskému, ešte neskončil, keď sa celkom spamätala a mohla už na Vronského pokojne pozerať, či zhovárať sa s ním, ak bolo treba, práve tak, ako sa zhovárala s kňažnou Máriou Borisovnou, no predovšetkým tak, aby všetko do poslednej intonácie a úsmevu mohol schváliť jej muž, ktorý akoby v tých chvíľach stál pri nej.

Povedali niekoľko slov, dokonca sa pokojne usmiala pri jednom jeho žarte z volieb, ktoré nazýval "naším parlamentom". (Usmiať sa bolo treba, aby ukázala, že žart pochopila.) No vzápätí sa obrátila ku kňažnej Márii Borisovne a už na neho nepozrela, pokým nevstal a nezačal sa lúčiť; až vtedy naňho pozrela, pretože by bolo nezdvorilé nepozrieť na človeka, ktorý odchádza.

Otcovi bola vďačná, že neskôr stretnutie s Vronským nespomenul, ale z nevšednej nežnosti, s akou sa k nej po návšteve správal na ich zvyčajnej prechádzke, usúdila, že bol s ňou spokojný. Aj ona bola so sebou spokojná. A sama bola prekvapená, že mala v sebe silu potlačiť spomienky na predošlé city k Vronskému, driemajúce kdesi na dne duše, a nielen sa zdať, ale naozaj byť pokojnou a voči nemu celkom ľahostajnou.

Keď povedala Levinovi, že u Márie Borisovny stretla Vronského, začervenal sa ešte väčšmi ako ona. Ťažko sa jej o tom začínalo, no ešte ťažšie hovorilo o ďalších podrobnostiach stretnutia, lebo sám sa jej na nič nespytoval, len zachmúrene na ňu hľadel.

- Veľmi ľutujem, že si tam nebol, - vravela. - Nemyslím priamo v tej izbe… to by som nebola taká prirodzená… teraz sa červenám oveľa, oveľa viac ako vtedy, - pokračovala červená po korienky vlasov. - Ale že si sa nepozeral aspoň cez škárku.

Tie úprimné oči Levinovi povedali, že bola so sebou spokojná, a tak bez ohľadu na to, že sa červenala, okamžite sa upokojil a začal jej - a to práve chcela - sám klásť otázky. Keď sa dozvedel všetko, ba aj takú maličkosť, že iba v prvom okamihu si neporadila s rumencom, ale potom že sa s Vronským cítila ľahko a bez zábran ako s hocikým iným, Levin sa celkom rozveselil a vyhlásil, že sa tomu teší, že teraz by sa už nesprával tak hlúpo ako na voľbách a že sa pri najbližšom stretnutí s Vronským pousiluje byť k nemu čo najpriateľskejší.

- Je to predsa veľmi smutná predstava, že jestvuje človek, div nepriateľ, s ktorým stretať sa je peklo, - povedal Levin. - Rád som, veľmi rád.

2 - Skoč, prosím ťa, k Boľovcom, - povedala Kitty mužovi, keď sa u nej o jedenástej pred odchodom z domu zastavil. - Už viem, že obedovať budeš v klube, otecko ťa zahlásil. Ale aký máš program pred obedom?

- Idem len ku Katavasovovi.

- Prečo tak zavčasu?

- Sľúbil, že ma predstaví Metrovovi. Rád by som sa s ním pozhováral o svojej práci, je to slávny petrohradský vedec, - povedal Levin.

- Aha, to jeho článok si tak chválil? No dobre, a potom? - spýtala sa Kitty.

- A ešte možno pôjdem na súd v sestrinej veci.

- A na koncert? - spýtala sa.

- Čo by som ta chodil sám!

- Len ty pekne choď, dávajú nejaké nové veci… Vždy ťa to zaujímalo. Ja by som teda hneď šla.

- No, v každom prípade skočím pred obedom domov, - pozrel na hodinky.

- A hneď teraz si obleč žaket, aby si mohol ísť rovno ku grófke Boľovej.

- A to sa naozaj musí?

- Ach, pravdaže musí! Boľ nás už navštívil. No čo ťa to stojí? Prídeš ta, sadneš si, päť minút sa budeš zhovárať o počasí, vstaneš a odídeš.

- Ani by si neverila, ako som od tých vecí odvykol, doslova sa na návšteve hanbím. Ako to vyzerá? Cudzí človek príde, sadne si, sedí si s rukami v lone, zavadzia domácim, seba otrávi, a zas odíde.

Kitty sa zasmiala.

- Veď si za slobodná chodieval na návštevy, či nie? - spýtala sa.

- Chodieval, ale vždy som sa hanbil, a teraz som si už natoľko odvykol, že namiesto návštevy by som, na môj hriešnu, bol radšej dva dni bez obeda. Strašne sa hanbím! Stále mám pocit, že sa domáci nazlostia a povedia mi: po čo si prišiel, keď tu nemáš čo robiť?

- Nie, nenazlostia. Za to ti ručím, - zasmiala sa mu Kitty do očí. Chytila ho za ruku. - Tak, maj sa dobre… A na tú návštevu choď, prosím ťa.

Bozkal žene ruku a už sa chcel pobrať, keď ho ešte zadržala.

- Kosťa, vieš, mám už iba päťdesiat rubľov.

- To nič, pôjdem do banky a vyberiem. Koľko? - spýtal sa a zatváril sa nespokojne - to už poznala.

- Nože ešte počkaj. - Ruku mu nepúšťala. - Musíme sa pozhovárať, trápi ma to. Zdá sa mi, že peniaze zbytočne nevydávam, a predsa sa míňajú a míňajú. Dakde robíme chybu.

- Vôbec nie, - zakašlal a pozrel na ňu spod obočia.

Toto odkašlávanie už poznala. Bol to znak hlbokej nespokojnosti, niežeby bol nespokojný s ňou - nespokojný bol sám so sebou. Naozaj bol nespokojný, no nie preto, že sa míňa veľa peňazí, ale že sa mu pripomína to, na čo chcel zabudnúť, lebo vedel, že tu naozaj čosi nehrá.

- Kázal som Sokolovovi predať pšenicu, aj za mlyn pýtať vopred nájomné. Peniaze budú.

- Ale nie, ja sa len bojím, že vcelku akosi veľa… - Vôbec nie, vôbec nie, - zopakoval. - No tak, maj sa dobre, srdiečko.

- Ver mi, niekedy ľutujem, že sme poslúchli mamu. Ako dobre by nám bolo na dedine! Iba som tu už všetkých umorila a peniaze sa vyhadzujú… - Vôbec nie, vôbec nie. Čo som sa oženil, ešte sa mi ani raz nestalo, aby som si bol pomyslel, že mohlo byť lepšie, ako je… - Naozaj? - pozrela mu do očí.

Povedal to bezmyšlienkovite, len aby ju utešil. No keď na ňu pozrel a videl, že sa tie úprimné, láskavé oči s otázkou upierajú na neho, zopakoval to už z celého srdca. "Zanedbávam ju," pomyslel si. A spomenul si, čo ich v blízkej budúcnosti čaká.

- Bude to už skoro? Ako sa cítiš ty? - zašepkal a chytil ju za obe ruky.

- Už som na to toľko ráz myslela, že teraz si už nič nemyslím a nič neviem.

- A nebojíš sa?

Pohŕdavo sa usmiala.

- Ani troška.

- No, keby dačo, som u Katavasova.

- Kdeže, neboj sa, nič nebude. Pôjdem sa s otcom prejsť do parku. Zájdeme aj k Dolly. No pred obedom ťa čakám. Ach, ozaj! Vieš, že Dolly je na tom veľmi zle? Dlžôb má po uši, peňazí nikde. Práve včera sme o tom hovorili s mamou a s Arsenijom (tak volala muža sestry Ľvovej) a povedali sme si, že vás dvoch pošleme na Stivu. To sa už nedá vydržať. S otcom sa o tom nedá hovoriť… No ak by ste vy dvaja… - Čo už my môžeme? - vzdychol si Levin.

- Tak či tak budeš u Ľvovovcov, pozhováraj sa s ním; povie ti, ako sme sa rozhodli.

- S Arsenijom už vopred vo všetkom súhlasím. Zájdem teda za ním. Mimochodom, ak pôjdem na koncert, pôjdem s Nathalie. Tak maj sa dobre.

Pred vchodom ho pristavil starý Kuzma, sluha ešte z mládeneckých čias, čo mal na starosti chod ich mestskej domácnosti.

- Krásavčeka (bol to kôň, ľavý ojový, privedený z dediny) nanovo podkuli, a ešte stále kríva, - oznamoval. - Čo s ním rozkážete robiť?

Spočiatku mal Levin v Moskve záujem o kone, ktoré doviedli z dediny. Usiloval sa zariadiť prevážanie čo najlepšie a najlacnejšie, lenže vysvitlo, že vlastné kone stoja viac ako drožkárske, a drožkárske si aj tak prenajímali.

- Pošli po kuršmida, možno je to odrenina.

- No a s Katerinou Alexandrovnou ako bude? - spýtal sa Kuzma.

Teraz už Levina nezarážalo ako v prvých dňoch po príchode do Moskvy, že na zdolanie vzdialenosti z Vozdviženky na Sivcov Vražok treba zapriahnuť do ťažkého koča pár mocných koní, viezť sa týmto kočom snehovou kašou štvrť versty a potom ho tam nechať štyri hodiny stáť, za čo sa platilo päť rubľov. Teraz mu to už bolo prirodzené.

- Nech drožkár do nášho koča zapriahne pár koní, - prikázal Levin.

- Áno, prosím.

A keď tak hravo - vďaka mestu - rozriešil ťažkosť, čo by si na dedine vyžiadala zvýšené osobné úsilie a pozornosť, Levin vyšiel pred dom, zavolal si drožku, sadol do nej a dal sa odviezť na Nikitskú ulicu. Cestou už nemyslel na peniaze, ale rozmýšľal, ako sa zoznámi s petrohradským vedcom, sociológom, a ako s ním bude debatovať o svojej knihe.

Tie pre vidiečana čudné, neúčelné, no pritom nevyhnutné výdavky, čo striehli zo všetkých strán, ohromovali Levina len v prvých dňoch jeho pobytu v meste. Teraz si už na ne celkom zvykol. V tomto zmysle sa s ním stalo to, čo s pijanom: prvý pohárik sa zadŕha, druhý sa už šmýka a po treťom - ktože by ich rátal. Keď Levin pri kúpe livrejí lokajovi a vrátnikovi premieňal prvú storubľovku, nevoľky si predstavil, že tieto zbytočné, no z akýchsi záhadných príčin nevyhnutné livreje - tak aspoň usúdil z toho, ako sa kňažná a Kitty začudovali jeho poznámke, že aj bez livrejí sa dá žiť - budú stáť toľko ako dvaja sezónni robotníci, čo predstavuje asi tristo pracovných dní od Veľkej noci do adventu, pričom každý takýto deň je od svitu do neskorého večera nabitý úmornou lopotou, veruže táto storubľová bankovka sa mu ešte zadŕhala. No ďalšia, ktorú menil na dvadsaťosemrubľový obed pre príbuzných, mu síce ešte hmlisto pripomenula, že dvadsaťosem rubľov predstavuje deväť štvrtiek ovsa, čo sa v potu tvári kosili, mlátili, viali, osievali a nasýpali - túto stovku púšťal predsa len o niečo ľahšie. No stovky, ktoré premieňal teraz, už v ňom dávno nevyvolávali podobné úvahy, ani ich už vlastne nerátal. Či práca, vynaložená na získanie peňazí, zodpovedá pôžitku z vecí, čo sa za ne kúpia - nad tým si už dávno nelámal hlavu. Zabudol aj na pravidlo, platné pri gazdovaní, že určitý druh obilia sa nemôže pod určitú cenu predať. Raž, ktorej cenu tak dlho držal, sa napokon predala o päťdesiat kopejok na štvrtke lacnejšie, ako mu za ňu ponúkali pred mesiacom. Ani poznatok, že pri takýchto výdavkoch dlhšie ako rok bez dlžôb nevydrží - ani to už nerozhodovalo. Bolo treba iba jedno: mať, čo by ich kde vzal, peniaze v banke, aby vždy vedel, za čo sa bude na druhý deň kupovať hovädzina. A o toto dosiaľ dbal: peniaze v banke mával vždy. No teraz sa peniaze v banke minuli a Levin raz nevedel, kde vezme ďalšie. A práve to ho na chvíľu, vtedy, keď Kitty spomenula peniaze, rozladilo, ale hlbšie sa nad tým zamýšľať nemal kedy. Viezol sa v drožke a rozmýšľal o Katavasovovi a o tom, že sa čoskoro zoznámi s Metrovom.

3 Za svojho terajšieho pobytu v Moskve sa Levin nanovo zblížil s profesorom Katavasovom, kamarátom zo štúdií, s ktorým sa od ženby nestretol. Katavasov mu vyhovoval svojím jasným a priamočiarym svetonáhľadom. Levin si myslel, že Katavasovov jasný svetonáhľad vyplýva z prostoty jeho povahy, zatiaľ čo Katavasov si myslel, že Levinova rozháraná myseľ vyplýva z nedostatočnej disciplinovanosti ducha, pričom však Levinovi Katavasovova logickosť vyhovovala a Katavasovovi zas vyhovovalo Levinovo bohatstvo myšlienok - čo aj rozháraných, takže sa radi stretali a škriepili.

Levin prečítal Katavasovovi niektoré partie zo svojej knihy a páčili sa mu. Včera Levinovi na verejnej prednáške povedal, že slávny Metrov, ktorého článkom bol taký nadšený, zdržuje sa v Moskve, že ho veľmi zaujalo, čo mu o Levinovej práci rozprával, že Metrov príde k nemu o jedenástej na návštevu a rád by ho poznal.

- Musím konštatovať, že sa lepšíte, vážený pane, čomu som rád, - zvolal Katavasov, keď sa zvítal s Levinom v malom salóne. - Počujem zvoniť a myslím si: vylúčené, že by prišiel načas… Tak čo vravíš na Čiernohorcov? Vojaci telom-dušou.

- A čo sa robí? - spýtal sa Levin.

Katavasov mu v krátkosti povedal o najnovšej udalosti a prejdúc do pracovne, predstavil ho nízkemu, zavalitému pánovi neobyčajne príjemneho zovňajšku. Bol to Metrov. Chvíľku sa zdržali pri politike a pri názoroch najvyšších petrohradských kruhov na posledné udalosti. Metrov reprodukoval slová - mal to z vierohodných prameňov - ktoré údajne pri tej príležitosti povedal panovník a jeden z ministrov. Katavasov zas počul - a tiež to mal z vierohodných prameňov - že panovník povedal pravý opak. Levin pohotove vykombinoval situáciu, keď mohlo odznieť to i to, čím sa táto téma vyčerpala.

- Tuto môj priateľ je už skoro hotový so svojou knihou o prirodzených podmienkach robotníka vo vzťahu k pôde, - začal Katavasov. - Nie som v tom odborník, ale ako prírodovedcovi sa mi páči, že ľudstvo nevyníma zo zoologických zákonov, ale naopak, vidí jeho závislosť od prostredia a v tejto závislosti skúma zákony vývoja.

- Veľmi zaujímavé, - podotkol Metrov.

- Vlastne to mala byť kniha o poľnohospodárstve, ale keď som sa začal zapodievať hlavnou zložkou poľnohospodárstva - robotníkom, - tu sa Levin začervenal, - nevdojak som dospel k celkom nečakaným výsledkom.

A Levin začal obozretne, akoby sondoval pôdu, vykladať svoj názor. Vedel, že Metrov je autor článku proti všeobecne prijímanému politicko-ekonomickému učeniu, no nevedel, do akej miery sa uňho stretne s pochopením pre svoje nové názory, a učencova inteligentná, pokojná tvár akosi nič nevyjadrovala.

- A v čomže vidíte osobité vlastnosti ruského robotníka? - spýtal sa Metrov. - V jeho takpovediac živočíšnych vlastnostiach, či v podmienkach, v akých žije?

Levin videl, že už sama otázka prezrádza myšlienku, s ktorou nemôže súhlasiť; no ďalej rozvádzal svoj názor, ktorého podstata tkvela v tom, že ruský robotník má na pôdu celkom iné nazeranie ako iné národy. A aby svoje tvrdenie dokázal, rýchlo dodal, že podľa neho nazeranie ruského ľudu vyplýva z vedomia, že je povolaný osídliť dosiaľ neosídlené nesmierne priestranstvá na východe.

- Človek ľahko upadne do omylu, ak robí závery o všeobecnom poslaní ľudu, - skočil Metrov Levinovi do reči. - Postavenie robotníka bude vždy závisieť od jeho vzťahu k pôde a ku kapitálu.

A Metrov už nedal Levinovi dopovedať jeho názor - sám mu začal vykladať, v čom tkvie originalita jeho vlastného učenia.

V čom vlastne spočíva táto originalita, Levin nepochopil, lebo sa o to ani neusiloval: videl totiž, že Metrov rovnako ako ostatní, napriek článku, v ktorom vyvracal učenie ekonomistov, pozerá na postavenie ruského robotníka len z hľadiska kapitálu, mzdy a renty. Aj keď voľky-nevoľky priznával, že vo východnej, najrozsiahlejšej časti Ruska je renta zatiaľ minimálna, že mzda pre deväť desatín osemdesiatmiliónového ruského obyvateľstva predstavuje len holé živobytie a že kapitál ešte nejestvuje v inej podobe ako v podobe celkom primitívnych nástrojov - predsa posudzoval ruského robotníka výlučne len z onoho hľadiska, hoci v mnohom nesúhlasil s ekonomistami a mal novú vlastnú teóriu o mzde, ktorú Levinovi hneď aj vysvetlil.

Levin ho počúval len s premáhaním a spočiatku mal námietky. Chcel Metrovovi skočiť do reči, aby vyslovil svoju myšlienku, ktorá by - ako si myslel - ďalší učencov výklad urobila bezpredmetným. No keď sa neskôr presvedčil, že majú na vec presne opačný názor, že sa navzájom nikdy nepochopia, už ani nič nenamietal a len počúval. Hoci ho už teraz Metrovove reči ani trochu nezaujímali, predsa mal z nich do určitej miery pôžitok. Levinova samoľúbosť bola totiž polichotená tým, že ho taký učený človek zasväcuje do svojich myšlienok tak ochotne, s toľkou pozornosťou a s toľkou dôverou v jeho znalosti o danom predmete, že často len náznakom poukázal na celú problematiku. Levin to chápal ako uznanie, nevedel, že Metrov, ktorý už debatoval so všetkými známymi, sa teraz priam vrhal na každého nového človeka, ba vôbec na všetkých, aby mohol hovoriť o veci, čo ho zaujímala a jemu samému nebola jasná.

- Nemali by sme prísť neskoro, - poznamenal Katavasov a pozrel na hodinky, len čo Metrov skončil svoj výklad.

- Dnes bude v Spoločnosti slávnostná schôdza pri príležitosti Svintičovho päťdesiatročného jubilea, - informoval Katavasov Levina. - Zberáme sa ta s Petrom Ivanyčom. Sľúbil som, že tam niečo prečítam o jeho prácach zo zoológie. Poďte s nami, bude to zaujímavé.

- Naozaj, je najvyšší čas, - povedal Metrov. - Poďte s nami, a odtiaľ, ak sa vám bude páčiť, môžeme ísť ku mne. Veľmi rád by som si vypočul niečo z vašej knihy.

- Ale nie. Ešte to nemám pokope. Ale na tú schôdzu pôjdem rád.

- A to ste, vážený pane, počuli? Podali votum separatum, - povedal Katavasov v susednej izbe, kde si obliekal frak.

A rozhovorili sa o probléme, týkajúcom sa univerzity.

Tento problém bol senzáciou tohoročnej zimy. Traja starí profesori v univerzitnej rade neprijali stanovisko mladých a mladí podali votum separatum. Podľa jedných to bolo poburujúce, podľa druhých prirodzené a správne, a profesori sa rozštiepili na dve skupiny.

Jedna skupina, kam patril Katavasov, videla v druhej skupine len podlé udavačstvo a klamstvo; druhá - uličníctvo a neúctu k autoritám. Levin, aj keď k univerzite nepatril, neraz už za svojho tunajšieho pobytu o tejto veci počúval aj hovoril a mal na ňu svoj názor; preto do debaty, v ktorej sa pokračovalo aj vonku, zasahoval, pokým všetci traja neprišli k budove starej univerzity.

Schôdza sa už začala. Pri stole potiahnutom súknom, za ktorý si sadol Katavasov s Metrovom, sedelo šesť pánov, jeden z nich sa skláňal nízko nad rukopis a čosi čítal. Levin si sadol na jednu z voľných stoličiek, čo stáli okolo stola, a pošepky sa opýtal suseda študenta, čo sa to číta. Študent si mrzuto Levina premeral a povedal: - Životopis.

Aj keď Levina vedátorov životopis neveľmi zaujímal, mimovoľne počúval, a tak sa o živote slávneho vedca dozvedel všeličo nové a zaujímavé.

Keď prednášajúci skončil, predseda sa mu poďakoval, prečítal báseň poetu Menta, ktorú pri príležitosti jubilea poslal, a zopár slovami mu vyjadril vďaku. Potom prečítal Katavasov hromovým, prenikavým hlasom referát o jubilantových vedeckých prácach.

Keď skončil Katavasov, Levin pozrel na hodinky, zistil, že už je jedna preč, a pomyslel si, že do koncertu už Metrovovi nestihne nič prečítať, napokon teraz už o to ani nestál. Na schôdzi rozmýšľal aj o nedávnom rozhovore. V jednej veci mal jasno: ak majú Metrovove názory nejaký význam, čo asi áno, majú význam aj jeho názory; tieto názory sa môžu ujasniť a k niečomu viesť len vtedy, ak každý z nich bude pracovať na stanovenej ceste osobitne, ale vzájomná výmena týchto názorov nič pozitívne neprinesie. Rozhodol sa teda, že Metrovove pozvanie neprijme, a po schôdzi ho vyhľadal. Metrov predstavil Levina predsedovi - hovoril s ním o najnovšej politickej udalosti. Pritom Metrov vravel predsedovi to isté, čo vravel Levinovi, a Levin mal tie isté poznámky, čo dnes pred obedom, no kvôli pestrosti pridal názor, čo sa mu práve zrodil v hlave. Nato sa zase vrátili k problému, čo hýbal univerzitou. Keďže to Levin všetko už počul, rýchlo povedal Metrovovi, že síce nerád, ale musí odmietnuť jeho pozvanie, rozlúčil sa a šiel k Ľvovovi.

4 Ľvov, manžel Nathalie, Kittinej sestry, trávil život od nepamäti v metropolách a v cudzine, tam dostal výchovu, tam bol aj v diplomatických službách.

Vlani z diplomatických služieb odišiel - nie pre nepríjemnosti (v živote s nikým nič nemal) - a prešiel do Moskvy na správu palácov, aby dal svojim dvom synom čo najlepšiu výchovu.

V túto zimu sa napriek celkom odlišným zvykom a názorom, napriek tomu, že Ľvov bol starší ako Levin, veľmi zblížili a navzájom obľúbili.

Ľvov bol doma. Levin vošiel k nemu bez ohlásenia.

Ľvov sedel v kresle v prepásanom domácom kabáte, v semišových topánkach, na nose mal cviker s modrými sklami a čítal knižku, čo ležala na pultíku; v pestovanej ruke, odtiahnutej od tela, opatrne držal polovyfajčenú cigaru.

Keď zazrel Levina, jeho pekná a ešte mladistvá tvár, ktorej kučeravé ligotavostriebristé vlasy dodávali ešte aristokratickejší výraz, rozžiarila sa úsmevom.

- Výborne! Práve som chcel niekoho po vás poslať. Ako sa má naša Kitty? Sadnite si sem, tu vám bude pohodlnejšie… - Vstal a potisol Levinovi hojdacie kreslo. - Čítali ste posledný obežník v Journal de St. Pétersbourg? Skvelé, však? - spýtal sa s miernym francúzskym prízvukom.

Levin porozprával, čo počul od Katavasova o tom, čo sa povráva po Petrohrade, a keď si pobesedovali o politike, povedal mu o svojej známosti s Metrovom aj o schôdzi. Ľvova to veľmi zaujalo.

- Až vám závidím, že máte prístup do toho zaujímavého sveta vedy, - začal. A keď sa rozhovoril, prešiel hneď ako obyčajne do pohodlnejšej francúzštiny. - Pravda, ja by som na to nemal čas. Zamestnanie a deti mi v tom bránia; a potom, nehanbím sa to povedať, s mojím vzdelaním to nie je bohvieaké chýrne.

- To hádam nie, - usmial sa Levin, ako vždy dojatý Ľvovovou nízkou mienkou o vlastnej osobe, čo ani trocha nepramenila z túžby zdať sa skromným alebo ním dokonca byť - myslel si to o sebe naozaj.

- Čo by nie! Len teraz zisťujem, ako to s mojím vzdelaním vyzerá. K výchove detí si musím mnohé veci obnoviť v pamäti, ba jednoducho sa ich naučiť. Nestačí mať učiteľov, treba aj strážcu, tak ako sú vo vašom hospodárstve potrební robotníci a dozorcovia. Tuto práve čítam, - ukázal na Buslajevovu Gramatiku, čo ležala na pultíku, - požadujú to od Mišu, a také je to ťažké… Nože mi vysvetlite toto. Hovorí… Levin mu začal vysvetľovať, že tu nieto čo chápať, že sa to treba naučiť; Ľvov bol však inej mienky.

- Vám je to, pravdaže, smiešne!

- Naopak, asi mi neuveríte, ale keď vás vidím, vždy sa učím, pripravujem na úlohu, čo ma čaká - na výchovu detí.

- No, máte sa aj od koho.

- Jedno je isté, - pokračoval Levin, - ešte som nevidel lepšie vychované deti, ako sú vaše, a lepšie by som ani ja nechcel mať.

Na Ľvovovi bolo vidieť, že sa usiluje potlačiť radosť, no tvár sa mu aj tak rozžiarila úsmevom.

- Len aby boli lepšie, ako som ja. Inú túžbu nemám. Ešte neviete, - začal, - koľko práce vyžadujú deti, ak sa v cudzine zanedbajú ako naše.

- To všetko dobehnete. Sú to také vydarené deti. Podstatná je mravná výchova. A práve tomu sa učím, keď pozerám na vaše deti.

- Vravíte mravná výchova. Nemáte predstavu, aké je to ťažké! Poradíte si s jedným, vynorí sa čosi iné, a boj pokračuje. Ešteže má človek oporu v náboženstve; pamätáte sa, minule sme o tom hovorili: bez tejto opory, len vlastnými silami by nijaký otec výchovu nezvládol.

Rozhovor, ktorý Levina vždy zaujímal, prerušil príchod krásavice Nathalie, oblečenej už do spoločnosti.

- Netušila som, že ste tu, - utrúsila a bolo vidieť, že nieže ľutuje, ale je rada, že pretrhla reči, ktoré už v pätách zodrala. - Ako sa má Kitty? Dnes u vás obedujem. Počúvaj, Arsenij, - oslovila muža, - najmeš drožku… A medzi manželmi došlo k výmene názorov o tom, ako stráviť dnešný deň. Keďže on mal ísť kohosi úradne vítať a ona na koncert a na verejnú schôdzu juhovýchodného výboru, bolo treba všeličo rozhodnúť a premyslieť. Levin ako člen rodiny sa musel na plánovaní zúčastniť. Napokon padlo rozhodnutie, že Levin pôjde s Nathalie na koncert a na verejnú schôdzu, odkiaľ pošlú koč Arsenijovi do kancelárie, a on potom príde po ňu a zavezie ju ku Kitty; ak by nebol hotový, pošle koč späť a s Nathalie pôjde Levin.

- Tuto Levin ma kazí, - posťažoval sa Ľvov žene, - presviedča ma, že naše deti sú vzorné, zatiaľ čo ja som presvedčený, že je v nich kadečo zlé.

- Arsenij upadá do krajnosti - to ja tvrdím stále, - povedala Nathalie. - Ak človek ide za dokonalosťou, nikdy nebude spokojný. A pravdu vraví náš otec, že keď nás vychovávali, upadalo sa do druhej krajnosti - my sme boli kdesi v podkroví a rodičia na poschodí, dnes naopak - rodičia hybaj do komory, ale detičky na poschodie. Rodičia aby dnes pomaly len živorili: všetko pre dieťa.

- No a čo, keď je to sympatickejšie? - spýtal sa Ľvov so svojím pekným úsmevom a pohladil jej ruku. - Kto by ťa nepoznal, myslel by si, že si macocha, nie matka.

- A veru nie, krajnosť nie je v ničom dobrá, - pokojne odpovedala Nathalie, kladúc na stôl jeho nôž na papier, kam patril.

- Nože poďte bližšie, vy dokonalé dietky, - zavolal Ľvov na dvoch pekných chlapcov, čo vošli dnu, pozdravili sa Levinovi a pristúpili k otcovi, aby sa ho niečo spýtali.

Levin mal chuť sa s nimi pozhovárať, popočúvať, s čím za otcom prišli, ale prihovorila sa mu Nathalie, a do izby vošiel aj Ľvovov kolega Machotin v dvornej uniforme, že pôjdu kohosi spolu vítať, a už sa hovorilo o Hercegovine, o kňažnej Korzinskej, o dume a náhlej smrti pani Apraksinovej.

Levin celkom zabudol na svoje poslanie. Spomenul si naň až v predizbe.

- Ozaj, Kitty mi prikázala, aby sme sa pozhovárali o Oblonskom, - spomenul si, keď Ľvov, odprevádzajúc jeho a ženu, zastal na schodoch.

- Áno, maman by chcela, aby sme ho my, les beauxfr?res, vzali do parády, - povedal s úsmevom a začervenal sa. - Ani veru neviem, prečo práve ja?!

- Tak ho budem musieť do parády vziať ja, - usmiala sa Ľvovová, ktorá v bielej kožušinovej pláštenke vyčkávala, kým skončia. - No, poďme teda.

5 Na matiné boli na programe dve pozoruhodné skladby.

Prvá bola fantázia Kráľ Lear v púšti, druhá kvarteto venované Bachovej pamiatke. Obe skladby boli nové aj duchom, a Levin by si rád bol o nich utvoril vlastný názor. Odprevadil teda švagrinú k jej kreslu a postavil sa k stĺpu, pevne odhodlaný čo najpozornejšie a najpoctivejšie počúvať. Usiloval sa, aby ho nerozptyľoval a nekazil mu dojem pohľad na dirigenta s bielym nákrčníkom - to rozhadzovanie rukami mu totiž vždy bránilo sústrediť sa na hudbu - na dámy v klobúkoch, čo si špeciálne na koncert preväzovali uši stuhami, ako aj na všetky okolité tváre, tváre buď ničím nezaujaté, alebo zaujaté tými najrôznorodejšími záujmami - iba hudbou nie. Vyhýbal sa, nakoľko sa dalo, stretnutiam so znalcami hudby a tárajmi, len stál so sklopenými očami a počúval.

No čím dlhšie počúval fantáziu Kráľa Leara, tým ťažšie si utváral či už taký lebo onaký názor. Hudobné vyjadrenie citu nie a nie sa rozvinúť, len sa akosi kopilo, no vzápätí sa rozpadalo na útržky, zárodky nových hudobných výrazov, občas aj na nesmierne zložité, ničím, iba ak skladateľovým rozmarom stmelené zvuky. No aj tieto úryvky hudobných výrazov, zavše aj celkom pekné, boli vlastne nepríjemné, lebo prichádzali bez prípravy, celkom nečakane. Veselosť, smútok, zúfalstvo, neha i triumf prichádzali akosi bezdôvodne, ako city blázna. A práve tak ako city blázna sa zas nečakane strácali.

Levin si po celý čas pripadal ako hluchý, čo sa díva na tancujúcich. A keď sa skladba skončila, nevedel, čo si má myslieť, cítil len nesmiernu únavu z toho, že maximálne a pritom zbytočne napínal pozornosť. Zo všetkých strán zaburácal potlesk. Všetko povstávalo, začalo pobiehať, debatovať. Aj Levin sa pustil chodiť, lebo priam túžil pomocou dojmov iných urobiť koniec vlastným pochybnostiam, hľadal teda znalcov a bol rád, keď zazrel istého puncovaného znalca zhovárať sa s Pescovom, ktorého poznal.

- Fantastické! - hrmel Pescovov zvučný bas. - Dobrý deň, Konstantin Dmitrič. Obzvlášť názorné, takpovediac plastické a farbami priam hýriace je to miesto, kde sa tuší blízkosť Kordelie, tam, kde sa žena, das ewig Weibliche , púšťa do zápasu s osudom. Všakže?

- Čo s tým má Kordelia, nerozumiem! - nesmelo podotkol Levin, ktorý celkom zabudol, že fantázia je o kráľovi Learovi v púšti.

- Zjaví sa Kordelia… tuto! - Pescov poklepkal po hebkom papieri programu, ktorý držal v ruke, a podal ho Levinovi.

Až teraz si Levin spomenul na názov fantázie a rýchlo si prečítal Shakespearove verše na opačnej strane programu.

- Bez toho sa fantázia nedá sledovať, - obrátil sa Pescov k Levinovi, lebo jeho spoločník odišiel a nemal sa s kým zhovárať.

Cez prestávku sa Levin s Pescovom poškriepil o kladoch a záporoch hudby wagnerovského smeru. Levin dokazoval, že omyl Wagnera a všetkých jeho nasledovníkov spočíva v tom, že hudbu prenášajú do sféry iného umenia, že práve tak sa mýli poézia, ak opisuje črty tváre, čo je vecou maliarstva, a ako príklad uviedol sochára, ktorý si zmyslel vytesať z mramoru tône poetických vidín, čo sa zhlukujú okolo postavy básnika na piedestáli. "Tie tône sú tak málo tôňami, že by popadali zo schodov, keby sa nedržali," vravel Levin. Táto veta sa mu zapáčila, no nevedel si spomenúť, či ju nepovedal už predtým a vari Pescovi samému, a keď ju vyslovil, zmiatol sa.

Pescov zase dokazoval, že umenie je len jedno a že najvyšší umelecký prejav sa dosiahne iba spojením všetkých druhov umenia.

Druhé číslo programu Levin už počúvať nemohol. Pescov si stal k nemu a po celý čas mu čosi hovoril, kritizoval skladbu pre jej prehnanú, až príkru, silenú prostotu a porovnával ju s prostotou predrafaelistov v maliarstve. Pri východe stretol Levin ešte mnoho známych, s ktorými si pobesedoval o politike, hudbe aj o spoločných známych; mimochodom, stretol aj grófa Boľa - celkom zabudol, že má ísť k nemu na návštevu.

- No tak sa ta vyberte teraz, - poradila mu švagriná, keď jej povedal, o čo ide, - ak by vás neprijali, príďte za mnou na schôdzu. Ešte by ste to stihli.

6 - A prijímajú hostí, iste? - spýtal sa Levin, vchádzajúc do predsiene Boľovho domu.

- Ale áno, nech sa páči ďalej, - povedal vrátnik a rázne z neho stiahol kožuch.

"Bodaj to," pomyslel si Levin, so vzdychom si stiahol rukavicu a narovnal si klobúk. "Načo sem idem? O čom sa budem s nimi zhovárať?"

Keď prechádzal cez prvý salón, vo dverách stretol grófku Boľovú, práve čosi s ustarane prísnou tvárou prikazovala sluhovi. Keď zazrela Levina, s úsmevom ho vyzvala, aby prešiel do ďalšieho salónika, odkiaľ sa ozývali hlasy. V tomto salóniku sedeli v kreslách dve grófkine dcéry a plukovník z Moskvy, Levinov známy. Pristúpil k nim, pozdravil sa a sadol si s klobúkom na kolenách vedľa divána.

- Ako sa má vaša pani manželka? Boli ste na koncerte? My sme nemohli. Mama musela ísť na panychídu.

- Áno, počul som… taká náhla smrť, - odvetil Levin.

Prišla grófka, sadla si na diván a tiež sa ho spýtala na manželku a na koncert.

Levin odpovedal a zopakoval poznámku o náhlej smrti Apraksinovej.

- Mimochodom, s tým jej zdravím to bolo vždy všelijaké.

- Boli ste včera v opere?

- Áno, bol som.

- Luccová bola skvelá.

- Áno, skvelá, - potvrdil, a keďže mu bolo srdečne jedno, čo si o ňom kto pomyslí, zopakoval, čo sto ráz počul o speváčkinom výnimočnom talente. Grófka Boľová sa tvárila, že počúva. Nato, keď už bol dosť dlho hovoril a napokon stíchol, ujal sa slova plukovník, čo doteraz čušal. Aj on hovoril o opere a o osvetlení. Ešte spomenul folle journée , čo chystá Turin, zasmial sa, zahlaholil, vstal a odišiel. Aj Levin vstal, ale z grófkinej tváre vyčítal, že jeho čas ešte nevypršal. Chýbali zo dve minúty. Sadol si.

A pretože na iné nemyslel, len na to, aké je to všetko hlúpe, za svet nevedel, o čom hovoriť, a čušal.

- Na tú verejnú scôdzu nepôjdete? Vraj to bude zaujímavé, - začala grófka.

- Nie, ale sľúbil som švagrinej, že ta po ňu prídem.

Nastalo ticho. Matka s dcérou si opäť vymenili pohľady.

"No, vari teraz," pomyslel si Levin a vstal. Dámy mu stisli ruku a poprosili, aby odovzdal žene mille choses .

Vrátnik mu podal kožuch so slovami: - Kde, prosím, bývate? - a odpoveď si hneď zapísal do veľkej knižky solídnej väzby.

"Pravdaže mi je všetko jedno, no predsa sa akosi hanbím, také je to všetko veľmi hlúpe," pomyslel si Levin a utešujúc sa tým, že to robí každý, pobral sa na verejnú výborovú schôdzu, kde mal vyhľadať švagrinú a odprevadiť ju domov.

Na verejnej výborovej schôdzi bola kopa ľudí, aj skoro celá spoločenská smotánka. Levin ešte stihol prehľad správ - veľmi zaujímavý, ako sa všeobecne vravelo. Po prehľade sa spoločnosť dala dokopy a Levin tu stretol i Svijažského, čo ho na dnes večer záväzne pozval do Poľnohospodárskej spoločnosti, kde odznie pozoruhodná prednáška, i Stepana Arkaďjiča, čo sa práve vrátil z dostihov, a ešte veľa ďalších známych, pobesedoval si a popočúval rozličné mienky o schôdzi, novej hre i procese. No vari preto, že mal už pozornosť otupenú - začalo sa to prejavovať pri debate o procese - sekol sa, čo ho potom v spomienkach ešte neraz škrelo. Keď totiž bola reč o treste, ktorý sa mal vymerať istému cudzincovi, súdenému v Rusku, a o tom, že by nebolo správne potrestať ho vypovedaním z Ruska, Levin zopakoval, čo počul včera od ktoréhosi známeho, - Podľa mňa vykázať ho z Ruska by bolo to isté, ako pustiť šťuku za trest do vody, - povedal Levin. Až neskôr si spomenul, že táto myšlienka, ktorú vydával za svoju a počul ju od známeho, bola pôvodne z Krylovovej bájky a že onen známy ju prevzal z fejtónu v novinách.

Švagrinú odviezol domov, Kitty našiel veselú a v poriadku, pobral sa teda do klubu.

7 Levin prišiel do klubu práve najlepšie. Súčasne s ním prichádzali aj hostia a členovia. Levin nebol v klube už veľmi dlho, vlastne odvtedy, ako po skončení univerzity býval v Moskve a žil spoločensky. Na klub sa pamätal, aj podrobne na jeho interiér, no dojmy z klubu už akosi vyprchali. No len čo jeho drožka vtiahla na priestranný polkruhový dvor, len čo z nej vystúpil a vyšiel hore schodmi, kde mu vrátnik ticho otvoril dvere a uklonil sa mu, len čo v predsieni zazrel prezuvky a kožuchy členov klubu, čo si mysleli, že je pohodlnejšie vyzuť si prezuvky dole, ako ich trepať na poschodie, len čo počul tajomné zazvonenie, čo ho predchádzalo, a zazrel, vystupujúc pohodlným, kobercom vystlaným schodišťom, sochu na plošinke a v horných dverách už tretieho vrátnika - bol zostarnutý, ešte zo starých čias, v klubovej livreji - ktorý nenáhlivo, no v pravej chvíli otvoril pred hosťom, obzrúc si ho, dvere - zmocnili sa Levina dávne dojmy pohody, hojnosti a bontónu.

- Ráčte odovzdať klobúk, - vyzval vrátnik Levina, čo zabudol na klubovú zásadu nechať klobúk na vrátnici. - Dlho ste už u nás neboli. Knieža vás už včera zahlásili. Knieža Stepan Arkaďjič tu ešte nie sú.

Vrátnik poznal nielen Levina, ale všetkých jeho známych a príbuzenstvo, a hneď o všetkých referoval.

Levin prešiel prvú prechodnú miestnosť so španielskymi stenami a s priečkou, za ktorou sedel bufetár, predbehol starého pána, čo šiel pomaličky, a vošiel do jedálne, kde hučalo ako v úli.

Prešiel popred rad už takmer obsadených stolov a obzeral si hostí. Raz tu, raz tam vynárali sa najrozličnejší ľudia - starí, mladí, len povedomí alebo mu blízki. No nebolo tu človeka nahnevaného či ustarosteného. Všetci akoby boli spolu s klobúkmi odložili všetky nepokoje a starosti, a teraz sa chystali pomaličky vychutnávať materiálne životné slasti. Bol tu Svijažskij, Ščerbackij i Nevedovskij, starý knieža, Vronskij i Sergej Ivanyč.

- Čo je, voľakde si sa zdržal? - s úsmevom sa spýtal knieža a podal mu ponad plece ruku. - Ako sa má Kitty? - dodal, naprávajúc si servítku, zastoknutú za gombičkou na veste.

- Ale dobre sa má, obedujú doma v trojici.

- Aha! Tetky na priadkach. Lenže tu už nieto miesta. Ale choď tamto k tomu stolu a rýchlo si sadni, - povedal mu knieža, odvrátil sa a obozretne prebral tanier s rybacou polievkou.

- Levin, sem! - zvolal obďaleč dobrácky hlas. Bol to Turovcyn. Sedel s mladým dôstojníkom a dve susedné stoličky boli prevrátené hore nohami. Levin pristúpil natešene k nim. Mal tohto flamendra, inak dobrú dušu, odjakživa rád - spájala sa s ním spomienka na vyznanie lásky Kitty - no teraz, po všetkých tých silene múdrych debatách ho pohľad na tohto dobráckeho Turovcyna obzvlášť potešil.

- Rezervované pre vás a Oblonského. Raz-dva tu bude.

Mladý dôstojník s veselými, večne usmiatymi očami a strunistým držaním tela bol Petrohradčan Gagin. Turovcyn ich zoznámil.

- Ten Oblonskij, keby raz v živote prišiel načas!

- Aha, už je tu.

- Už si tu dlho? - spýtal sa Oblonskij a rýchlo pristúpil ku stolu. - Servus. Vodku si mal? Poďme teda.

Levin vstal a šiel s ním k veľkému stolu, obloženému riasami a lahôdkami od výmyslu sveta. Človek by si myslel, že z dvadsiatich druhov lahôdok by sa už niečo dalo vybrať, no Stepan Arkaďjič si objednal akúsi špecialitu, a jeden z livrejovaných lokajov, čo tu stáli, mu ju bleskovo priniesol. Vypili si po kalíšku a vrátili sa k stolu.

A hneď, ešte pri polievke, priniesli šampanské a Gagin kázal naliať do štyroch pohárov. Levin sa nedal dva razy núkať a objednal druhú fľašu. Bol vyhladnutý, a tak jedol a pil s pôžitkom a s ešte väčším pôžitkom sa zapájal do veselej a nenáročnej besedy pri stole. Gagin vyrozprával stíšeným hlasom najnovšiu petrohradskú anekdotu, anekdotu neslušnú a hlúpu, ale takú smiešnu, že sa Levin rozosmial tak, až sa susedia obzerali.

- To je ako tá: "Akurát to jedno nemôžem!" Poznáš? - spýtal sa Stepan Arkaďjič. - Ach, to je senzácia! Dones ešte fľašu, - rozkázal lokajovi a pribral sa rozprávať.

- Od Petra Iľjiča Vinovského, nech sa páči, - prerušil Stepana Arkaďjiča starý lokaj, pričom sa s dvoma krehkými pohármi došumievajúceho šampanského obrátil na Stepana Arkaďjiča a Levina. Stepan Arkaďjič si pohár vzal, pozrel na druhý koniec stola na ryšavého, už plešivého fúzatého pána a kývol mu s úsmevom.

- Kto je to? - spýtal sa Levin.

- Raz si sa s ním u mňa stretol, pamätáš? Dobrý chlapec.

Levin spravil to isté, čo Stepan Arkaďjič, a zobral pohár.

Aj anekdota Stepana Arkaďjiča bola do popuku. Levin povedal zas svoju anekdotu, aj tá mala úspech. Potom sa reč zvrtla na kone, na dnešné dostihy a na to, ako bravúrne vyhral Atlas Vronského prvú cenu. Levin ani nezbadal, a už bolo po obede.

- Á! Tu ich máme! - zvolal už skoro na konci obeda Stepan Arkaďjič a naklonený cez operadlo stoličky podal ruku Vronskému, čo prišiel k ich stolu s mohutným gardovým plukovníkom. Aj na Vronského tvári žiarila veselá blahovôľa, pre klub taká príznačná. Rozjarene sa oprel lakťom o Oblonského plece, čosi mu pošepkal a s tým istým veselým úsmevom podal ruku Levinovi.

- Som rád, že vás vidím. Vtedy na voľbách som vás ešte chcel vyhľadať, ale povedali mi, že ste už preč.

- Hej, odišiel som ešte v ten deň. Práve sme hovorili o vašom Atlasovi. Gratulujem, - povedal Levin. - Letel ako blesk.

- Vy predsa tiež máte kone.

- Ja už nie, otec mával; no všetko okolo nich si pamätám a vyznám sa vo veci.

- Kde si obedoval? - spýtal sa Stepan Arkaďjič.

- Druhý stôl, za stĺpmi.

- Oslavovali sme ho, - vysvetlil mohutný plukovník. - Druhá imperátorská cena, keby som ja mal také šťastie v kartách ako on s koňmi!

- No, nebudeme tu mrhať vzácny čas. Idem do inferna, - povedal plukovník a odišiel od nich.

- To bol Jašvin, - odpovedal Vronskij na Turovcynovu otázku a sadol si na uvoľnené miesto pri ich stole. Vypil ponúknutý pohár a objednal fľašu. Či už pod dojmom celkovej klubovej atmosféry, či pod vplyvom alkoholu, pustil sa Levin s Vronským do debaty o najlepšom plemene dobytka a bol nesmierne šťastný, že k tomuto človeku necíti najmenšie nepriateľstvo. Ba medzi rečou mu povedal, že od ženy počul, že ho stretla u kňažnej Márie Borisovny.

- Ach, tá kňažná Mária Borisovna, to je hotová senzácia! - zvolal Stepan Arkaďjič a hneď aj pripojil o nej vtip, ktorý všetkých rozosmial. Najmä Vronskij sa zasmial tak srdečne, že mu Levin všetko odpustil.

- Tak čo, sme hotoví? - spýtal sa Stepan Arkaďjič a s úsmevom vstal. - Ide sa!

8 Keď Levin vstal od stola, pozdalo sa mu, že sa mu ruky pri chôdzi akosi nezvyčajne rytmicky a ľahko pohojdávajú; pobral sa s Gaginom cez vysoké izby do biliardovej sály. Idúcky, vo veľkej dvorane, zrazil sa s tesťom.

- Tak čo? Ako sa ti pozdáva náš chrám záhaľky? - spýtal sa knieža a chytil ho pod pazuchu. - Poď, poprechádzame sa.

- Práve to som chcel aj ja, pochodiť si, všetko si tu poobzerať. Zaujíma ma to.

- Teba iste. No mňa už zaujíma čosi iné ako teba. Pozeráš na týchto starkých, - ukázal na zhrbeného člena klubu s ovisnutou perou, čo šiel oproti nim, ledva prekladajúc nohy v mäkkých čižmách, - a myslíš si, že sú otĺkmi od narodenia.

- A to je zas čo?

- Tak vidíš, ani ten názov nepoznáš. To ti je náš klubový termín. Keď sa na Veľkú noc gúľa vajce, však vieš, tak dlho sa gúľa, až je z neho otĺk. Podobne je to aj s našincom: tak dlho chodí do klubu, až je z neho otĺk. Nuž hej, tebe je to smiešne, ale našinec už len čaká, kedy z neho bude otĺk. Poznáš knieža Čečenského? - spýtal sa tesť a Levin mu na tvári videl, že sa z toho vykľuje niečo smiešne.

- Nepoznám.

- Ale, ale! No predsa ten chýrny knieža Čečenskij. Napokon, to je vedľajšie. Večne ti hrá biliard. Pred troma rokmi ešte nebol otĺkom a náramne sa vystatoval. A iným nadával do otĺkov. Iba ti raz príde, a náš vrátnik… Vasilija poznáš, nie? No, ten tučný. Veľký vtipkár. No a knieža Čečenskij sa ho spytuje: "Tak ako, Vasilij, kto všetko už prešiel? Otĺci sú tu?" A on mu na to: "Vy ste tretí." Veru, braček, tak ti je to!

Levin prešiel s kniežaťom, besedujúc a zdraviac známych, všetky miestnosti: veľkú, kde už pri rozostavaných stoloch hrali o malé peniaze stáli partneri; odpočiváreň, kde sa hral šach a kde sedel aj Sergej Ivanovič a s kýmsi debatoval; biliardovú sálu, kde sa v kúte pri pohovke zhrčila veselá spoločnosť, popíjajúca šampanské, tu sa zabával Gagin; nakukli aj do inferna, kde jeden stôl, ten, pri ktorom už sedel Jašvin, obľahli kibici. Ticho, v rámci možností, vošli aj do šerej čitárne, kde pod lampami s tienidlami sedel mladý muž zlostnej tváre, čo náhlivo bral jeden časopis po druhom, a plešivý generál pohrúžený do čítania. Zašli aj do tej izby, ktorú knieža volal múdrou. Tu traja páni ohnivo debatovali o najnovšej politickej udalosti.

- Nech sa páči, knieža, všetko je už pripravené, - oznámil kniežaťu, nájduc ho tu, jeden z jeho spoluhráčov, a knieža odišiel. Levin si na chvíľu sadol, počúval, no tu si pripomenul všetky doobedňajšie debaty a pochytila ho strašná clivota. Rýchlo vstal a šiel hľadať Oblonského a Turovcyna, s tými bola aspoň zábava.

Turovcyn sedel s plným pohárom v biliardovej sále na vysokej pohovke a Stepan Arkaďjič s Vronským sa o čomsi zhovárali v odľahlom kúte pri dverách.

- Nedá sa povedať, že by bola smutná, ale tá neistota, neujasnená situácia, - počul Levin a chcel sa rýchlo pobrať, ale tu naňho Stepan Arkaďjič zavolal.

- Levin! - a Levin si všimol, že má v očiach slzy, či akúsi vlahu, čo sa mu vždy stávalo, keď si vypil alebo sa rozcítil. Dnes bolo jedno aj druhé. - Levin, počkaj, - stisol mu lakeť tak, akoby ho už v živote nemienil pustiť.

- Toto je môj najúprimnejší, ba dá sa povedať najlepší priateľ, - povedal Vronskému. - A aj ty si mi náramne prirástol k srdcu. A ja by som bol šťastný, keby ste sa aj vy spriatelili, zblížili, lebo viem, že ste obaja dobrí ľudia.

- No, už nám iné neostáva, len sa pobozkať, - dobromyseľne zažartoval Vronskij a podal Levinovi ruku. Levin ruku rýchlo chytil a stisol ju.

- Veľmi, veľmi som tomu rád, - povedal a potriasol ňou.

- Lokaj, šampanské, - zvolal Stepan Arkaďjič.

- Aj ja som rád, - povedal Vronskij.

No hoci si to Stepan Arkaďjič želal, hoci si to aj oni želali, nemali si čo povedať a obaja to pocítili.

- Predstav si, že sa nepozná s Annou! - povedal Stepan Arkaďjič Vronskému. - A ja ho k nej stoj čo stoj musím priviesť. Levin, poď!

- Že by? - nadhodil Vronskij. - Poteší sa vám. Aj ja by som hneď šiel domov, - dodal, - ale Jašvin mi robí starosti, rád by som tu ostal, pokým bude hrať.

- Je na tom zle?

- Ustavične prehráva, iba ja ho môžem trocha krotiť.

- Tak ako, dáme si pyramídku? Levin, zahráš si? No, výborne, - povedal Stepan Arkaďjič. - Postav pyramídku, - oslovil markéra.

- Už dávno stojí, - odpovedal markér, ktorý už postavil biliardové gule do trojuholníka a kotúľal sem a ta červenú.

- Tak poďte.

Po partii si Vronskij s Levinom prisadli ku Gaginovmu stolu a Levin si na návrh Stepana Arkaďjiča stavil na eso. Vronskij to striedal - raz sedel pri stole v kruhu známych, čo stále za ním chodili, raz odskakoval do inferna kontrolovať Jašvina. Levin sa s blaženými pocitmi zotavoval z doobedňajšej duševnej únavy. Mal radosť, že je po nepriateľstve s Vronským, a pocit pokoja, bontónu a spokojnosti ho neopúšťal.

Keď dohrali, Stepan Arkaďjič chytil Levina pod pazuchu.

- Tak, a teraz pôjdeme k Anne. Či hneď? Hm? Je doma. Už dlho jej sľubujem, že ťa k nej dovediem. Mal si vari nejaké plány na večer?

- Nič zvláštne. Sľúbil som Svijažskému, že pôjdem do Poľnohospodárskej spoločnosti. Ale môžeme ísť, nič proti tomu nemám.

- Výborne, teda poďme! Choď pozrieť, či už mám vonku koč, - prikázal Stepan Arkaďjič lokajovi.

Levin pristúpil k stolu, vyplatil štyridsať rubľov, čo prehral na eso, vyrovnal útratu, ktorú akýmsi záhadným spôsobom vypočítal starý lokaj stojaci medzi dvermi, a pustil sa, akosi čudesne kývajúc rukami, cez všetky miestnosti k východu.

9 - Koč Oblonského! - zakričal zlostným hlasom vrátnik. Koč sa priblížil, obaja nasadli. Len v prvých okamihoch, keď koč vychádzal z brány klubu, bol Levin ešte pod dojmom oddychu, spokojnosti a neodškriepiteľného bontónu klubového ovzdušia; no len čo koč vyšiel na ulicu a Levin si uvedomil jeho otrasy na hrboľatej ceste, počul zlostné okrikovanie drožkára idúceho proti nim, zazrel v matnom osvetlení červený vývesný štít krčmy a skliepka - dojem vyprchal, začal hodnotiť svoje konanie a spýtal sa v duchu sám seba, či dobre robí, že ide k Anne. Čo na to povie Kitty? Stepan Arkaďjič mu však nedovolil oddávať sa meditovaniu, a akoby bol tušil jeho pochybnosti, čoskoro ich rozptýlil.

- Taký som rád, - začal, - že sa s ňou zoznámiš. Vieš, aj Dolly dávno po tom túži. Aj Ľvov bol už u nej a chodieva ta. Hoci mi je sestra, - pokračoval Stepan Arkaďjič, - smelo môžem povedať, že je to skvelá žena. Však sám uvidíš. Pravda, je na tom zle, najmä teraz.

- Prečo najmä teraz?

- Vyjednávame s jej mužom o rozvode. Súhlasí, ale sú isté ťažkosti v súvislosti so Seriožom, synom, a vec sa ťahá už tri mesiace, hoci už dávno mala byť ad acta. Len čo sa rozvedú, vydá sa za Vronského. Taká hlúpa obyčaj chodiť okolo oltára a to "Plesaj, Izaiáš!", iba čo prekáža ľuďom v šťastí! - dodal Stepan Arkaďjič. - No a potom už bude ich postavenie jasné ako povedzme moje alebo tvoje.

- Akého rázu sú tie ťažkosti?

- Ach, to je dlhá a smutná história! U nás je všetko také voľajaké neurčité. No v podstate ide o to, že Anna na rozvod čaká tu v Moskve, kde všetci poznajú jeho aj ju, nikde nechodí, s nijakou ženou sa nestýka, okrem Dolly, pretože nechce, chápeš, aby ju navštevovali z milosti; ešte aj tá sprostá kňažná Varvara od nej odišla, lebo sa nazdáva, že je to neslušné. Nuž a každá iná žena by si v takej situácii zúfala. No Anna, však sa sám presvedčíš, si vedela aj tak život zariadiť, je vyrovnaná, plná dôstojnosti. Doľava do uličky, oproti kostolu! - zvolal Stepan Arkaďjič, vykloniac sa z okienka.- Ťfu, aká horúčava! - zvolal a napriek dvanásťstupňovému mrazu si ešte väčšmi rozhalil aj tak dosť rozhalený kožuch.

- Ale má dcéru, má sa kým zaoberať, - namietol Levin.

- Zrejme vidíš v každej žene len samicu, une couveuse , - povedal Stepan Arkaďjič. - Ak sa niečím zaoberá, tak rozhodne deťmi! Nie, dáva jej, myslím, výbornú výchovu, no v tichosti. Venuje sa predovšetkým písaniu. Vopred vidím tvoj ironický úsmev, ale darmo. Píše knihu pre deti, ale nikomu sa tým nechváli, iba mne z nej čítala, a ja som dal rukopis Vorkujevovi… to je ten vydavateľ, poznáš ho predsa… tuším aj on píše. Vyzná sa vo veci a vraví, že je to pozoruhodná vecička. No nemysli si, že je ako tie typicky ženské autorky! Ani trošku. Predovšetkým má srdce na mieste, však uvidíš. Teraz má u seba jedno dievčatko, Angličanku, aj o celú jej rodinu sa stará.

- Nejaká filantropická záležitosť?

- Nasilu chceš vidieť vo všetkom čosi zlé. Nie filantropická, ale srdcová. Mali, totiž Vronskij mal, istého trénera, Angličana, veľkého majstra vo svojom odbore, ale pijana. A ten pil a pil, až dostal delírium tremens, a rodina bola hotová. Anna ich raz videla, pomohla, vložila sa do veci, a teraz má celú rodinu na starosti; ale nie tak po pansky, zvysoka, iba peniazmi, ale chlapcov učí ruštinu, aby mohli ísť na gymnázium a dievčatko si vzala k sebe. Napokon aj to uvidíš.

Koč vošiel do dvora, Stepan Arkaďjič rázne zazvonil pri hlavnej bráne - stáli pred ňou sane.

Sluhu, čo prišiel otvoriť, sa ani nespýtal, či je niekto doma, a prešiel do predsiene. Levin mu šiel v pätách, zmietaný čoraz väčšími pochybnosťami, či koná správne, alebo nesprávne.

Keď sa pozrel do zrkadla, zistil, že je v tvári červený - bol však presvedčený, že opitý nie je - a vykročil po schodišti vystlanom kobercami za Stepanom Arkaďjičom. Hore sa Stepan Arkaďjič spýtal lokaja, čo sa mu ukláňal ako priateľovi rodiny, koho má Anna Arkadievna na návšteve, a dozvedel sa, že pána Vorkujeva.

- A kde sú?

- V pracovni.

Stepan Arkaďjič a Levin prešli cez malú jedáleň s tmavými drevom obloženými stenami po mäkkom koberci do šerej pracovne, osvietenej iba jednou lampou s veľkým tmavým tienidlom. Druhá lampa, nástenná, vrhala svetlo na veľký portrét ženy v životnej veľkosti - tento portrét Levina nevoľky upútal. Bol to Annin portrét, ktorý namaľoval v Taliansku Michajlov. Stepan Arkaďjič zašiel za trojdielne zrkadlo, mužský hlas utíchol, a Levin zatiaľ pozeral na portrét, ktorý vďaka výbornému osvetleniu priam vystupoval z rámu, a nevedel sa od neho odtrhnúť. Ba celkom zabudol, kde vlastne je, nevnímal hlasy okolo seba a len hľadel a hľadel na podivuhodný portrét. Nebol to obraz, ale živá nádherná žena s čiernymi vlnistými vlasmi, obnaženými plecami a rukami a so zádumčivým, letmým úsmevom na jemne opáperených perách, čo sa triumfálne i s nehou dívala na neho očami, ktoré ho miatli. Len preto nežila, že bola krajšia, ako živá žena môže byť.

- Veľmi ma teší, - ozval sa zrazu vedľa neho hlas - zrejme to platilo jemu - hlas ženy, ktorú obdivoval na portréte. Anna mu vyšla oproti spoza zrkadla, a Levin uvidel v pološere pracovne ženu z portrétu v tmavých, modro tónovaných šatách, pravda, v inom postoji, s iným výrazom na tvári, ale rovnako krásnu, ako ju zachytil na obraze maliar. V skutočnosti nebola až taká oslňujúca, ale zato originál mal v sebe ešte čosi nové, príťažlivé, čo zas na portréte chýbalo.

10 Vítala ho a neskrývala radosť, že ho vidí. V tom pokoji, s akým mu podala malú, pevnú ruku, v spôsobe, akým ho predstavila Vorkujevovi a ukázala na chutnú rusú dievčinu, svoju chovanku, čo tu sedela s ručnou prácou, vybadal Levin spôsoby ženy veľkého sveta, ktoré tak dobre poznal a mal ich rád, ženy vždy vyrovnanej a prirodzenej.

- Veľmi, veľmi ma teší, - zopakovala a tieto prosté slová v jej ústach nadobudli, ako sa Levinovi zdalo, akýsi zvláštny význam. - Poznám vás už dlho a mám vás rada, aj preto, že sa priatelíte so Stivom, aj kvôli vašej žene… poznala som ju len krátko, ale zanechala vo mne dojem utešeného kvietka, áno, kvietka. A bude z nej čo nevidieť mama!

Hovorila nenútene, pomaly, striedavo pozerala na Levina, na brata, a Levin cítil, že na ňu zapôsobil dobrým dojmom, a hneď mu bolo ľahko, proste a príjemne, akoby ju poznal ešte z detstva.

- Utiahli sme sa s Ivanom Petrovičom do Alexejovej pracovne, - odpovedala Stepanovi Arkaďjičovi na jeho otázku, či si smie zapáliť, - najmä preto, aby sa dalo fajčiť, - pozrela na Levina a miesto otázky, či fajčí, pritiahla si bližšie korytnačiu tabatierku a vybrala cigaretu.

- Ako sa dnes cítiš? - spýtal sa jej brat.

- Ujde to. Len tie nervy, ako vždy.

- Nezvyčajne vydarený, však? - podotkol Stepan Arkaďjič, ktorý si všimol, že Levin hľadí na portrét.

- Lepší som v živote nevidel.

- Neuveriteľná podoba, však? - poznamenal Vorkujev.

Levin pozrel z obrazu na originál. Zvláštny svit prežiaril Anninu tvár vo chvíli, keď na sebe pocítila jeho uprený pohľad. Levin sa začervenal a aby zakryl rozpaky, chcel sa opýtať, kedy bola s Dariou Alexandrovnou - lenže Anna ho predišla.

- Práve sme s Ivanom Petrovičom hovorili o najnovších Vaščenkovových obrazoch. Poznáte ich?

- Áno, poznám, - odpovedal Levin.

- Ale prepáčte, skočila som vám do reči, chceli ste niečo povedať… Levin sa spýtal, kedy bola naposledy s Dolly.

- Včera ma bola pozrieť, zanevrela veľmi na gymnázium kvôli Grišovi. Latinčinár bol k nemu vraj nespravodlivý.

- Hej, videl som tie obrazy. A nemôžem povedať, že by sa mi páčili, - Levin sa vrátil k téme, ktorú spomenula predtým.

No teraz ani trocha nehovoril s tým remeselným vzťahom k veci ako doobeda. Každé slovo povedané v jej prítomnosti nadobúdalo zvláštny význam. A hoci zhovárať sa s ňou bolo príjemné, ešte príjemnejšie bolo ju počúvať.

Anna nielenže hovorila prirodzene, múdro, ale múdro a akosi nonšalantne vlastným myšlienkam nepripisovala nijakú váhu, zato myšlienkam spoločníka tým väčšiu.

Reč sa zvrtla na nový smer v umení, na nové ilustrácie Biblie istého Francúza. Vorkujev kritizoval maliara za realizmus, zachádzajúci do hrubosti. Levin poznamenal, že Francúzi zašli, pokiaľ ide o konvenčnosť v umení, najďalej zo všetkých, a preto teraz v návrate k realizmu vidia veľkú zásluhu. V tom, že prestali klamať, vidia poéziu.

Ešte nikdy nemal Levin z vlastného múdreho postrehu takú radosť ako teraz. Annina tvár sa zrazu rozžiarila - ocenila jeho myšlienku. Zasmiala sa.

- Áno, smejem sa, - povedala, - ako sa človek zasmeje, keď vidí veľmi verný portrét. To, čo ste práve vyslovili, výstižne charakterizuje dnešné francúzske umenie - maliarstvo, ba aj literatúru: Zola, Daudet. No ktožehovie, asi to vždy tak býva, že umelci tvoria svoje conceptions z vymyslených, konvenčných postáv, a potom, keď sa všetky combinaisons vyčerpali a vymyslené postavy ošúchali, siahnu za prirodzenejšími, pravdivejšími postavami.

- Áno, svätá pravda! - zvolal Vorkujev.

- Boli ste teda v klube? - oslovila brata.

"Áno, áno, to už je žena!" pomyslel si Levin celkom uchvátený a priam hltal pohľadom jej krásnu živú tvár, čo sa zrazu úplne zmenila. Levin nepočul, o čom hovorí nahnutá k bratovi, ale zmena vo výraze jej tváre ho ohromila. Predtým bola tá tvár krásna vo svojej vyrovnanosti, teraz zrazu vyjadrovala akúsi nedefinovateľnú zvedavosť, hnev a pýchu. Trvalo to však iba okamih. Prižmúrila oči, akoby sa na niečo rozpomínala.

- Nuž áno, ale to nikoho nemôže zaujímať, - povedala a obrátila sa na Angličanku: - Please, order the tea in the drawing-room. Dievčatko vstalo a vyšlo z izby.

- A čo, skúšku zložila? - spýtal sa Stepan Arkaďjič.

- A ešte ako! Veľmi nadané a milé dievča.

- Ešte ju nakoniec budeš mať radšej ako svoju.

- Typická mužská reč. V láske neplatí radšej a menej radšej. Dcéru mám rada jedným spôsobom, ju iným.

- Vravel som Anne Arkadievne, - ozval sa Vorkujev, - že nech by tak vynaložila čo len stotinu energie, ktorú vynakladá na výchovu tej Angličanky, na spoločnú vec, totiž na výchovu ruských detí, urobila by záslužný čin.

- Ale prosím vás, keď som to akosi raz nemohla. Gróf Alexej Kirillyč ma síce do toho hnal (pri slovách gróf Alexej Kirillyč uprela na Levina prosebno-plachý pohľad, a on jej nevoľky odpovedal úctivým, schvaľujúcim pohľadom), chcel, aby som sa na dedine venovala škole. Aj som tam niekoľko ráz bola. No tá práca mi nijako neprirástla k srdcu, aj keď sú tie deti, môžem povedať, veľmi milé. Vravíte - energia. Základ energie je láska. A láska sa nedá len tak niekde zobrať, nedá sa objednať. Aj toto dievčatko som si obľúbila, ani neviem prečo.

A zase pozrela na Levina. A jej úsmev a pohľad - všetko mu vravelo, že jej slová platia len jemu, že jeho mienku si váži a vopred vie, že si navzájom porozumejú.

- To veľmi dobre chápem, - poznamenal Levin. - Do škôl ako vôbec do všetkých podobných ustanovizní sa jednoducho nedá vložiť celým srdcom, a myslím si, že preto je z tých filantropických ustanovizní tak málo osohu.

Chvíľu mlčala, potom sa usmiala.

- Áno, áno, - povedala. - Ja som to nikdy nemohla. Je n'ai pas le coeur assez large , aby som doň pojala všetky sirotince s tými dosť odpudzujúcimi dievčatami. Cela ne m'a jamais réussi. Je toľko žien, čo si na tom vybudovali position sociale. A teraz tým skôr, - dodala s tklivým, dôverčivým výrazom, navonok sa obracajúc na brata, no v skutočnosti len na Levina. - Ani teraz, keď tak veľmi potrebujem nejakú životnú náplň, nemôžem. - Nečakane sa zachmúrila (Levin pochopil, že sa zachmúrila preto, lebo hovorí o sebe) a prešla na iné. - Viem o vás, - obrátila sa k Levinovi, - že ste zlý občan, ale bránila som vás, ako som vedela.

- Akože ste ma bránili?

- Podľa toho, aký bol útok. Mimochodom, nebudete čaj? - Vstala a chytila do rúk knižku v safiánovej väzbe.

- Dajte mi ju, Anna Arkadievna, - ukázal Vorkujev na knižku. - Stojí to veru zato.

- Ale nie, ešte je všetko také nehotové.

- Aj jemu som to prezradil, - povedal Stepan Arkaďjič sestre a ukázal na Levina.

- Nemusel si. Moje písačky sú čosi ako tie vyrezávané košíčky, čo mi voľakedy Liza Mercalovová predávala - košíčky z väzníc. Mala v spolku na starosti väznice, - obrátila sa k Levinovi. - Aj tí nešťastníci robili, pokiaľ ide o trpezlivosť, zázraky.

A Levin objavil v tejto žene, čo sa mu tak veľmi zapáčila, ďalšiu črtu. Nebola len múdra, graciózna, krásna, bola aj úprimná. Neskrývala pred ním, v akej je ťažkej situácii. Keď dohovorila, vzdychla si a na tvári jej zmeravel prísny výraz. Takto bola ešte krajšia ako predtým; ale bol to výraz nový, bol mimo rámca výrazov, ktoré zachytila na portréte maliarova ruka. Levin pozrel ešte raz na portrét a na ňu, keď chytila brata za ruku a vyšla s ním cez vysoké dvere, a pocítil k nej takú ľútosť a nehu, až ho to prekvapilo.

Poprosila Levina a Vorkujeva, aby prešli do salónu, a sama ostala v pracovni, aby sa o čomsi pozhovárala s bratom. "O rozvode, o Vron-skom, o tom, čo robí v klube, o mne?" pomyslel si Levin. A tak ho vzrušovala otázka, o čom sa zhovára so Stepanom Arkaďjičom, že skoro nevnímal, čo mu hovorí Vorkujev o hodnotách knižky pre deti, ktorú Anna Arkadievna napísala.

Ani pri čaji neutíchla táto príjemná a obsažná konverzácia. Nevyskytol sa okamih, že by bolo treba hľadať tému, naopak, človek mal pocit, že nestihne povedať, čo chce, no na druhej strane sa zase krotí, aby počul, o čom hovorí spoločník. A všetko, čo tu odznelo, nielen to, čo povedala Anna, ale aj Vorkujev, Stepan Arkaďjič - všetko, ako sa Levinovi zdalo, nadobúdalo vďaka jej pozornosti a poznámkam celkom osobitný význam.

Levin sledoval zaujímavý rozhovor, a pritom po celý čas obdivoval Annu - jej krásu, ducha, vzdelanie a zároveň prostotu a úprimnosť. Počúval, hovoril a po celý čas rozmýšľal o nej, o jej vnútornom živote, usiloval sa pochopiť jej city. A on, ktorý ju dosiaľ tak tvrdo odsudzoval, teraz ju vďaka akémusi čudnému myšlienkovému procesu ospravedlňoval a súčasne i ľutoval, ba dokonca sa bál, či ju Vronskij dostatočne chápe. O jedenástej, keď sa Stepan Arkaďjič zdvihol, že je načase ísť (Vorkujev odišiel už predtým), Levin mal dojem, že prišiel len pred chvíľou. S ľútosťou sa zdvihol.

- Zbohom, - lúčila sa, pričom mu držala ruku vo svojej a hľadela mu do očí vábiacim pohľadom. - Som šťastná, que la glace est rompue .

Ruku mu pustila a prižmúrila oči.

- A vašej žene odkazujem, že ju mám rada ako voľakedy a ak mi nemôže odpustiť moje postavenie, nech mi radšej neodpustí nikdy. Aby totiž človek mohol odpustiť, musel by najprv prežiť to, čo som prežila ja, a od toho nech ju pánboh chráni.

- Určite, áno, určite jej to poviem… - začervenal sa Levin.

11 "Aká obdivuhodná, milá a poľutovaniahodná žena," rozmýšľal Levin, vychádzajúc so Stepanom Arkaďjičom na mrazivý vzduch.

- Tak čo? Nevravel som ti? - spýtal sa Stepan Arkaďjič, keď videl, že Levin Anne podľahol.

- Áno, - zadumane odpovedal Levin, - celkom výnimočná žena! O tú múdrosť by ani tak nešlo, ale tá jej milota! Veľmi ju ľutujem!

- No teraz sa dá všetko, ak Boh dá, do poriadku. Veru, vopred netreba nikoho odsudzovať, - povedal Stepan Arkaďjič a otvoril dvierka na koči. - Maj sa dobre, ďalej nemáme spoločnú cestu.

Levin šiel domov, rozmýšľajúc ustavične o Anne, o všetkých tých nenáročných veciach, čo si povedali, pripomínal si dopodrobna výrazy jej tváre, vžíval sa do jej postavenia a čoraz väčšmi ju ľutoval.

Doma mu Kuzma oznámil, že Katerina Alexandrovna je v poriadku, že sestričky len toť od nich odišli, a odovzdal mu dva listy. Levin ich prečítal ešte v predizbe, aby sa neskôr nerozptyľoval. Jeden bol od Sokolova, šafára. Sokolov písal, že pšenica sa nedá predať, nik nedáva viac ako päť a pol rubľa, a on už nemá skade vziať peniaze. Druhý list bol od sestry. Vyčítala mu, že v jej veci sa stále ešte nič neurobilo.

"Tak pšenicu predáme za päť a pol rubľa, ak nedáva nik viac," rozhodol Levin neobyčajne hravo prvý problém, čo sa mu videl predtým taký ťažký. "Neuveriteľné, ako tu človek na nič nestačí," pomyslel si v súvislosti s druhým listom. Cítil sa vinný, že sestre dosiaľ nevybavil, o čo ho prosila. "A dnes som zase nebol na súde, ale dnes som teda naozaj nemal čas." A keď si povedal, že to rozhodne spraví zajtra, pobral sa za ženou. Idúcky si v duchu rýchlo prebral celý dnešný deň. Iné vlastne nebolo ako samé debaty: také, ktoré počúval a na nich sa zúčastňoval. Všetky sa krútili okolo vecí, aké by jeho samého na dedine nikdy nezamestnávali, tu ho však zaujímali. A všetky rozhovory boli na úrovni, iba dva momenty sa mu nie celkom videli. Keď spomenul šťuku a keď pocítil tú nežnú ľútosť voči Anne.

Levin našiel ženu smutnú, unudenú. Obed by bol býval veselý, no potom začali všetky tri sestry vyčakávať na Levina, a vyčkávali tak dlho, až stratili náladu; nato sestry poodchádzali a ona ostala sama.

- A ty si sa ako mal? - spýtala sa Kitty, pričom mu hľadela do očí, čo sa akosi podozrivo ligotali. Aby ho však nejako v rozprávaní neovplyvnila, svoj záujem zamaskovala povzbudivým úsmevom a len počúvala, ako trávil dnešný večer.

- Nuž, som rád, že som sa stretol s Vronským. Cítil som sa s ním príjemne, a tak akosi nenútene. Chápeš, teraz už nikdy nebudem vyhľadávať jeho spoločnosť, ale je dobre, že som sa zbavil toho trápneho pocitu, - začal, no keď si pripomenul, že po tom už nikdy nebudem vyhľadávať jeho spoločnosť, išiel vzápätí na návštevu k Anne, začervenal sa. - Vravíme, že ľud sa spíja, ale teraz už naozaj neviem, kto sa spíja väčšmi, ľud a či naša trieda, ľud pije len cez sviatky, ale my… Lenže Kitty nezaujímali úvahy, ako pije ľud. Videla, že sa začervenal, a chcela vedieť dôvod.

- No a potom si bol kde, - Stiva ma uprosil, aby som zašiel k Anne Arkadievne.

A keď to bolo vonku, Levin očervenel ešte väčšmi a pochybnosti, či konal dobre, alebo zle, keď šiel k nej na návštevu, sa v okamihu rozplynuli. Teraz vedel, že to nemal spraviť.

- Á! - bolo všetko, čo povedala.

- Nehneváš sa, však, že som tam bol? Stiva toľko modlikal a aj Dolly to chcela, - pokračoval Levin.

- Kdeže, - zvolala, no na očiach jej videl, ako sa premáha - to neveštilo nič dobré.

- Je to veľmi milá, veľmi, veľmi úbohá, dobrá žena, - povedal o Anne a rozhovoril sa o nej, o tom, čím sa zamestnáva, aj o odkaze pre Kitty.

- Áno, isteže, je veľmi úbohá, - pripustila Kitty, keď skončil. - Kto ti písal?

Povedal jej kto, uveril jej pokojnému tónu a šiel sa vyzliekať. Keď sa vrátil, našiel Kitty sedieť ešte vždy v tom istom kresle. Pristúpil k nej, pozrela na neho a rozplakala sa.

- Čo je, čo? - spytoval sa, hoci vopred vedel, čo.

- Zamiloval si sa do tej podlej ženy, počarila ti. Poznala som ti to na očiach. Áno, áno! Čo iné mohlo z toho byť? V klube si pil a pil, hral si a potom si šiel… ku komu? A veru odídeme… Hneď zajtra odídem.

Dlho trvalo Levinovi, kým si ženu uchlácholil. Napokon sa mu to podarilo len vďaka priznaniu, že mu ľútosť spolu s alkoholom natoľko zbalamutili hlavu, že podľahol Anninmu rafinovanému vplyvu - musel sľúbiť, že sa jej bude vyhýbať. Jediné, k čomu sa priznal celkom úprimne, bolo, že dlhý čas strávený v Moskve, vyplnený len debatami, jedením a pitím, div ho nepripravil o rozum. Zhovárali sa do tretej po polnoci. Iba o tretej sa natoľko pomerili, že mohli zaspať.

12 Keď Anna vyprevadila hostí, nesadla si, ale pustila sa chodiť sem a ta po izbe. Hoci podvedome (a takto sa v poslednom čase správala ku všetkým mladým mužom) robila po celý večer všetko možné, aby v Levinovi vzbudila náklonnosť, hoci vedela, že sa jej to podarilo, nakoľko je to u ženatého a poriadneho muža za jeden večer možné, a hoci sa jej veľmi páčil (napriek veľkému rozdielu - posudzujúc z hľadiska mužov - medzi Vronským a Levinom, ako žena videla v nich to spoločné, kvôli čomu sa Kitty zamilovala aj do Vronského, aj do Levina), len čo odišiel, prestala na neho myslieť.

Prenasledovala ju vytrvalo jedna a tá istá myšlienka v rozličných obmenách. "Ak takto vplývam na iných - napríklad na tohto ženatého, ľúbiaceho človeka, prečo je on ku mne taký chladný…? vlastne ani nie chladný, miluje ma, to viem. No postavilo sa medzi nás čosi nové. Prečo je celý večer preč? Odkázal po Stivovi, že nemôže opustiť Jašvina, že musí dávať pozor, ako hrá. Čo je Jašvin, decko, alebo čo? Povedzme, že je to pravda. Vraví vždy len pravdu. No v tej pravde sa tají čosi iné. Víta príležitosť ukázať mi, že má aj iné povinnosti. To viem, nemám nič proti tomu. Ale prečo mi to dokazuje? Nasilu mi dokazuje, že láska ku mne nemôže byť na prekážku jeho slobode. Ja však nepotrebujem dôkazy, ja potrebujem lásku. Mal by chápať, aký strašne ťažký je pre mňa život tu v Moskve. Je to nejaký život? Nežijem, iba čakám na rozvod, a ten sa odkladá a odkladá. Stále nijaká odpoveď! A Stiva vraví, že už za Alexejom Alexandrovičom nemôže ísť. A ani ja mu nemôžem ešte raz napísať. Nemôžem nič robiť, do ničoho sa pustiť, nič zmeniť, krotím sa, čakám, vymýšľam si robotu - Angličanovu rodinu, písanie, čítanie - ale to všetko je iba klam, je to stále to isté morfium. Mal by mať so mnou zľutovanie," vravela, cítiac, že jej vstúpili do očí slzy ľútosti nad sebou samou.

Počula trhavé zazvonenie Vronského, rýchlo si utrela slzy, a nielen to - sadla si k lampe, otvorila knižku a tvárila sa, že je pokojná. Musí ukázať, že ju mrzí, že sa nevrátil, ako sľúbil, no len ju to mrzí, nesmie mu, nech by čo bolo, ukázať svoj žiaľ, a najmä ľútosť nad sebou. Ona sa mohla ľutovať, on ju nesmie. Nechcela boj, jemu mala za zlé, že chce bojovať, no nechtiac sa sama stavala do bojovej pozície.

- Tak čo, nenudila si sa? - spýtal sa a bodro, rozjarene prikročil k nej. - Tá hra, to ti je strašná vášeň!

- Nenudila som sa, už dávno som sa odnaučila nudiť. Bol tu Stiva s Levinom.

- Hej, viem, že ťa chceli navštíviť. No a Levin sa ti páčil? - povedal a sadol si k nej.

- Veľmi. Nedávno odišli. A čo zase vyparatil Jašvin?

- Nuž vyhrával, sedemnásťtisíc. Volal som ho, aby už šiel. Vlastne bol už na odchode, ale vrátil sa a teraz už zase prehráva.

- Načo si tam potom ostal? - spýtala sa a zrazu zdvihla na neho oči. Výraz jej tváre bol chladný a nepriateľský. - Povedal si Stivovi, že ostávaš, aby si odviedol Jašvina. A predsa si ho nechal tam.

A aj jeho tvár odzrkadľovala výraz chladného odhodlania na boj.

- Po prvé, nič som po nikom neodkazoval, po druhé, vravím len pravdu. No predovšetkým som chcel ostať a ostal som, - zachmúril sa. - Anna, prečo, prečo? - spýtal sa, nahnúc sa k nej, a nastavil dlaň s nádejou, že do nej vloží svoju.

Táto výzva k nežnosti ju potešila. Ale akási čudná démonická sila jej zabránila oddať sa svojej náklonnosti, akoby jej akési bojové zásady nedovoľovali poddať sa.

- No pravda, chcel si ostať, tak si ostal. Robíš si, čo chceš. Ale prečo mi to hovoríš? Načo? - vravela čoraz rozhorčenejšie. - Chce ťa vari niekto pripraviť o tvoje práva? Nuž ale ty chceš byť v práve, tak si buď.

Zavrel dlaň, odtiahol sa a zatváril sa ešte zanovitejšie ako predtým.

- V tvojom prípade je to len zaťatosť, - zahľadela sa naňho uprene, nájduc zrazu meno pre výraz v jeho tvári, čo ju tak veľmi dráždil, - predovšetkým zaťatosť. Tebe ide o to, aby si vždy mal nado mnou prevahu… - Zase ju premohla ľútosť voči sebe, div sa nerozplakala. - Keby si vedel, o čo ide mne! Keď cítim ako teraz, že sa voči mne nepriateľsky správaš, áno, nepriateľsky, keby si vedel, čo to pre mňa znamená! Keby si vedel, ako som v takej chvíli blízko nešťastia, ako sa bojím, bojím seba! - A odvrátila sa, dusiac vzlyky.

- Čo sa to vlastne s nami robí? - zdesil sa jej zúfalstva a opäť sa nahol k nej, chytil jej ruku a pobozkal ju. - Prečo? Vari hľadám zábavu mimo domu? Nevyhýbam sa ženskej spoločnosti?

- Ešte to!

- Tak mi povedz, čo mám robiť, aby si bola spokojná! Všetko urobím, aby si bola šťastná, - vravel dojatý jej zúfalstvom, - spravím hocičo, aby si sa netrápila tak ako teraz, Anna!

- To nič, to nič! - zvolala. - Sama neviem, či je to tá osamelosť, či nervy. No dosť už o tom. Čo bolo na dostihoch? Ešte si mi nepovedal, - spýtala sa, aby utajila triumfujúce víťazstvo, ktoré predsa len zožala ona.

Vronskij si pýtal večeru a dopodrobna jej porozprával o dostihoch, no z jeho tónu a pohľadov, čoraz chladnejších, usúdila, že jej víťazstvo neodpustil, že zaťatosť, s ktorou zápasila, sa v ňom zase usídlila. Bol k nej chladnejší ako doposiaľ, akoby ľutoval, že sa pokoril. A keď si Anna pripomenula slová, ktoré jej doniesli víťazstvo: "Som blízko nešťastia a bojím sa seba," pochopila, že tá zbraň je nebezpečná a nebude ju môcť inokedy použiť. A cítila, že popri láske, čo ich púta, usídlil sa v nich akýsi démon zla, démon boja, ktorého nie je schopná vyhnať ani z jeho, a tým menej zo svojho srdca.

13 Niet podmienok, na ktoré by človek neprivykol, najmä ak vidí, že všetci okolo neho žijú takisto. Levin by pred troma mesiacmi nebol uveril, že by mohol spokojne zaspať v podmienkach, v akých sa nachádza teraz; aby mohol spokojne zaspať, keď žije jalovým, nezmyselným životom, a pritom životom nad pomery, aby mohol zaspať po tom, čo sa spil (inak nevedel nazvať to, čo robil v klube), uzavrel nemiestne priateľstvo s človekom, do ktorého bola kedysi zaľúbená jeho Kitty, šiel na ešte nemiestnejšiu návštevu k žene, čo sa nemôže inak nazvať ako stratenou, po tom, čo sa dal touto ženou citovo strhnúť, po tom, čo vlastnej žene ublížil. No pod vplyvom únavy, prebdenej noci a alkoholu zaspal spánkom hlbokým a pokojným.

O piatej sa zobudil na vrzg dverí. Vyskočil a poobzeral sa. Kitty vedľa neho neležala. Za priečkou sa pohybovalo svetlo, počul kroky.

- Čo je? Čo? - vyhŕkol rozospatý. - Kitty! Čo sa robí?

- Nič, - odpovedala a vyšla spoza priečky so sviecou v ruke. - Len mi bolo akosi nevoľno, - dopovedala s nezvyčajne milým a významným úsmevom.

- Čo? Už je to tu, už? - nastrašene zabľabotal. - Treba poslať po… - a začal sa chvatne obliekať.

- Nie, nie, - usmiala sa Kitty a zadržala ho rukou. - Iste to ešte nič nebude. Iba mi prišlo trošku zle. Ale už mi je dobre.

Pristúpila k posteli, sfúkla sviecu, ľahla si a stíchla. Tá tichosť - akoby zadržala dych - a ešte väčšmi výraz nezvyčajnej nehy a oduševnenosti, s akým vyšla spoza priečky a povedala "nič", mu boli síce podozrivé, ale tak nepredstaviteľne sa mu chcelo spať, že vo chvíli zaspal. A neskôr, keď si spomenul na tú tichosť a jej dych, pochopil, čo všetko sa dialo v jej drahej, milej duši vtedy, keď bez pohnutia a v očakávaní najväčšej udalosti v živote ženy ležala vedľa neho. O siedmej ho zobudil dotyk jej ruky na pleci a tichý šepot. Akoby sa bola zmietala medzi ľútosťou zobudiť ho a túžbou sa s ním zhovárať.

- Kosťa, neľakaj sa. Všetko je v poriadku. Ale vidí sa mi… Treba poslať po Lizavetu Petrovnu.

Svieca už zase horela. Sedela na posteli s pletením v rukách - tým si v poslednom čase krátila dlhú chvíľu.

- Prosím ťa, neľakaj sa, to nič. Vôbec sa nebojím, - povedala, keď videla jeho vystrašenú tvár, a pritisla si jeho ruku najprv k prsiam, potom k perám.

Splašene, nespúšťajúc z nej oči, skočil na rovné nohy, obliekol si župan a zastal, s pohľadom ešte vždy upreným na ňu. Mal by ísť, ale nevládal od nej odtrhnúť pohľad. Či dostatočne nemiloval doteraz jej tvár, nepoznal jej výraz, jej oči - ale takúto ju ešte nikdy nevidel. Aký odporný a hrozný si prichodil zoči-voči práve tejto jej podobe, keď si spomenul na jej včerajšie roztrpčenie! Jej zrumenená tvár v rámiku mäkkých vlasov, čo sa drali spod nočného čepčeka, žiarila radosťou a odvahou.

Čo ako málo bolo v Kittinom celkovom založení neprirodzenosti a konvenčnosti, Levin bol predsa ohromený tým, čo sa pred ním teraz, keď razom padli všetky clony, obnažilo, a v jej očiach zažiarila prapodstata jej duše. A Kitty v tejto prostote a obnaženosti, tá Kitty, ktorú tak miloval, bola ešte čírejšia. Pozerala usmiata na neho, no zrazu sa jej obočie zachvelo, zdvihla hlavu, rýchlo prikročila k nemu, chytila ho za ruku a celá sa k nemu pritisla, až pocítil jej horúci dych. Trpela a akoby sa mu žalovala, že trpí. Zo zvyku sa mu v prvej chvíli pozdalo, že je on tomu na vine. No v pohľade bola nežnosť, ktorá hovorila, že mu ani trošičku nevyčíta, ale že ho za to utrpenie miluje. "Ak nie som ja na vine, tak potom kto?" pomyslel si nevoľky, pátrajúc po vinníkovi jej utrpenia, aby ho mohol potrestať; lenže vinníka nebolo. Kitty trpela, ponosovala sa, a súčasne svojím utrpením triumfovala, radovala sa z neho, milovala ho. Videl, že v jej duši prebieha čosi krásne, ale čo vlastne, nevedel. Bolo to nad jeho chápanie.

- Už som odkázala mame. A ty choď čím prv po Lizavetu Petrovnu… Kosťa…! Už nič, prešlo to.

Šla zazvoniť.

- No, teraz pekne choď, príde sem Paša. Nič mi nie je.

Levin celý začudovaný videl, že chytila do rúk pletenie, ktoré si v noci priniesla, a pustila sa pliesť.

Levin vychádzal jednými dvermi, druhými počul vchádzať chyžnú. Zastal pri dverách a zachytil, ako jej Kitty dáva podrobné príkazy, a potom s ňou vlastnoručne premiestňuje posteľ.

Obliekol sa, a kým zapriahli do koča - drožkári sa ešte neukazovali - zase vbehol do spálne, nie na prstoch, ale akoby na krídlach. V spálni už dve chyžné čosi ustarane prekladali z miesta na miesto. Kitty chodila a plietla, rýchlo naberala očká a dávala ďalšie príkazy.

- Hneď idem po doktora. K Lizavete Petrovne sa už išlo, ale pôjdem. Netreba niečo zariadiť? Napríklad ísť k Dolly?

Pozrela na neho a bolo jasné, že nevníma, čo vraví.

- Ano, áno. Choď, choď, - povedala rýchlo, zamračila sa a zašermovala rukami.

Už kráčal cez salón, keď sa v spálni ozval žalostný ston, no hneď aj zatíchol. Zastal a dlho nevedel, čo sa robí.

"Áno, to bola Kitty," uvedomil si, chytil sa za hlavu a zbehol dolu.

- Bože, zľutuj sa! Odpusť, pomôž! - opakoval slová, čo sa mu z ničoho nič tlačili na pery. A on, neveriaci, opakoval tieto slová nielen perami. Teraz, v tejto chvíli, vedel, že nielen všetky jeho pochybnosti, no aj tá neschopnosť rozumom veriť v Boha, ktorú v sebe mal, mu vôbec nebránila, aby sa obracal na Boha. To všetko mu spŕchlo z duše ako prach. Na kohože sa má obracať, ak nie na toho, v ktorého rukách, ako to cítil, bol on, celá jeho duša i láska?

Kôň ešte stále nebol zapriahnutý; keďže však bol Levin priam nabitý fyzickou silou a mal prehľad o všetkom, čo treba spraviť, aby sa využila každá minúta, nevyčkal, kým ho zapriahnu, ale vyrazil pešo, rozkážuc Kuzmovi, aby ho dobehol.

Na rohu stretol ponáhľajúceho sa nočného drožkára. V malých saniach sedela Lizaveta Petrovna v zamatovom širokom plášti, zababušená v šatke. - Chvalabohu, chvalabohu! - zvolal nadšene pri pohľade na jej drobnú belostnú tvár, teraz neobyčajne vážnu, ba až prísnu. Levin nekázal drožkárovi zastať, ale pustil sa behom popri Lizavete Petrovne späť k domu.

- Také dve hodiny? Viac nie? - spýtala sa. - Choďte k Petrovi Dmitričovi, ale ho nesúrte. A v lekárni kúpte ópium.

- Teda si myslíte, že sa všetko šťastne skončí? Panebože, zľutuj sa a pomôž! - zašepkal Levin a vtom už videl, že z vrát vychádza kôň. Vyskočil ku Kuzmovi na sane a rozkázal hnať k doktorovi.

14 Doktor ešte nebol hore a sluha povedal, že "neskoro si šli ľahnúť a nekázali sa dať budiť, ale čoskoro vstanú". Čistil lampy a zdalo sa, že je tým celkom zaujatý. Toto jeho sústredenie sa na lampy a ľahostajnosť voči Levinovmu vnútru Levina sprvu pobúrili, keď si však vec premyslel, hneď pochopil, že nikto nepozná a nie je ani povinný poznať jeho pocity a že musí tým skôr konať pokojne, premyslene, no zároveň energicky, aby prerazil múr ľahostajnosti a dosiahol svoj cieľ. "Nenáhliť sa a na všetko pamätať," vravel si v duchu Levin, a hneď cítil mohutnejúci vzostup fyzických síl i pozornosti ku všetkému, čo má urobiť.

Keď sa teda dozvedel, že doktor ešte spí, vybral si z rozličných ciest, čo sa mu núkali, túto: Kuzma pôjde s lístkom k inému lekárovi, on pôjde do lekárne po ópium, a ak do jeho návratu z lekárne doktor ešte nebude hore, sluhu podplatí alebo, ak sa bude vzpierať, násilím ho donúti lekára zobudiť, nech by sa čo robilo.

Chudorľavý správca lekárne rovnako ľahostajne ako sluha čistiaci lampy, nasýpal do kapslí akési prášky pre kočiša, čo na ne čakal, a ópium odmietol vydať. Levin v úsilí neprenáhliť sa a nestratiť rozvahu povedal mená lekára a pôrodnej asistentky, vysvetlil, načo treba ópium, a pustil sa do presviedčania. Správca lekárne sa po nemecky s kýmsi poradil, či má ópium vydať, alebo nie, a keď dostal spoza priečky súhlas, vytiahol fľaštičku, lievik, pomaly odlial z veľkej fľaše do malej, nalepil vinetu, zaštopľoval fľaštičku - darmo Levin modlikal, aby to nerobil - a ešte ju chcel aj zabaliť. To už Levin nevydržal, zúrivo mu vytrhol fľaštičku z rúk a rozbehol sa k veľkým skleneným dverám. Doktor ešte stále nebol hore, a sluha, čo teraz prestieral koberec, odmietol ho ísť budiť. Levin pomaly vytiahol desaťrubľovú bankovku a pomaly, no nestrácajúc zbytočne čas, mu bankovku podal s vysvetlením, že Peter Dmitrič (akou význačnou osobnosťou sa mu zdal teraz Peter Dmitrič predtým taký niktoš!) prisľúbil byť k dispozícii v hocakom čase, že sa určite nenahnevá, a preto nech ho už aj zobudí.

Sluha privolil, požiadal Levina, aby šiel do čakárne, a pobral sa hore schodmi.

Levin spoza dverí počul, ako lekár kašle, chodí, umýva sa a čosi vraví. Prešli asi tri minúty; Levinovi sa zdalo, že najmenej hodina. Bolo nad jeho sily ďalej čakať.

- Peter Dmitrič, Peter Dmitrič! - zakvílil do otvorených dverí. - Pre Kristove rany, prepáčte mi, ale prijmite ma tak, ako ste. Trvá to už dve hodiny.

- Hneď, hneď! - odpovedal hlas a Levin sa až zhrozil, keď poznal, že sa pritom usmieva.

- Iba na sekundu… - Hneď.

Prešli dve minúty, kým si lekár natiahol čižmy, a ešte dve, kým si obliekol oblek a učesal sa.

- Peter Dmitrič! - spustil Levin modlikavo, ale to už lekár, umytý a učesaný, prišiel k nemu. "Títo lúdia nemajú svedomia," pomyslel si Levin. "My umierame, a oni sa češú!"

- Dobré ráno! - lekár mu podal ruku, akoby ho chcel svojím pokojom podpichnúť. - Prečo ten chvat, čo sa robí?

Levin, usilujúc sa byť čo najpresnejší, začal vykladať všetky nezáväzné podrobnosti o ženinom stave a svoj výklad prerušoval prosbami, aby lekár už aj šiel k nim.

- Nenáhlite sa tak. Vy sa v tom nevyznáte. Asi pritom vôbec nebudem potrebný, no keď už som raz sľúbil, tak prídem. Ale času dosť. Sadnite si, prosím, nemáte chuť na kávu?

Levin pozrel skúmavo na neho, či si z neho nerobí blázna. No lekárovi čosi také ani na um neprišlo.

- Poznám to, prosím, všetko poznám, veď aj ja som ženatý človek; a my chlapi sme v takýchto chvíľach najväčší chudáci. Muž istej mojej pacientky napríklad pri takejto príležitosti ujde vždy do stajne.

- A čo myslíte, Peter Dmitrič? Myslíte, že sa to môže dobre skončiť?

- Všetko tomu nasvedčuje.

- Tak prídete hneď? - spýtal sa Levin a zagánil na sluhu, čo niesol kávu.

- O takú hodinku.

- Preboha, nie!

- Tak mi aspoň dovoľte kávy sa napiť. Doktor sa pustil do kávy. Obaja mlčali.

- Ale tým Turkom dávajú na frak? Čítali ste včerajšie telegrafické hlásenie? - spýtal sa doktor, žujúc žemľu.

- Nie, už to nevydržím! - zvolal Levin a vyskočil. - O štvrťhodinu teda prídete?

- O polhodinu.

- Sľubujete?

Domov prišiel Levin odrazu s kňažnou, spolu aj vykročili k spálňovým dverám. Kňažná mala v očiach slzy, ruky sa jej triasli. Keď ho zazrela, objala ho a rozplakala sa.

- Tak čo, srdce moje, Lizaveta Petrovna, - chytila za ruku Lizavetu Petrovnu, čo vyšla zo spálne so žiariacou, no i ustarostenou tvárou.

- Ide to dobre, - povedala, - len ju prehovorte, aby si ľahla. Uľaví sa jej.

Od okamihu, keď sa Levin zobudil a uvedomil si, čo sa robí, pripravil sa na to, že bez zbytočného mudrovania, bez dohadov o veciach budúcich, potlačiac všetky myšlienky a pocity, nerozrušujúc ženu, ale naopak, chlácholiac ju a nabádajúc k chrabrosti, prekoná, pevný ani skala, čo prekonať musí. Zakázal si úvahy o tom, čo bude a ako sa všetko skončí; keď sa povyzvedal, ako dlho to obyčajne trvá, v duchu sa prichystal, že sa bude ovládať a bude trpezlivý takých päť hodín - to sa mu zdalo celkom reálne. No keď sa vrátil od lekára a videl jej muky, čoraz častejšie si opakoval: "Panebože, odpusť, pomáhaj," vzdychal a prevracal oči k nebu; a pochytil ho strach, že to nevydrží, že s plačom ujde. Tak ťažko mu bolo. A to prešla ešte iba hodina.

No po tejto hodine prešla ešte jedna, druhá, tretia, všetkých päť hodín prešlo, tých, čo si určil ako krajnú hranicu trpezlivosti, a situácia sa nezmenila; a on bol naďalej trpezlivý, lebo iné robiť nemohol, pričom si každú minútu pomyslel, že vyčerpal poslednú zásobu trpezlivosti a že mu srdce už-už pukne od súcitu.

Lenže ubiehali ďalšie minúty, hodiny a ďalšie hodiny, a jeho utrpenie a strach rástli a stupňovali sa do krajnosti.

Prestali preňho jestvovať bežné životné podmienky, bez ktorých si dosiaľ nič nevedel predstaviť. Stratil pojem o čase. Raz sa mu minúty - tie minúty, keď ho Kitty volala k sebe a keď ju držal za spotenú, to vzpierajúcu sa, to odtískajúcu ho ruku - zdali ako hodiny, raz sa mu hodiny videli ako minúty. Začudoval sa, keď ho Lizaveta Petrovna poprosila, aby zapálil sviecu za španielskou stenou, a zistil, že je päť hodín po obede. Keby mu bol niekto povedal, že je ešte len desať hodín ráno, nebol by sa o nič viac čudoval. O tom, kde po celý ten čas bol, nemal predstavu rovnako ako o tom, kedy čo bolo. Videl Kittinu rozpálenú tvár, raz nechápavú, inokedy trpiacu, raz usmievajúcu sa, inokedy ho upokojujúcu. Videl aj kňažnú s uvoľnenými lokničkami sivých vlasov, napätú, celú červenú a uslzenú - slzy horlivo pregĺgala, hryzúc si pery, videl aj Dolly, aj lekára, pofajčievajúceho hrubé cigarety, aj Lizavetu Petrovnu s rozhodnou a upokojujúcou tvárou, aj staré knieža, čo sa prechádzal po dvorane so zamračenou tvárou. Ale kedy a ako prichádzali, odchádzali, kde sa zdržiavali, to nevedel. Kňažná bola raz s doktorom v spálni, raz v pracovni, kde sa odkiaľsi vzal prestretý stôl; zrazu jej zase nebolo, ale bola tu Dolly. Potom si Levin pamätal, že ho kamsi posielali. Raz ho poslali preniesť stôl a diván. Urobil to horlivo, lebo si myslel, že je to potrebné kvôli Kitty, a až neskôr zistil, že si to sám sebe chystal nocľah. Potom ho poslali spýtať sa na čosi lekára do pracovne. Doktor mu dal odpoveď, a potom spustil o neporiadkoch v dume. Nato ho poslali do spálne ku kňažnej, aby doniesol ikonu s pozlátenými striebornými ozdobami, liezol teda po ňu s pomocou starej kňažninej chyžnej na skrinku, pričom rozbil večné svetlo a chyžná ho začala chlácholiť kvôli Kitty i pre večné svetlo; ikonu napokon priniesol a starostlivo ju vsunul za vankúše v záhlaví Kittinej postele. No kde, kedy a načo to všetko bolo, nevedel. Ani to nechápal, prečo mu kňažná s ľútostivým pohľadom chytala ruku a naliehala, aby sa upokojil, a Dolly ho prehovárala, aby si niečo zajedol, a vyvádzala ho z izby, a ešte aj lekár vážne a súcitne na neho pozeral a núkal mu kvapky.

Vedel a cítil len toľko, že to, čo sa robí tu, sa podobá tomu, čo sa dialo skoro pred rokom v hostinci gubernského mestečka pri smrteľnej posteli brata Nikolaja. Lenže tamto bol žiaľ, toto radosť. No aj tamten žiaľ a táto radosť sa rovnako vymykali bežným životným podmienkam, spôsobovali v bežnom živote akési trhliny, ktorými presvitá čosi velebné. A rovnako ťažký a trýznivý bol priebeh onoho diania a rovnako nebadane sa pri vnímaní tej velebnosti duša povznášala do nikdy nepoznaných, rozumu nedostupných výšin.

"Bože, odpusť a pomôž," opakoval si ustavične a napriek dlhému a vari úplnému odcudzeniu voči Bohu cítil, že sa obracia na neho práve tak dôverčivo a proste ako v detstve a na začiatku mladosti.

Po celý čas striedavo upadal do dvoch nálad. Keď nebol s Kitty, ale s lekárom, čo fajčil jednu hrubú cigaretu za druhou a zhášal ich na okraji plného popolníka, s Dolly a s kniežaťom, kde sa hovorilo o obede, o politike, o chorobe Márie Petrovny, kde zrazu na chvíľu celkom zabúdal, čo sa robí, cítil sa ako človek, čo precitne zo sna; celkom inú náladu však mal, keď bol pri Kitty, pri záhlaví jej postele a srdce mu šlo puknúť od ľútosti - tu sa len modlil a modlil k Bohu. A zakaždým, keď ho z prechodného zabudnutia vytrhol krik, čo doliehal zo spálne, upadal ako vtedy na začiatku do čudného bludu; zakaždým totiž, keď počul krik, vyskočil a rozbehol sa, že sa ospravedlní, cestou si však uvedomil, že on za nič nemôže, a zatúžil Kitty chrániť a pomôcť jej. No keď na ňu pozrel, zase si len uvedomil, že pomôcť jej nemôže, zmocnilo sa ho zdesenie a vravel: "Bože, odpusť a pomôž!" A ako plynul čas, obe nálady sa výraznejšie prejavovali: keď nebol pri nej, zmocňoval sa ho čoraz väčší pokoj, ba úplne na ňu zabúdal, no o to trýznivejšie boli zas jej muky a pocit úplnej bezmocnosti zoči-voči nim. Vyskakoval, chcel ujsť, hocikam, ale bežal k nej. Zavše sa už aj na ňu mrzel, keď ho tak znova a znova volala k sebe. No keď zazrel jej pokornú, usmiatu tvár a počul "Už som ťa na smrť zmorila," obvinil Boha, no keď si Boha pripomenul, hneď ho zas prosil o odpustenie a zľutovanie.

15 Nevedel, či je neskoro, alebo skoro. Sviečky už všetky dohoreli. Dolly bola pred chvíľou v pracovni a vravela lekárovi, aby si šiel zdriemnuť. Levin sedel, počúval lekárove reči o istom šarlatánovi, hypnotizérovi, a pozoroval popol jeho cigarety. Bol práve interval medzi bolesťami, na všetko zabudol. Zabudol ako na smrť, čo sa robí. Počúval doktora a chápal, čo vraví. Vtom sa rozľahol príšerný krik. Bol to taký strašný krik, že Levin dokonca ani nevyletel zo stoličky, ale pozrel bez dychu na lekára. Lekár sklonil nabok hlavu, popočúval a povzbudivo sa usmial. Všetko bolo také zvláštne, že Levin sa už ničomu nečudoval. "Asi to tak má byť," pomyslel si a ďalej sedel. Čí je to krik? Vyskočil, po špičkách vbehol do spálne, obišiel Lizavetu Petrovnu, kňažnú a stal si na svoje miesto pri záhlaví postele. Krik utíchol, ale niečo sa zmenilo. Čo vlastne - to nevidel a nevedel a ani nechcel vidieť a vedieť. Zistil to však z tváre Lizavety Petrovny: tvár Lizavety Petrovny bola strohá a bledá a ešte vždy odhodlaná, aj keď sa jej čeľuste už troška triasli a očami visela na Kitty. Rozpálená, dotýraná Kittina tvár s prilepenými vlasmi na čele bola obrátená k nemu - hľadala jeho pohľad. Zdvihnuté ruky prosili o jeho ruky. Zovrela mu spotenými dlaňami studené ruky a čoraz silnejšie si ich pritískala k tvári.

- Nechoď preč, nechoď! Nebojím sa, nebojím! - hovorila rýchlo. - Mama, zložte mi náušnice. Zavadzajú mi. Nebojíš sa? Rýchlo, rýchlo Lizaveta Petrovna… Hovorila veľmi rýchlo, chcela sa usmiať. No vtom sa jej tvár skrivila, odsotila ho od seba.

- To je strašné, strašné! Umriem, ja umriem! Choď preč! Choď! - skríkla a zase sa rozľahol ten príšerný krik.

Levin sa chytil za hlavu a vybehol zo spálne.

- To nič, to nič, už je dobre! - zavolala za ním Dolly.

No mohli vravieť, čo chceli, vedel, že teraz je všetkému koniec. Oprel si hlavu o veraje v susednej izbe, počúval dosiaľ nepočutú kviľbu, rev a vedel, že to kričí to, čo bolo predtým Kitty. Po dieťati už dávno prestal túžiť. Teraz to dieťa až nenávidel. Dokonca sa už ani nebál o jej život, túžil len po jednom, aby sa skončili tie neľudské muky.

- Doktor! Čo sa to robí? Čo je to? Bože, bože! - zvolal a tápavo chytil ruku lekára, čo vošiel.

- Už sa to končí, - povedal doktor. A jeho tvár bola pritom taká vážna, že Levin slová už sa to končí chápal v zmysle - umiera.

Ako zmyslov zbavený vbehol do spálne. Prvé, na čo mu oči padli, bola tvár Lizavety Petrovny. Bola ešte zamračenejšia a strohejšia. Kittina tvár zmizla celkom. Na mieste, kde bola predtým, bolo čosi desné nielen tým krajným vypätím, ale aj zvukmi, čo odtiaľ vychádzali. Hlavu si pritlačil o peľasť a cítil, že sa mu srdce trhá. Príšerný krik neutíchal, naopak, stupňoval sa, a zrazu akoby dospel k najvyššej možnej hranici desu, stíchol, akoby uťal. Levin neveril vlastným ušiam, no pochybnosť bola vylúčená: krik utíchol, bolo počuť len tichý pohyb, šuchot, zrýchlený dych a jej prerývaný šťastný hlas, živý a nežný, ticho preriekol: "Už je koniec."

Zodvihol hlavu. S rukami nevládne spočívajúcimi na paplóne hľadela mĺkvo, priam nevšedne krásna a tichá, na neho a nútila sa do úsmevu.

A tu Levin pocítil, že sa z tajomného, desivého nadpozemského sveta, kde žil dvadsaťdva hodín, zrazu preniesol do predošlého obyčajného sveta, no prestúpeného takým nečakane novým jasom šťastia, že ho nevládal uniesť. Všetky napäté struny praskli. Vzlyky a slzy radosti, ktoré v sebe netušil, sa v ňom rozbúrili, zachvátili celé telo s takou silou, že sa dlho nezmohol na slovo.

Padol pred posteľou na kolená, ženinu ruku si držal pred ústami a bozkával ju a ruka odpovedala na jeho bozky slabým stiskom. A zatiaľ na konci postele chvel sa v šikovných rukách Lizavety Petrovny ako plamienok nad lampášom život ľudskej bytosti, ktorej tu dosiaľ nebolo a ktorá s tým istým právom, s tým istým vedomím vlastnej dôležitosti bude žiť a plodiť sebe podobných.

- Žije! Žije! A je to chlapec! Nič sa nebojte! - počul Levin hlas Lizavety Petrovny, ktorá plieskala detský chrbátik.

- Mama, je to pravda? - ozval sa Kittin hlas.

Odpovedali jej len vzlyky kňažnej.

A uprostred ticha ako nepochybná odpoveď na matkinu otázku ozval sa hlas celkom iný ako ostatné tlmené hlasy v izbe. Bol to smelý, neohrozený, nijaké námietky nepripúšťajúci krik novej ľudskej bytosti, čo sa tu z ničoho nič zjavila.

Keby boli Levinovi predtým povedali, že Kitty umrela a on umrel spolu s ňou, že ich deti sú anjeli a ocitli sa pred tvárou Božou - ani tomu by sa nebol čudoval; ale teraz, po návrate do sveta skutočnosti, stálo ho veľa rozumového úsilia, aby pochopil, že Kitty je živá, zdravá a že toto stvorenie, čo tu tak zúfalo vreští, je jeho syn. Kitty žije, utrpenie sa skončilo. A Levin bol neopísateľne šťastný. Toto si uvedomoval a to ho napĺňalo neskonalým šťastím. A čo dieťa? Odkiaľ sa vzalo, načo, kto je vlastne…? Nie a nie to pochopiť, nie a nie si na tú myšlienku zvyknúť. Toto sa mu videlo akési zbytočné, akýmsi dôvažkom, na ktorý si dlho nemohol zvyknúť.

16 Starý knieža, Sergej Ivanovič a Stepan Arkaďjič sedeli po deviatej u Levina, a keď sa pozhovárali o rodičke, prešli na veci podružné. Levin ich počúval a pritom si nevoľky spomenul na minulosť, na to, čo bolo do dnešného rána, predstavil si aj seba, aký bol do tejto udalosti. Akoby prešlo odvtedy sto rokov. Pripadal si ako v nedostupných výšinách, odkiaľ sa len pomaličky spúšťal, aby dajako neublížil svojim spoločníkom. Zhováral sa, ale ustavične myslel na ženu rozoberal dopodrobna jej terajší stav, aj na syna myslel - usiloval sa privyknúť myšlienke, že jestvuje. Celý ženský svet, ktorý preňho po ženbe nadobudol celkom nový, záhadný význam, stúpol teraz v jeho predstavách tak vysoko, že ho nemohol svojou obrazotvornosťou ani obsiahnuť. Počúval, ako sa prítomní zhovárajú o včerajšom obede v klube, a myslel si: "Čo asi robí teraz Kitty? Zaspala? Ako sa cíti? Na čo myslí? A či môj syn Dmitrij neplače!" A uprostred rozhovoru, v polslove, vyskočil a vybehol z izby.

- Odkáž mi po dakom, či sa na ňu môžem ísť pozrieť, - zavolal za ním knieža.

- Áno, hneď, - odpovedal Levin v behu a šiel za ňou.

Nespala, ale ticho sa zhovárala s matkou o prípravách budúcich krstín.

Ležala na chrbte poumývaná, učesaná, v parádnom čepčeku zdobenom čímsi modrým, s rukami vyloženými na paplóne - privítala ho vábiacim pohľadom. Jej vždy taký jasný pohľad zjasnel ešte väčšmi, keď sa priblížil k nej. Na tvári sa jej zračila rovnaká premena od pozemského k nadpozemskému, ako tomu býva na tvári zosnulých; lenže tam je rozlúčka, tu zvítanie. K srdcu sa mu nahrnula, podobne ako vo chvíli pôrodu, vlna vzrušenia. Kitty mu chytila ruku a spýtala sa, či spal. Nebol schopný odpovedať, odvrátil sa, vedomý si svojej slabosti.

- Predstav si, Kosťa, že som si zdriemla! - oznámila mu Kitty. - A teraz sa tak dobre cítim.

Hľadela na neho, no vtom sa výraz jej tváre zmenil.

- Podajte mi ho, - povedala, lebo počula, že dieťa zamrnčalo. - Dajte ho sem, Lizaveta Petrovna, nech si ho aj otecko obzrie.

- Akože, len nech si ho obzrie, - súhlasila Lizaveta Petrovna, zdvihla čosi červené, čudné, mrviace sa a priblížila sa s tým k Levinovi. - Počkať, najprv sa dáme do parády, - Lizaveta Petrovna položila to mrviace sa a červené na posteľ, dieťa rozbalila, zabalila, pričom ho nadvihovala jedným prstom, prevracala a čímsi posýpala.

Pri pohľade na toto úbohé stvoreniatko sa márne namáhal nájsť vo svojom srdci čo len náznaky otcovského citu. Iba sa mu bridilo, nič viac. No keď už bolo holé a mihli sa tenulinké šafránovočervené ručičky a nožičky aj s prstíkmi, ba s výrazným palcom, a keď videl, ako Lizaveta Petrovna tieto otrčené ručičky pritíska, akoby to boli poddajné pružiny, aby na ne mohla navliecť košieľku, pochytila ho voči tejto bytosti taká ľútosť, pocítil taký strach, že mu nejako ublíži, že jej zachytil ruku.

Lizaveta Petrovna sa usmiala.

- Len sa nebojte, nič sa nebojte!

Keď bolo dieťa obriadené a zmenilo sa na neohybnú bábku, Lizaveta Petrovna ho obrátila a akoby sa chválila svojím dielom, odtiahla ho od seba, aby ho Levin mohol vidieť v plnej kráse.

Aj Kitty sa uprene dívala v tú stranu.

- Dajte, dajte mi ho! - zvolala a aj sa trochu nadvihla.

- Ale, ale, Katerina Alexandrovna, kdeže takto sa hýbať. Počkajte, už aj vám ho podám. Ešte sa tuto oteckovi musíme ukázať, akí sme my mládenci!

A Lizaveta Petrovna zdvihla k Levinovi na jednej ruke (druhou rukou iba prstami podopierala kľuckajúcu hlavičku) tohto čudného červeného tvorčeka, čo sa knísal a schovával hlavičku za okraj plienky. Ale bol tu aj nos, škuľavé oči a cmukajúce ústočká.

- Utešené dieťa! - povedala Lizaveta Petrovna.

Levin si trpko vzdychol. Toto utešené dieťa vzbudzovalo v ňom len pocit bridivosti a ľútosti. Vôbec to nebol ten pocit, aký čakal.

Odvrátil sa, kým Lizaveta Petrovna dieťa prikladala k prsníku, a veru nebola to ľahká robota.

Zrazu ho smiech prinútil zodvihnúť hlavu. To sa zasmiala Kitty. Dieťa chytilo prsník.

- No tak dosť už, dosť! - vravela Lizaveta Petrovna, ale Kitty dieťa nepúšťala. Zaspalo jej na rukách.

- Teraz naň pozri, - povedala Kitty a otočila k nemu dieťa tak, aby ho dobre videl. Starecká tvárička sa mu zmraštila ešte väčšmi - kýchlo.

Levin sa usmial, ledva potláčajúc slzy dojatia, potom pobozkal ženu a vytratil sa z tmavej spálne.

Čo voči tomuto stvoreniatku cítil, bolo celkom iné, ako čakal. V tom pocite nebolo nič radostné ani veselé; naopak, bol v tom nový nádych mučivého strachu. Uvedomil si novú oblasť zraniteľnosti. A spočiatku bolo toto vedomie také trýznivé a strach, aby sa tomuto bezmocnému tvoru nič nestalo, bol taký silný, že preňho ani nevnímal zvláštny pocit nezmyselnej radosti, ba hrdosti, ktorý pocítil, keď dieťa kýchlo.

17 Stepan Arkaďjič bol na tom veľmi zle.

Peniaze za dve tretiny hory sa už minuli a zvyšnú tretinu už takmer celú vybral od kupca vopred po zrážke desiatich percent. Kupec odmietol vyplatiť ďalšie peniaze už aj preto, že tejto zimy Daria Alexandrovna po prvý raz uplatnila právo na svoj majetok priamo a odmietla potvrdiť podpisom na zmluve, že dostala peniaze za poslednú tretinu hory. Všetok plat šiel na výdavky domácnosti a na vyplácanie drobných, nepretržitých dlžôb. Peňazí teda nebolo vôbec.

A to bolo nepríjemné, trápne a podľa Stepana Arkaďjiča by to takto nemalo ísť ďalej. Bol tej mienky, že všetkému na príčine je jeho nedostačujúci plat. Miesto, ktoré mal, zrejme vyhovovalo pred piatimi rokmi, dnes však to už nebolo to pravé. Petrov ako riaditeľ banky dostával dvanásťtisíc; Svetnickij ako člen Spoločnosti - sedemnásťtisíc; Mitin založil banku a bral päťdesiattisíc. "Asi som zaspal vývoj, a teraz sa na mňa zabudlo," pomyslel si Stepan Arkaďjič. A natrčil uši, zaostril oči a koncom zimy vysnoril výborné miesto, zaútočil naň najprv z Moskvy prostredníctvom tiet, strýkov, priateľov, a nato, keď vec dozrela, odcestoval na jar do Petrohradu osobne. Bolo to jedno z miest, čo sa v tomto čase - výška platov sa pohybovala od pätnásť do päťdesiattisíc ročne - rozplienili väčšmi ako voľakedajšie teplé korupčnícke miestečká; šlo o miesto člena v komisii združeného zastupiteľstva vzájomného úverového fondu južných železníc a bankových ústavov. Toto miesto, ako napokon všetky miesta toho druhu, vyžadovalo znalosti a aktivitu v takej miere, že sa len ťažko mohlo oboje sústrediť v jednej osobe. A keďže sa človek, čo by v sebe tieto vlastnosti spájal, ešte nenarodil, predsa bolo vítanejšie zveriť spomenuté miesto charakternému, a nie necharakternému človeku. A Stepan Arkaďjič bol nielen charakterný človek (bez dôrazu), bol aj charakter (s dôrazom), a to v tom zvláštnom zmysle, v akom sa v Moskve hovorí o charakternom činiteľovi, charakternom spisovateľovi, charakternom časopise, charakternej ustanovizni, charakternom smere, čo neznamená len to, že by ustanovizne či ľudia boli necharakterní, ale aj to, že sú schopní pri vhodnej príležitosti zabŕdnuť do vlády. V Moskve sa Stepan Arkaďjič pohyboval v kruhoch, kde malo toto slovo kurz, pokladali ho tu za charakter, a teda mal na toto miesto väčšie právo ako hocikto iný.

Toto miesto vynášalo ročne sedem až desaťtisíc, a Oblonskij by ho mohol zastávať aj popri štátnej službe. Záviselo od dvoch ministerstiev, jednej dámy a dvoch židov, a týchto ľudí, aj keď už boli spracovaní, musel Stepan Arkaďjič v Petrohrade navštíviť. Okrem toho sľúbil sestre Anne, že vymôže od Karenina záväznú odpoveď vo veci rozvodu. Vypýtal si teda od Dolly päťdesiat rubľov a odcestoval do Petrohradu.

Stepan Arkaďjič sedel v Kareninovej pracovni, počúval jeho rozbor príčin bezútešného stavu ruských financií a striehol na okamih, keď skončí, aby sa mohol rozhovoriť o svojej a Anninej veci.

- Áno, to je veľmi správne, - začal, keď si Alexej Alexandrovič zložil cviker, bez ktorého už nemohol čítať, a spýtavo pozrel na bývalého švagra, - v podrobnostiach je to správne, ale predsa len princíp našich čias je - sloboda.

- To áno, lenže ja uznávam iný princíp, čo zahŕňa aj princíp slobody, - zdôraznil Alexej Alexandrovič slovo "zahŕňa", a zase si nasadil cviker, aby poslucháčovi ešte raz prečítal miesto, kde je o tom reč.

Prelistoval úhľadný rukopis so širokým margom a ešte raz prečítal presvedčivú pasáž.

- Nie som za ochranársky systém preto, aby mali výhodu súkromné osoby, ale pre všeobecné blaho - rovnako pre triedy nižšie ako vyššie, - pokračoval a zahľadel sa ponad cviker na Oblonského. - Tí to však nemôžu pochopiť, tí majú plnú hlavu len vlastných záujmov a vyžívajú sa vo frázach.

Stepan Arkaďjič už vedel, že keď Karenin prejde na to, čo robia a ako rozmýšľajú tí, tí, čo odmietli jeho rozbory a boli príčinou všetkého zla v Rusku, vtedy už monológ speje ku koncu, a preto sa milerád zriekol princípu slobody a súhlasil s Kareninom vo všetkom. Alexej Alexandrovič zmĺkol a zamyslene listoval v rukopise.

- Ach, ozaj, čo som to chcel, - ozval sa Stepan Arkaďjič, - chcel som ťa poprosiť, aby si pred Pomorským, keď sa s ním stretneš, stratil slovko o tom, že by som veľmi rád dostal miesto, ktoré sa uvoľnilo v komisii združeného zastupiteľstva vzájomného úverového fondu južných železníc.

Stepanovi Arkadjičovi už prešiel do krvi názov miesta srdcu tak milého, preto ho vyslovil plynne, bez chybičky.

Alexej Alexandrovič sa ho povypytoval, v čom spočíva činnosť novej komisie, a zamyslel sa. Uvažoval, či v činnosti tejto komisie nie je niečo v rozpore s jeho rozbormi. No pretože činnosť tejto novej ustanovizne bola priveľmi zložitá a jeho rozbory zahrnovali veľmi širokú oblasť, nevedel si napochytre utvoriť o veci jasný obraz - zložil si teda cviker a spýtal sa: - Prečo nie, môžem mu povedať, ale prečo vlastne to miesto chceš?

- Plat je tam dobrý, do deväťtisíc, a moje príjmy… - Deväťtisíc, - zopakoval Alexej Alexandrovič a zamračil sa. Vysoká cifra platu mu pripomenula, že po tejto stránke je nádejná činnosť Stepana Arkaďjiča v rozpore s hlavnou zásadou jeho rozborov, prikláňajúcich sa vždy k hospodárnosti.

- Podľa mňa - aj o tom som písal - sú tieto terajšie prehnané platy príznakom nesprávnej hospodárskej assiette našej administratívy.

- Nuž ale čo vlastne chceš? - zvolal Stepan Arkaďjič. - Povedzme, riaditeľ banky dostáva desaťtisíc - vari neprávom? Alebo taký inžinier, čo berie dvadsaťtisíc. Tá vec má budúcnosť, obracaj to, ako chceš!

- Podľa mňa je plat cena za tovar a má podliehať zákonu ponuky a dopytu. Ak určenie platu tento zákon poruší, ako keď napríklad vidím, že absolvujú dvaja inžinieri s rovnakými vedomosťami a schopnosťami, a jeden dostane štyridsaťtisíc a druhý sa musí uspokojiť s dvoma; alebo keď riaditeľmi združenia bánk s obrovskými platmi sa stávajú juristi, husári, čo nemajú nijaké odborné znalosti, vtedy prichádzam k záveru, že platy neurčuje zákon ponuky a dopytu, ale výlučne známosti. A to už je povážlivé zneužitie samo osebe, nehovoriac o tom, že sa škodlivo prejavuje na štátnej službe. Ja si myslím… Stepan Arkaďjič chvatne skočil švagrovi do reči: - To áno, ale dúfam, že uznáš, že sa zakladá nová a nepochybne užitočná inštitúcia. Vrav si, čo chceš, tá vec má budúcnosť! Ide hlavne o to, aby ju vzal do rúk charakter, - vyriekol Stepan Arkaďjič dôrazne.

Moskovský význam tohto slova však Alexejovi Alexandrovičovi nič nehovoril.

- Charakternosť je iba negatívna vlastnosť, - poznamenal.

- No aj tak ti budem nesmierne zaviazaný, - povedal Stepan Arkaďjič, - ak stratíš za mňa u Pomorského slovíčko. Len tak medzi rečou… - Ak sa nemýlim, závisí to skôr od Bolgarinova, - namietol Alexej Alexandrovič.

- Pokiaľ ide o Bolgarinova, ten je za, - povedal Stepan Arkaďjič a začervenal sa.

Pri zmienke o židovi Bolgarinovi sa Stepan Arkaďjič začervenal preto, lebo bol ešte doobeda uňho a na túto návštevu nerád spomínal. Stepan Arkaďjič síce bezpečne vedel, že vec, ktorej chce slúžiť, je nová, charakterná a má budúcnosť, no predsa, keď ho Bolgarinov nechal, zrejme náročky, dve hodiny čakať s ostatnými prosebníkmi v čakárni, prepadla ho akási stiesnenosť.

Či už preto, že on, knieža Oblonskij, Rurikov potomok, čakal dve hodiny v židovej čakárni, či preto, že prvý raz v živote nenasledoval príklad predkov, čo vždy slúžili vláde, ale prechádzal na nové pole pôsobnosti - slovom, necítil sa vo svojej koži. Za tie dve hodiny, čo čakal na prijatie, Stepan Arkadjič chrabro premeriaval čakáreň, hladkal si bokombrady, nadpriadal rozhovory s ostatnými čakajúcimi a vymýšľal si slovnú hru o tom, ako si žid stráži dom, pričom starostlivo tajil pred ostatnými, ba aj pred sebou pocity, čo ho trápili.

No po celý čas bol roztrpčený a nesvoj, sám nevediac prečo: či preto, že sa mu slovná hra: ťažko robiť so židom, čo si takto stráži dom nedarila, či pre niečo iné. Keď ho napokon Bolgarinov veľmi zdvorilo prijal - zrejme mal radosť z jeho poníženia - a div mu nepovedal nie, Stepan Arkaďjič sa usiloval čím prv na všetko zabudnúť. Až teraz si na to spomenul a začervenal sa.

18 - Ešte mám čosi na srdci, však vieš čo, Annu, - začal Stepan Arkaďjič po odmlke, keď sa zbavil toho trápneho pocitu.

Len čo Oblonskij vyslovil Annino meno, tvár Alexeja Alexandroviča sa celkom zmenila: namiesto predošlého oduševnenia sa odzrkadlila na nej únava, mŕtvolnosť.

- Čo vlastne odo mňa chcete? - Alexej Alexandrovič sa zahniezdil v kresle a sklapol cviker.

- Riešenie, nejaké riešenie, Alexej Alexandrovič. Neobraciam sa teraz na teba ("ako na ukrivdeného manžela", chcel povedať Stepan Arkaďjič, ale v obave, že by tým veci poškodil, povedal iné) ako na štátnika (čo vyznelo hlúpo), ale jednoducho ako na človeka, na dobrého človeka a kresťana. Musíš sa nad ňou zľutovať.

- Po akej stránke? - ticho sa opýtal Karenin.

- Áno, zľutovať sa. Keby si ju videl, ako ja ju vídam - strávil som s ňou celú zimu - zľutoval by si sa nad ňou. Jej situácia je hrozná, naozaj hrozná.

- Mal som dojem, - odpovedal Alexej Alexandrovič tenším, skoro piskľavým hlasom, - že Anna Arkadievna dosiahla všetko, čo chcela.

- Ach, Alexej Alexandrovič, preboha, nerekriminujme tu! Čo bolo, pominulo, a ty dobre vieš, čo chce a na čo čaká - na rozvod.

- Predpokladal som, že Anna Arkadievna sa vzdáva rozvodu v prípade, keď syn ostane mne. V tom zmysle som aj odpovedal a myslel som, že sa tým vec končí. Pokladám ju za skončenú, - zvrieskol Alexej Alexandrovič.

- Len sa, preboha, nerozčuľuj, - pokračoval Stepan Arkaďjič a dotkol sa švagrovho kolena. - Vec ešte nie je skončená. Ak mi dovolíš malú rekapituláciu, bolo to takto: keď ste sa rozišli, bol si nanajvýš veľkodušný, dal si jej všetko: slobodu, ba súhlasil si aj s rozvodom. Ocenila to. Nemysli si, že nie. Veruže ocenila. Až natoľko, že keď sa spočiatku cítila pred tebou vinníčkou, ani všetko poriadne nedomyslela. Zriekla sa všetkého. No skutočnosť a čas ukázali, že jej situácia je nemysliteľná, neznesiteľná.

- Nezaujíma ma, ako Anna Arkadievna žije, - prerušil ho Alexej Alexandrovič a nadvihol obočie.

- Prepáč, to ti neverím, - mäkko namietol Stepan Arkaďjič. - Žije hrozne, a nikto z toho nemá nijaký osoh. Povieš, že si to zaslúži. Anna to vie a neprosí ťa; rovno vraví, že nemá právo ťa o čokoľvek prosiť. Ale ja, my, celá jej rodina, všetci, čo ju máme radi, my ťa prosíme. Prečo musí tak trpieť? Čo to komu pomôže?

- No prepáč, staviate ma do pozície obžalovaného, ak sa nemýlim, - namietol Alexander Alexandrovič.

- Ale nie, nie, ani troška, ale pochop ma, - zvolal Stepan Arkaďjič a dotkol sa mu ruky, akoby bol presvedčený, že ten dotyk švagra obmäkčí. - Len toľko chcem povedať: je v neúnosnej situácii, a ty ju môžeš zmeniť, a nič pritom nestratíš. Ani sa nenazdáš a bude to, tak to zariadim. Napokon, sľúbil si to.

- Sľúbil, ale dávno. A predpokladal som, že keď sa vyriešila vec so synom, je vyriešené všetko. Okrem toho som dúfal, že Anna Arkadievna nájde v sebe toľko veľkodušnosti… - namáhavo, s trasúcimi perami vyslovil zblednutý Alexej Alexandrovič.

- Anna sa plne spolieha na teba, na tvoju veľkodušnosť. Prosí, úpenlivo ťa prosí len o jedno - aby si jej pomohol z tejto neznesiteľnej situácie. Už neprosí o syna. Alexej Alexandrovič, ty si dobrý človek. Vži sa na chvíľu do jej položenia. Otázka rozvodu je v jej postavení otázkou života a smrti. Keby si predtým nebol sľúbil, bola by sa so svojím položením zmierila, bola by žila na vidieku. Ale ty si sľúbil, napísala ti a presťahovala sa do Moskvy. A v Moskve, kde je pre ňu každé stretnutie bodnutím do srdca, býva už šesť mesiacov a každý deň čaká, ako sa rozhodneš. Je to predsa to isté, akoby človek odsúdený na smrť celé mesiace so slučkou na krku čakal, či ho obesia, alebo omilostia. Zmiluj sa nad ňou, a ja sa podujmem všetko zariadiť tak… Vuos scrupules… - Ja hovorím o inom… - s odporom ho prerušil Alexej Alexandrovič. - Čo ak som sľúbil niečo, čo som nemal právo sľubovať?

- Odvolávaš teda, čo si sľúbil?

- Ešte som nikdy neodvolal čosi také, čo sa dá splniť, ale tu potrebujem čas, aby som uvážil, do akej miery je sľub splniteľný.

- Alexej Alexandrovič, prosím ťa! - zvolal Oblonskij a vyskočil. - To jednoducho nemôžem uveriť! Nieto nešťastnejšej ženy od nej, nemôžeš predsa odoprieť… - Do akej miery je sľub splniteľný. Vous professez ď?tre un libre penseur. Ja však ako človek veriaci nijako nemôžem v takej vážnej veci postupovať proti kresťanskému zákonu.

- Veď v kresťanských obciach aj u nás, nakoľko viem, sa rozvod pripúšťa, - povedal Stepan Arkaďjič. - Aj naša cirkev ho pripúšťa. - A vidíme… - Pripúšťa sa, ale v inom zmysle.

- Alexej Alexandrovič, ja ťa nepoznávam, - ozval sa Oblonskij po chvíli. - Ty si predsa (a my sme to ocenili!) všetko odpustil a vedený práve kresťanským citom si chcel všetko obetovať, nie? Ty si predsa povedal: nechať tomu, čo ti berie košeľu, aj plášť, a teraz… - Prosím, - zvolal piskľavým hlasom Alexej Alexandrovič, bledý, s trasúcou sa čeľusťou, a nečakane vstal zo stoličky, - prestaňme, prestaňme o tom… hovoriť.

- Och! Nuž, prepáč, prepáč mi, ak som ťa roztrpčil, - prehovoril Stepan Arkaďjič so zmäteným úsmevom a podal mu ruku, - ako posol som musel svoje poslanie splniť.

Alexej Alexandrovič mu ruku stisol a zamyslel sa.

- Musím si to rozmyslieť a požiadať o radu. Pozajtra vám dám konečnú odpoveď, - povedal, akoby si bol čosi rozvážil.

19 Stepan Arkaďjič bol už na odchode, keď Kornej ohlásil: - Sergej Alexejič!

- Ktorý Sergej Alexejič? - začal Stepan Arkaďjič, ale hneď mu svitlo.

- Ach, Serioža! - zvolal. - Už som si myslel, že ide o riaditeľa departmentu. - "Veď ma Anna prosila, aby som ho vyhľadal," pripomenul si.

A v duchu si vybavil plachý, žalostný výraz, s ktorým ho Anna vyprevádzala, vraviac: "Aspoň ho uvidíš. Zisti všetko o ňom, kde je, kto sa oňho stará. A, Stiva… keby to bolo možné! Veď to je možné, nie?" Stepan Arkaďjič pochopil, že to "keby to bolo možné" znamená taký rozvod, aby dostala syna… Teraz Stepan Arkaďjič videl, že to neprichádza vôbec do úvahy, no predsa sa tešil, že synovca stretá.

Alexej Alexandrovič pripomenul švagrovi, že pred synom sa matka nikdy nespomína, a požiadal ho, aby ju ani on nespomenul.

- Vtedy po tom stretnutí s matkou, ktoré sme nepredvídali, bol ťažko chorý, - pokračoval Alexej Alexandrovič. - Boli dokonca obavy o jeho život. No rozumná liečba a v lete kúpanie v mori mu utužili zdravie a teraz som ho na radu lekára dal do školy. A skutočne, kamaráti majú na neho dobrý vplyv, je aj celkom zdravý a dobre sa učí.

- Tomu sa vraví mládenec! Veru, už nie Serioža, ale naozajstný Sergej Alexejič! - zvolal Stepan Arkaďjič, hľadiac s úsmevom na plecnatého pekného chlapca v modrej blúze a v dlhých nohaviciach, čo vošiel smelo a nenútene do izby. Chlapec vyzeral zdravo a veselej mysle. Poklonil sa ujovi ako cudziemu návštevníkovi, keď ho však spoznal, začervenal sa a rýchlo sa odvrátil, akoby sa ho bolo čosi dotklo, či nahnevalo. Prikročil k otcovi a podal mu školskú správu o prospechu.

- No, to nie je zlé, - povedal otec, - môžeš ísť.

- Schudol, vytiahol sa, to už nie je dieťa, ale chlapčisko, a to sa mi páči, - povedal Stepan Arkaďjič. - Pamätáš sa ešte na uja?

Chlapec sa rýchlo obzrel na otca.

- Pamätám sa, mon oncle, - pozrel na uja a zase sklopil oči.

Ujo si zavolal chlapca bližšie a chytil ho za ruku.

- Tak ako sa máš? - spýtal sa, lebo rád by sa bol s ním pozhováral, no raz nevedel o čom vlastne.

Chlapec sa len začervenal a opatrne si vyslobodil ruku z ujovej ruky. Len čo mu Stepan Arkaďjič ruku pustil, pozrel spýtavo na otca a rýchlo, ako vtáča vypustené na slobodu, vybehol z izby.

Rok prešiel odvtedy, čo Serioža naposledy videl mamu. Odvtedy už o nej nikdy nepočul. A v tom istom roku ho dali do školy, kde si našiel kamarátov a obľúbil si ich. Rojčenie a spomienky na matku, pre ktoré po jej návšteve ochorel, ho už nevzrušovali. Ak predsa, horlivo ich odháňal, lebo v nich videl čosi zahanbujúce, čo pristane iba dievčatám, a nie chlapcovi, čo má kamarátov! Vedel, že rodičia mali akýsi spor, pre ktorý sa rozišli, že on musí žiť s otcom, a tak sa usiloval na tú myšlienku privyknúť.

Keď zazrel uja, čo sa ponášal na mamu, bolo mu to nepríjemné, pretože to v ňom vyvolávalo práve tie zahanbujúce spomienky. Bolo mu to tým nepríjemnejšie, že podľa niektorých slov, čo k nemu dolietli z pracovne, keď stál predo dvermi, sa dovtípil, že je reč pravdepodobne o mame. A aby neodsudzoval otca, s ktorým býval a od ktorého bol závislý, a najmä preto, aby sa nerozcitlivel, v čom videl čosi veľmi ponižujúce, usiloval sa Serioža nepozerať na uja, čo prišiel narušiť jeho pokoj, a nemyslieť na to, čo v ňom vyvolával.

No keď Stepan Arkaďjič o chvíľočku vyšiel z pracovne a zazrel Seriožu na schodoch, zavolal ho k sebe a spýtal sa, čo robievajú v škole cez prestávky, Serioža sa - v otcovej neprítomnosti - živo rozhovoril.

- Teraz sa hrávame na vlak, - odpovedal. - To sa robí takto - dvaja chlapci si sadnú na lavicu. To sú cestujúci. Jeden sa na tú lavicu postaví. A ďalší sa zapriahnu. Len tak rukami alebo opaskami, a už sa letí cez všetky triedy. Dvere sa vopred pootvárajú. A robiť sprievodcu je veru umenie!

- Sprievodcom je ten, čo stojí? - spýtal sa Stepan Arkaďjič s úsmevom.

- Áno, na to treba aj odvahu, aj šikovnosť, hlavne ak vlak zastane alebo daktorý chlapec spadne.

- Veru, to nebude špás, - povedal Stepan Arkaďjič a zosmutnený pozeral do tých oduševnených matkiných očí, teraz už nie detských, nie už celkom nevinných. A hoci Alexejovi Alexandrovičovi sľúbil, že sa s ním o Anne nebude zhovárať, nevydržal a nečakane sa ho spýtal: - A na mamu sa pamätáš?

- Nie, nepamätám, - vyhŕkol Serioža, do krvi sa začervenal a sklopil oči. A ujo už z neho slova nedostal.

Vychovávateľ, Slovan, našiel svojho chovanca o polhodinu na schodoch a dlho nemohol zistiť, či sa zlostí alebo plače.

- Iste ste spadli a poriadne sa udreli, však? - spýtal sa vychovávateľ. - Stále vravím, že je to nebezpečná hra. Treba o tom povedať riaditeľovi.

- Keby som sa bol udrel, nikto by to nezbadal. To je predsa jasné.

- Tak čo sa potom stalo?

- Dajte mi pokoj! Pamätám sa, nepamätám… Čo je ho do toho? Načo by som sa mal pamätať? Dajte mi svätý pokoj! - zvolal, čo neplatilo vychovávateľovi, ale celému svetu.

20 Stepan Arkaďjič, ako zvyčajne, v Petrohrade nezaháľal. Nielenže vybavoval sestrin rozvod a svoje miesto, musel si, ako zvyčajne, prevetrať pľúca po moskovskej potuchline, ako tomu hovorieval.

Moskva, hoci mala svoje cafés chantants a omnibusy, bola predsa len barina bez odtoku. To pociťoval Stepan Arkaďjič vždy. Keď býval v Moskve, najmä v úzkom styku s rodinou, cítil, že stráca životný elán. Keď žil dlho v Moskve, zašlo to s ním tak ďaleko, že si začal pripúšťať k srdcu ženinu zlú náladu, jej výčitky, výchovu detí, prízemnú náplň svojho zamestnania; ba robil si aj ťažkú hlavu z dlžôb. No len čo prišiel do Petrohradu a chvíľu pobudol v kruhoch, kam patril a kde sa žilo, áno, žilo, a nie živorilo ako v Moskve, podobné myšlienky mu vyšumeli z hlavy, roztopili sa ako vosk nad plameňom.

Žena…? Akurát dnes sa zhováral s kniežaťom Čečenským. Knieža Čečenskij mal ženu, rodinu - synovia, už dospelí, boli na vojenskom lýceu, no mal aj druhú nezákonnú viacdetnú rodinu. Aj keď prvá rodina nebola zlá, v kruhu druhej bol knieža šťastnejší. A svojho najstaršieho syna vodil do tejto rodiny a Stepanovi Arkaďjičovi povedal, že to synovmu duševnému vývinu môže len prospieť. Čo by tak asi na to povedali v Moskve?

Deti? V Petrohrade deti nebránili otcom žiť. Boli vychované v ústavoch, tu nepanoval ten v Moskve rozšírený - Ľvovov, napríklad - poburujúci názor, že deťom všetko a rodičom len prácu a starosti. Tu každý chápal, že človek je priam povinný žiť pre seba, tak ako má žiť každý vzdelanec.

Zamestnanie? Zamestnanie tu tiež nebolo tou strašnou otročinou ako v Moskve, tu malo svoj patričný význam. Posedenie, menšia službička, priliehavé slovko, schopnosť patričnú osobu vtipne napodobniť - a človek čosi-kamsi urobí kariéru ako Briancev, čo ho včera Stepan Arkaďjič stretol a čo sa vyšvihol medzi najvyšších hodnostárov. Takáto robota už mala nejaký význam.

No priam balzamom na Oblonského dušu bol petrohradský názor na finančné otázky. Bartňanskij, ktorého jeho trian stál prinajmenej päťdesiattisíc, mu včera na okraj tohto povedal výborný postreh.

Pred obedom Stepan Arkaďjič medzi rečou Bartňanskému spomenul: - Ak sa nemýlim, Mordvinského dôverne poznáš, preukázal by si mi veľkú službu, keby si sa uňho za mňa prihovoril. Viem totiž o mieste, ktoré by som rád dostal. Člen zastupiteľstva… - Nenamáhaj sa, aj tak si to nezapamätám… Ale že sa ti chce paktovať so židmi…! Vrav si, čo chceš, je to hnus!

Jemu Stepan Arkaďjič nepovedal, že tá vec má budúcnosť - Bartňanskij by to aj tak nepochopil.

- Potrebujem peniaze, nemám z čoho žiť.

- A vari nežiješ?

- Žijem, ale mám dlžoby.

- Ale ba! A veľa? - s účasťou sa spýtal Bartňanskij.

- Veľa, okolo dvadsaťtisíc. Bartňanskij sa zasmial.

- Ó, ty šťastlivec! - zvolal. - ]a mám dlžôb pol druha milióna a nemám nič, a ako vidíš, žiť sa predsa dá!

A nielen slová, aj fakty presvedčili Stepana Arkaďjiča, že je to naozaj tak. Živachov mal dlžobu tristotisíc a ani haliera, a žil si, a ešte ako! Grófa Krivcova už dávno všetci odpísali, a vydržiaval si dve milenky. Petrovskij prehajdákal päť miliónov a žil si stále rovnako, ba zverili mu akési financie a bral dvadsaťtisícový plat. No okrem tohto Petrohrad účinkoval na Stepana Arkaďjiča blahodarne aj po telesnej stránke. Omladzoval ho. V Moskve si občas obzeral sivé nitky vo vlasoch, po obede ho brali driemoty, preťahoval sa, hore schodmi vystupoval fučiac, s mladými ženami sa nudil, na plesoch netancoval. V Petrohrade zhodil desať rokov ako nič.

V Petrohrade si potvrdil to, čo mu včera povedal šesťdesiatročný knieža Peter Oblonskij, čo sa nedávno vrátil z cudziny.

- Nevieme my tu žiť, - vravel Peter Oblonskij. - Leto som strávil v Badene, a či mi veríš, či nie, naozaj som sa cítil ako mládenec. Vidím ti mladé žieňa, tie myšlienky… Dáš si obed, troška si vypiješ - tá sila, bodrosť. Prídem do Ruska - musel som za ženou, a ešte k tomu na dedinu - no, človek by neveril, po dvoch týždňoch som navliekol župan, na obed som sa už nepreobliekal. Kdeže myslieť na žieňatá! V okamihu bol zo mňa starec. Už len na spásu duše pomýšľať. Odcestoval som do Paríža - a zase som sa pozbieral.

Stepan Arkaďjič cítil presne ten istý rozdiel ako Peter Oblonskij. V Moskve sa natoľko opúšťal, že nech by tam dlho žil, ešte by to nebodaj dopracoval k tej spáse duše; v Petrohrade sa však opäť cítil schopným človekom.

Medzi kňažnou Betsy Tverskou a Stepanom Arkaďjičom sa už dávnejšie ustálil celkom zvláštny vzťah. Stepan Arkaďjič jej vytrvalo zo žartu dvoril a vravel jej, takisto zo žartu, samé pikantérie, vedel, že to má nadovšetko rada. Nasledujúci deň po rozhovore s Kareninom šiel k nej Stepan Arkaďjič na návštevu; cítil sa mladý a v tom akoby žartovnom dvorení a básnení zašiel nevoľky tak ďaleko, že už nevedel nájsť cestu späť, lebo na nešťastie nielenže sa mu nepáčila, ale bola mu odporná. Takýto vzťah vznikol medzi nimi preto, lebo on sa veľmi páčil jej. A tak sa nesmierne potešil príchodu kňažnej Miagkej - aspoň narušil ich samotu v dvojici.

- Á, aj vy ste tu? - zvolala, keď ho zazrela. - A čo, ako sa má vaša chudera sestra? Čo na mňa tak pozeráte? - dodala. - Odvtedy, čo sa na ňu všetci vrhli, všetci, čo sú sto ráz horší od nej, si myslím, že dobre urobila. Nikdy neodpustím Vronskému, že mi nedal vedieť, keď bol v Petrohrade. Bola by som ju navštívila a bola by som s ňou aj všade chodila. Prosím, ubezpečte ju o mojej priazni. No, porozprávajte mi niečo o nej.

- Veru, jej situácia je ťažká, Anna… - pustil sa rozprávať Stepan Arkaďjič, ktorý prostoducho pokladal slová kňažnej Miagkej, "porozprávajte mi niečo o nej" za bernú mincu. Kňažná Miagká, ako už mala vo zvyku, mu hneď skočila do reči a začala sama rozprávať.

- Urobila len toľko, čo okrem mňa robia všetci, lenže to skrývajú; no Anna klamať nechcela a konala správne. A nadovšetko múdro urobila, že zanechala toho vášho slabomyseľného švagra. Už mi len odpusťte. Každý vravel, aký je len múdry, iba ja som vravela, že je hlupák. A teraz, keď sa spantal s Lýdiou Ivanovnou a Landauom, zrazu všetci vravia, že je slabomyseľný, a ja by aj rada mala inú mienku ako všetci, ale tentoraz nemôžem.

- No vysvetlite mi, prosím, - povedal Stepan Arkaďjič, - čo to všetko znamená? Včera som bol v sestrinej veci uňho, chcel som od neho nejakú jasnú odpoveď. No povedal len toľko, že o tom porozmýšľa, a dnes ráno som namiesto odpovede dostal pozvanie na dnes večer ku grófke Lýdii Ivanovne.

- No vidíte, vidíte! - natešene zvolala kňažná Miagká. - Landaua sa musia spýtať, čo si o veci myslí.

- Landaua? Prečo? Kto je, čo je vlastne ten Landau?

- Čože? Vy nepoznáte Julesa Landaua, le fameux Jules Landau, le clairvoyant ? Aj ten je slabomyseľný, no od neho závisí osud vašej sestry. Takto, hľa, to vyzerá, keď sa žije v provincii - neviete nič. Landau, aby ste teda vedeli, bol subjektom v istom parížskom obchode a raz prišiel k lekárovi. Uňho v čakárni zaspal a zo sna začal rozprávať rady všetkým chorým. A nie hocijaké. Potom sa o tomto Landauovi dozvedela žena Jurija Meledinského - poznáte, toho chorľavého - a pozvala ho k mužovi. Lieči jej ho. Ani trocha mu nepomohol, stále je rovnako mľandravý, aký aj bol, ale veria mu a vláčia ho všade so sebou. Aj do Ruska si ho priviezli. Tu sa všetci na neho vrhli, a on začal vo veľkom liečiť. Grófku Bezzubovovú vyliečil, a tak jej prirástol k srdcu, že ho adoptovala.

- Adoptovala? A to už ako?

- Tak ako sa adoptuje. Už nie je Landau, ale gróf Bezzubov. Ide však o iné: Lýdia - mám ju veľmi rada, ale trochu je šibnutá - ako inak, prilipla najnovšie k tomu Landauovi a bez neho ani ona, ani Alexej Alexandrovič neurobia nijaký rozhodný krok, preto aj osud vašej sestry závisí od Landaua, alias grófa Bezzubova.

21 Po skvelom obede a mori koňaku, čo vypil u Bartňanského, vchádzal Stepan Arkaďjič s nepatrným oneskorením ku grófke Lýdii Ivanovne.

- Kto je ešte na návšteve u grófky? Ten Francúz? - spýtal sa Stepan Arkaďjič vrátnika, pričom skĺzol pohľadom po povedomom kabáte Alexeja Alexandroviča a nezvyčajnom, akomsi prostoduchom plášti so sponami.

- Alexej Alexandrovič Karenin a gróf Bezzubov, - upäto odpovedal vrátnik.

"Kňažná Miagká sa nemýlila," pomyslel si Stepan Arkaďjič a začal vystupovať hore schodmi. "Zvláštne! No nebolo by od veci nadviazať s ňou bližší kontakt. Má vplyv. Keby sa tak ona prihovorila za mňa u Pomorského, mal by som to v suchu."

Vonku bol ešte biely deň, no v salóniku grófky Lýdie Ivanovny sa pri spustených stórach už svietilo.

Pri okrúhlom stole pod lampou sedela grófka a Alexej Alexandrovič a ticho sa o čomsi zhovárali. Na druhom konci salóna stál a obzeral si portréty na stene malý chudý človek so žensky tvarovanou panvou, s nohami do X, veľmi bledý, pekný, s nádhernými žiarivými očami a dlhými vlasmi rozloženými na golieri žaketu. Stepan Arkaďjič sa pozdravil panej domu a Alexejovi Alexandrovičovi a nevoľky pozrel ešte raz na neznámeho.

- Monsieur Landau! - oslovila ho grófka tak nežne, obozretne, až sa Oblonskij začudoval. A pánov predstavila.

Landau sa rýchlo obzrel, podišiel s úsmevom bližšie, vložil do natiahnutej ruky Stepana Arkaďjiča svoju meravú spotenú ruku, a hneď sa vrátil k portrétom. Grófka a Alexej Alexandrovič si vymenili významné pohľady.

- Rada som, že vás vidím, najmä dnes, - povedala grófka Lýdia Ivanovna a ukázala Oblonskému na miesto vedľa Karenina.

- Predstavila som vám ho ako Landaua, - pokračovala stíšeným hlasom a pozrela najprv na Francúza, potom na Alexeja Alexandroviča, - no je to vlastne gróf Bezzubov, čo už iste viete. On ten titul však nemá rád.

- Áno, počul som, - povedal Stepan Arkaďjič, - vraj vyliečil grófku Bezzubovovú.

- Dnes bola u mňa, úplne je zničená, - obrátila sa k Alexejovi Alexandrovičovi. - Tá rozlúčka je pre ňu hotová smrť. Strašný úder pre ňu!

- Naozaj odchádza? - spýtal sa Alexej Alexandrovič.

- Áno, odchádza do Paríža. Včera počul hlas, - zašepkala grófka Lýdia Ivanovna s pohľadom upreným na Stepana Arkaďjiča.

- Ach, hlas! - zopakoval Oblonskij; cítil, že v tejto spoločnosti si musí počínať čo najobozretnejšie - deje sa tu, či bude diať čosi zvláštne, k čomu ešte nemá kľúč.

Na chvíľku zavládlo ticho, potom grófka Lýdia Ivanovna, akoby pristupovala k hlavnej téme, oslovila s jemným úsmevom Oblonského: - Poznám vás už dlho a rada by som vás spoznala bližšie. Les amis de nos amis sont nos amis. No byť dobrým priateľom znamená vedieť sa vžiť do priateľovho duševného stavu, obávam sa však, že to v prípade Alexeja Alexandroviča nerobíte. Viete, čo mám na mysli, však? - spýtala sa a zdvihla svoje nádherné zádumčivé oči.

- Čiastočne áno, grófka, viem, že situácia Alexeja Alexandroviča… - začal Oblonskij, lebo celkom nechápal, o čo ide, a preto radšej ostal pri všeobecnom konštatovaní.

- Nemyslím na vonkajšiu situáciu, - prísne povedala grófka Lýdia Ivanovna, pričom zamilovaným pohľadom sledovala Alexeja Alexandroviča, ktorý vstal a šiel za Landauom, - jeho srdce sa zmenilo, bolo mu dané nové srdce, no obávam sa, že ste sa patrične nevhĺbili do zmeny, čo sa v ňom odohrala.

- Totiž tak zhruba si tú zmenu viem predstaviť. Vždy sme boli dobrými priateľmi, aj teraz… - opätoval Stepan Arkaďjič grófkin nežný pohľad, pričom uvažoval, s ktorým z dvoch ministrov sa asi lepšie pozná, aby vedel, u ktorého z tých dvoch mu môže urobiť protekciu.

- Zmena, čo sa v ňom odohrala, nemôže oslabiť jeho lásku k blížnemu; naopak, zmena, čo sa v ňom odohrala, musí lásku umocniť. Obávam sa však, že mi nerozumiete. Čaj si vypijete? - spýtala sa a očami ukázala na lokaja, čo niesol čaj na tácni.

- Nie celkom vám rozumiem, grófka. Jeho nešťastie pochopiteľne… - Áno, nešťastie, čo sa zmenilo na najvyššie šťastie, keď sa srdce stalo novým, keď je plné Jeho, - povedala a spočinula zaľúbeným pohľadom na Stepanovi Arkaďjičovi.

"Nech sa vari za mňa prihovorí u obidvoch," rozmýšľal.

- O, to áno, grófka, - nadviazal, - ale podľa mňa sú oné zmeny takej intímnej povahy, že s nikým, ani s tými najbližšími, o nich neradi hovoríme.

- Naopak! My musíme hovoriť a navzájom si pomáhať.

- Áno, to iste, ale treba rátať s rozdielnosťou názorov a aj… - namietol s mäkkým úsmevom Oblonskij.

- Pravda svätá je len jedna.

- Ó, áno, pravdaže, ale… - a Stepan Arkaďjič v pomykove stíchol. Pochopil, že je reč o náboženstve.

- Mám dojem, že čochvíľa zaspí, - významne zašepkal Alexej Alexandrovič, podíduc k Lýdii Ivanovne.

Stepan Arkaďjič sa obzrel. Landau sedel pri obloku so sklonenou hlavou, s lakťami vyloženými na operadlách kresla. Keď si všimol, že sa naňho upreli pohľady, zdvihol hlavu a usmial sa naivne ako dieťa.

- Nevšímajte si ho, - zašepkala Lýdia Ivanovna a ľahko potisla smerom k Alexejovi Alexandrovičovi stoličku. - Všimla som si… - chcela čosi povedať, ale vošiel lokaj s listom. Lýdia Ivanovna rýchlo prebehla po liste očami, ospravedlnila sa, neuveriteľne rýchlo napísala odpoveď, dala ju lokajovi a vrátila sa ku stolu. - Zbadala som, - pokračovala, - že Moskovčania, najmä muži, sú k náboženstvu veľmi ľahostajní.

- Oj nie, grófka, ja si zase myslím, že majú povesť ľudí vo viere vrcholne pevných, - namietol Stepan Arkaďjič.

- Áno, ale mne sa vidí, že vy, žiaľ, patríte k tým ľahostajným, - podotkol Alexej Alexandrovič s ustatým úsmevom, obrátiac sa k nemu.

- Je vôbec možné byť ľahostajný?! - zvolala Lýdia Ivanovna.

- Pravdu povediac, ani vari ľahostajný, skôr vo vyčkávacom štádiu, - povedal Stepan Arkaďjič s medovým úsmevom. - Ešte som nedozrel pre také otázky.

Alexej Alexandrovič a Lýdia Ivanovna si vymenili pohľady.

- Nikdy nemôžeme vedieť, či sme už dozreli, alebo nie, - vyhlásil Alexej Alexandrovič prísne. - Nemáme čo rozmýšľať, či sme, alebo nie sme pripravení: milosť Božia nie je závislá od ľudských úvah; nebýva vždy zoslaná na tých, čo sa o ňu usilujú, ale práve na nepripravených, ako na Šavla.

- Nie, zdá sa, že ešte nie, - poznamenala Lýdia Ivanovna, ktorá medzitým striehla na každý Francúzov pohyb.

Landau vstal a pristúpil k nim.

- Smiem aj ja počúvať? - spýtal sa.

- Ó, áno, nechcela som vás rušiť, - Lýdia Ivanovna spočinula na ňom nežným pohľadom, - prisadnite si.

- Len neslobodno zatvárať oči, aby sme sa nepripravili o svetlo, - pokračoval Alexej Alexandrovič.

- Ach, keby ste tak poznali šťastie, čo pociťujeme pri vedomí, že On sa navždy usídlil v našej duši! - zvolala grófka Lýdia Ivanovna s blaženým úsmevom.

- Lenže na človeka môžu doľahnúť chvíle, keď sa cíti neschopný povzniesť sa do tých výšin, - začal Stepan Arkaďjič a uvedomil si, že koná proti vlastnému svedomiu, keď priznáva náboženstvu výšiny, no zároveň nemal odvahu vytasiť sa so svojou slobodomyseľnosťou pred osobou, ktorej stačí povedať Pomorskému slovo, a miesto bude jeho.

- Chcete tým azda povedať, že mu v tom bráni hriech? - spýtala sa Lýdia Ivanovna. - To je však chybný názor. Hriech pre veriaceho nejestvuje, hriech bol už vykúpený. Pardon, - dodala, pozerajúc na lokaja, čo prinášal ďalší list. Prečítala ho a odpovedala tentoraz ústne: - Povedzte, že zajtra u veľkokňažnej. Pre veriaceho hriech nejestvuje, - pokračovala.

- No hej, ale viera bez skutkov je mŕtva, - zacitoval Stepan Arkaďjič, spomenúc si na túto vetu z katechizmu, a ďalej už len s úsmevom obhajoval svoju nezávislosť.

- A už to máte tu, list svätého Jakuba, - povedal Alexej Alexandrovič, adresujúc svoje slová s náznakom výčitky Lýdii Ivanovne, zrejme o tejto veci už neraz hovorili. - Koľko škody narobil nesprávny výklad tohto miesta! Nič neodrádza od viery väčšmi ako práve tento výklad. "Nekonám skutky, nemôžem veriť," a zatiaľ sa to nikde nehovorí. Práve naopak.

- Pracovať do úmoru pre Boha; prácou, pôstom sa usilovať o spásu duše, - s bridivým pohŕdaním povedala grófka Lýdia Ivanovna, - to sú primitívne predstavy našich mníchov… A zatiaľ to nikde nebolo povedané. Všetko je oveľa jednoduchšie a ľahšie, - dodala a zahľadela sa na Oblonského s povzbudivým úsmevom, - s takým úsmevom povzbudzovala pri dvore mladé dvorné dámy vyplašené novým prostredím.

- Nás spasil Ježiš tým, že za nás trpel. Spasila nás viera, - pritakal Alexej Alexandrovič a aj pohľadom schválil jej slová.

- Vous comprenez ľanglais? - spýtala sa Lýdia Ivanovna, a keď dostala kladnú odpoveď, vstala a začala preberať knižky na poličke.

- Rada by som vám prečítala Safe and Happy alebo Under the wing , smiem? - pozrela spýtavým pohľadom na Karenina. Knihu našla, sadla si na predošlé miesto a otvorila ju. - Je to celkom krátke. Opisuje sa tu spôsob, ako sa nadobúda viera, a ono šťastie, prevyšujúce všetko pozemské, čo pritom napĺňa dušu. Veriaci človek nemôže byť nešťastný, pretože nie je sám. Napokon, to hneď uvidíte. - Práve sa chcela pustiť do čítania, keď opäť vošiel lokaj. - Borozdinová? Povedzte, že zajtra o druhej. Áno, - riekla, vložila do knihy prst a so vzdychom sa zahľadela pred seba nádhernými zádumčivými očami. - Tak, hľa, účinkuje pravá viera. Poznáte Mary Saninovú? Počuli ste o jej tragédii? Stratila jediné dieťa. Bola na pokraji zúfalstva. A viete čo? Našla si tohto priateľa a teraz blahorečí Bohu, že si jej dieťa vzal k sebe. Hľa, šťastie, ktoré dáva viera!

- Ó, áno, je to veľmi… - povedal Stepan Arkaďjič spokojný, že sa trocha spamätá, kým bude grófka čítať. "Tuším bude lepšie, keď ju o nič nepožiadam," rozmýšľal, "len aby som odtiaľto bez blamáže vyviazol."

- Vás to bude nudiť, - prihovorila sa grófka Lýdia Ivanovna Landauovi, - neviete po anglicky, ale nie je to dlhé.

- Ó, budem rozumieť, - povedal Landau s predošlým úsmevom a zatvoril oči.

Alexej Alexandrovič a Lýdia Ivanovna sa významne na seba pozreli a čítanie sa začalo.

22 Nikdy nepočuté, čudné reči, čo tu odznievali, Stepana Arkaďjiča úplne zmiatli. Zložitosť petrohradského života pôsobila naňho vcelku povzbudzujúco tým, že ho burcovala z moskovskej pasivity; ibaže túto zložitosť obľuboval a chápal iba v sfére blízkej a známej; v cudzom prostredí, ako teraz, bol zmätený, popletený a bolo nad jeho sily všetko obsiahnuť. Ako tak počúval grófku Lýdiu Ivanovnu a cítil na sebe pohľad krásnych, naivných či podvodníckych - to nevedel odhadnúť - Landauových očí, pocítil v hlave akúsi zvláštnu ťažobu.

Hlavou mu vírili tie najrozmanitejšie myšlienky. "Mary Saninová sa raduje, že jej umrelo dieťa… Ej, či by som si teraz zafajčil… Aby bol človek spasený, stačí veriť, a mnísi nevedia ako na to, vie to grófka Lýdia Ivanovna… Z čoho mám v hlave tú ťažobu? Doteraz som tuším nič nevyviedol. No prosiť ju už o nič nemôžem. Vraj takíto človeka aj donútia modliť sa. Len aby mňa do modlenia nenútili. To by už bolo troška hlúpe. Čo to číta za sprostosti, ale výslovnosť má dobrú. Landau - Bezzubov. Prečo je Bezzubov?" Tu Stepan Arkaďjič pocítil, že mu spodná čeľusť nezadržateľne klesá a že zívne. Upravil si bokombrady, aby zívnutie zamaskoval, a vzchopil sa. No vzápätí pocítil, že už spí a nemá ďaleko k chrápaniu. Prebral sa vo chvíli, keď sa ozval hlas grófky Lýdie Ivanovny: - Spí.

Stepan Arkaďjič celý vyplašený precitol - cítil sa ako previnilec prichytený pri čine. No hneď sa upokojil, lebo zistil, že to "spí" sa nevzťahuje naňho, ale na Landaua. Francúz zaspal rovnako ako Stepan Arkaďjič. No zatiaľ čo by tých dvoch Oblonského spánok - tak si aspoň myslel - pohoršil (vlastne si to už ani nemyslel, natoľko sa mu to všetko zdalo čudné), Landauov spánok ich nesmierne potešil, najmä Lýdiu Ivanovnu.

- Mon ami, - zašepkala Lýdia Ivanovna a opatrne si prihladila sklady na hodvábnych šatách, aby nešušťali, pričom v rozrušení neoslovila Karenina Alexejom Alexandrovičom, ale "mon ami", - donnez lui la main. Vous voyez? Pst! - zapstkala na lokaja, čo sa opäť zjavil v izbe. - Neprijímať!

Francúz buď spal, alebo sa pretvaroval, že spí s hlavou oprenou o operadlo kresla, a pritom spotenou rukou, čo mu ležala na kolene, mierne hýbal, akoby chcel čosi chytiť. Alexej Alexandrovič vstal - čo ako obozretne to chcel urobiť, predsa len drgol do stola - pristúpil k Francúzovi a vložil si ruku do jeho ruky. Vstal aj Stepan Arkaďjič a naširoko otvárajúc oči, aby sa zobudil, ak náhodou spí, hľadel z jedného na druhého. Nebol to sen. Stepan Arkaďjič si čoraz jasnejšie uvedomoval, že sa mu v hlave dejú nedobré veci.

- Que la personne qui est arrivée la derni?re, celle qui demande, qu'elle sorte! Qu'elle sorte! - preriekol Francúz so zatvorenými očami.

- Vous m'excusez, mais vous voyez… Revenez vers dix heures, encore mieux demain. - Qu'elle sorte! - netrpezlivo zopakoval Francúz.

- C'est moi, n'est ce pas? A keď dostal Stepan Arkaďjič kladnú odpoveď, zabudol, že chcel prosiť Lýdiu Ivanovnu o protekciu, zabudol na sestrinu vec, a ovládnutý jedinou túžbou čím prv zmiznúť vytratil sa z domu po špičkách, akoby bol zamorený; vonku sa potom hodnú chvíľu zhováral a žartoval s drožkárom, aby sa čo najskôr navrátil do skutočnosti.

Vo Francúzskom divadle, kde ešte chytil posledné dejstvo, a potom u Tatárov pri šampanskom sa Stepan Arkaďjič vďaka blízkemu a milému ovzdušiu zotavil. No aj tak sa po celý večer necítil celkom vo svojej koži.

Keď sa vrátil domov k Petrovi Oblonskému, u ktorého v Petrohrade býval, čakal ho list od Betsy. Písala mu, že by rada dokončila načatú debatu, a preto ho prosí, aby zajtra prišiel k nej. Ledva stačil lístok dočítať a zmraštiť sa nad jeho obsahom, na prízemí zaduneli kroky ľudí, čo vliekli akési ťažké bremeno.

Stepan Arkaďjič vyšiel pozrieť, čo sa robí. Nebol to nik iný ako omladnutý Peter Oblonskij. Bol taký opitý, že nevládal vyjsť hore schodmi, no keď zazrel Stepana Arkaďjiča, kázal, aby ho postavili na nohy, chytil sa ho a šiel s ním do izby, kde mu začal opisovať, ako strávil dnešný večer, no o chvíľu zaspal.

Stepan Arkaďjič mal sklesnutú náladu, čo sa mu stávalo zriedka, a dlho nemohol zaspať. Nech myslel na čo chcel, všetko sa mu hnusilo, no najhroznejšie, ba až akési zahanbujúce boli spomienky na večer u Lýdie Ivanovny.

Na druhý deň dostal od Alexeja Alexandroviča vo veci Anninho rozvodu zamietavú odpoveď a pochopil, že rozhodnutie vyplynulo z toho, čo včera vo svojom naozajstnom či predstieranom spánku povedal Francúz.

23 Na to, aby sa mohlo v rodinnom živote čosi zmeniť, je medzi manželmi potrebná buď úplná roztržka alebo láskyplná zhoda. Ak je vzťah medzi manželmi vlažný a niet toho ani onoho, škoda sa aj do niečoho púšťať.

Nejedna rodina ostáva celé roky na starom, oboma manželmi znená-videnom mieste len preto, že medzi nimi nedošlo ani k úplnej roztržke, ani k dokonalej zhode.

Pre Vronského a Annu bol život v Moskve, v horúčave a prachu, keď už slnko nebolo jarné, ale letné, keď sa stromy v parkoch už dávno zaodiali lístím, a to lístie bolo zaprášené, neznesiteľný; jednako sa však do Vozdviženského, ako sa dávno rozhodli, nepresťahovali, ale naďalej bývali v Moskve, pretože v poslednom čase nežili v zhode.

Podráždenie, čo ich odcudzovalo, nemalo zjavnú príčinu, no všetky pokusy nejako si veci vysvetliť nielenže ho neodstraňovali, ale ho stupňovali. Bolo to podráždenie vnútorné - u Anny vyplývalo z vedomia, že Vronskij ju už nemiluje ako prv, u Vronského z ľútosti, že sa do tejto ťažkej situácie dostal kvôli Anne, a tá namiesto toho, aby mu ju uľahčovala, mu ju ešte väčšmi sťažuje. Jeden ani druhý príčinu svojho podráždenia nevyslovil, no pritom každý videl pôvodcu zla v tom druhom a obaja využívali aj najmenšiu zámienku, aby si to navzájom dokázali.

V Anniných očiach bol tu Vronskij, tak ako bol, so všetkými svojimi zvykmi, myšlienkami, túžbami, fyzickým i psychickým založením - pre lásku, a táto láska, ako to pociťovala ona, čo sa mala sústreďovať výlučne na ňu, táto láska ochabovala; čiže, podľa jej názoru, nemohlo to byť inakšie, akože časť svojej lásky prenášal na iné ženy, prípadne na jednu - a Anna žiarlila. Nežiarlila naňho pre nejakú konkrétnu ženu, ale preto, že jeho láska ochabovala. Keďže však ešte nemala objekt žiarlivosti, hľadala ho. Pri najnepatrnejšom náznaku prenášala svoju žiarlivosť z jedného objektu na druhý. Raz žiarlila na Vronského kvôli ordinárnym ženám, s ktorými sa mohol vďaka svojim staromládeneckým stykom veľmi ľahko spantať, inokedy naňho žiarlila kvôli veľkosvetským dámam, s ktorými sa mohol stýkať: niekedy naňho žiarlila kvôli vybájenej dievčine, ktorú si chcel zobrať za ženu, a Annu opustiť. Tento posledný typ žiarlivosti ju trýznil najväčšmi, trýznil preto, lebo Vronskij sa sám v slabej chvíľke neuvážene priznal, že matka ho tak málo chápe, že si ho dovolila prehovárať, aby sa oženil s kňažnou Sorokinovou.

A Anna týraná žiarlivosťou sa naňho hnevala a vo všetkom nachádzala dôvody pre svoj hnev. Všetkým jej ťažkostiam bol na vine Vronskij.

Mučivé vyčkávacie obdobie, ktoré musela prekonať v moskovskom vákuu, pomalosť a nerozhodnosť Alexeja Alexandroviča, jej samota - všetko mal na svedomí on. Keby miloval, chápal by všetku tú hrôzu jej situácie a vyviedol by ju z nej. Aj tomu bol na vine, že bývala v Moskve, a nie na vidieku. Kdeže, on a žiť zahrabaný na dedine, ako to chcela ona. On nemôže žiť bez spoločnosti, čím ju priviedol do zúfalej situácie, a ešte to nechce uznať. Aj tomu bol na vine, že je navždy odlúčená od syna.

Ani výnimočné chvíle nežnosti ju už neuspokojovali: v jeho nežnosti videla najnovšie nádych spokojnosti, istoty, čo predtým nebývalo, a to ju dráždilo.

Zvečerilo sa. Anna bola sama, čakala ho zo staromládeneckého obeda, na ktorý sa vybral; chodila hore-dolu po jeho pracovni (sem najmenej doliehal ruch z ulice) a do podrobností rozoberala, čo si vo včerajšej hádke povraveli. Ako sa tak vracala k urážlivým slovám, čo sa jej vryli do pamäti, a k tomu, čo ich vyvolalo, dostala sa napokon na začiatok debaty. Dlho nemohla uveriť, že roztržka vznikla z takých neškodných, obom celkom ľahostajných vecí. No bolo to naozaj tak. Všetko sa začalo tým, že sa vysmieval ženským gymnáziám, pokladal ich za zbytočné, a ona ich obraňovala. Neúctivo sa vyjadril o ženskom vzdelaní ako takom a povedal, že Angličanka Hanna, Annina chránenka, vôbec nepotrebuje mať vedomosti z fyziky.

To Annu podráždilo. Videla v tom pohrdlivú narážku na to, čím sa zaoberá. A tak si vymyslela a aj vyslovila vetu, ktorou by mu odplatila bolesť, čo jej spôsobil.

- Nečakám, že by ste pochopili mňa a moje city, ako by ich mal chápať milujúci človek, čakám od vás už len určitý takt.

A naozaj, Vronskij očervenel od hnevu a povedal čosi nepríjemné. Už ani nevie, čo mu odpovedala, ale tu zrazu Vronskij, zrejme tiež vedený túžbou spôsobiť jej bolesť, vyhŕkol: - Vaša náklonnosť k tomu dievčaťu ma nezaujíma, to je pravda, vidím v tom totiž čosi neprirodzené.

Krutosť, s akou zbúral svet, čo si s takou námahou v sebe vykonštruovala, aby vládala uniesť svoj ťažký život, nespravodlivosť, s akou ju obvinil z pretvárky, neúprimnosti, ju rozzúrili.

- Veľmi ľutujem, že chápete a sú vám prirodzené len veci hrubé, materiálnej povahy, - povedala a vyšla z izby.

Keď za ňou včera večer prišiel, hádku už nespomenuli, ale obaja cítili, že jej ostrie je síce otupené, ale nie zahladené.

Dnes ho celý deň nebolo, a Anna sa cítila taká osamelá a bola taká nešťastná pre tú hádku, že bola ochotná na všetko zabudnúť, odpustiť a pomeriť sa s ním, chcela vziať vinu na seba a jeho očistiť.

"Ja som všetkému na vine. Som podráždená, bez dôvodu žiarlivá. Udobríme sa a hneď odídeme na dedinu, tam budem pokojnejšia," vravela si v duchu.

"Neprirodzené," spomenula si zrazu na slovo, čo ju najviac urazilo, neurazilo ju len slovo samo, ale predovšetkým úmysel, s akým bolo vyslovené - spôsobiť jej bolesť.

"Viem dobre, čo chcel povedať, chcel povedať: je neprirodzené, ak niekto miluje cudzie dieťa a nemiluje vlastnú dcéru. Čo on vie o láske k deťom, o mojej láske k Seriožovi, ktorého som pre neho obetovala? Ale tá jeho túžba spôsobovať mi bolesť! Áno, musí milovať inú, inak to nie je možné!"

A keď poznala, že namiesto toho, aby sa upokojila, opäť obišla už toľko ráz prejdený kruh a vrátila sa k predošlému podráždeniu, zdesila sa seba. "Vari to nepôjde? Vari nebudem môcť vziať všetku vinu na seba?" povedala si a bola opäť na začiatku. "On je spravodlivý, čestný, miluje ma. Ja milujem jeho, po tieto dni sa rozvediem. Čo ešte chcem? Chcem pokoj, dôveru, vezmem všetko na seba. Áno, len čo sa vráti, poviem mu, že som všetkému ja na vine, aj keď nie som, a odcestujeme."

A aby už nemohla rozmýšľať a nanovo podľahnúť podráždeniu, zazvonila, kázala priniesť kufre, aby pobalila veci, čo treba vziať so sebou na dedinu.

O desiatej prišiel Vronskij.

24 - Tak čo, ako bolo, veselo? - spýtala sa, keď mu šla s previnilo—krotkým výrazom oproti.

- Ako zvyčajne, - odpovedal a z jediného pohľadu, čo na ňu vrhol, poznal, že má zas raz dobrú náladu. Už si na tie výkyvy u nej zvykol, a dnes mu to prišlo mimoriadne vhod, lebo aj on mal výbornú náladu.

- Neklame ma zrak? Tak je to správne! - zvolal a ukázal na kufre v predsieni.

- Áno, musíme odísť. Bola som sa previezť, vonku je tak krásne, že som zatúžila po dedine. Dúfam, že ti nič nestojí v ceste!

- Ani ja po inom netúžim. Idem sa preobliecť, no hneď sa vrátim, potom sa pozhovárame. Zariaď, nech podajú čaj.

A odišiel do pracovne.

Na tom, že povedal "tak je to správne", bolo čosi urážlivé - tak sa vraví dieťaťu, keď prestane trucovať; no ešte urážlivejší bol protiklad medzi jej previnilým a jeho sebavedomým tónom; na okamih sa jej pozdalo, že v nej rastie túžba po boji, no premohla sa, potlačila ju a Vronského privítala ešte vždy bodro.

Porozprávala mu, čiastočne vopred pripravenými slovami, čo celý deň robila a aké má plány s odchodom.

- Vieš, zrazu sa ma zmocnila akási inšpirácia, - vravela. - Načo čakať na rozvod tu? Rovnako sa to dá aj na dedine! Už jednoducho nevládzem dlhšie čakať. Nechcem si robiť nádeje, nechcem o rozvode nič počuť. Povedala som si, že to už nebude mať vplyv na môj život. Aj ty si tak myslíš?

- Pravdaže! - pozrel s nepokojom do jej vzrušenej tváre.

- Čo ste to tam vlastne robili? Kto všetko bol? - spýtala sa po odmlke.

Vronskij vymenoval hostí.

- Obed bol skvelý, aj člnkové preteky, a vôbec všetko bolo celkom fajn, iba ak to, že v Moskve sa to bez ridicule nezaobíde. Zjavila sa akási dáma, učiteľka plávania švédskej kráľovnej, a predvádzala svoje umenie.

- Čože? To plávala? - pochmúrne sa spýtala Anna.

- V záhadnom červenom costume de natation , stará škrata. Tak kedy to pôjdeme?

- To je ale šialený nápad! A voľajakým zvláštnym štýlom? - spýtala sa Anna, nevšímajúc si jeho otázku.

- Praobyčajným. A bolo to hlúpe, ako vravím. No a kedy to mieniš odísť?

Anna pohodila hlavou, akoby zaháňala nepríjemnú myšlienku.

- Kedy? Čím skôr, tým lepšie. Zajtra by sme to už nestihli. Pozajtra.

- Áno… nie, moment. Pozajtra je nedeľa, musím ísť k maman, - povedal Vronskij a zmiatol sa, lebo len čo slovo maman vyslovil, pocítil na sebe Annin uprený, podozrievavý pohľad. Jeho rozpaky Annino podozrenie len potvrdili. Vzbĺkla a odtiahla sa od neho. Teraz už v duchu nevidela učiteľku švédskej kráľovnej, ale kňažnú Sorokinovú, ktorá bývala s grófkou Vronskou v dedinke pri Moskve.

- A zajtra by si nemohol? - spýtala sa.

- To už vôbec nie! V tej veci, pre ktorú k nej idem, by som zajtra nedostal splnomocnenie ani peniaze.

- Nuž ak je tak, nepôjdeme vôbec.

- Prečo, prečo?

- Neskôr nepôjdem. V pondelok alebo nikdy!

- A to už prečo? - čudoval sa. - Veď je to nezmysel!

- Nezmysel je to pre teba, lebo ti na mne vôbec nezáleží. Nechceš pochopiť, ako žijem. Jediné, na čom mi tu záležalo, bola Hanna. Ty v tom vidíš pokrytectvo. Povedal si predsa včera, že dcéru nemám rada, ale sa tvárim, že mám rada tú malú Angličanku a že je to neprirodzené; rada by som teda vedela, aký život môže tu byť pre mňa prirodzený!

Na okamih sa spamätala a zdesila sa, že sa spreneverila svojmu predsavzatiu. A hoci vedela, že sa rúti do záhuby, nemohla sa ovládnuť, nemohla mu neukázať, aký je nespravodlivý, nemohla sa pokoriť.

- Nikdy som nič podobné nepovedal, povedal som, že nesympatizujem s tvojou láskou, ktorá tak nečakane vzplanula.

- Prečo teda nevravíš pravdu, keď sa toľko chvastáš svojou priamosťou?

- Nikdy sa nechvascem a nikdy nevravím nepravdu, - vyriekol ticho, krotiac hnev, čo sa v ňom dvíhal. - Veľmi ľutujem, ak nemáš v úcte… - Úctu vymysleli na to, aby sa ňou mohlo zamaskovať prázdne miesto, kde by mala byť láska. A ak ma už nemiluješ, bolo by lepšie a aj čestnejšie povedať mi to.

- Nie, toto sa už nedá vydržať! - skríkol Vronskij a vstal. Zastal si pred ňou a pomaly vyslovil: - Prečo skúšaš moju trpezlivosť? - Vyzeral, akoby toho mal ešte veľa na srdci, no ovládol sa. - Má svoje hranice.

- Čo tým chcete povedať? - skríkla Anna a s hrôzou vnímala netajený výraz nenávisti v jeho tvári, ale najmä v zúrivých, strašných očiach.

- Tým chcem povedať… - začal, no zháčil sa. - Chcem vedieť, čo vlastne odo mňa chcete.

- Čo ja môžem chcieť? Iba jedno, aby ste ma neopustili, ako zamýšľate, - povedala, lebo si domyslela, čo Vronskij nevyslovil. - Vlastne to nie, to je vedľajšie! Chcem lásku, a tej vo vás niet. Teda je koniec!

Zamierila ku dverám.

- Počkaj! Po… čkaj! - zvolal Vronskij, ale obočie sa mu nevyrovnalo, keď ju chytil za ruku. - Čo sa vlastne stalo? Povedal som, že odchod treba odložiť o tri dni, a ty si mi na to povedala, že klamem a som bezcharakterný človek.

- Áno, a opakujem, že človek, ktorý mi vyhadzuje na oči, že všetko kvôli mne obetoval, - vybavovala si slová ešte z ktorejsi minulej hádky, - je ešte čosi horšie ako bezcharakterný človek, je to človek bez srdca.

- Nie, aj trpezlivosť má svoje hranice! - skríkol a pustil jej ruku.

"Nenávidí ma, je to jasné," pomyslela si a mlčky, neobzrúc sa, vyšla neistým krokom z izby.

"Miluje inú, to je ešte jasnejšie," vravela si, keď vchádzala do svojej izby. "Chcem lásku, a lásky niet. Teda je koniec," zopakovala, čo už raz povedala, "treba s tým skoncovať."

"No ako?" spýtala sa a sadla si do kresla pred zrkadlom.

V hlave jej vírili myšlienky o tom, kam teraz pôjde, k tete, čo ju vychovala, k Dolly, či odcestuje sama do cudziny, o tom, čo on asi teraz sám robí v pracovni, či znamená táto hádka koniec, alebo je ešte možné uzmierenie, aj o tom, čo budú teraz o nej vravieť všetci jej bývalí petrohradskí známi, aký názor bude mať na to Alexej Alexandrovič, a ešte veľa, veľa iných myšlienok, napríklad, čo s ňou bude po rozvode, ale neoddávala sa im celkom. Kdesi v duši mala akúsi hmlistú myšlienku a jedine tá ju naozaj zaujímala, no zatiaľ si ju ešte dosť jasne neuvedomovala. Znova jej prišiel na um Alexej Alexandrovič, a pritom sa jej vynorila aj choroba po pôrode a pocity, ktorých sa vtedy nevedela zbaviť. "Prečo som neumrela?" mihli sa jej hlavou jej vtedajšie slová a vtedajší pocit. A tu si jasne uvedomila, čo prebieha v jej duši. Áno, to je tá myšlienka, čo by mohla všetko rozriešiť. "Áno, umrieť…!

Alexejovu Alexandrovičovu a Seriožovu hanbu a pohanu, aj moju strašnú hanbu - všetko zmyje smrť. Umriem - a on sa bude biť do pŕs, bude ľutovať, ľúbiť ma bude a trpieť kvôli mne."

Sedela v kresle so zmeraveným úsmevom ľútosti voči sebe, sťahovala si a zasa naťahovala prstene z ľavej ruky a pritom si živo a z každej stránky predstavovala, čo bude prežívať Vronskij po jej smrti.

Vyrušili ju blížiace sa kroky, boli to jeho kroky. Ani sa neobrátila, akoby bola zaujatá ukladaním prsteňov.

Pristúpil k nej, chytil jej ruku a ticho sa jej prihovoril: - Anna, pozajtra pôjdeme, ak chceš. Už vopred so všetkým súhlasím. Anna neodpovedala.

- Tak čo je? - spýtal sa.

- Akoby si nevedel, - odpovedala, a v tej chvíli už nemala síl ovládať sa a zavzlykala.

- Opusť ma, opusť! - vyrážala pomedzi vzlyky. - Zajtra odídem… Ba ešte viac spravím. Čo som ja? Skazená žena. Kameň uviazaný na krk. Nechcem ťa trápiť, nechcem! Oslobodím ťa. Nemiluješ ma, miluješ inú!

Vronskij ju úpenlivo prosil, aby sa utíšila, ubezpečoval ju, že jej žiarlivosť nie je ničím podložená, že ju vždy miloval a nikdy ju milovať neprestane, ba že ju miluje väčšmi ako kedykoľvek predtým.

- Anna, prečo sa musíme takto mučiť? - vravel, bozkávajúc jej ruky. Jeho tvár bola zrazu plná nehy, v jeho hlase sa Anne zamarili slzy a na ruke pocítila ich vlahu. A jej osudová žiarlivosť sa v mihu zmenila v osudovú, náruživú nehu; objímala ho, zasýpajúc mu bozkami hlavu, hrdlo, ruky.

25 Anna cítila, že zmierenie je úplné, a tak hneď zrána s vervou začala s prípravami na cestu. Aj keď nebolo celkom isté, či pôjdu v pondelok alebo utorok - veď jeden druhému ustúpili - Anna sa horlivo chystala na odchod a bolo jej celkom jedno, či pôjdu o deň skôr alebo neskôr. Stála vo svojej izbe nad otvoreným kufrom a vyberala z neho veci, keď za ňou prišiel Vronskij, už oblečený - prišiel akosi skôr než inokedy.

- Hneď teraz zaskočím k maman, tie peniaze mi môže poslať po Jegorovi. A zajtra môžem ísť.

Hoci mala výbornú náladu, zmienka o tom, že pôjde za matkou do letnej vily, ju popudila.

- Áno, veď ani ja by som to nestihla, - povedala a pomyslela si: "Teda sa to dalo tak zariadiť, ako som ja chcela." - Nie, nie, urob len, ako si pôvodne mienil. Teraz choď do jedálne, hneď prídem aj ja, len ešte musím odložiť, čo nepotrebujem, - dodala a priložila Annuške na ruky, kde sa už týčila celá hora šatstva, ešte čosi.

Vronskij práve jedol biftek, keď vošla do jedálne.

- Neveril by si, ako sa mi už sprotivili tieto izby, - zvolala a sadla si vedľa neho ku svojej káve. - Neviem si nič hroznejšie predstaviť, ako sú chambres garnies . Nemajú svoju tvár, dušu. Tieto hodiny, stóry, a najmä tapety - hotová mora. A Vozdviženské mi pripadá ako zasľúbená zem. Kone pošleš vopred?

- Nie, prídu až po nás. Zberáš sa niekam?

- Chcela som ešte skočiť k Vilsonovej. Šaty zaniesť. Tak teda určite zajtra? - spýtala sa veselo, no zrazu sa jej výraz zmenil.

Vronského komorník si prišiel po potvrdenku na telegram z Petrohradu. Na tom, že Vronskij dostal telegram, by nebolo nič zvláštne, ale komorníkovi - akoby pred ňou niečo tajil - povedal, že potvrdenka je v pracovni, a rýchlo sa k nej obrátil: - Zajtra budem určite so všetkým hotový.

- Od koho si dostal telegram? - spýtala sa, nereagujúc na jeho slová.

- Od Stivu, - odpovedal neochotne.

- Prečo si mi ho neukázal? Akú tajnosť môže mať Stiva predo mnou?

Vronskij zavolal späť komorníka a kázal mu priniesť telegram.

- Preto som ti ho nechcel ukázať, že Stiva vo svojej mánii telegrafovať posiela telegramy aj vtedy, keď sa vlastne ešte nič nevie.

- Ide o rozvod?

- Áno, ale píše, že zatiaľ ešte nič nevybavil. Po tieto dni čaká definitívnu odpoveď. Napokon prečítaj si to sama.

Anna prevzala trasúcimi sa rukami telegram a prečítala to, čo povedal Vronskij. Na konci ešte stálo: nádeje veľa nieto, ale podniknem všetko, čo sa len bude dať.

- Včera som povedala, že mi je jedno, kedy rozvod bude, a či vôbec bude, - začervenala sa. - Naozaj si to nemusel predo mnou tajiť. - "Takto môže tajiť a aj tají svoju korešpondenciu s inými ženami," pomyslela si.

- A dnes predobedom má prísť Jašvin s Vojtovom, - povedal Vronskij, - zdá sa, že Pescova obohral, ba vyhral vari ešte viac, ako môže Pescov platiť - okolo šesťdesiattisíc.

- Počkaj, - zvolala, rozčúlená tým, že zmenou témy tak okato poukazuje na jej podráždenosť, - prečo si myslíš, že tá správa ma až tak zaujíma, že si ju dokonca chcel predo mnou zatajiť? Povedala som, že už na to vôbec nechcem myslieť, a bola by som rada, keby to aj teba tak málo zaujímalo ako mňa.

- Zaujíma ma to preto, lebo mám rád vo veciach vždy jasno.

- Nejde o jasnosť vo veciach, ale v láske, - vzbĺkla nie pre jeho slová, ale pre chladnokrvný tón, akým ich vyslovil. - Načo to vlastne chceš?

"Bože na nebi, zase láska!" pomyslel si a zmraštil sa.

- Vieš predsa, načo: kvôli tebe a kvôli deťom, ktoré prídu.

- Nijaké deti už neprídu.

- To je veľmi smutné.

- Ty to chceš kvôli deťom - na mňa nemyslíš! - pokračovala a celkom zabudla, či nepočula, že povedal "kvôli tebe a kvôli deťom".

Otázka mať či nemať ešte deti bola kameňom úrazu a vždy Annu podráždila. Jeho túžbu po deťoch si vysvetľovala tým, že si neváži jej krásu.

- Och, povedal som: kvôli tebe. Predovšetkým kvôli tebe, - keď to zopakoval, zmraštil sa ako od fyzickej bolesti, - lebo som presvedčený, že tvoja podráždenosť vyplýva najmä z tejto neistej situácie.

"Áno, teraz sa konečne nepretvaruje, vidieť všetku tú ľadovú nenávisť, čo voči mne cíti," pomyslela si a vôbec ho nepočúvala, len s hrôzou hľadela na chladného, neľútostného sudcu, čo si ju - jeho očami - posmešne premeriaval.

- To nie je ten pravý dôvod, - namietla, - vlastne nechápem, ako môže byť dôvodom môjho podráždenia, ako to ty voláš, to, že som ti vydaná napospas? Dá sa tu hovoriť o nejakej neistote? Práve naopak.

- Ľutujem, že ma nechceš pochopiť, - prerušil ju, úporne sa usilujúc vyjadriť svoju myšlienku, - neistota tkvie v tom, že sa tebe zdá, že ja som voľný.

- Pokiaľ ide o to, môžeš byť celkom pokojný, - odvrátila sa od neho a pribrala sa ku káve.

Chytila šálku a odtiahnuc malíček, zdvihla ju k ústam. Odpila trochu a pozrela na neho. Z Vronského výrazu jasne vyčítala, že mu ide na nervy jej ruka, pohyby i hlas, čo vydávajú jej pery.

- Je mi srdečne jedno, čo si myslí tvoja matka a ako ťa mieni oženiť, - pokračovala a trasúcou sa rukou položila šálku na stôl.

- No teraz hovoríme o inom.

- Nie, práveže o tom. Aby si vedel, ja v nej vidím iba ženu bez srdca, či je stará, alebo nie je, či je tvoja matka, alebo nie, nezáleží mi na nej a nechcem o nej nič počuť.

- Anna, prosím, nevyjadruj sa tak neúctivo o mojej matke.

- Žena, čo nevystihla citom, v čom spočíva šťastie a česť jej syna, nemá srdce.

- Opakujem svoju prosbu, nevyjadruj sa neúctivo o mojej matke, ja si ju vážim, - zvýšil hlas a pozrel tvrdo na ňu.

Anna neodpovedala. Uprene na neho pozerala, na jeho tvár, ruky a do všetkých podrobností si vybavila včerajšie zmierenie a jeho vášnivé prejavy lásky. "A takýmito istými prejavmi lásky zahŕňal a bude a chce zahŕňať aj iné ženy!" pomyslela si.

- Nemáš matku rád. To všetko sú len frázy, frázy a frázy! - vyhlásila s nenávistným pohľadom.

- Ak je tak, treba sa… - Treba sa rozhodnúť, a ja som sa už rozhodla, - povedala a chcela odísť, no práve vtedy prišiel Jašvin. Anna sa s ním zvítala a zostala.

Prečo vo chvíli, keď mala v duši búrku, keď cítila, že stojí na osudovej životnej križovatke, prečo hrala divadlo pred cudzím človekom, čo sa skôr či neskôr aj tak všetko dozvie - to nevedela; no v okamihu búrku v sebe skrotila, sadla si a pustila sa s hosťom do reči.

- Tak ako stojí vaša vec? Dlžobu vám splatili? - spýtala sa Jašvina.

- Nevyzerá to najhoršie; mám dojem, že všetko nedostanem, a v stredu musím odcestovať. A vy kedy pôjdete? - spýtal sa Jašvin a prižmúrenými očami sa zahľadel na Vronského, zrejme vytušil, že sa pohádali.

- Vari pozajtra, - odpovedal Vronskij.

- Už dávno sa zberáte, ak sa nemýlim.

- No tentoraz je to už definitívne, - povedala Anna a pozrela Vronskému rovno do očí, ten pohľad vravel, že o zmierení nemôže byť ani reči.

- A povedzte, nie je vám toho nešťastného Pescova ľúto? - vypytovala sa Jašvina ďalej.

- Nikdy som si ešte takú otázku, Anna Arkadievna, nepoložil - či ho ľutujem, alebo nie. Takisto ako sa človek na vojne nespytuje, či ľutuje, alebo nie. Napokon celý môj majetok mám tuto, - ukázal na bočné vrecko, - a momentálne som boháč, no dnes pôjdem do klubu a ktovie, možno z neho odídem ako žobrák. Kto so mnou sadne ku hre, chce mňa rovnako ako ja jeho o všetko pripraviť. Nuž zápasíme a v tom je práve pôžitok.

- A čo keby ste boli ženatý, - spýtala sa Anna, - ako by to padlo vašej žene?

Jašvin sa zasmial.

- Preto, ako vidieť, som sa neoženil a ani sa nehodlám.

- A čo Helsinki? - zamiešal sa do rozhovoru Vronskij a pozrel na usmiatu Annu.

No keď sa stretla s jeho pohľadom, jej tvár nadobudla chladný, strohý výraz, akoby mu vravela: "Nezabudla som. Nič sa nezmenilo."

- Hádam ste sa len nezaľúbili? - spýtala sa Jašvina.

- Pane na nebi! A koľko ráz! Nuž viete, niekto si sadne ku kartám, ale tak, aby mohol od nich vstať, keď nadíde hodina jeho rendezvous. Ja zas môžem milovať tak, aby som večer nezameškal partiu. Podľa toho si veci zariaďujem.

- Ale nie, o toto mi nejde, ide mi o to prvé. - Chcela povedať Helsinki, ale nechcela zopakovať slovo, ktoré vyslovil Vronskij.

Prišiel Vojtov, kupoval od Vronského žrebca; Anna vstala a odišla z izby.

Vronskij zašiel pred odchodom k Anne. Chcela sa tváriť, že čosi hľadá na stole, no vzápätí sa za pretvárku zahanbila a pozrela mu chladne do tváre.

- Po čo ste prišli? - spýtala sa po francúzsky.

- Po Gambettov rodokmeň, predal som ho, - odpovedal tónom výrečnejším ako slová: "Na vysvetľovanie nemám čas, aj tak by to nemalo zmysel."

"Ničím som sa voči nej neprevinil," rozmýšľal. "Ak chce sama seba vytrestať, tant pis pour elle. " No už na odchode sa mu zazdalo, že čosi povedala, a srdce mu stislo od súcitu.

- Vravíš niečo, Anna? - spýtal sa.

- Nič, - odpovedala rovnako chladne a pokojne.

"Keď nič, tak tant pis," pomyslel si už zase patrične schladený, zvrtol sa a odišiel. Ešte pozrel v zrkadle na jej tvár, bledú, s trasúcimi sa perami. Aj by bol zastal a povedal jej niečo chlácholivé, ale nohy ho samy vyniesli z izby prv, ako si stihol vymyslieť, čo by mal povedať. Celý deň strávil mimo domu, a keď sa neskoro večer vrátil, chyžná mu oznámila, že Annu Arkadievnu bolí hlava, a že ho prosí, aby k nej nechodil.

26 Ešte sa nestalo, že by sa boli na seba hnevali celý deň. Dnes sa to stalo po prvý raz. A vlastne toto už ani nebola hádka. Bolo to jasné doznanie úplného ochladnutia. V opačnom prípade by na ňu nepozrel tak, ako pozrel, keď si prišiel k nej po rodokmeň. Pozrieť na ňu, vidieť, že jej srdce puká od zúfalstva, a prejsť okolo mlčky s takou ľahostajnou tvárou? Nie, neochladol voči nej, on ju nenávidí, lebo miluje inú, to je isté.

Pripomenula si všetky kruté slová, čo jej povedal, a začala si vymýšľať ďalšie, ktoré jej ešte chcel a mohol povedať, a jej rozrušenie sa vystupňovalo do krajnosti.

"Nedržím vás," mohol povedať, "máte voľnú cestu. Rozviesť ste sa asi nechceli dať preto, aby ste sa mohli vrátiť k mužovi. Vráťte sa teda. Ak potrebujete peniaze, dám vám ich. Koľko chcete?"

V predstavách jej vmietol do tváre kruté slová, slová surovca, a Anna mu ich nemohla odpustiť, akoby ich bol vyslovil naozaj.

"A nebolo to ešte iba včera, čo mi prisahal lásku, on, taký spravodlivý, čestný? A nezúfala som si zbytočne už viac ráz?" vravela si vzápätí.

Po celý deň, okrem dvoch hodín, čo jej zabrala návšteva u pani Vilsonovej, sa Anna zmietala v pochybnostiach, či je koniec, alebo je ešte nádej na uzmierenie, či má odcestovať hneď, alebo sa má ešte raz s ním stretnúť. Čakala ho celý deň, a večer, keď odchádzala do svojej izby a dala mu odkázať, že ju bolí hlava, zaveštila si: "Ak ku mne príde napriek môjmu odkazu, znamená to, že ma ešte miluje. Ak nie, bude to znamenať, že je všetkému koniec, a vtedy sa rozhodnem, čo spravím…!"

Neskoro večer počula, ako pred domom utíchol hrkot kolies, počula, ako Vronskij zazvonil, jeho kroky a rozhovor s chyžnou: uveril jej odkazu, na nič sa už nevypytoval a pobral sa do svojej izby. Teda, všetkému je koniec.

A smrť - jediná cesta, ako vzkriesiť v jeho srdci lásku k nej, potrestať ho a dobyť víťazstvo v boji, čo v jej srdci proti nemu viedol démon zla, vynorila sa jasne a živo pred ňou.

Čo už teraz na tom záleží, či odcestujú, alebo neodcestujú do Vozdviženského, či od muža dostane, alebo nedostane rozvod - o nič už nestála. Potrebné bolo iba jedno - potrestať ho.

Keď si nakvapkala zvyčajnú dávku ópia a pomyslela si, že by stačilo vypiť plný pohár, aby umrela, pozdalo sa jej to také ľahké a jednoduché, že začala nanovo s pôžitkom rozmýšľať, ako sa on bude trápiť, kajať a zbožňovať jej pamiatku, keď už bude neskoro. Ležala v posteli s otvorenými očami a hľadela pri svite dohárajúcej sviece na štukovaný výstupok na povale a na tieň, ktorý naň čiastočne vrhala španielska stena, a živo si predstavovala, čo bude cítiť, keď jej už nebude, keď bude preňho len spomienkou. "Ako som len mohol vyjsť bez slova z izby? No už jej nieto. Navždy odišla od nás. Je tam…" Zrazu sa tieň španielskej steny zakymácal, ľahol na celú rímsu, na celú povalu, zhluk tieňov z protiľahlej strany mu vyrazil v ústrety; na okamih sa tiene stratili, nato sa však znova vyrojili, zakolembali sa, zliali dokopy a všetko pohltila tma. "Smrť!" pomyslela si. A taká hrôza na ňu padla, že dlho nevnímala, kde vlastne je, a trasúcimi sa rukami nie a nie nájsť zápalky a zapáliť druhú sviecu namiesto tej, čo dohorela a zhasla. "Nie, hocičo, ale žiť! Veď ho milujem. A on miluje mňa! Také už bolo, a prešlo to," šepkala, cítiac, že jej po lícach stekajú slzy radosti nad návratom do života. A aby sa zachránila pred strachom, rýchlo šla do Vronského pracovne.

Spal tvrdo. Pristúpila k nemu, osvetlila mu zhora tvár a dlho naňho hľadela. Teraz, keď spal, milovala ho tak veľmi, že pri pohľade naň nemohla potlačiť slzy nežnosti; no vedela, že keby sa zobudil, uprel by na ňu chladný pohľad, vedomý si svojej pravdy, a že prv, ako by sa mu vyznala zo svojej lásky, musela by mu dokázať, ako jej ublížil. Nezobudila ho, ale vrátila sa do svojej izby, a keď užila druhú dávku ópia, zaspala nad ránom nepokojným, ľahkým spánkom, čo jej ani na chvíľu nedal zabudnúť na seba.

Ráno mala opäť ten príšerný sen, čo mávala viac ráz už aj pred známosťou s Vronským, a zobudila sa. Mužík s pochlpenou bradou zohnutý nad železom mrmlal akési záhadné francúzske slová, a ona, ako pri tomto sne vždy (v tom vlastne spočívala jeho hrôza), cítila, že si ju mužík vôbec nevšíma, len robí čosi príšerné so železom, ale že to čosi súvisí s ňou. A zobudila sa zaliata studeným potom.

Keď vstala, včerajšok sa jej vynoril ako v hmlách.

"Povadili sme sa. To sa stalo už neraz. Odkázala som mu, že ma bolí hlava, tak za mnou neprišiel. Zajtra cestujeme, musím s ním hovoriť a vychystať sa na cestu." A keď jej povedali, že Vronskij je v pracovni, pobrala sa k nemu. Ako prechádzala salónom, počula, že pred vchodom zastal koč; vyklonila sa z okna, zazrela koč, z koča vykuklo dievča vo fialovom klobúčiku a čosi prikazovalo lokajovi, čo zvonil na dvere. Po kratších dohováračkách v predsieni vyšiel ktosi na poschodie a popri salóne prešiel Vronskij. Zbehol dolu schodmi. Anna šla zase k obloku. Vronskij práve vyšiel prostovlasý pred dom a pristúpil ku koču. Dievča vo fialovom klobúku mu podalo balíček. Usmiaty Vronskij jej čosi povedal. Koč odišiel, Vronskij vybehol hore schodmi.

Hmla, čo obostierala všetko v jej duši, sa zrazu pretrhla. Včerajšie pocity s novou silou bolestne zovreli jej ubolené srdce. Nevedela teraz pochopiť, ako sa mohla natoľko ponížiť, že strávila celý deň v jeho dome. Vošla do pracovne, aby mu oznámila svoje rozhodnutie.

- Kňažná Sorokinová s dcérou mi priniesli peniaze a papiere od maman. Včera som to nevybavil. Čo tvoja hlava, už je to lepšie? - spýtal sa pokojne, vyhýbajúc sa pohľadu i analýze jej zachmúrenej a triumfujúcej tváre.

Stála mlčky uprostred izby a uprene na neho hľadela. Pozrel na ňu, na okamih sa mu tvár zachmúrila, potom čítal ďalej. Zvrtla sa a mlčky odchádzala z izby. Ešte ju mohol vrátiť, no bola už pri dverách, a on ešte vždy nič nevravel, iba papier zašelestil, keď obracal list.

- Ozaj, aby som nezabudol, - ozval sa, keď už bola medzi dvermi, - zajtra sa definitívne ide, však?

- Vy idete, ja nie, - obrátila sa k nemu.

- Anna, takto sa nedá žiť… - Vy, ja nie, - zopakovala.

- To už je pomaly na nevydržanie!

- Toto… oľutujete, - povedala a odišla z izby.

Zľakol sa zúfalého výrazu, s akým to povedala, vyskočil a chcel sa rozbehnúť za ňou, ale spamätal sa a znova si sadol, zachmúrený a so zaťatými zubami. Táto neprístojná hrozba, ako sa mu zdalo, ho podráždila. "Skúšal som už všetko," pomyslel si, "ostáva len jedno - nič si nevšímať," a začal sa chystať do mesta a zase za matkou, ktorá mu mala podpísať splnomocnenie.

Anna počula, ako chodí po pracovni a jedálni. Pri salóne zastal. No nešiel za ňou, iba prikázal, aby vydali žrebca Vojtovovi, aj keď nebude doma. Potom počula, ako pristavili bričku, ako sa otvorila brána a vyšiel von. No o chvíľu sa vrátil do predsiene a ktosi vybehol hore schodmi. Komorník bežal po zabudnuté rukavice. Pristúpila k obloku a videla, ako prebral rukavice, pričom ani nepozrel na komorníka, dotkol sa kočišovho chrbta a čosi mu povedal. Potom, nepozrúc do oblokov, sadol do koča, zaujal zvyčajnú polohu - nohu prehodil cez nohu - a začal si naťahovať rukavice, no to už zmizol za rohom.

27 "Odišiel! Koniec!" povedala si Anna, stojac pri obloku; a ako odpoveď na toto všetko dojem z včerajšej tmy pri zhasnutej svieci a z príšerného sna splynul v jedno a ľadový des jej zachvátil dušu.

"Nie, to nie!" skríkla, vošla do izby a prudko zacengala. Tak veľmi sa teraz bála samoty, že sluhu nevyčkala, ale šla mu naproti.

- Zistite, kam šiel gróf!

Sluha odpovedal, že gróf šiel do stajní.

- Kázali mi oznámiť, že ak by ste ráčili niekam ísť, koč sa môže ihneď vrátiť.

- Dobre. Počkajte. Napíšem hneď lístok. Pošlite s ním Michajla do stajní. Ale rýchlo.

Sadla si a napísala: "Ja som všetkému na vine. Vráť sa domov, musíme si všetko vysvetliť. Preboha, príď, bojím sa."

Obálku zapečatila a odovzdala sluhovi.

Bála sa ostať v izbe sama, preto len čo sluha odišiel, pobrala sa do detskej izby.

"Čo už, to nie je ono, to nie je Serioža! Kde sú jeho modré oči, jeho milý, nesmelý úsmev?" bolo prvé, čo jej napadlo, keď zazrela namiesto Seriožu svoju bucľatú, červenolícu dcérušku s čiernymi kučeravými vlasmi; čakala totiž s tým zmätkom v hlave, že v detskej izbe nájde Seriožu. Maličká sedela pri stole, búchala doň zátkou a očkami ako čierne ríbezle pozerala hlúpučko na mamu. Anna odpovedala na Angličankinu otázku, že sa cíti dobre a zajtra odchádzajú na dedinu. Potom si sadla k malej a začala pred ňou krútiť zátkou z karafy. No hlasný, prenikavý smiech dieťaťa a spôsob, akým zdvihlo obočie, jej tak živo pripomenul Vronského, že dusiac v sebe vzlyky, rýchlo vstala a odišla od nej. "Naozaj je všetkému koniec. Nie, to je nemysliteľné," rozmýšľala. "Vráti sa. No ako mi vysvetlí ten úsmev a rozjarenú náladu po rozhovore so Sorokinovou? Veď mu ja uverím aj bez vysvetľovania. Ak neuverím, ostáva mi už len jedna cesta - a to nechcem."

Pozrela na hodinky. Prešlo dvanásť minút. "Teraz už má môj lístok a vracia sa. To je ešte krátko, ešte desať minút… A čo keď nepríde? Vylúčené, aby neprišiel. Nemusí ma nájsť s vyplakanými očami. Pôjdem sa umyť. Áno, áno, a učesala som sa vôbec?" A nevedela si spomenúť, či sa učesala, či nie. Prešla si rukou po vlasoch. "Áno, česala som sa, ale kedy, na to sa nepamätám." Neuverila dokonca ani svojej ruke a šla k zrkadlu, aby sa presvedčila, či je učesaná, alebo nie. Učesaná bola, ale nevedela si spomenúť, kedy sa česala. "A to je kto?" pomyslela si, ako hľadela do zrkadla na rozpálenú tvár a čudne sa blyštiace oči, čo na ňu ustrašene pozerali. "Veď som to ja," uvedomila si zrazu a začala sa v zrkadle obzerať; tu pocítila na sebe jeho bozky, zachvela sa a trhla plecami. Nato zdvihla ruku k ústam a pobozkala ju.

"Tuším prichádzam o rozum," zašepkala a pobrala sa do spálne, kde Annuška upratovala.

- Annuška, - zastala pred ňou, a len pozerala a pozerala na chyžnú a nevedela, čo jej má povedať.

- Chceli ste ísť pozrieť Dariu Alexandrovnu, - pomohla jej chyžná.

- Dariu Alexandrovnu? Áno, pôjdem k nej.

"Pätnásť minút ta, pätnásť späť. Už je na ceste, hneď bude tu." Vytiahla hodinky a pozrela na ne. "No ako mohol odísť a nechať ma v takomto stave? Ako môže vôbec žiť, keď sme sa povadili?" Pristúpila k obloku a zahľadela sa na ulicu. Už by tu teda mohol byť. No mohla sa aj v časovom odhade zmýliť, začala teda znova spomínať, kedy odišiel, a počítať minúty.

Keď šla pozrieť na veľké hodiny, aby ich porovnala so svojimi, ktosi prichádzal. Vyzrela z obloka, uvidela jeho koč. Bol to posol, čo sa v koči vrátil. Šla za ním.

- Grófa sme nestihli. Odišli na Nižnogorodskú stanicu.

- Čo chceš? Čo vravíš…? obrátila sa k veselému, červenolícemu Michajlovi, čo jej vracal lístok.

"Aha, lístok teda nedostal," uvedomila si.

- Choď s týmto istým lístkom na dedinu ku grófke Vronskej, vieš? A hneď sa vráť s odpoveďou, - prikázala poslovi.

"A ja, ja čo?" pomyslela si. "Áno, pôjdem k Dolly, to urobím, lebo sa zbláznim. Áno, a ešte môžem poslať telegram." A napísala telegram:

"Musím s Vami hovoriť, príďte ihneď."

Dala odoslať telegram a šla sa obliecť. Už oblečená, s klobúkom na hlave opäť pozrela stučnenej, pokojnej Annuške do očí. V tých malých láskavých sivých očiach sa jasne zračil súcit.

- Annuška, dušička, čo mám robiť? - zavzlykala Anna a bezmocne klesla do fotela.

- Nože sa tak netrápte, Anna Arkadievna! To sa predsa stáva. Vyjdite si von, prídete na iné myšlienky.

- Áno, pôjdem, - Anna sa premohla a vstala. - Ak by prišiel telegram, pošlite ho za mnou k Darii Alexandrovne… Alebo nie, vrátim sa.

"Áno, len nemyslieť, čosi musím robiť, kamsi ísť, no predovšetkým - musím odísť z tohto domu," povedala si a vydesene sa započúvala do strašného tlkotu svojho srdca; potom rýchlo vyšla von a nasadla do koča.

- Kam rozkážete? - spýtal sa Peter, prv ako vysadol na kozlík.

- Na Znamenku, k Oblonskovcom.

28 Bolo jasno. Celé doobedie výdatne, husto pršalo, len pred chvíľou sa vyčasilo. Železné krytiny, dlaždice na chodníkoch, okruhliaky vozovky, kolesá a koža, mosadz a plech kočov - všetko sa oslepivo blyšťalo v májovom slnku. Boli tri hodiny, najrušnejší čas na uliciach.

Anna sedela v kúte pohodlného koča, čo sa na pružných perách a pri rýchlom behu sivkov zľahka pohojdával, a za nepretržitého hrkotu kolies a rýchlo sa striedajúcich dojmov na čistom vzduchu znova preberala udalosti posledných dní; zrazu sa jej situácia ukázala v celkom inom svetle ako doma. Teraz jej ani myšlienka na smrť nepripadala taká desivá a samozrejmá, ba aj smrť sama sa jej nezdala nevyhnutná. Teraz si vyčítala, že sa vystavila takému hlbokému poníženiu. "Modlikám, aby mi odpustil. Pokorila som sa pred ním. Sypala som si popol na hlavu. Prečo, začo? Vari nemôžem bez neho žiť?" Otázku, ako by bez neho žila, nechala nezodpovedanú a začala čítať firemné tabule. "Kancelária a sklad. Zubný lekár. Áno, poviem Dolly všetko. Nemá Vronského rada. Budem sa hanbiť, bude ma to bolieť, ale všetko jej poviem. Mňa má rada, poslúchnem jej radu. Nepokorím sa mu; nedovolím, aby ma vychovával. Filippov, pečivo. Vraj vozí cesto do Petrohradu. Moskovská voda je taká dobrá. A mytiščenské studne a bliny." Spomenula si, ako kedysi dávno, mala vtedy sedemnásť rokov, chodievala s tetou do Trojice. "Ešte na koňoch. Bola som to naozaj ja, to dievča s večne červenými rukami? Ako sa mnohé z toho, čo sa mi zdalo nádherné a nedostupné, zmenilo zrazu v úplné nič, i to, čo bolo vtedy, je mi už navždy nedostupné. Bola by som vtedy uverila, že sa môžem až tak ponížiť? Ako sa len bude naparovať, aký bude uveličený, keď dostane môj lístok! No ja mu dokážem… Ako hnusne páchne táto farba. Načo všetko natierajú, stavajú? Modely, odevy," čítala. Akýsi chlap sa jej poklonil. Bol to Annuškin muž. "Naši paraziti," napadlo jej, čo vravieval Vronskij. "Naši? Prečo naši? Strašné je, že minulosť sa nedá vytrhnúť aj s koreňmi. Vytrhnúť sa nedá, ale dá sa pochovať. A ja ju pochovám." Tu si pomyslela na spoločnú minulosť s Alexejom Alexandrovičom, na to, ako si ho vytrela z pamäti. "Dolly si pomyslí, že zanechávam druhého muža, a že teda pravda asi nie je na mojej strane. A vari pravdu chcem? Ani nemôžem!" povedala a bolo jej do plaču. No hneď začala rozmýšľať o tom, čomu sa asi usmievali tie dve dievčiny. "Bude v tom vari láska! Nevedia, aké je to smutné, ponižujúce… Park a deti. Traja chlapci utekajú, hrajú sa na koníky. Serioža! Všetko strácam, a jeho späť nezískam. Áno, všetko stratím, ak sa nevráti. Možno zmeškal vlak a teraz sa už vrátil. Zase sa chceš ponižovať!" povedala si. "Nie, prídem k Dolly a rovno jej poviem: som nešťastná, a tak mi treba, ja som na vine, ale som nešťastná, pomôž mi. Tieto kone, tento koč - ako sa sama sebe v tom koči hnusím - všetko je jeho; no vidím to naposledy."

V duchu si chystala slová pre Dolly, úmyselne si jatrila vnútro, a tak aj vyšla hore schodmi.

- Je tu nejaká návšteva? - spýtala sa v predsieni.

- Katerina Alexandrovna Levinová, - odpovedal lokaj.

"Kitty, Kitty, do ktorej bol zamilovaný Vronskij," pomyslela si Anna, "tá Kitty, na ktorú s láskou spomína. Ľutuje, že sa s ňou neoženil. A na mňa myslí nenávistne a ľutuje, že som mu prekrížila cestu."

V tom čase, keď Anna prišla, mali sestry práve poradu o dojčení. Dolly šla privítať hosťa, čo ich vyrušil.

- Ale, Anna, ty si ešte neodcestovala? Aj ja som chcela za tebou prísť, - vravela, - dnes mi práve písal Stiva.

- Aj my sme dostali telegram, - Anna sa obzrela, lebo chcela vidieť Kitty.

- Píše, že raz nevie, čo vlastne Alexej Alexandrovič chce, ale že bez definitívnej odpovede neodíde.

- Tuším máš nejakú návštevu. Môžem si ten list prečítať?

- Áno, Kitty je tu, - odpovedala Dolly v rozpakoch, - ostala v detskej izbe. Je po ťažkej chorobe.

- Počula som. Môžem si ten list prečítať?

- Hneď ho prinesiem. Nevraví nie, naopak, Stiva nestráca nádej, - dodala Dolly medzi dvermi.

- Ja som už nádej stratila, ale nebanujem, - povedala Anna.

"Čo to? Nebodaj Kitty pokladá za ponižujúce stretnúť sa so mnou?" pomyslela si Anna, keď osamela. "Možno má aj pravdu. No ona, čo bola zamilovaná do Vronského, nemá právo dávať mi to na vedomie, aj keď je to pravda. Viem, že takú ako ja nemôže nijaká poriadna žena prijímať. Viem, že som mu od prvého okamihu obetovala všetko! A toto je odplata! Och, ako ho nenávidím! A načo som sem vôbec prišla? Je mi ešte horšie, ešte ťažšie." Zo susednej izby doľahli k nej hlasy dohadujúcich sa sestier. "Čo vlastne poviem Dolly? Mám potešiť Kitty tým, že som nešťastná, a dať sa pod jej ochranu? Nie, a Dolly vlastne tiež nič nepochopí. Čo jej budem rozprávať. No bolo by zaujímavé vidieť Kitty a ukázať jej, ako všetkými a všetkým pohŕdam, ako mi už na ničom nezáleží."

Dolly sa vrátila s listom. Anna si ho prečítala a mlčky jej ho podala.

- Nič nové pre ňa. A už ma to ani nezaujíma.

- Ako to? Ja naopak dúfam, - Dolly zvedavo pozrela na Annu. Ešte ju nezažila v takej čudnej, podráždenej nálade. - Kedy cestuješ? - spýtala sa.

Anna pozerala prižmúrenými očami pred seba a neodpovedala.

- Prečo sa Kitty predo mnou schováva? - pozrela na dvere a začervenala sa.

- Ach, také pletky! Pridája, a akosi jej to nejde, práve som jej radila… Veľmi sa ti potešila. Hneď príde, - motala Dolly, lebo nevedela klamať. - A už je aj tu.

Keď sa Kitty dozvedela, že prišla Anna, nechcela sa ukázať, Dolly ju však prehovorila. Vzchopila sa teda, vyšla z izby, prikročila k Anne a zapýrená jej podala ruku.

- Veľmi ma teší, - povedala roztrasene.

Kitty bola sama zmätená zápasom, čo sa v nej odohrával - zmietala sa medzi nepriateľstvom voči tejto skazenej žene a túžbou byť k nej zhovievavá, no len čo zazrela Anninu krásnu, príťažlivú tvár, pocit nepriateľstva sa stratil.

- Nečudovala by som sa, keby ste sa so mnou nechceli stretnúť. Už som si na všetko zvykla. Boli ste chorá? Áno, zmenili ste sa, - povedala Anna.

Kitty vycítila Annin nepriateľský postoj. Vysvetľovala si ho tým, že Anna, predtým jej protektorka, ocitla sa zrazu pred ňou v takejto trápnej situácii, a bolo jej Anny ľúto.

Pozhovárali sa o chorobe, o dieťati, o Stivovi, no Anna očividne nemala o nič záujem.

- Vlastne som sa prišla s tebou rozlúčiť, - povedala vstávajúc.

- Kedy cestujete?

No Anna zase neodpovedala, obrátila sa ku Kitty.

- Nuž, veľmi som rada, že sme sa stretli, - usmiala sa. - Počula som toho toľko o vás a z rozličných strán, dokonca aj od vášho muža. Bol ma navštíviť, ohromne sa mi páčil, - dodala zrejme s nepekným úmyslom. - Kdeže je?

- Odcestoval na dedinu, - začervenala sa Kitty.

- Odovzdajte mu pozdrav odo mňa, ale určite.

- Určite! - naivne zopakovala Kitty, hľadiac jej súcitne do očí.

- Nuž zbohom, Dolly! - Anna Dolly pobozkala, Kitty stisla ruku a rýchle odišla.

- Vôbec sa nezmenila, stále je rovnako príťažlivá. Veľmi je pekná! - prehovorila Kitty, keď ostali samy. - Ale má v sebe čosi úbohé! Nevýslovné úbohé!

- Nie, nie, dnes bola akási celkom zvláštna! - namietla Dolly. - V predsieni, keď som ju vyprevádzala, sa mi videlo, že jej je do plaču.

29 Anna sadla do koča ešte v horšom stave, ako keď odchádzala z domu. Predošlé muky sa prehĺbili pocitom urážky a odvrhnutia, čo jasne vycítila zo stretnutia s Kitty.

- Kam rozkážete teraz? Domov? - spýtal sa Peter.

- Áno, domov, - odpovedala, a vôbec nemyslela na to, kam ide.

"Hľadeli na mňa ako na nejaké záhadné monštrum. Čo mu asi tak horlivo vykladá?" pomyslela si pri pohľade na dvoch chodcov. "Dá sa vôbec niekomu povedať, čo človek cíti? Chcela som Dolly všetko povedať, a dobre, že som nepovedala. Ako by sa tešila môjmu nešťastiu! Neukázala by to, ale prevládal by v nej pocit radosti, že pykám za slasti, ktoré mi vždy závidela. Kitty, tá by bola ešte radšej. Vidím do nej, akoby bola zo skla! Vie, že som bola k jej mužovi milšia, ako je zvykom. A žiarli na mňa a nenávidí ma. A aj mnou opovrhuje. V jej očiach som nemravná žena. Keby som bola nemravná, jej muž by sa do mňa zamiloval a ani by mi to nedalo veľa námahy… keby som chcela. A veď som chcela. Tamten je so sebou veľmi spokojný," pomyslela si o tučnom, v tvári červenom pánovi, čo šiel v koči oproti nej a nadvihol si ligotavý klobúk nad ligotavou hlavou, pokladajúc ju za známu, no vzápätí si svoj omyl uvedomil. "Myslel si, že ma pozná. A nepozná ma o nič viac ako ktokoľvek iný na tomto svete. Sama sa nepoznám. Poznám len svoje chúťky, ako vravia Francúzi. Že sa im chce jesť tú špinavú zmrzlinu. Tým je všetko jasné," pomyslela si pri pohľade na dvoch chlapcov, čo zastavili zmrzlinára, zmrzlinár si zložil kadičku z hlavy a poutieral si koncom uteráka spotenú tvár. "Všetci by sme chceli len sladké, chutné. Ak nie sú cukríky, tak špinavú zmrzlinu. Aj Kitty - ak nie Vronskij, tak Levin. A závidí mi. A nenávidí ma. A všetci sa navzájom nenávidíme. Ja Kitty, Kitty mňa. To je pravda. Ťuťkin, coiffeur. Je me fais coiffer par Ťuťkin… Toto mu musím povedať, keď príde," pomyslela si a usmiala sa. No hneď si uvedomila, že nemá nikoho, komu by niečo smiešne povedala. "Veď ani nič smiešne, veselé nejestvuje. Všetko je odporné. Zvonia na večiereň, a tamten kupec, ako sa len starostlivo prežehnáva! - akoby sa bál, že mu dačo vypadne. Načo sú kostoly, hlahol zvonov, všetka tá lož? Výlučne nato, aby sa utajilo, že sa nenávidíme ako títo kočiši tu, čo si tak nadávajú. Jašvin vraví: on chce pripraviť o všetko mňa, ja jeho. To je pravda!"

Anna bola natoľko zabraná do myšlienok, že dokonca prestala myslieť na seba, a takto aj došla pred dom. Až keď jej vrátnik vyšiel naproti, spomenula si, že poslala list aj telegram.

- Prišla odpoveď? - Spýtala sa.

- Hneď pozriem, - odpovedal vrátnik, pozrel do priečinka, vybral stadiaľ tenkú štvorcovú obálku s telegramom a podal jej ju. "Nemôžem prísť skôr ako o desiatej. Vronskij," prečítala.

- A posol sa vrátil?

- Ešte nie.

"Ak je tak, viem, čo urobím," rozhodla sa, cítiac, že sa jej zmocňuje nedefinovateľný hnev a potreba pomsty, a vybehla hore schodmi. "Pôjdem za ním sama. Prv než navždy odídem, všetko mu poviem. V živote som nikoho tak nenávidela ako toho človeka!" rozmýšľala. Zazrela na vešiaku jeho klobúk, až ju tak striaslo od hnusu. Neuvedomila si, že jeho telegram bol len odpoveďou na jej telegram a že jej list ešte nedostal. Predstavila si, ako sa teraz pokojne zhovára s matkou a s tou Sorokinovou a ako sa teší, že ona trpí. "Áno, musím ísť čím prv," povedala si, no nevedela, kam vlastne má ísť. Chcela čím skôr ujsť pocitom, čo ju opantávali v tomto strašnom dome. Služobníctvo, steny, predmety v dome - všetko v nej vzbudzovalo odpor a zlobu a gniavilo ju.

"Áno, musím ísť na stanicu, a keď nič, pôjdem ta a usvedčím ho." Anna si pozrela v novinách cestovný poriadok. Vlak má odchod večer, dve minúty po ôsmej. "Áno, to stihnem." Kázala zapriahnuť iné kone a začala si baliť do cestovnej tašky veci na niekoľko dní. Vedela, že sem sa už nevráti. Spomedzi plánov, čo sa jej zmätene preháňali hlavou, zvolila tento: po tom, čo sa odohrá na stanici, prípadne na grófkinom majetku, sadne na vlak Nižnonovgorodskej železnice, v najbližšom meste vystúpi a ostane tam.

Obed bol na stole; šla ta, privoňala k chlebu a k syru a len si potvrdila, že vôňu jedla neznáša, potom kázala pristaviť koč a vyšla von. Dom vrhal tieň už cez celú ulicu, bol jasný, na slnku ešte teplý predvečer. Annuška, čo ju vyprevádzala a niesla batožinu, Peter, čo ukladal veci do koča, aj pohonič, navidomoči znechutený - všetci sa jej hnusili a rozčuľovali ju slovami i pohybmi.

- Nebudem ťa už potrebovať, Peter.

- Akože, a lístok?

- Rob, ako myslíš, mne je to jedno, - nahnevala sa.

Peter vyskočil na kozlík, založil ruky vbok a kázal kone hnať na stanicu.

30 "A zas idem! A zase som schopná všetko vnímať," povedala si Anna, keď sa koč hojdavo pohol, zahrkotal po drobných dlaždiciach vozovky a opäť sa jeden za druhým striedali dojmy.

"Ozaj, o čom sa mi to predtým tak príjemne rozmýšľalo.," napínala pamäť. "Ťuťkin, coiffeur? Nie, to nie… Aha, o tom, čo povedal Jašvin: jediné, čo ľudí spája, je existenčný boj a nenávisť. Veru, darmo ta idete," oslovila v duchu spoločnosť v bričke, čo šla von z mesta zrejme za zábavou. "Ani ten pes, čo ho so sebou veziete, vám nepomôže. Sebe neujdete." Pozrela smerom, kam odbočoval Peter, a zazrela do nemoty spitého fabrického robotníka s hompáľajúcou sa hlavou - strážnik ho kamsi odvážal. "Ten hádam skôr," pomyslela si. "Ani my s grófom Vronským sme nenašli uspokojenie, hoci sme si toľko od neho sľubovali." A Anna zamerala po prvý raz ostré svetlo, v ktorom teraz všetko videla, na ich vzťah - dosiaľ sa tomu bránila. "Čo hľadal vo mne? Ani nie tak lásku, ako skôr ukojenie vlastnej márnivosti." Pripomenula si jeho slová, výraz tváre, ten výraz oddaného stavacieho psa, v prvých dňoch ich milostného vzťahu. Potvrdzovalo jej to všetko. "Áno, bol v ňom triumf ukojenej márnivosti. Pravda, bola v tom i láska, ale rozhodujúcim momentom bola pýcha z úspechu. Chvastal sa mnou. Teraz je koniec. Nieto sa čím chvastať. Nieto na čo byť hrdý. Čože byť hrdý, hanbí sa. Zobral si všetko, čo chcel, nepotrebuje ma už. Som mu na ťarchu, ale rád by sa ku mne zachoval slušne. Včera sa preriekol - nástojí na rozvode, chce si ma vziať za ženu, aby spálil za sebou všetky mosty. Má ma rád, ale ako? The zest is gone. Tamten by rád všetkých ohúril, je so sebou na výsosť spokojný," pomyslela si pri pohľade na červenolíceho predavača, čo sa niesol na krasojazdeckom koni. "Tú iskru už vo mne nenachádza. Ak od neho odídem, v hĺbke duše bude rád."

Nebol to len dohad - jasne to videla v prenikavom svetle, čo jej teraz odhaľovalo zmysel života a ľudských vzťahov.

"Moja láska je čoraz vášnivejšia a sebeckejšia, a jeho láska uhasína a uhasína, preto sa rozchádzame," uvažovala ďalej. "A nedá sa s tým nič robiť, celý môj svet je v ňom, chcem, aby sa mi čím väčšmi oddával. A on chce byť odo mňa čím ďalej. Len vtedy sme si šli v ústrety, pokým sme nezačali spolu žiť, odvtedy sa naše cesty nezadržateľne rozchádzajú. A nedá sa na tom nič meniť. Vraví mi, že som bezdôvodne žiarlivá, i ja som si to myslela, ale nie je to pravda. Nie som žiarlivá, som nespokojná. No…" Otvorila ústa a až si musela presadnúť v koči od vzrušenia, čo v nej vzbudila náhla myšlienka. "Keby som tak mohla byť aj niečo inšie ako milenka, čo túži len a len po jeho nežnostiach; ja však nemôžem a ani nechcem byť nič inšie. A touto svojou túžbou vzbudzujem v ňom odpor, kým on vo mne zlobu, a inak to nemôže byť. Veď dobre viem, že by ma nikdy neoklamal, viem, že si nerobí nádeje na Sorokinovú, že nie je zaľúbený do Kitty, že mi je verný. Všetko viem, ale nie mi je preto ľahšie. Ak ma nebude milovať a bude nežný ku mne len z povinnosti, a nebude to, čo chcem ja, bude to horšie, sto ráz horšie ako zloba! Bude to peklo! A vlastne už aj je. Už dávno ma nemiluje. A kde sa končí láska, tam sa začína nenávisť. Tieto ulice vôbec nepoznám. Voľajaké vŕšky, a domy, domy… A v domoch samí ľudia, ľudia… Konca neberú, a všetci sa nenávidia. No dobre, idem si predstaviť, čo by ma mohlo urobiť šťastnou. No čo? Rozvediem sa, Alexej Alexandrovič mi dá Seriožu, vydám sa za Vronského." Keď si spomenula na Alexeja Alexandroviča, vynoril sa jej zrazu pred očami ako živý, s jeho krotkými, bezduchými, vyhasnutými očami, s modrými žilami na bielych rukách, s jeho intonáciou a pukaním prstov, a keď si oživila pocit, čo ich spájal a čo sa tiež nazýval láskou, striasla sa odporom. "Teda, ako rozvedená si zoberiem Vronského. Vari potom bude Kitty inakšie pozerať na mňa, ako pozerala dnes? Nie. Serioža sa už nebude spytovať alebo rozmýšľať o mojich dvoch mužoch? A aký nový cit si vykombinujem pre mňa a Vronského? Je možné čosi, ak aj už nie šťastie, tak aspoň nie súženie? Nie a nie!" odpovedala bez najmenšieho zaváhania. "Nie je možné! Naše cesty sa rozchádzajú, ja som pôvodcom jeho nešťastia, on môjho, a ani ja, ani on sa nemôžeme zmeniť. Všetky pokusy tu už boli, skrutka sa pretočila. Áno, žobráčka s dieťaťom. Myslí si, že vzbudzuje ľútosť. Či sme všetci na svet neprišli len nato, aby sme sa navzájom nenávideli, a preto trápili seba a iných? Tamto idú gymnazisti, smejú sa. Serioža?" spomenula si: "Tiež som si myslela, že ho ľúbim, dojímala ma vlastná nežnosť. A veď som mohla žiť bez neho, vymenila som ho za inú lásku a nesťažovala som sa na výmenu, kým ma uspokojovala tamtá láska." A s odporom si predstavila, čo nazývala tamtou láskou. A mala radosť, že tak triezvo vidí svoj život aj život ostatných ľudí. "Tak to vyzerá so mnou, s Petrom, s kočišom Fiodorom, aj s tamtým kupcom, a so všetkými ľuďmi, čo žijú pozdĺž Volgy, kam pozývajú tieto plagáty, a vždy a všade," rozmýšľala, keď sa už blížila k nízkej staničnej budove a v ústrety sa jej vyrojili nosiči.

- Rozkážete ísť do Obiralovky? - spýtal sa Peter.

Celkom zabudla, kam a načo ide, a otázku len horko-ťažko pochopila.

- Áno, - odpovedala Petrovi a podala mu peňaženku, potom chytila do ruky červenú taštičku a vystúpila z koča.

Vydala sa spolu s davom k čakárni prvej triedy a pomaly si uvedomovala všetky podrobnosti svojej situácie a možnosti, medzi ktorými sa mala rozhodnúť. A zase raz nádej, raz zúfalstvo rozjatrovali staré boľavé miesta - rany jej utýraného, splašene tlčúceho srdca. Sedela na hviezdicovej pohovke a čakala na vlak, bridivo si obzerala ľudí, čo chodili sem-ta cez dvere (všetci sa jej hnusili), myslela hneď na to, ako príde na stanicu, ako a čo mu napíše, hneď na to, ako sa asi práve ponosuje matke (nemajúc predstavu o jej utrpení) na svoje položenie a ako vojde do izby a čo mu povie. A zase myslela na to, že život by ešte mohol byť pekný, že Vronského trýznivo miluje i nenávidí a že jej divo búcha srdce.

31 Ozvalo sa zvonenie, okolo Anny prešli akísi mládenci, odpudzujúci, bezočiví, upachtení, no súčasne dbajúci o dojem, akým pôsobia; aj Peter prešiel krížom cez vestibul vo svojej livreji a gamašiach, s tupou živočíšnou tvárou k nej, aby ju odprevadil k vlaku. Hluční chlapi stíchli, keď prechádzala okolo nich po nástupišti, jeden čosi pošepol o nej druhému, pochopiteľne niečo hnusné. Vystúpila na vysoký schodík a sadla si do prázdneho kupé na perované fľakaté, kedysi biele sedadlo. Taštička poskočila na perách, potom znehybnela. Peter nadvihol s hlúpym úsmevom pod oblokom svoj olemovaný klobúčik na znak lúčenia, bezočivý sprievodca zabuchol dvere a zastrčil závoru. Akási pani, odpudzujúca, vzadu s nabranou sukňou (Anna si predstavila tú ženu vyzlečenú a zhrozila sa, aká je hnusná) a dievča so strojeným smiechom prebehli popred oblok.

- Všetko má u seba Katerina Andrejevna, ma tante! - zakričalo dievčatko.

"Ešte je to len dieťa, a už je zmrzačené, už afektuje," pomyslela si Anna. Aby sa nemusela na nikoho dívať, rýchlo vstala a sadla si v prázdnom vozni k protiľahlému oknu. Špinavý ohyzdný mužík v čapici, spod ktorej trčali schlpené vlasy, prešiel popred okno, zohýnajúc sa ku kolesám vozňa. "Čosi mi je na tom príšernom mužíkovi povedomé," pomyslela si Anna. A tu si pripomenula svoj sen a trasúc sa od strachu, prešla k protiľahlým dverám. Sprievodca dvere otvoril, vpúšťal dnu pána s paňou.

- Ráčite vystupovať?

Anna neodpovedala. Sprievodca a cestujúci nepostrehli pod závojom hrôzu v jej tvári. Vrátila sa do svojho kúta, sadla si. Párik si sadol oproti a pozorne, no potajomky si prezeral jej šaty. Ten chlap a žena sa Anne hnusili. On sa spýtal Anny, či smie fajčiť, zrejme nie preto, aby fajčil, ale preto, aby s ňou nadviazal rozhovor. Keď prisvedčila, povedal po francúzsky žene, že mu nezáleží ani tak veľmi na fajčení, ako skôr na tom, aby mohol hovoriť. Afektovali, tárali hlúposti len nato, aby ich Anna počúvala. Anna jasne videla, ako sa už navzájom prejedli a ako sa nenávidia. Takéto poľutovaniahodné obludy môžu predsa očakávať iba nenávisť.

Ozvalo sa druhé zazvonenie a vzápätí trma-vrma okolo batožiny, hluk, krik, smiech. Anne bolo také jasné, že sa nemá kto čomu radovať, že ju ten smiech rozčúlil, prenikol ňou ako fyzická bolesť a mala chuť si zapchať uši, aby ho nepočula. Napokon sa ozval zvonec tretí raz, rozľahol sa hvizd, rušeň zaškrípal, reťaz zrinčala a chlap v kupé sa prežehnal. "Bolo by celkom zaujímavé spýtať sa ho, prečo to robí," pomyslela si Anna a plná zloby pozrela naňho. Dívala sa, ani pohľadom nezavadiac o paniu, oblokom na ľudí, čo stáli pri vlaku na nástupišti - vyzeralo to, akoby sa z ničoho nič začali valiť dozadu. Vozeň, v ktorom sedela Anna, poskakoval v pravidelných intervaloch na koľajnicových spojoch a pomaly míňal nástupište, murovanú stenu, okrúhle návestidlo, iné vozne; potom kolesá plynulejšie a hladšie, s ľahučkým cvengotom zaklepotali po koľajniciach, oblok zažiaril vo večernom slnci a vetrík rozvlnil záclonku. Anna zabudla na svojich susedov v kupé, pri miernom pohojdávaní vdychovala čerstvý vzduch a zase sa pohrúžila do myšlienok.

"Kde som to prestala? Tam, že si neviem predstaviť takú situáciu, aby mi život nebol utrpením, že všetci sme stvorení na to, aby sme sa trápili, že to všetci vieme, a predsa vymýšľame spôsoby, akými sami seba oklamať. A keď človek pozná pravdu, čo má robiť?"

- Na to bol daný človeku rozum, aby sa oslobodil od toho, čo ho sužuje, - povedala afektovane po francúzsky dáma, navidomoči unesená vlastnou vetou.

Jej slová boli akoby odpoveďou na Annine myšlienky.

"Oslobodiť sa od toho, čo ho sužuje," zopakovala Anna. A keď pozrela na červenolíceho muža a chudú ženu, pochopila, že táto žena chorobného zovňajšku sa pokladá za nepochopenú a muž tú ženu klame a nijako jej túto mienku o sebe nevyvracia. Keď Anna zaostrila na nich svetlo, akoby mala ich príbeh na dlani, akoby im nazrela do každého záhybu duše. No nevidela tam nič, čo by stálo za záujem, a ďalej sa zapodievala vlastnými myšlienkami.

"Áno, sužuje ma to veľmi, a rozum mi bol daný na to, aby som sa od toho oslobodila, čiže, musím sa oslobodiť. Prečo nezahasiť sviecu, keď sa už nieto na čo dívať, keď ma pri pohľade na okolitý svet chytá už len hnus? Ale ako? Prečo sprievodca prebehol po tom pántiku, prečo vykrikujú tí mladí vo vozni? Načo hovoria, načo sa smejú? Všetko je nepravda, všetko lož, klam, zlo…!"

Keď vlak vošiel do stanice, dostala sa Anna s prúdom cestujúcich - vyhýbala sa im ako malomocným - na nástupište, tu zastala a pokúšala sa uvedomiť si, po čo sem prišla a čo tu mieni robiť. Všetko, čo sa jej predtým videlo také ľahké, teraz si akosi nevedela dať dokopy, najmä v chumli týchto desivých hlučných indivíduí, čo jej nechceli dožičiť pokoja. Raz k nej pribehli nosiči a ponúkali služby, raz si ju obzerali akísi mládenci, čo buchotali podpätkami po doskách nástupišťa a hlučne sa zhovárali, inokedy sa zase oprotiidúci vystupovali presne na opačnú stranu. Konečne si spomenula, že chcela cestovať ďalej, ak ju tu nebude čakať odpoveď, zastavila teda nosiča a spýtala sa, či tu niekde nie je kočiš s listom pre grófa Vronského.

- Gróf Vronskij? Pred chvíľočkou tu boli od nich. Čakali vraj kňažnú Sorokinovú s dcérou. A ten kočiš ako vyzerá?

Medzitým ako sa zhovárala s nosičom, kočiš Michajla, červenolíci, veselý, v modrom kamizole s retiazkou, zrejme pyšný, že tak úspešne všetko vybavil, podišiel k nej a podal jej list. Otvorila ho a srdce sa jej zovrelo ešte prv, ako ho dočítala.

"Veľmi ľutujem, že ma lístok nezastihol. O desiatej prídem," písal Vronskij nedbanlivým písmom.

"Tak! To sa dalo čakať," uškrnula sa zlostne.

- V poriadku, môžeš ísť domov, - povedala ticho Michajlovi. Vravela ticho, lebo pre prudký tlkot srdca nemohla dýchať. "Nie, už sa ti nedám mučiť," pomyslela si, vyhrážajúc sa nie jemu, nie sebe, ale komusi, čo jej spôsoboval muky, a vykročila nástupišťom popri staničnej budove.

Dve slúžky, čo chodili po nástupišti sem a ta, pozreli v Anninu stranu a hlasno zhodnotili jej toaletu: "Pravé," čím mysleli čipky. Mládenci jej nedali pokoja. Zase prešli okolo nej, nazerali jej do tváre a so smiechom čosi vykrikovali strojenými hlasmi. Prednosta stanice sa jej idúcky prihovoril, či cestuje. Chlapec, čo predával kvas, nespúšťal z nej oči. "Bože môj, kde sa mám podieť?" rozmýšľala, ako šla po nástupišti stále ďalej a ďalej. Na konci zastala. Panie a deti, čo sa práve zvítali s pánom v okuliaroch, sa s hlasným smiechom zhovárali, no keď bola na jednej úrovni s nimi, stíchli a obzerali si ju. Zrýchlila krok a odišla od nich až na kraj nástupišťa. Blížil sa nákladný vlak. Nástupište sa zachvelo, mala pocit, že sa zase vezie.

A tu si spomenula na človeka, ktorého zrazil vlak, keď sa prvý raz stretla s Vronským, a už vedela, čo urobí. Rýchlymi, ľahkými krokmi zišla schodíkmi, vedúcimi od čerpadla ku koľajniciam, a postavila sa tesne k vlaku, čo prechádzal okolo nej. Pozerala na spodok vozňov, na skrutky a reťaze a na vysoké liatinové kolesá pomaly idúceho prvého vozňa a usilovala sa odhadnúť stred medzi prednými a zadnými kolesami a ten okamih, keď stred bude presne oproti nej.

"Tam!" vravela si zahľadená do tieňa, čo vrhal vozeň, na piesok zmiešaný s uhlím, ktorými boli zasypané podvaly, "tam, rovno do stredu, a potrescem ho a oslobodím sa od všetkých aj od samej seba."

Chcela sa hodiť pod prvý vozeň, stred bol presne oproti nej. No zdržala ju červená taštička, kým si ju stiahla z ruky, bolo už neskoro: stred sa posunul ďalej. Musela čakať na ďalší vozeň. Zmocnil sa jej pocit ako vtedy, keď sa šla ponoriť do vody, a prežehnala sa. Ten zvyčajný pohyb vyvolal jej v duši reťaz spomienok z detských a dievčenských čias, a zrazu tma, čo zahaľovala všetko okolo nej, sa rozjasnila a na zlomok sekundy sa pred ňou vynoril život so všetkými dávnymi ušľachtilými radosťami. No pritom nespúšťala oči z kolies druhého vozňa, blížil sa. A presne vtedy, keď sa stred medzi kolesami ocitol oproti nej, odhodila červenú taštičku a vtiahnuc hlavu medzi plecia, padla pod vozeň na ruky a ľahko, akoby chcela hneď zase vstať, spustila sa na kolená. A v tomto okamihu sa zdesila toho, čo robí. "Kde som? Čo to robím? Prečo?" Chcela vstať, hodiť sa nabok, ale čosi ozrutné a neúprosné udrelo ju do hlavy a vlieklo za chrbát. "Bože, odpusť mi všetko!" zašepkala, cítiac, že všetok boj je márny. Mužík mrmlal a robil čosi so železom. A svieca, pri ktorej čítala knihu plnú starostí, klamstiev, žiaľu a zla, vzbĺkla nebývalým jasným svetlom, osvietila Anne všetko, čo dosiaľ bolo v tme, zaprskala, zhasínala až zhasla navždy.

ÔSMA ČASŤ 1 P rešli skoro dva mesiace. Horúce leto už vrcholilo, no Sergej Ivanovič sa až teraz zberal z Moskvy.

V tom čase život Sergejovi Ivanovičovi všeličo priniesol. Už pred dobrým rokom dokončil knihu, plod šesťročnej práce, pod názvom: Prehľad štátnych foriem a ich základov v Európe a Rusku. Niektoré pasáže tejto knihy ako aj úvod už uverejnili v periodikách, zopár úryvkov z nej predčitoval Sergej Ivanovič známym, a tak myšlienky tohto diela nemohli byť už pre čitateľskú obec novum; no Sergej Ivanovič predsa len čakal, že keď kniha vyjde, musí na spoločnosť zapôsobiť silným dojmom, a ak aj nespôsobí vo vede prevrat, vo svete vedy vyvolá patričný rozruch.

Po svedomitej konečnej úprave uzrela vlani knižka svetlo sveta a rozposlala sa kníhkupcom. Sergej Ivanovič sa nikoho na ňu nevypytoval, na otázku priateľov, ako sa kniha prijíma, odpovedal neochotne a naoko ľahostajne, ba ani v kníhkupectvách sa nevyzvedal, ako sa predáva, pritom však pozorne a plný napätia čakal na prvý ohlas, aký vzbudí v spoločnosti a literatúre.

Prešiel však týždeň, druhý, tretí, a v spoločnosti nebolo badať nijaký ohlas; priatelia, odborníci i vedci, občas - zrejme zo zdvorilosti - sa o knižke zmienili, zato však ostatní známi, ktorých kniha vedeckého obsahu nezaujímala, vôbec sa s ním o nej nezhovárali. A v širokej verejnosti, zaujatej najmä v týchto časoch niečím celkom iným, panovala absolútna ľahostajnosť. A literárne kruhy sa celý mesiac o knižke ani slovkom nezmienili.

Sergej Ivanovič presne vyrátal, koľko času treba na napísanie recenzie, no prešiel mesiac, druhý a vládlo to isté ticho.

Iba v Chrobákovi severu, v žartovnom fejtóne o spevákovi Drabantim, čo stratil hlas, bolo aj niekoľko pohŕdavých slov o Koznyševovej knihe, z ktorých vyplývalo, že túto knižku už dávno všetci skritizovali a bola vydaná napospas všeobecnému posmechu.

Až konečne po dobrých dvoch mesiacoch zjavil sa v istom solídnom časopise kritický článok. Sergej Ivanovič autora článku poznal. Raz sa s ním stretol u Golubcova.

Autor článku, fejtonista, bol človek ešte veľmi mladý, no chabého vzdelania a v osobnom styku nesmelý.

Hoci ním Sergej Ivanovič z celej duše pohŕdal, do čítania jeho článku sa pribral s veľkým rešpektom. Článok ním otriasol.

Fejtonista zrejme pochopil celú knihu presne tak, ako ju pochopiť nemal. No tak šikovne povyberal citáty, že tým, čo knižku nečítali (a nečítal ju skoro nik), bolo celkom jasné, že celé dielo nie je nič iné ako zhluk bombastických a navyše nevhodne použitých slov (pozri otázniky) a že autor knižky je úplný tupec. A všetko toto bolo napísané s takou duchaplnosťou, že veru ani Sergej Ivanovič by sa od nej neodhodil - a práve to bolo na tom strašné.

Hoci Sergej Ivanovič velmi svedomite overoval správnosť recenzentových argumentov, ani na okamih sa nepristavil pri nedostatkoch a chybách, ktoré boli terčom posmechu - priam kričalo, že to bolo povyberané všetko zámerne - ale nevdojak si ihneď do najmenších podrobností vykreslil stretnutie s autorom článku a debatu, ktorú s ním mal.

"Nedotkol som sa ho nejako?" spytoval sa v duchu Sergej Ivanovič.

A keď si spomenul, že toho mladíka vtedy pri stretnutí opravil pri istom slove, svedčiacom o jeho ignorantstve, hneď mu bolo pozadie článku jasné.

Po tomto článku zavládlo okolo knižky, či v tlači, či v rozhovoroch, mŕtve ticho, a Sergej Ivanovič videl, že jeho dielo, na ktorom pracoval šesť rokov tak ťažko a s toľkou láskou, zapadlo bez stopy.

Situácia Sergeja Ivanoviča bola o to horšia, že keď skončil knižku, čo mu doteraz zaberala väčšinu času, nemal už vo výhľade nijakú ďalšiu teoretickú prácu.

Sergej Ivanovič bol múdry, vzdelaný, zdravý, činorodý človek, a zrazu nevedel, kde sa má vo svojej činorodosti ďalej vyžívať. Debaty v salónoch, na zjazdoch, na schôdzach a vo výboroch, všade, kde sa dalo rečniť, mu trocha času odčerpávali; no ako pravé dieťa mesta nevyplytvával všetky rezervy v debatách, ako to robil jeho neskúsený brat, keď sa zdržiaval v Moskve - ostávalo mu ešte veľa voľného času a duševných síl.

Mal šťastie, že práve v období preňho najhoršom, pretože jeho kniha nemala úspech, problém inovercov, amerických priateľov, hladu v Samare, výstav a špiritizmu vystriedala slovanská otázka, čo dosiaľ v spoločnosti iba tlela, a Sergej Ivanovič, ktorý aj predtým patril medzi nositeľov tejto myšlienky, sa jej celkom oddal.

V prostredí, v ktorom sa Sergej Ivanovič pohyboval, sa v tom čase o inom nehovorilo, nepísalo ako o slovanskej otázke a srbskej vojne. Všetko, čo nepracujúce vrstvy obyčajne robia, aby zabili čas, robilo sa teraz v prospech Slovanov. Plesy, koncerty, bankety, prípitky, toalety dám, pivo, hostinec - všetko svedčilo o sympatiách k Slovanom.

S mnohým, čo sa pri tejto príležitosti povravelo a popísalo, Sergej Ivanovič v detailoch nesúhlasil. Videl, že slovanská otázka sa stala jednou z módnych spoločenských záľub, ktoré sa ustavične striedajú a dávajú spoločnosti na čas akúsi náplň; videl aj to, že vela ľudí prejavuje záujem len zo zištných slávybažných cieľov. Pripúšťal, že noviny uverejňujú veľa zbytočností, že zveličujú s jediným zámerom - upozorniť na seba, prekričať ostatných. Videl, že za všeobecného nadšenia spoločnosti sa pretisli do popredia a zo všetkých najhlasnejšie vykrikujú všetci neuplatnení a ukrivdení: vojvodcovia bez armád, ministri bez ministerstiev, novinári bez novín, vedúci partají bez partajníkov. Videl, že sa to neobišlo bez ľahkomyseľností a komických momentov; no videl a kladne hodnotil nepochybné, stále rastúce oduševnenie, čo stmeľovalo všetky spoločenské vrstvy, a tomu sa nedalo nedržať palec. Masakra súvercov a bratov Slovanov vzbudzovala súcit s trpiacimi a rozhorčenie proti utláčateľom. A hrdinstvo Srbov a Čiernohorcov, čo bojovali za veľkú vec, prebudilo v celom národe túžbu pomôcť bratom už nielen slovom, ale aj skutkom.

No bol tu ešte ďalší, pre Sergeja Ivanoviča potešiteľný fakt, a to prejav verejnej mienky. Spoločnosť jednoznačne vyjadrila svoje želanie. Ako Sergej Ivanovič vravieval, duša ľudu našla svoj výraz.

A čím dlhšie sa touto vecou zapodieval, tým si bol istejší, že je to vec, ktorej je súdené rozrásť sa do nevídaných rozmerov a utvoriť novú epochu.

Dušou-telom slúžil tejto veľkej veci a prestal rozmýšľať o svojej knihe.

Program mal teraz taký nabitý, že nemal ani čas odpovedať na všetky listy a prosby, s ktorými sa na neho ľudia obracali.

Bol zaujatý celú jar a časť leta, a až v júli sa vychystal na návštevu k bratovi na dedinu.

Šiel si na také dva týždne oddýchnuť, aby sa priamo vo svätyni ľudu, v dedinskej samote, kochal vyburcovaným duchom ľudu, o jestvovaní ktorého on a všetci obyvatelia metropol ako aj ostatných miest vôbec nepochybovali. Šiel s ním aj Katavasov, čo už tak dlho sľuboval Levinovi, že ho príde navštíviť.

2 Len čo Sergej Ivanovič a Katavasov dorazili na stanicu Kurskej železnice, po tieto dni neobyčajne rušnú, a vystúpili z koča, aby pozreli za lokajom, čo viezol za nimi batožinu, dohrnuli sa na štyroch drožkách dobrovoľníci. Privítali ich dámy s kyticami, potom dobrovoľníci vošli v dave ľudí do staničnej budovy.

Jedna z dám, čo vítali dobrovoľníkov, oslovila, vychodiac z vestibulu, Sergeja Ivanoviča.

- Aj vy vyprevádzate? - spýtala sa po francúzsky.

- Nie, kňažná, cestujem. Idem si oddýchnuť k bratovi. A vy takto zakaždým vyprevádzate? - spýtal sa Sergej Ivanovič s ťažko postrehnuteľným úsmevom.

- Pravdaže! - odpovedala kňažná. - Však je to pravda, že od nás už šlo osemsto dobrovoľníkov? Maľvinskij mi to neveril.

- Viac ako osemsto. Ak rátame aj tých mimo Moskvy, bude ich vyše tisíc, - povedal Sergej Ivanovič.

- No prosím! Nevravela som!? - potešila sa dáma. - A však je aj to pravda, že sa na to už dal približne milión?

- Aj viac, kňažná.

- A tie dnešné správy, to je, však? Čítali ste? Turkov zase mlátia ako žito.

- Áno, čítal som to, - odpovedal Sergej Ivanovič. Reč bola o najčerstvejších správach, potvrdzujúcich, že Turkov bijú na všetkých úsekoch už tretí deň, že ich zahnali na útek a zajtra sa očakáva rozhodujúca bitka.

- Ach, ozaj, aby som nezabudla, istý mladík, skvelý mladík, hlásil sa za dobrovoľníka. A robia mu ťažkosti, raz neviem prečo. Rada by som vás poprosila, poznám ho dobre, či by ste v tom zmysle nezaintervenovali. Posiela ho grófka Lýdia Ivanovna.

Sergej Ivanovič sa kňažnej na nádejného dobrovoľníka podrobne povypytoval, prešiel do čakárne prvej triedy, napísal lístok človeku, od koho vec závisela, a dal ho kňažnej.

- Viete, aj gróf Vronskij, no ten… cestuje týmto vlakom, - povedala kňažná s triumfujúco významným úsmevom, keď sa k nej s lístkom vrátil.

- Počul som, že pôjde, len som nevedel kedy. Týmto vlakom?

- Áno, videla som ho. Je tu, iba matka ho odprevádza. Darmo je, lepšie nemohol spraviť.

- Veru áno.

Ako sa zhovárali, prevalil sa okolo nich dav k stolom s občerstvením. Pohli sa aj oni, keď sa vtom rozľahol zvučný hlas akéhosi pána, čo s pohárom v ruke rečnil dobrovoľníkom. "Slúžiť viere, ľudstvu, našim bratom," pán postupne zvyšoval hlas. "Na vznešenú vec vám dáva požehnanie matička Moskva. Živio!" zakončil fortissimo a so slzami v hlase.

Všetko zrúklo živio!, a nová vlna ľudí sa privalila do vestibulu, pričom kňažnú div nezrazili z nôh.

- Á! Kňažná, to je, čo?! - zvolal Stepan Arkaďjič, ktorý sa nečakane vynoril z davu. - No, nepovedal to skvele, tak akosi hrejivo?! Bravo! Aj Sergej Ivanovič je tu! Aj vy by ste mohli povedať pár slov, viete, tak na povznesenie nálady; ste na to majster, - dodal s láskavým, úctivým i obozretným úsmevom a potiahol jemne Sergeja Ivanoviča za ruku.

- Nemôžem, o chvíľu mi ide vlak.

- Kam?

- Na dedinu k bratovi, - odpovedal Sergej Ivanovič.

- To sa stretnete s mojou ženou. Písal som jej, ale vy budete s ňou skôr; prosím vás, povedzte jej, že ste sa so mnou stretli a že je všetko all right. Ona pochopí. A ešte jej, buďte taký láskavý, povedzte, že ma vymenovali za člena komisie zjednoteného… No, ona už bude vedieť, o čo ide! Však viete, les petites mis?res de la vie humaine , - obrátil sa akosi ospravedlňujúco ku kňažnej. - A Miagká, viete, nie Liza, ale Bibiš, tiež posiela tisíc pušiek a dvanásť sestier. Už som vám to povedal?

- Áno, počul som, - s nechuťou odpovedal Koznyšev.

- Naozaj škoda, že cestujete, - pokračoval Stepan Arkaďjič. - Zajtra dávame banket na počesť dvoch, čo odchádzajú - Dimer-Bartňanskij z Petrohradu a náš Veselovskij, Griša. Obaja idú. Veselovskij sa len toť oženil. To je chlapík! Nemám pravdu, kňažná? - oslovil dámu.

Kňažná len pozrela na Koznyševa. No Stepana Arkaďjiča ani trošku nemýlilo, že Sergej Ivanovič a kňažná by sa radi od neho odpútali. Usmievavo pozeral raz na pero na klobúku kňažnej, raz sa obzeral okolo seba, akoby si chcel na niečo spomenúť. Keď zazrel dámu s kasičkou, zavolal na ňu a vložil ta päťrubľovú bankovku.

- Nebudem mať pokoja, kým sa obsah mojich vreciek nepresťahuje do pokladničky, - poznamenal. - Čo vravíte na dnešné správy? Tí Čiernohorci, to sú junáci!

- Ale čo! - vykríkol, keď mu kňažná povedala, že Vronskij cestuje týmto vlakom. Na okamih sa mu kmitol tvárou žiaľ, no už o chvíľočku, keď perujúc raz na jednej, raz na druhej nohe a upravujúc si bokombrady, vošiel do miestnosti, kde bol Vronskij, celkom zabudol, ako zúfalo vzlykal nad mŕtvou sestrou, a vo Vronskom videl iba hrdinu a dobrého priateľa.

- Márna sláva, aj pri všetkých chybách je v ňom čosi, - prihovorila sa kňažná Sergejovi Ivanovičovi, keď Oblonskij od nich odišiel. - Je to pravá ruská, slovanská povaha! No nie som si istá, či sa mu Vronskij poteší. Vravte si, čo chcete, ale osud toho človeka ma dojíma. Pozhovárajte sa s ním cestou, - dodala.

- To môžem, ak bude príležitosť.

- Nikdy som ho nemala v láske. No toto vykúpi mnohé. Nielenže ide sám, ale celú eskadrónu vypravil na svoje trovy.

- Áno, počul som.

Ozval sa zvonec. Všetko sa hrnulo ku dverám.

- Tamto je! - kňažná ukázala na Vronského, viedol sa, v dlhom plášti a čiernom klobúku so širokou strechou, s matkou popod pazuchy. Oblonskij šiel popri ňom a čosi mu horlivo rozprával.

Vronskij upieral zachmúrený pohľad pred seba, vari ani nepočúval, čo mu Stepan Arkaďjič vraví.

Pravdepodobne na popud Oblonského obrátil sa smerom, kde stála kňažná so Sergejom Ivanovičom, a nadvihol klobúk. Jeho tvár, zostarnutá, plná utrpenia, bola ako z kameňa.

Nástupišťom sa rozľahlo Bože, cára chráň, potom výkriky hurá a živio! Jeden z dobrovoľníkov, vysoký chudý mladík s vpadnutým hrudníkom, ukláňal sa veľmi nápadne, mával nad hlavou plsteným klobúkom a kyticou.

Spoza neho sa ukláňali dvaja dôstojníci a už starší človek s mohutnou bradou a v ufúľanej, dokrkvanej čapici.

3 Sergej Ivanovič sa odobral od kňažnej a nastúpil s Katavasovom, čo medzitým prišiel, do natrieskaného vozňa; vlak sa pohol.

Na Caricynskej stanici vítal vlak výborne zohraný zbor mladých ľudí, spievali Sláva. Dobrovoľníci sa zase vytŕčali z oblokov, ukláňali sa, no Sergej Ivanovič si ich už nevšímal: toľko mal už s nimi do činenia, že si vytvoril určitý prototyp, a už ho nezaujímali. Naproti tomu Katavasov, čo popri svojej vede nemal príležitosť poznať dobrovoľníkov, priam horel záujmom a ustavične sa na nich Sergeja Ivanoviča vypytoval.

Sergej Ivanovič mu poradil, aby išiel do druhej triedy a sám sa s nimi pozhováral. Na nasledujúcej stanici ho Katavasov poslúchol.

Na najbližšej zastávke prešiel teda do vozňa druhej triedy a zoznámil sa s dobrovoľníkmi. Sedeli v kúte a hlučne sa zabávali zrejme vo vedomí, že sa pozornosť cestujúcich a vchodiaceho Katavasova sústreďuje na nich. Najhlasnejšie hovoril vysoký mládenec s vpadnutým hrudníkom. Zrejme bol podnapitý a práve rozprával akúsi historku, čo sa stala v ich podniku. Oproti nemu sedel už nie najmladší dôstojník v blúze rakúskej gardovej uniformy. Usmieval sa, počúval mladíka a pokúšal sa ho krotiť. Tretí mal na sebe delostreleckú uniformu a sedel pri nich na kufri. Štvrtý spal.

Keď sa Katavasov pustil s mládencom do reči, zistil, že ide o bývalého bohatého moskovského kupca, čo do svojho dvadsiateho druhého roku prehajdákal obrovský majetok. Katavasovovi sa nepáčil, lebo bol akýsi zoženštený, rozmaznaný a zrejme chorľavý; bol presvedčený, najmä teraz, keď mal pod čapicou, že koná hrdinský čin, a neslýchane sa chvastal.

Aj druhý dobrovoľník, dôstojník vo výslužbe, urobil na Katavasova zlý dojem. Bol to nepochybne človek, čo už vyskúšal všetko na tom svete. Bol už aj pri železnici, aj šafárom, aj zakladal akési fabriky, a o všetkom zoširoka rozprával, hoci ho o to nik nežiadal, pričom nevhod používal vedecké termíny.

Tretí, delostrelec, sa zato Katavasovovi veľmi zapáčil. Bol to skromný, tichý človek, čo sa v úcte skláňal aj pred vedomosťami gardistu vo výslužbe, aj pred hrdinskou obeťou kupcovou a o sebe nevravel nič. Keď sa ho Katavasov spýtal, prečo ide do Srbska, skromne povedal: - Šak idú všetci. Aj tým Srbom treba pomôcť. Ľúto ich je človeku.

- Áno, a najmä z vašich, z delostrelcov, je tam málo, - povedal Katavasov.

- Veď ja som len krátko slúžil pri delostrelcoch, možno ma dajú k pechote alebo k jazde.

- Prečo by vás dávali k pechote, keď je na tom delostrelectvo najhoršie? - spýtal sa Katavasov, ktorý podľa delostrelcovho veku usúdil, že by už mal mať dosť vysokú hodnosť.

- Pri delostrelcoch som slúžil len krátko, do výslužby som šiel ako junker, - odpovedal a začal vysvetľovať, prečo nespravil skúšku.

Všetko dokopy zapôsobilo na Katavasova zlým dojmom, a keď si šli dobrovoľníci na stanicu vypiť, Katavasov by sa bol rád niekomu so svojím nepriaznivým dojmom zveril. Istý človek vo vojenskom plášti, čo tiež cestoval, po celý čas načúval, ako Katavasov s dobrovoľníkmi debatuje. Keď ostali sami, Katavasov sa mu prihovoril.

- Aké pestré osudy majú ľudia, čo ta odchádzajú, - začal Katavasov neurčito, lebo rád by bol vyslovil svoju mienku, no súčasne chcel aj vyzvedieť, čo si o tom myslí starký.

Starký bol vojak, mal za sebou už dve výpravy. Vedel, ako má pravý vojak vyzerať a z výzoru a rečí týchto pánov, z viťúzstva, s akým si cestou uhýnali z flašky, usúdil, že to budú zlí vojaci. Navyše býval v újazdnom mestečku a priam túžil, aby mohol niekomu porozprávať, že z jeho mesta sa prihlásil k dobrovoľníkom len istý prepustený vojak, pijan a zlodej, ktorého už nikto nechcel najať na nijakú prácu. Keďže však zo skúsenosti vedel, že pri nálade, čo v súčasnosti v spoločnosti panuje, neradno vyjadriť mienku rozchádzajúcu sa s mienkou verejnosti, a predovšetkým dobrovoľníkov kritizovať, tiež Katavasova najprv len skúšal.

- Nuž ľudí tam treba. Povráva sa, že srbskí dôstojníci toho veľa nevedia.

- Veru áno, a títo sú šikovní, - odvetil Katavasov a oči sa mu smiali. A začali sa zhovárať o najnovších frontových správach a jeden pred druhým utajil svoj údiv nad tým, proti komu sa to bude zajtra bojovať, keď Turci podľa najnovších správ všade utrpeli porážku. A tak sa rozišli, ponechajúc si každý svoju mienku pre seba.

Katavasov sa vrátil do svojho vozňa a trocha sa pretvaroval, keď Sergejovi Ivanovičovi rozprával svoje postrehy o dobrovoľníkoch - z jeho rozprávania totiž vysvitalo, že dobrovoľníci sú skvelí chlapíci.

Na veľkej stanici v meste vítali dobrovoľníkov zase so spevom a výkrikmi, zase sa vynorili so svojimi kasičkami vyberačky a vyberači, a dámy priplávali s kyticami pre dobrovoľníkov a tiahli za nimi do bufetu; no všetko bolo už podstatne skromnejšie a menej pompézne ako v Moskve.

4 Keď vlak zastal v istom gubernskom meste, Sergej Ivanovič nezašiel do bufetu, ale prechádzal sa hore-dole po nástupišti.

Ako prechádzal prvý raz popred Vronského kupé, všimol si, že oblok je zastretý. No keď šiel okolo druhý raz, zazrel pri obloku starú grófku. Zavolala ho k sebe.

- Nuž idem aj ja, odprevadím ho až do Kurska.

- Ano, počul som, - Sergej Ivanovič zastal pred oblokom a nazrel dnu. - Naozaj sa ušľachtilo zachoval! - Dodal, keď sa presvedčil, že Vronskij v kupé nie je.

- Čo aj mal po tej tragédii robiť?

- Veru, také strašné nešťastie!

- Ach, čo som si ja vystála! Veď poďte dnu… Ach, čo som si ja vystála! - zopakovala, keď Sergej Ivanovič vošiel do kupé a sadol si vedľa nej. - To si nik nevie predstaviť! Šesť týždňov s nikým slova nepreriekol a jesť jedol len vtedy, keď som ho uprosila. A ani na okamih sme ho nesmeli nechať osamote. Všetko sme odpratali, čím by sa mohol zabiť; bývali sme síce na prízemí, ale človek nemohol nikdy vedieť. Veď iste viete, že sa už raz chcel pre ňu zastreliť, - pokračovala stará pani a stiahla obočie pri tej spomienke. - Áno, mala koniec, aký si také ženy zaslúžia. Ešte aj smrť si zvolila nízku, podlú.

- Nie sme povolaní ju súdiť, grófka, - vzdychol Sergej Ivanovič, - chápem však, aké to muselo byť pre vás ťažké.

- Ach, ani nevravte! Bývala som vtedy na svojom majetku, bol práve u mňa. Zrazu priniesli lístok. Napísal odpoveď, odoslal ju. Vôbec nič sme nevedeli, nevedeli sme, že je práve na stanici. A večer, len čo som vošla do svojej izby, moja Mary mi vraví, že sa na stanici nejaká dáma hodila pod vlak. Akoby bol hrom udrel. Akosi som hneď vedela, že je to ona! Prvá moja starosť bola, aby to jemu nepovedali. No už sa stalo. Alexejov kočiš bol na stanici, všetko videl. Keď som pribehla do jeho izby, bol ako zmyslov zbavený - údesný pohľad. Bez slova ta letel. Neviem presne, čo sa tam dialo, len mi ho doniesli polomŕtveho. Skoro som ho nespoznala. Prostration compl?te , povedal doktor. A potom mi skoro zošalel.

- Ach, škoda reči! - hodila grófka rukou. - Boli to strašné časy! Nie, vravte, čo chcete, bola to zlá žena. No čo to už len boli za temné vášne! Stále chcela čosi dokázať svetu. No aj dokázala. Zničila seba a dvoch skvelých ľudí - svojho muža a môjho úbohého syna.

- A jej muž čo? - spýtal sa Sergej Ivanovič.

- Zobral si jej dcéru k sebe. V prvom období Aľoša pristal na všetko. No teraz ho nesmierne trápi, že dal dcéru cudziemu človeku. Slovo ž však zrušiť nemôže. Karenin bol na pohrebe. No dávali sme pozor, aby sa s ním Aľoša nestretol. Preňho, pre manžela, je to predsa len ľahšie. S ním sa rozišla. Ale môj úbohý syn ostal pod jej vplyvom. Všetko zanechal - kariéru, mňa, a ešte aj to bolo málo, nemala s ním zľutovanie, naschvál ho zničila. Vravte si, čo chcete, už aj tá jej smrť je smrť bezbožnej, odpornej ženskej. Nech mi Boh odpustí, ale aj jej pamiatku musím nenávidieť, keď vidím, ako mi syn hynie.

- A teraz sa ako cíti?

- Nuž sám Boh nám poslal na pomoc tú srbskú vojnu. Ja som už stará, ani troška sa v tom nevyznám, jemu to však samo nebo zoslalo. Pravda, ako matke mi to ťažko padne, a vraj, a to je dôležité, ce n'est pas tr?s bien vu ? Pétersbourg . No čo sa už dá robiť! Iba to ho môže troška vzpružiť. Keď Jašvin, jeho priateľ, všetko zase prehral, zobral sa do Srbska. Predtým ešte zaskočil k Alexejovi a prehovoril ho, aby šiel aj on. Nuž tým teraz žije. Prosím vás, pozhovárajte sa s ním, aspoň príde na iné myšlienky. Taký je smutný. A k tomu všetkému ho ešte aj zuby rozboleli. A vám sa poteší. Prosím vás, porozprávajte sa s ním, prechádza sa po tejto strane.

Sergej Ivanovič povedal, že veľmi rád, a prešiel na druhú stranu vlaku.

5 Vronskij chodil v dlhom plášti s rukami vo vreckách a v klobúku stiahnutom do čela ako zver v klietke popred šikmé večerné tiene, čo vrhali vrecia zložené na nástupišti, a po dvadsiatich krokoch sa rýchlo obracal. Keď sa k nemu Sergej Ivanovič blížil, mal dojem, že Vronskij ho vidí, ale sa tvári, akoby ho nevidel. No Sergej Ivanovič si z toho nič nerobil. V spojitosti s Vronským bol povznesený nad osobné hľadisko.

V tej chvíli bol preňho Vronskij dôležitým činiteľom vo veľkej veci a pokladal si za povinnosť povzbudiť ho a schváliť jeho konanie. Pristúpil k nemu.

Vronskij zastal, pozrel na neho, spoznal ho, vykročil mu v ústrety a silne mu stisol ruku.

- Hádam ani nie ste rád, že sa so mnou stretávate, - povedal Sergej Ivanovič, - ale nemôžem vám byť nejako užitočný?

- Nieto človeka, ktorému by som sa tak potešil ako vám, - odpovedal Vronskij. - Prepáčte mi. Ale v mojom živote už nie je nič, čomu by som sa mohol tešiť.

- Chápem, len som vám chcel ponúknuť svoje služby, Alexej Kirillyč, - pokračoval Sergej Ivanovič a pátravo sa zahľadel Vronskému do tváre, viditeľne poznačenej utrpením. - Nepotrebujete rekomandáciu k Rističovi alebo Milanovi?

- Nie, Kdeže! - zvolal Vronskij tak, akoby len ťažko chápal, o čo ide. - Ak nemáte nič proti tomu, môžeme sa poprechádzať. Vo vlaku je tak dusno! Rekomandáciu? Nie, ďakujem, pre smrť človek nepotrebuje rekomandáciu. Iba ak pre Turkov… Dodal Vronskij a usmial sa len perami. V očiach mal aj naďalej zlostne trpiteľský výraz.

- Rozumiem, ale možno by sa vám ľahšie nadväzovali styky - a styky sú predsa len potrebné - s človekom, ktorý o vás už vie. Napokon, ako myslíte. Veľmi som bol rád, že ste sa takto rozhodli. Beztak je už toľko útokov na dobrovoľníkov, že človek ako vy pozdvihne v očiach spoločnosti ich reputáciu.

- Ako človek, - povedal Vronskij, - mám to plus, že mi na živote nezáleží. A že mám v sebe dostatok fyzickej energie, aby som sa presekal do radov nepriateľa a buď ich rozprášil, alebo sám padol - to si uvedomujem. Som rád, že mám za čo položiť život, ktorý nielenže mi je nanič, ale zbridil sa mi. Niekomu sa môže zísť. - A netrpezlivo mykol čeľusťou, lebo vytrvalá špejúca bolesť v zube mu bránila hovoriť s takým výrazom, s akým by bol chcel.

- Istotne pookrejete, to vám prorokujem, - nadviazal Sergej Ivanovič dojato. - Zbaviť bratov jarma je cieľ hodný smrti a života. Daj vám Boh vo vojne úspech a v srdci mier, - dodal a podal Vronskému ruku.

Vronskij mu ju silne stisol.

- Áno, ako nástroj sa môžem ešte na niečo zísť. Ale ako človek som - troska, - povedal s odmlkami.

Pre špejúcu bolesť v silnom zube, od ktorej mal ústa plné slín, nemohol hovoriť. Zmĺkol a zahľadel sa na kolesá pomaly, plynulo sa šinúceho tendra.

A zrazu nie bolesť, ale čosi celkom iné, akási vnútorná trýznivá všeúzkosť donútila ho na okamih zabudnúť na boľavý zub. Pri pohľade na tender a na koľajnice, pod vplyvom rozhovoru so známym, s ktorým sa od toho nešťastia nestretol, spomenul si odrazu na ňu, vlastne na to, čo ešte z nej ostalo, keď ako zmyslov zbavený vbehol na stanici do akéhosi baraku: na stole medzi cudzími ľuďmi akosi necudné roztiahnuté skrvavené telo, telo ešte plné nedávneho života; zvrátená hlava, neporušená, s ťažkými vrkočmi a kučerami na sluchách, krásna tvár s pootvorenými červenými ústami a na nej zmeravený zvláštny, okolo perí žalostný a v otvorených, nehybných očiach desivý výraz, čo akoby vyjadroval strašné slová - oľutuješ - ktoré mu v hádke vmietla do tváre.

A pokúšal sa predstaviť si ju takú, akú ju prvý raz stretol tiež na stanici, tajomnú, krásnu, milujúcu, hľadajúcu a dávajúcu šťastie, a nie kruto sa mstiacu, akú si ju pamätal z posledných chvíľ. Chcel spomínať na najkrajšie spoločné chvíle, ale tie chvíle boli navždy otrávené. Pamätal si ju len, ako triumfovala, spĺňajúc hrozbu úplne zbytočného, no nenapraviteľného oľutovania. Prestal vnímať bolesť v zube, vzlyky mu skrivili tvár.

Keď prešli v mlčaní dva razy popri vreciach, ovládol sa a pokojne sa obrátil k Sergejovi Ivanovičovi.

- Čerstvejšie správy od včerajších ste nečítali? Áno, tretí raz ich rozprášili, ale zajtra sa očakáva rozhodujúca bitka.

Chvíľu sa ešte zhovárali o tom, že Milana vyhlásili za kráľa, čo môže mať nedozerné následky, a po druhom zazvonení sa každý pobral do svojho kupé.

6 Sergej Ivanovič nevedel, kedy bude môcť z Moskvy odísť, preto nezatelegrafoval bratovi, aby ho prišli čakať na stanicu. Keď Katavasov a Sergej Ivanovič dorazili, zaprášení ako mlynári na tarantasíku najatom na stanici, okolo dvanástej pred vchod pokrovského domu, Levin nebol doma. Kitty sedela práve na balkóne s otcom a sestrou - keď švagra spoznala, rýchlo ho zbehla privítať.

- Prečo ste nám len nedali vopred vedieť, - podala Sergejovi Ivanovičovi ruku a nastavila mu čelo.

- Veď sme aj tak krásne došli, a vám sme nenarobili starosti, - odpovedal Sergej Ivanovič. - Som samý prach, bojím sa vás dotknúť. Toľko som mal roboty, že som ani nevedel, kedy sa z nej vytrhnem. A vy si po starom, - pokračoval s úsmevom, - voľkáte v pokojnej zátočine, bokom od dravých prúdov. A tuto sa aj náš priateľ Fiodor Vasiľjič konečne dostanovil.

- Nie som černoch, keď sa umyjem, budem vyzerať ako človek, - povedal Katavasov, verný svojej vtipnosti, keď podával všetkým ruku, a zuby v tmavej tvári mu až tak zasvietili.

- Kosťa bude mať veľkú radosť. Šiel na majer. Už by sa mal každú chvíľu vrátiť.

- Teda ešte stále gazduje. Nuž naozaj, zátočina, - zopakoval Katavasov. - A my v meste máme zmysel len pre srbskú vojnu. A čo, aký má na to názor môj priateľ? Iste inakší ako ostatní!

- Ale prečo, taký ako ostatní, - odpovedala Kitty a trocha zmätene sa obzrela na Sergeja Ivanoviča. - Hneď pošlem poňho. Ozaj, otecko je u nás na návšteve. Prednedávnom sa vrátil z cudziny.

Postarala sa, aby šli po Levina, aj aby zaviedli zaprášených hostí ta, kde by sa mohli umyť, jedného do kabinetu, druhého do veľkej Dollinej izby, aj aby im podali olovrant, a potom využijúc možnosť rýchleho pohybu, o čo bola v tehotenstve ukrátená, vbehla na balkón.

- Prišiel Sergej Ivanovič a Katavasov, ten profesor!

- Och, už nám len to v tejto horúčave chýbalo! - zvolal knieža.

- Ale otecko, je taký chutný, aj Kosťa ho má veľmi rád, - povedala Kitty akosi zmierlivo, s úsmevom, keď si všimla, že sa otec zatváril posmešne.

- Veď ja nič.

- Choď, srdiečko, ta, - obrátila sa Kitty k sestre, - venuj sa im. Stretli Stivu kdesi na stanici, je v poriadku. A ja zabehnem k Miťovi. Nepapal, chudáčik, odvtedy, ako sme pili čaj. Teraz by sa mal zobudiť, iste už plače, - a rýchlo sa pobrala do detskej izby; pocítila, že sa jej prsia naliali mliekom.

A naozaj, nehádala len tak (spätosť s dieťaťom ešte nebola prerušená), podľa toho, ako sa jej naliali prsia, bezpečne poznala, že Miťa má hlad.

Že plače, vedela ešte skôr, než prišla do detskej izby. A naozaj plakal. Počula jeho hlas, šla rýchlejšie. No čím rýchlejšie šla, tým hlasnejšie plakal. Hlas to bol pekný, mocný, ale svedčil o hlade a netrpezlivosti.

- Už dlho? - chvatne sa vypytovala Kitty, keď sa usádzala na stoličke a chystala sa na pridájanie. - Veď mi ho už dajte. Juj, či ste pomalá, čepček zaviažete potom!

Dieťa sa zachádzalo dychtivým plačom.

- Ale, ale, pani veľkomožná, tak sa to nedá, - povedala Agafia Michajlovna, ktorá z detskej izby takmer päty nevytiahla. - Obriadiť ho treba. Aú, aú! - pospevovala si nad ním, nevšímajúc si mamu.

Varovkyňa doniesla dieťa matke. Agafia Michajlovna šla za nimi s roznežnenou tvárou.

- Už vie, vie veru. Boh mi je svedkom, Katerina Alexandrovna, poznal ma! - prekrikovala Agafia Michajlovna dieťa.

Kitty ju však nepočúvala. Jej netrpezlivosť sa stupňovala úmerne s netrpezlivosťou dieťaťa.

Napokon po zúfalom, zadúšavom skríknutí a po pregĺganí naprázdno, začalo piť, a matka aj dieťa pocítili súčasne úľavu, obaja stíchli.

- Chúďatko, celé je spotené, - zašepkala Kitty a dieťa ohmatala. - Prečo myslíte, že vás poznal? - dodala, bokom pozorujúc očká dieťaťa, čo potmehúdsky, ako sa jej zdalo, pozerali spod zošmyknutého čepčeka, na rytmicky sa nadúvajúce líčka a na kruhovite sa pohybujúcu ručičku s červenou dlaňou.

- To neverím! Ak by niekoho poznával, tak by som to bola ja, - vyhlásila Kitty, keď si Agafia Michajlovna stála na svojom, a usmiala sa.

Usmiala sa tomu, že aj keď vravela, že ešte nemôže nikoho poznať, srdcom cítila, že jej syn nielen poznáva Agafiu Michajlovnu, ale už všetko vie a všetko chápe, a vie a chápe ešte aj všeličo také, čo nevie nik, a čo ona, matka, poznala a pochopila len vďaka nemu. Agafia Michajlovna, varovkyňa, starý otec, ba ešte aj otec videli v Miťovi tvora, čo vyžaduje iba materiálnu starostlivosť; no matka videla v ňom už dávno duchovne prebudenú bytosť, s ktorou ju spájala celá škála duševných vzťahov.

- Nuž, keď sa zobudí, dá Boh, sama sa presvedčíte. Keď takto, aha, urobím, rozžiari sa mu, drobčekovi, tvárička. Ako slniečko sa rozžiari, - vravela Agafia Michajlovna.

- No dobre, dobre, potom uvidíme, - zašepkala Kitty. - Ale teraz odíďte, bude spinkať.

7 Agafia Michajlovna vyšla na prstoch; varovkyňa spustila stóru, vyhnala muchy spod mušelinových nebies nad postieľkou a sršňa, čo narážal do obloka, sadla si a začala ovievať vädnúcou brezovou vetvičkou matku aj dieťa.

- Horúčava, strašná horúčava! Keby pánboh dáždik dal, - povedala.

- Áno, áno, pst… - zašepkala Kitty, mierne sa kolíšuc, a nežne si pritisla k sebe bucľatú Miťovu ručičku, v zápästí akoby precviknutú nitkou. Miťa ručičkou ešte vždy máličko pohyboval, pričom raz otváral, raz zatváral očká. Táto ručička privádzala Kitty do pomykova: rada by ju pobozkala, ale bála sa, aby dieťa nezobudila. Napokon ručička znehybnela, očká sa zatvorili. Iba občas dieťa cmuľkajúc nadvihlo dlhé, dohora vykrútené mihalnice a uprelo na mamu vlhké očká - v pološere vyzerali čierne. Varovkyňa ich prestala ovievať, zadriemala. Zhora doľahol burácavý hlas starého kniežaťa a Katavasovov smiech.

"Tak sa aj bezo mňa dobre zabávajú," pomyslela si Kitty, "no aj tak ma mrzí, že Kosťa nie je doma. Určite šiel zase do včelína. Aj keď mi je clivo, že býva tak často preč, predsa som rada. Rozptyľuje ho to. Nebýva už teraz taký smutný a podráždený ako na jar.

Lebo predtým býval zachmúrený a utrápený, až som sa oňho bála. A aký je teraz smiešny!" zašepkala s úsmevom.

Vedela, čo trápi jej muža. Trápilo ho jeho neverectvo. Keby sa jej bol niekto spýtal, či si myslí, že jej muž po smrti, ak neuverí, bude zatratený, musela by pripustiť, že bude zatratený - no aj tak nebola z jeho neverectva nešťastná; a ona, ktorá pripúšťala, že neverec nemôže byť spasený, ona, ktorá nadovšetko milovala dušu svojho muža, rozmýšľala o jeho neverectve s úsmevom a v duchu si vravela, že je smiešny.

"Na čo sa len, ako je rok dlhý, vŕta v akýchsi filozofiách?" rozmýšľala. "Veď ak je v tých knihách všetko napísané, mal by im rozumieť. No ak v nich je nepravda, čo ich má čítať? Sám vraví, že by chcel veriť. Tak prečo neverí? Možno preto, že priveľa rozmýšľa? A priveľa rozmýšla, lebo je osamelý. Vždy len sám a sám. S nami sa o všetkom nemôže pozhovárať. Tak si myslím, že táto návšteva mu dobre padne, najmä Katavasov. Rád si s ním zafilozofuje," pomyslela si, a hneď sa v myšlienkach preniesla na problém, kde bude Katavasov spať - či so Sergejom Ivanyčom, alebo osobitne. A zrazu jej prišla na um myšlienka, pri ktorej sa až strhla, a vyrušila Miťu, začo na ňu vrhol nespokojný pohľad. "Tak sa mi vidí, že práčka ešte nepriniesla bielizeň, a hosťovská posteľná bielizeň je všetka preč. Ak nedozriem, Agafia Michajlovna dá Sergejovi Ivanyčovi použitú bielizeň," a už len pri pomyslení na to udrela Kitty krv do tváre.

"Áno, musím to zariadiť," povedala si a vrátila sa k predošlým myšlienkam, marilo sa jej, že ešte čosi dôležité z duchovnej sféry nedomyslela, a tak začala spomínať, čo to vlastne bolo. "Aha, Kosťa neverec," spomenula si a usmiala sa.

"Vraj neverec! Radšej nech sa nikdy nezmení, než by mal byť ako madame Štalová alebo ako ja vtedy v cudzine. Kdeže, Kosťa, a pretvarovať sa."

A tu sa jej živo vybavil nedávny prejav jeho dobroty. Pred dvoma týždňami dostala Dolly od Stepana Arkaďjiča kajúcny list. Zaprisahával ju, aby zachránila jeho česť, čiže predala svoj majetok a poplatila zaňho dlžoby. Dolly bola na pokraji zúfalstva, muža nenávidela, opovrhovala ním, ľutovala ho, chcela sa s ním rozísť, odmietnuť, no napokon s predajom časti svojho majetku súhlasila. Neskôr sa Kitty s mimovoľným úsmevom dojatia rozpamätala na mužove rozpaky, na jeho viaceré neobratné pokusy pomôcť vo veci, čo ho celého zaujala, a ako napokon prišiel na jediné možné riešenie pomôcť taktne Dolly - navrhol Kitty, aby jej prepustila svoj podiel majetku; Kitty na tú myšlienku neprišla.

"Aký je už on neverec? S jeho srdcom, s jeho večnými obavami, aby nikomu, ani len dieťaťu neublížil! Všetko iným, sebe nič. Sergej Ivanovič pokladá za prirodzené, že Kosťa spravuje celý majetok. Aj sestra. Teraz má na starosti Dolly s deťmi. A všetci tí sedliaci, čo sa sem denne hrnú, akoby sa zaviazal, že im bude slúžiť."

- Len buď taký ako tvoj otec, len taký, - prihovorila sa Miťovi, keď ho dávala varovkyni a dotkla sa ústami jeho líčka.

8 Od okamihu, keď Levin pri pohľade na milovaného umierajúceho brata po prvý raz pozrel na otázky života a smrti zo zorného uhla nových, ako ich nazýval, názorov, čo nebadane v období medzi dvadsiatym a tridsiatym štvrtým rokom vystriedali jeho detské a chlapčenské náboženské predstavy - nezmocnila sa ho ani tak hrôza zo smrti ako skôr zo života, zo života, o ktorom naskrze nič nevie - kde sa vzal, načo, prečo a čo to vlastne život je. Organizmus, jeho rozklad, večnosť hmoty, zákon zachovania energie, vývoj - to boli slová, čo zamenili jeho predošlú vieru. Tieto slová a s nimi späté pojmy boli ako stvorené na rozumové špekulácie, pre život však nedávali nič a Levin si zrazu pripadal ako človek, čo by zamenil teplý kožuch za mušelínový šat a čo by sa po prvý raz na mraze rukolapne - nie logickými úvahami - celou svojou bytosťou presvedčil, že je vlastne nahý a že strašnému koncu neujde.

Od toho okamihu, aj keď si to celkom jasne neuvedomoval a žil ako dosiaľ, Levina neopúšťal strach z vlastnej nevedomosti.

Okrem toho hmlisto tušil, že to, čo nazýva svojimi názormi, nie je len nevedomosť, ale taký systém myslenia, čo priam vylučuje poznanie toho, čo poznať chce.

Spočiatku ženba, nové starosti a povinnosti, ktoré na seba vzal, tieto myšlienky celkom potlačili; no najnovšie, po ženinom pôrode, keď žil v Moskve bez roboty, Levinovi sa čoraz častejšie a čoraz naliehavejšie natískala táto otázka a volala po riešení.

Otázka spočívala v tomto: "Ak neuznávam odpovede, ktoré mi dáva kresťanstvo na otázky o živote, aké teda odpovede uznávam?" A darmo hladal v arzenáli svojich názorov aspoň akú-takú odpoveď, nenašiel dokonca nič, čo by sa odpovedi podobalo.

Ocitol sa v situácii človeka, čo hľadá niečo na zjedenie v obchode s hračkami či zbraňami.

Ani sám nebadal, ako teraz v každej knihe, v každom rozhovore, v každom človeku mimovoľne hľadal vzťah k týmto otázkam a k ich riešeniu.

Pritom ho najväčšmi prekvapovalo a miatlo, že väčšina ľudí z jeho kruhov a v jeho veku, čo rovnako zamenili svoje dávne náboženské predstavy za nové názory, rovnaké, ako boli jeho, nevideli v tom nijaké nešťastie a žili si šťastne a pokojne. Čiže Levina okrem hlavnej otázky trápili ešte podružné otázky: Sú tí ľudia úprimní? Nepretvarujú sa? Či akosi inakšie, jasnejšie ako on chápu odpovede, ktoré dáva veda na jeho otázky? A starostlivo skúmal náhľady týchto ľudí aj knižky, čo odpovede poskytovali.

Na jednu vec už prišiel odvtedy, ako sa týmito otázkami zapodieval: mýlil sa, keď sa na podklade svojich spomienok z mládeneckých vysokoškolských čias predpokladal, že náboženstvo je prežitok, že už vlastne nejestvuje. Všetci dobrí, životne mu blízki ľudia boli veriaci. Aj starý knieža, aj Ľvov, ktorého si tak obľúbil, aj Sergej Ivanyč, i všetky ženy verili, aj jeho žena verila tak ako on v útlom detstve, aj deväťdesiatdeväť percent ruského ľudu, teda všetok ten ľud, ktorého život mu vnukal najhlbšiu úctu, veril.

Ďalšou vecou bolo, že po prečítaní množstva kníh zistil, že ľudia, čo majú rovnaké názory ako on, berú ich tak, ako sú, že nič nevysvetľujú, iba negujú otázky, na ktoré on, to cítil, musí nájsť odpoveď, ak chce žiť, a že sa usilujú rozriešiť celkom iné otázky, ktoré zas nezaujímajú jeho, ako napríklad: vývoj organizmov, mechanický výklad duše a podobné.

Okrem toho v čase, keď žena rodila, prihodilo sa mu čosi celkom nezvyčajné. On, neverec, začal sa modliť a vo chvíli, keď sa modlil, aj veril. No tá chvíľa prešla a Levin nevedel, ako a kam to vtedajšie rozpoloženie do svojho života zatriediť.

Nemohol si priznať, že vtedy spoznal pravdu, a teraz sa mýli, pretože len čo začal o tom v pokoji premýšľať, všetko sa rozpadlo na prach; nemohol si priznať ani to, že sa vtedy mýlil, pretože mu to vtedajšie rozpoloženie duše bolo drahé, a ak by ho ohodnotil ako daň slabosti, tie chvíle by poškvrnil. Bol teda v ťažkom rozpore sám so sebou a napínal všetky duševné sily, aby sa z neho dostal.

9 Tieto myšlienky ho sužovali, trýznili raz menej, raz väčšmi, ale celkom ho neopúšťali nikdy. Čítal a rozmýšľal, a čím viac čítal a rozmýšľal, tým sa mu videl stanovený cieľ nedosiahnuteľnejší.

Koncom moskovského pobytu a potom už na dedine sa presvedčil, že u materialistov darmo hľadá odpoveď, poprečitoval teda nanovo Platóna, Spinozu, Kanta, Schellinga, Hegela, Schopenhauera - tých filozofov, ktorí život nevykladali materialisticky.

Kým čítal, alebo sám sa pokúšal vyvracať iné doktríny, najmä materialistické, myšlienky sa mu videli plodné; no len čo čítal, alebo sám vymýšľal riešenie otázok, zakaždým sa zopakovalo to isté. Ak sa pridŕžal danej definície nejasných slov, ako je duch, vôľa, sloboda, podstata, substancia, a vedome skočil do slovnej pasce, ktorú mu nastavili filozofi alebo on sám sebe, akoby čo-to aj chápal. No len čo pozabudol na umele vykonštruovaný myšlienkový pochod a zo života sa vrátil k tomu, čo mu dávalo uspokojenie, kým sa pridŕžal danej nite - zrazu sa celá vykonštruovaná stavba zrútila ako domček z karát, a bolo jasné, že stavba bola postavená z tých istých pozmenených pojmov, nezávisle od čohosi, čo je v živote závažnejšie než rozum.

Istý čas, keď čítal Schopenhauera a namiesto jeho pojmu vôle dosadil lásku, našiel v tejto novej filozofii zo dva dni, kým sa od nej zas neodvrátil, uspokojenie, no aj táto filozofia sa zrútila, keď na ňu pozrel z hľadiska života - vysvitlo, že je len mušelínovým šatom, čo nehreje.

Brat Sergej Ivanovič mu poradil, aby si prečítal Chomiakovove teologické spisy. Levin si teda prečítal druhý zväzok spisov, a hoci ho jeho polemický, elegantný a ostrovtipný štýl spočiatku odrádzal, učením o cirkvi bol priam ohromený. Sprvu ho zarazila myšlienka, že človeku samému nie je dané vniknúť do božských právd, ale že ľuďom v spoločenstve, kde ich spája láska - v cirkvi - to dané je. Táto myšlienka ho potešila, lebo veď je lahšie uveriť v jestvujúcu, živú cirkev, zahŕňajúcu celú ľudskú vieru, majúcu na svojom čele Boha, a preto svätú a neomylnú, jej prostredníctvom prijať vieru v Boha, v stvorenie, v pád, vo vykúpenie, než začínať od ďalekého, tajomného Boha, od stvorenia atď. No keď si potom prečítal dejiny cirkvi od katolíckeho spisovateľa a dejiny cirkvi od pravoslávneho spisovateľa a zistil, že obe cirkvi, neomylné vo svojej podstate, navzájom sa zavrhujú, sklamal sa aj v Chomiakovovom učení o cirkvi, aj táto stavba sa rozpadla na prach ako stavby filozofické.

Celú túto jar bol nesvoj a prežil veľmi zlé chvíle!

"Bez poznania, čo som a načo som tu, nedá sa žiť. A poznať to nemôžem, teda nemôžem žiť," vravel si Levin.

"V nekonečnom čase, v nekonečnosti hmoty, v nekonečnom priestore vyskočí bublinka - organizmus - tá bublinka sa chvíľu drží, potom praskne, a tou bublinkou som ja."

Bola to tragická nepravda, no v tomto smere to bol jediný najnovší výsledok odvekého myšlienkového úsilia ľudstva.

Bola to najnovšia viera, o ktorú sa opierali všetky výskumy ľudského umu takmer v každej oblasti. Bol to panujúci názor a Levin si nevdojak, sám nevediac kedy a ako, zo všetkých ostatných výkladov osvojil práve tento ako predsa len najzrozumiteľnejší.

No nielenže to bola nepravda, bol to krutý výsmech akejsi zlej sily, zlej a nepriateľskej, takej, ktorej sa človek nesmie poddať.

Od tých zlých síl sa bolo treba oslobodiť. A oslobodenie mal každý vo vlastných rukách. Bolo treba urobiť koniec tej závislosti na zle. A na to bol jediný prostriedok - smrť.

A Levin, šťastný otec rodiny, chlap ako hora, bol niekoľko ráz tak blízko samovraždy, že odpratal povraz, aby sa na ňom neobesil, a bál sa chodiť s puškou, aby sa nezastrelil.

No Levin sa nezastrelil, ani sa neobesil, ale žil ďalej.

10 Keď Levin premýšľal, čo vlastne je a prečo žije, odpoveď nenachádzal a upadol do zúfalstva; keď sa však prestal na to seba spytovať, zdalo sa, že vie, čo je a prečo žije, pretože konal a žil zásadovo a cieľavedome; ešte aj v poslednom čase žil oveľa zásadovejšie a cieľavedomejšie ako predtým.

Keď sa vrátil začiatkom júna na dedinu, vrátil sa aj k svojej bežnej práci. Gazdovstvo, styk so sedliakmi a susedmi, domácnosť, bratove a sestrine záležitosti, o ktoré sa staral, vzťah k žene, príbuzným, starosti s dieťaťom, nová včelárska vášeň, ktorej sa oddal tejto jari, to všetko ho plne zamestnávalo.

Tieto veci ho nezaujímali preto, že by si ich nejakými všeobecnými hľadiskami sám pred sebou obhajoval, ako to robieval predtým; naopak, natoľko bol teraz sklamaný nezdarom svojich predošlých podujatí v záujme všeobecného blaha, a aj priveľmi zaujatý vlastnými myšlienkami a množstvom práce, čo sa naňho odvšadiaľ valila, zanechal načisto akékoľvek úvahy o všeobecnom úžitku, a tie veci ho zaujímali len preto, ako sa jemu zdalo, že to, čo robí, robiť musí, že inakšie postupovať nemôže.

Predtým (začalo sa to už takmer v detstve a stupňovalo sa to až do dospelého veku), keď chcel urobiť niečo, čo by bolo prospešné všetkým, ľudstvu, Rusku, celej dedine, všímal si, že myšlienky o tom boli síce príjemné, no sama činnosť bola vždy akási roztrieštená, nebol si stopercentne istý, či je tá práca naozaj potrebná, a sama činnosť, čo sa spočiatku zdala taká významná, bola čoraz bezvýznamnejšia, až sa rozplynula v nič; teraz však, keď sa po ženbe začal čoraz väčšmi sústreďovať na vlastný život, aj keď pri myšlienke na svoju prácu necítil nijakú radosť, mal istotu, že jeho práca je potrebná, videl, že mu ide lepšie od ruky ako prv a že postupne má čoraz väčší význam.

Teraz, akoby proti svojej vôli, čoraz hlbšie a hlbšie vnikal do pôdy ako pluh, takže sa z nej nemohol vytiahnuť, nevyorúc brázdu.

Rodina musela žiť tak, ako boli navyknutí žiť otcovia a starí otcovia, to znamená v rovnakých podmienkach vzdelania, a tak museli byť vychovávané aj deti. Bolo to také potrebné ako obed, keď sa chce človek najesť; a takisto ako treba obed uvariť, bolo treba viesť gazdovstvo v Pokrovskom tak, aby vynášalo zisk. Takisto, ako je nepochybné, že dlžobu treba vrátiť, bolo treba udržiavať rodovú pôdu v takom stave, aby sa syn, až ju raz zdedí, mohol otcovi takisto poďakovať, ako Levin ďakoval dedovi za všetko, čo postavil a vysadil. A preto pôdu do árendy nesmie dať, ale musí sám gazdovať, chovať dobytok, hnojiť polia, sadiť lesy.

O záležitosti Sergeja Ivanoviča a sestry, všetkých sedliakov, čo chodili k nemu po radu a čo si na to už zvykli, sa nemohol nestarať, ako nemohol odhodiť dieťa, čo už raz vzal na ruky. Musel sa postarať o pohodlie švagrinej, ktorú pozvali aj s deťmi, o ženu s dieťaťom, a nemohol nestráviť s nimi aspoň časť dňa.

A toto všetko spolu s poľovačkami a najnovšou včelárskou vášňou vypĺňalo Levinovi celý život, čo preňho nemal nijaký zmysel, ak nad ním rozmýšľal.

No okrem toho, že Levin bezpečne vedel, čo má robiť, takisto vedel aj to, ako to všetko má robiť a ktorá vec má prednosť pred druhou.

Vedel, že robotníkov treba najímať čo najlacnejšie; ale nemajú sa zotročovať tým, že sa im dajú peniaze vopred a menej, ako im patrí, i keby to bolo veľmi výhodné. Predávať sedliakom slamu v čase, keď je núdza o krmivo, to sa smelo, aj keď mu ich bolo ľúto; zato prícestný hostinec a krčmu, aj keď z nich plynul zisk, bolo treba zlikvidovať. Vytínanie stromov v lese bolo treba stíhať čo najprísnejšie, ale za statok, čo sa zatúlal, pokuta sa vyberať nesmela, a hoci to vartáši neradi videli - neboli už postrachom - takýto statok sa nesmel zadržať.

Petrovi, čo platil úžerníkovi desať percent mesačne, bolo treba požičať peniaze, aby sa vykúpil; no znížiť obrok, či s ním pozhovieť sedliakom, čo neplatili, to sa nedalo. Šafárovi sa nesmelo odpustiť, že lúčka ostala neskosená a tráva vyšla nazmar; no zase kosiť osemdesiat desiatin, kde bola vysadená mladina, to nešlo. Prepáčiť robotníkovi, čo odišiel cez pracovný čas domov preto, že mu umrel otec, sa nesmelo, čo ako mu ho Levinovi bolo ľúto, a za drahocenný čas, ktorý premrhal, mu musel vyplatiť menej; no odoprieť mesačný deputát starým paholkom, čo už neboli schopní práce, nemohol.

Levin vedel aj to, že keď príde domov, musí najprv zájsť za ženou, ktorá sa necítila dobre; a že sedliaci, čo naňho čakajú už tri hodiny, môžu ešte počkať; vedel, že čo aký pôžitok má pri osadzovaní roja, tohto pôžitku sa musí zrieknuť, nechať to na starého včelára a ísť sa pozhovárať so sedliakmi, čo za ním do včelína prišli.

Či robí dobre, či zle, nevedel, a teraz už ani nemienil nieže čokoľvek dokazovať, ale vyhýbal sa všetkým rozhovorom a úvahám na túto tému.

Lebo ho úvahy len privádzali do pochybností, pre ne nevidel to, čo sa musí robiť a čo nemusí. Keď nemyslel, ale žil vytrvalo, cítil v duši prítomnosť neomylného sudcu, sudcu, čo rozhodoval, ktorý z dvoch možných skutkov je lepší a ktorý horší; a keď nekonal tak, ako by mal, hneď to pocítil.

Takto teda žil, a nepoznal a nevidel možnosť dozvedieť sa, čo vlastne je a načo žije na svete, a táto nevedomosť ho trýznila natoľko, že sa bál samovraždy, no súčasne si pevne kliesnil vlastnú, určitú cestu životom.

11 V deň, keď prišiel Sergej Ivanovič do Pokrovského, mal Levin jeden zo svojich najhorších dní.

Bolo najrušnejšie pracovné obdobie, obdobie, keď sa vo všetkom ľude prejavuje také nebývalé vypätie v obetavej práci, aké sa neprejavuje za nijakých iných životných okolností a aké by sa vysoko ocenilo, keby si to cenili sami ľudia, čo tieto kvality prejavujú, keby sa to neopakovalo rok čo rok a keby výsledky tohto vypätia neboli také jednoduché.

Skosiť, zožať, zviezť raž a ovos, dokosiť lúky, preorať úhor, vymlátiť na osivo a zasiať oziminy - to všetko je na pohľad bežné a jednoduché; lenže aby sa to všetko načas urobilo, musia všetci dedinčania do jedného, od toho najstaršieho po najmladšieho, počas tých troch, štyroch týždňov pracovať nepretržite a tri razy toľko ako zvyčajne, zapíjať kvasom len čierny chlieb s cibuľou, mlátiť a zvážať snopy po nociach a spať nanajvýš dve-tri hodinky. A toto sa odohráva v Rusku rok čo rok.

Keďže Levin väčšinu svojho života prežil na dedine a v úzkom kontakte s ľudom, v období pracovného vypätia zakaždým cítil, že sa pracovné nadšenie ľudu zmocňuje aj jeho.

Hneď zrána vyšiel na prvú sejbu raži, na ovos, ktorý zvážali do stohov, domov sa vrátil, keď vstávala žena a Dolly s deťmi, naraňajkoval sa s nimi a potom sa pešo vybral na majer, kde sa mala spustiť nová mláťačka: malo sa mlátiť zbožie na osivo.

Levin po celý ten deň, či sa zhováral so šafárom a sedliakmi, či doma so ženou, s Dolly, s deťmi, s tesťom, dumal stále len o tom jednom, čo ho aj popri gazdovských starostiach zaujímalo, a vo všetkom hľadal vzťah k vlastnému problému: "Čo vlastne som? A kde som? A načo som tu?"

Stál v tieni stodoly pokrytej slamenou strechou, čo mala na čerstvo olúpaných osikových trámoch novú lieskovú pletenicu s ešte nespŕchnutým voňavým lístím, a pozeral otvorenými vrátami, kde víril, tancoval suchý a trpkastý mlatebný prach, hneď na trávu humna, oslepivo ožiarenú slnkom, a na čerstvú slamu, čo ju práve vyniesli zo stodoly, hneď na lastovičky s pestrými hlávkami a bielymi prsičkami; vždy až tak zahvižďalo, keď vlietli pod strechu, potom zase, trepotajúc krídlami, zavisli v povetrí medzi vrátami, a zas sa zahľadel na ľudí, čo sa mrvili v šerej stodole plnej prachu, a hlavou mu vírili čudesné myšlienky.

"Načo sa toto všetko robí?" rozmýšľal. "Načo tu stojím a nútim ich robiť? Prečo sa tak všetci usilujú a dokazujú mi svoju horlivosť? Prečo sa tu ide priam potrhať stará Matriona, moja známa?" (Liečil som ju, keď na ňu vtedy pri požiari padla hrada.) uvažoval ako pozoroval chudú starenu, ktorá hrabľami prehrabávala zrno a kŕčovito stúpala do čierna opálenými bosými nohami po hrboľatom tvrdom mlate. "Vtedy vyzdravela, ale dnes-zajtra, o desať rokov ju pochovajú, a nič po nej neostane, neostane ani po tamtej parádnici v červenej sukni, čo takými šikovnými, jemnými pohybmi vyhrabáva z pliev klasy. Aj ju pochovajú, aj toho strakatého valacha zakopú už čoskoro," dumal, hľadiac na koňa, čo sa mu nadúvalo brucho a prudko dýchal rozšírenými nozdrami, keď prestupoval po naklonenom, otáčajúcom sa kolese. "Aj jeho zakopú, aj Fiodora, kŕmiča mláťačky, s jeho kučeravou bradou plnou pliev a s tou košeľou roztrhnutou na bielom pleci, zakopú. A on len rozväzuje snopy, komanduje a kričí na ženy a horlivo napráva remeň na zotrvačníku. Čože ich, ale mňa - a to je to podstatné - pochovajú, a nič po mne neostane. Načo to všetko?"

Takto rozmýšľal a súčasne pozeral na hodinky, aby odhadol, koľko sa vymláti za hodinu. Musel to vedieť, aby mohol určiť, koľko sa má za deň urobiť.

"Už to bude skoro hodina, a ešte sa len začal tretí kríž," pomyslel si Levin, prikročil ku kŕmičovi a prekrikujúc hukot stroja mu prikázal, aby nakladal menej.

- Priveľa odrazu dávaš, Fiodor! Veď vidíš, že sa zapcháva, preto aj nejde ľahko. Roztriasaj!

Fiodor, celý čierny od prachu, čo sa mu lepil na mokrú tvár, voľačo zakričal, ale ďalej robil tak, ako sa Levinovi nepáčilo.

Levin prikročil k bubnu, Fiodora odtisol a sám začal podávať.

Pracoval až dovtedy, kým sedliaci nešli jesť, čo nebolo bohvieako dlho; potom vyšiel spolu s kŕmičom zo stodoly a na mlate pri úhľadnom žltom stohu raži určenom na osivo, zastal si s ním na kus reči.

Kŕmič bol zo vzdialenej dediny, z tej, kde voľakedy Levin dával pôdu podľa družstevných zásad. Teraz ju mal istý paholok v árende.

Levin sa rozhovoril s Fiodorom o tejto pôde a spýtal sa, či si ju nevezme na rok Platon, bohatý a statočný sedliak z tej istej dediny.

- Moc pýtajú, Platon by si na svoje neprišiel, Konstantin Dmitrič, - odpovedal sedliak a vyberal si klásky spoza prepotenej košele.

- A Kirillov si na svoje príde?

- Miťucha (takto opovržlivo paholka nazval), Konstantin Dmitrič, ten aby si neprišiel na svoje! Ten vyžmýka kdekoho, ale svoje dostane. Sedliaka nepoľutuje. A ujko Fokanyč (tak vravel o starom Platonovi) vari ten zoderie kožu z človeka? Tam dá na borg, tu spustí. A veru aj celkom odpustí. Veď je aj on človek.

- Nuž prečo by mal spúšťať?

- Nuž tak - ľudia nie sú všetci rovnakí; jeden žije len pre seba, taký Miťucha, iba si bachor nadžgáva, ale Fokanyč je spravodlivý starký. Žije pre dušu, pánaboha je pamätlivý.

- Ako je Boha pamätlivý? Ako žije pre dušu? - div nevykríkol Levin.

- Nuž ako, podľa pravdy Božej. Už je raz tak, ľudia nie sú rovnakí. Napríklad vy, ani vy človeku neukrivdíte… - Áno, áno, zbohom sa maj! - zvolal Levin, zadúšajúc sa od vzrušenia, zvrtol sa, chytil palicu a rýchlo sa pobral domov. Pri sedliakových slovách, že Fokanyč žije pre dušu a podľa pravdy Božej, ani čo by sa boli odkiaľsi z väzenia vyslobodili nejasné, no významné myšlienky a smerujúc k jedinému cieľu, zavírili mu hlavou a oslepili ho svojím jasom.

12 Levin meral dlhými krokmi hradskú a nevnímal ani tak myšlienky (ešte v nich nemal jasno), ako skôr duševné rozpoloženie, aké ešte nezažil.

Sedliakove slová zapôsobili v jeho duši ako elektrická iskra - razom pretvorila a stmelila dokopy celý roj nesúrodých, bezmocných jednotlivých myšlienok, ktorými sa ustavične zapodieval. Tieto myšlienky, hoci to často sám nepostrehol, zamestnávali ho aj vtedy, keď hovoril o árendovaní.

Cítil, že sa mu v duši rodí niečo nové, a to nové s pôžitkom ohmatkával, aj keď ešte nevedel, čo to je.

"Nežiť pre svoje potreby, ale pre Boha. Pre akého Boha? Môže byť niečo nezmyselnejšie ako to, čo povedal? Povedal, že sa nemá žiť pre svoje potreby, čiže nemá sa žiť pre to, čo nám je pochopiteľné, čo nás priťahuje, čo by sme radi, ale treba žiť pre čosi nepochopiteľné, pre Boha, ktorého nikto nemôže ani pochopiť, ani presnejšie určiť. No a tak čo? Vari som tie Fiodorove záhadné slová nepochopil? A pochopiac ich, zapochyboval som o ich správnosti? Vari som usúdil, že sú hlúpe, nejasné, nepresné?

Ale nie, pochopil som ich presne tak, ako ich chápe on, pochopil som ich úplne a ešte lepšie ako čokoľvek iné v živote, a nikdy v živote som o tom nepochyboval a ani zapochybovať nemôžem. A nielen ja, ale všetci, celý svet chápe toto jediné a nepochybuje o tom, a všetci sa v tom zhodnú.

Fiodor tvrdí, že paholok Kirillov žije len pre brucho. To je pochopiteľné a rozumné. My všetci ako bytosti rozumné inakšie ako pre brucho žiť nemôžeme. A z ničoho nič taký Fiodor povie, že žiť pre brucho je mrzké, že treba žiť pre pravdu, pre Boha, a ja ho len z náznaku pochopím! Ja, aj milióny ľudí, čo žili pred stáročiami, aj čo žijú teraz, sedliaci, chudobní duchom aj mudrci, čo o tom rozmýšľali a písali, čo svojou neurčitou rečou vraveli vlastne to isté - zhodujeme sa v jednom: pre čo treba žiť a čo je správne. Ja spolu so všetkými ľuďmi mám jedno jediné isté, nepochybné, jasné poznanie, a to poznanie sa nedá vysvetliť rozumom - je mimo neho a nemá príčiny a nemôže mať následky.

Ak má dobro príčinu, už nie je dobrom; ak má následok - odmenu, tiež nie je dobrom. Čiže dobro je mimo reťaze príčin a následkov.

A dobro poznám, všetci ho poznáme.

A ja som hľadal zázraky, bol som nešťastný, že som zázrak nenašiel, aby ma presvedčil. A zázrak je tu, jediný, čo môže byť, čo stále jestvuje, čo ma obklopuje, a ja som ho nezbadal!

Môže byť väčší zázrak?

Naozaj som našiel vyriešenie všetkého, naozaj už je koniec môjmu utrpeniu?" rozmýšľal Levin, ako šiel prašnou cestou a nevnímal horúčavu, únavu, lebo pocítil zmiernenie dlhotrvajúceho utrpenia. Bol to pocit taký radostný, že mu len ťažko uveril. Vzrušenie mu škrtilo dych, nemal silu ísť ďalej, odbočil z cesty do lesa a sadol si v tôni osiky do nepokosenej trávy. Zložil si zo spotenej hlavy klobúk a ľahol si, oprúc sa o ruku, do šťavnatej, bujnej lesnej trávy.

"Áno, musím sa spamätať, všetko si premyslieť," rozmýšľal, ako hľadel na nezľahnutú trávu pred sebou a pozoroval pohyby zeleného chrobáka, čo liezol hore steblom pýru a čo ho pri stúpaní zadržal lístok kozej nohy. "Tak teda všetko pekne od začiatku," povedal si, odstránil lístok, aby mal chrobák voľnú cestu, a nahol k nemu inú trávu, aby mohol na ňu preliezť. "Z čoho mám radosť? Čo som to objavil?

Predtým som vravel, že v mojom tele, v tele tejto trávičky a tohto chrobáka (no prosím, táto tráva sa mu nepáči, roztiahol krídla a odletel) dochádza k výmene látok podľa fyzikálnych, chemických a fyziologických zákonov. A my všetci, aj osiky, oblaky, hmloviny, sa vyvíjame. Vyvíjame sa z čoho? V čo? Nekonečný vývoj a boj…? Akoby mohol byť nejaký smer a boj v nekonečne! A ako som sa len čudoval, že čo ako som napínal mozog v tom smere, predsa som neodhalil zmysel života, zmysel mojich pohnútok a úsilia. A zmysel mojich pohnútok je v duši mojej úplne jasný, až taký jasný, že stále žijem podľa neho, a ja sa tu čudujem a radujem, keď ho Fiodor vyslovil: žiť pre Boha, pre dušu.

Nič som vlastne neobjavil. Iba som si uvedomil, čo viem. Pochopil som silu, ktorá mi dala život nielen voľakedy, ale dáva mi život aj teraz. Zbavil som sa klamu, poznal som Pána."

A v krátkosti si zopakoval celý myšlienkový sled za posledné dva roky, na počiatku ktorého bola jasná, jednoznačná myšlienka na smrť, keď videl milovaného, nevyliečiteľne chorého brata.

Vtedy po prvý raz jasne pochopil, že každého človeka, teda aj jeho čaká v budúcnosti len utrpenie, smrť a večné zabudnutie, a povedal si, že tak sa žiť nedá; alebo svoj život treba chápať tak, aby sa nejavil ako zlomyseľný výsmech akéhosi diabla, alebo sa treba zastreliť. Nespravil však ani jedno, ani druhé, ale žil, rozmýšľal a cítil ďalej, ba v tom čase sa oženil a zažil vela radosti a bol šťastný, ak práve nerozmýšľal o zmysle svojho života.

Čo to znamenalo? Znamenalo to, že žil správne, no rozmýšľal nesprávne.

Žil (neuvedomujúc si to) z duchovných právd, ktoré vsal s materinským mliekom, ale rozmýšľal tak, že nielen tie pravdy neuznával, ale sa im starostlivo vyhýbal.

Teraz mu už bolo jasné, že žiť mohol iba vďaka viere, v ktorej bol vychovaný.

"Čím by som bol a ako by som prežil svoj život, keby som tú vieru nemal, keby som nevedel, že žiť treba pre Boha, a nie pre svoje potreby? Zbíjal by som, klamal, zabíjal. Nič z toho, čo reprezentuje hlavné radosti môjho života, by pre mňa nejestvovalo." A čo ako si napínal fantáziu, nemohol si predstaviť zvera, akým by bol, keby nepoznal to, kvôli čomu žil.

"Hľadal som odpoveď na moju otázku. A odpoveď na moju otázku mi nemohlo dať myslenie - myslenie je s otázkou nezlučiteľné. Odpoveď mi dal sám život v mojom vlastnom poznaní, čo je dobré a čo zlé. A to poznanie som nenadobudol sám, bolo dané mne aj ostatným, dané preto, lebo som ho nemal kde vziať.

Ako som k nemu prišiel? Vari som rozumom prišiel na to, že blížneho treba milovať, a nie škrtiť? Povedali mi to v detstve, a ja som tomu rád uveril, pretože mi povedali to, čo som mal v duši. A kto na to prišiel. Rozum nie. Rozum prišiel na existenčný boj a zákon volajúci po tom, aby som zaškrtil každého, čo mi bráni v ukájaní mojich potrieb. To je záver rozumu. Ale milovať blížneho - na to nemohol prísť rozum, lebo je to nerozumné."

"Áno, pýcha," povedal si v duchu Levin, prevalil sa na brucho a začal zväzovať dve steblá, ale tak, aby ich nezlomil.

"A nielen pýcha rozumu, aj hlúposť rozumu. A predovšetkým - podfuk rozumu, áno, podfuk. Práveže podvod rozumu," zopakoval.

13 A Levin si spomenul na príhodu, čo sa nedávno odohrala medzi Dolly a jej deťmi. Deti ostali bez dozoru, a tak si začali opekať maliny nad sviecami a šťavu si striekať rovno do úst. Mama ich prichytila a začala im v Levinovej prítomnosti dohovárať, koľko práce musia dospelí vynaložiť na to, čo tu ony nivočia, aj o tom im hovorila, že pracujú vlastne kvôli nim, že ak budú rozbíjať šálky, nebudú mať z čoho piť čaj, a ak budú rozlievať mlieko, nebudú mať čo jesť a umrú od hladu.

A Levina ohromila tá nevzrušená, akási clivá nedôvera, s akou deti matku počúvali. Iba to ich mrzelo, že je koniec ich zaujímavej hry, a neverili matke ani slovo. No keď sa to tak vezme, ani veriť nemohli, lebo si nevedeli predstaviť v plnom rozsahu to, čo dostávajú, a preto si nemohli ani predstaviť, že to, čo ničia, je práve to, z čoho žijú.

"Veď sa to všetko robí samo od seba," rozmýšľali, "a nie je na tom nič zaujímavé ani dôležité, pretože to vždy bolo a bude. A vždy je to rovnaké. O tom ani rozmýšľať nemusíme, je to hotové; nám sa zachcelo vymyslieť si niečo svoje a novučičké nové. Nuž a tak sme vymysleli dať do hrnčeka maliny a opekať ich na sviečke, a šťavu striekať rovno jeden druhému do úst. Tak je to aspoň zábavné, nové, a nie je to o nič horšie, ako piť z hrnčekov."

"A vari nerobíme to isté my, nerobil som to ja, keď som pomocou rozumu chcel odhaliť význam prírodných síl a zmysel ľudského života?" rozvádzal Levin ďalej.

"A nerobia to isté aj všetky filozofické teórie, čo chcú človeka pomocou myslenia, spôsobom čudným a neprirodzeným, priviesť k poznaniu toho, čo už dávno pozná, a pozná tak dokonale, že by bez toho nemohol žiť? Či nevidieť jasne na vývoji teórie hocktorého filozofa, že už vopred pozná rovnako bezpečne ako sedliak Fiodor - a pritom o nič lepšie ako on - hlavný zmysel života a že sa len chce pochybnou rozumovou cestou vrátiť k tomu, čo je všetkým známe?

Nuž pustiť tak deti, nech si samy vynájdu, vyrobia riad, nadoja si mlieka atď. Vystrájali by? Od hladu by umreli. Nuž tak pusťte nás a s našimi vášňami, myšlienkami, bez pojmu jediného Boha a stvoriteľa! Alebo bez pojmu dobra, bez vysvetlenia, čo je morálne zlo.

Nuž prosím, vybudujte bez týchto pojmov niečo!

My len ničíme, pretože náš duch je nasýtený. Áno, presne ako deti!

Kde sa vo mne berie radostné poznanie, spoločné s Fiodorovým, ktoré mi jediné dáva duševnú spokojnosť? Skade som to vzal?

Ja, čo mi bol kresťanskou výchovou vštepený pojem Boha, naplnil som si život duchovnými hodnotami, ktoré mi dalo kresťanstvo, priam nimi prekypujem a žijem nimi, ja - ako tie deti - ich nechápem, a ničím ich, čiže chcem zničiť to, čím žijem. No len čo nadíde ťažká životná chvíľa, utiekam sa - ako deti, keď im je zima a sú hladné - k nemu, a pritom vari ešte menej ako deti, ktorých matka hreší za nezbedy, cítim, že moje detské kúsky - keď od dobroty neviem, čo robiť - sa mi nerátajú.

Ano, čo viem, nepoznal som rozumom, ale je mi to dané, zjavené a poznávam to srdcom, vierou v to podstatné, čo hlása cirkev.

Teda cirkev? Cirkev!" zopakoval Levin, prevalil sa na bok, oprel sa o lakeť a zahľadel sa do diaľky na stádo, čo schádzalo po protiľahlom brehu k rieke.

"No môžem veriť vo všetko, čo hlása cirkev?" uvažoval, skúmal sa a vymýšľal, čo by mohlo prípadne narušiť jeho terajšiu spokojnosť. Zámerne si pripomínal tie názory cirkvi, čo ho vždy najväčšmi zarážali, ba pohoršovali. "Stvorenie? A ja som si čím vysvetľoval jestvovanie? Jestvovaním? Ničím. Diabol a hriech? A ako vysvetlím zlo…? Vykupiteľ…?

Neviem nič, vonkoncom nič, a ani nemôžem vedieť, iba ak to, čo mi bolo povedané spolu s ostatnými."

A teraz sa mu zdalo, že cirkev nehlása nič, čo by narúšalo to hlavné - vieru v Boha, v dobro ako jediné poslanie človeka.

Za všetko, čo cirkev hlása, sa mohla dosadiť viera v službu pravde namiesto služby potrebám. A nielenže to ani jedna nenarúšala, ale naopak, bola potrebná na to, aby sa uskutočňoval onen hlavný, na zemi sa ustavične prejavujúci zázrak, zázrak spočívajúci v tom, aby mohol každý spolu s miliónmi najrozličnejších ľudí, s mudrcmi a prostáčikmi, s deťmi a starcami - so všetkými, so sedliakmi, s Ľvovom, s Kitty, so žobráčikom a cármi, chápať neomylne jedno a to isté a tvoriť život duchovný, pre ktorý sa jedine oddá žiť a ktorý si jedine vážime.

Ležal na chrbte a pozeral na nebo, v tejto chvíli vysoké, bezoblačné. "Vari neviem, že je to - nekonečný priestor, a nie okrúhla klenba? No môžem prižmurovať oči a napínať zrak koľko chcem, nemôžem ho vidieť inak ako okrúhle a ohraničené, a nehľadiac na moje vedomosti o nekonečnom priestore, mám istotne pravdu, keď vidím pevnú modrú klenbu, som oveľa bližšie k pravde, ako keď sa pokúšam nazrieť za ňu."

Levin už nerozmýšľal, už len akoby načúval tajomným hlasom, čo sa medzi sebou natešene i ustarostene dohovárali.

"Nebodaj toto je viera?" pomyslel si a bál sa uveriť vo svoje šťastie. "Bože môj, ďakujem ti!" zašepkal, potláčajúc vzlyky, a utrel si oboma rukami slzy, čo sa mu drali do očí.

14 Levin hľadel pred seba a videl stádo, potom zazrel svoju bričku, ťahanú Vraným, a kočiša, čo sa priblížil k stádu a povedal čosi pastierovi; potom už celkom blízko začul hrkot kolies a odfrkovanie dobre živeného koňa; no bol natoľko pohrúžený do myšlienok, že mu nenapadlo, prečo vlastne za ním kočiš ide. Prišiel na to až vtedy, keď naňho kočíš, čo medzitým prišiel až k nemu, zavolal: - Pani ma posielajú. Prišli im brat a ešte voľáky pán. Levin sadol do bričky a vzal do rúk opraty.

Dlho sa nevedel prebrať - akoby práve precitol zo spánku. Obzeral si dobre živeného koňa, s penou medzi stehnami a na šiji, kde sa šúchali opraty, obzeral si kočiša Ivana, čo sedel vedľa neho, a spomínal si, že brata čakal, že žena má už iste starosti, keď tak dlho nechodí, a usiloval sa uhádnuť, kto je hosť, čo prišiel s bratom. Brat, žena i neznámy hosť sa mu teraz javili inak ako predtým. Zdalo sa mu, že teraz sa jeho vzťah ku všetkým ľuďom zmení.

"Medzi bratom a mnou nebude už tá odcudzenosť, aká vždy bývala - nebudem sa škriepiť; s Kitty sa už nikdy nebudeme hádať; k hosťovi, nech by to kto bol, budem dobrý a vľúdny; aj k čeľadi, k Ivanovi - všetko sa zmení."

Krotil pevnými opratami pekného koňa, čo odfrkoval od netrpezlivosti a chcel ísť rýchlejšie, a obzeral sa na Ivana, ktorý sedel vedľa neho a nevedel, čo si počať s rukami, ktoré ostali bez roboty, a čo si ustavične poťahoval košeľu a hľadal zámienku na rozhovor s Levinom. Levin chcel Ivanovi povedať, že by Vranému nemal tak silno priťahovať popruh, ale to by bolo vyznelo ako výčitka a on túžil po srdečnom rozhovore. Iné mu však neprišlo na um.

- Keby ste ráčili viacej doprava, je tam peň, - upozornil ho kočiš a napravil mu opraty.

- Nechaj láskavo tie opraty a nepoučuj ma! - rozhorčil sa Levin, že sa kočiš doňho zastarel. Rozhorčilo ho to, ako by ho to bolo rozhorčilo aj inokedy, a hneď si skrúšene uvedomil, aký chybný bol jeho predpoklad, že jeho duševné rozpoloženie razom zmení jeho vzťah ku skutočnosti.

Boli asi štvrť versty od domu, keď Levin zazrel Grišu a Taňu, ako mu bežia v ústrety.

- Ujo Kosťa! Ide za nami mama, starý otec, Sergej Ivanovič a ešte niekto, - volali a už sa škriabali do bričky.

- A kto je to?

- Taký strašne strašný! Stále robí rukami takto, - vysvetľovala Taňa, nadvihla sa a napodobnila Katavasova.

- A je starý, či mladý? - so smiechom sa spýtal Levin, Tanine pohyby mu naozaj kohosi pripomenuli.

"Bože, len aby to bola príjemná návšteva!" pomyslel si.

Až keď mali za sebou zákrutu a Levin zazrel skupinku ľudí, čo im šla naproti, spoznal Katavasova v slamenom klobúku - pri chôdzi presne tak rozhadzoval rukami, ako to predviedla Taňa.

Katavasov veľmi rád hovoril o filozofii, mal o nej hmlisté predstavy od prírodovedcov, čo sa filozofiou nikdy nezapodievali; v Moskve sa s ním Levin v poslednom čase veľa naškriepil.

A prvé, na čo si Levin spomenul, keď ho spoznal, bola jedna z debát, keď si Katavasov myslel, že ho preškriepil.

"Nie, už sa nebudem škriepiť a ľahkomyseľne púšťať slová do vetra," pomyslel si.

Levin vystúpil z bričky, zvítal sa s bratom a Katavasovom a spýtal sa, čo robí Kitty.

- Zaniesla Miťu do Horičky (bol to les neďaleko domu). Vraj ho tam uloží, doma je mu horúco, - povedala Dolly.

Levin Kitty zakaždým odhováral, keď sa chcela s dieťaťom vybrať do lesa, zdalo sa mu to nebezpečné, preto ho tá správa rozladila.

- Prevlačuje ho z miesta na miesto ako mača, - usmial sa knieža. - Už som jej aj radil, aby ho skúsila dať do ľadovne.

- Chcela prísť aj do včelína. Myslela si, že si tam. My sa ta práve zberáme, - dodala Dolly.

- Tak čo porábaš? - spýtal sa Sergej Ivanovič, čo trocha zaostal za spoločnosťou, a pripojil sa k bratovi.

- Nič zvláštne. Gazdujem ako obyčajne, - odpovedal Levin. - Prišiel si na dlhšie? Toľko sme sa ťa načakali!

- Na také dva týždniky. V Moskve mám veľa práce.

Pri týchto slovách sa im stretli oči a Levin, hoci vždy, a teraz najmä, neobyčajne túžil po priateľskom, a predovšetkým otvorenom vzťahu k bratovi, pocítil, že ho pohľad naňho akosi rozlaďuje. Sklopil oči a nevedel, čo povedať.

Prebral v duchu témy, čo by boli Sergejovi Ivanovičovi príjemné a odviedli by ho od debaty o srbskej vojne a slovanskej otázke, na ktorú poznámkou o práci v Moskve narážal, a začal hovoriť o jeho knižke.

- No a recenzie o tvojej knižke už boli? - spýtal sa.

Sergej Ivanovič sa usmial zámernosti otázky.

- Nikto sa tým nezapodieva, a ja ešte menej ako ostatní, - povedal. - Len pozrite, Daria Alexandrovna, bude pršať, - dodal, ukazujúc slnečníkom na biele obláčiky, čo vyplávali nad vrcholce osík.

A tieto slová stačili, aby sa medzi bratmi ustálil niežeby nepriateľský, ale akýsi chladný vzťah, presne taký, akému sa Levin chcel vyhnúť. Levin sa pobral za Katavasovom.

- Ako dobre, že ste sa rozhodli prísť k nám, - prihovoril sa mu.

- Veď sa už odkedy zberám. Teraz si dôkladne podebatujeme, pozrieme veciam na koreň. Spencera ste prečítali?

- Nedočítal som ho, - odpovedal Levin. - Ostatne, teraz ho už nepotrebujem.

- Ako to? To je zaujímavé. Prečo?

- Nadobudol som totiž istotu, že vyriešenie problémov, čo ma tlačia, nenájdem ani u neho, ani u iných jemu podobných. Teraz… No tu ho pokojný a bodrý výraz Katavasovovej tváre vyviedol akosi z miery, a tak mu prišlo ľúto duševného rozpoloženia, ktoré tento rozhovor ohrozoval, že si spomenul na svoje predsavzatie a zarazil sa.

- No veď si to neskôr povieme, - dodal. - Ak máme ísť do včelína, potom tadiaľto, po tomto chodníku, - obrátil sa k spoločnosti.

Úzkym chodníkom prišli na nepokosenú čistinku, z jednej strany pokrytú pestrým kobercom sirôtok s bujne rastúcimi vysokými krami tmavozelenej kýchavice; Levin usadil svojich hostí do výdatnej chladivej tône mladých osík na lavičke a na klátoch určených pre návštevníkov včelína, čo sa boja včiel, a sám sa pobral do včelína, aby priniesol deťom i dospelým chlieb, uhorky a čerstvý med.

Šiel po chodníku, usiloval sa vyhnúť prudkým pohybom a načúval včelám, ktoré čoraz častejšie prelietali popri ňom, až došiel k chalúpke. Už pri pitvore sa mu jedna včela s bzukotom zamotala do brady, obozretne ju oslobodil. Vošiel do šerého pitvora, zvesil z kolíka na stene kuklu, založil si ju, vopchal ruky do vreciek a vkročil do ohradeného včelína, kde stáli na vykosenom priestranstve vo vyrovnaných radoch a priviazané lykom ku kolom všetky známe staré úle, každý so svojou históriou, a popri lese nové úle s tohoročnými rojmi. Pred letáčmi úľov sa hmýrili a krúžili - až sa v očiach jarabelo - rozihrané včely a trúdy, a pomedzi ne vyletovali vždy len jedným smerom, do lesa na kvitnúce lipy, robotnice za znáškou a vracali sa k úľom už so znáškou.

V ušiach mu až tak hučalo od rozličných zvukov - raz bola ich zdrojom preletujúca včela-robotnica, zaujatá prácou, raz bzučiaci zaháľajúci trúd, raz poplašené strážkyne, čo chránili pred včelami-lupičkami svoje imanie, odhodlané hocikedy uštipnúť. Za ohradou strúhal starký obruč, Levina nevidel. Levin naňho zavolal, zastal uprostred včelína.

Potešil sa možnosti byť sám, musel sa spamätať zo skutočnosti, ktorej sa už podarilo skaliť mu náladu.

Spomínal, že sa už stihol nahnevať na kočiša Ivana, byť voči bratovi chladný a nezodpovedne hovoriť s Katavasovom.

"Bola to azda len chvíľková nálada, čo prejde bez stopy?" pomyslel si.

No v okamihu, keď sa vžil do svojej predošlej nálady, s radosťou poznal, že sa v ňom predsa len odohralo čosi nové a dôležité. Skutočnosť iba dočasne zastrela duševnú pohodu, ktorú našiel; bola v ňom neporušená.

Takisto ako ho včely, čo práve krúžili okolo neho, čo mu mohli ublížiť a čo mu rozptyľovali pozornosť, pripravili o fyzický pokoj tým, že sa im musel vyhýbať a chúliť sa pred nimi, presne tak ako starosti, čo ho prepadli, hneď ako sadol do bričky, zbavili duševnej voľnosti; no trvalo to len dovtedy, kým sa im poddával.

Tak ako v ňom ostávala fyzická sila neporušená, aj keď boli okolo včely, tak v ňom ostávala neporušená jeho znovu poznaná duševná sila.

15 - A vieš už, Kosťa, s kým cestoval Sergej Ivanovič? - spýtala sa ho Dolly, keď deťom porozdeľovala uhorky a med. - S Vronským! Ide do Srbska.

- A nie sám, celú eskadrónu vypravil na vlastné trovy! - zvolal Katavasov.

- To je celý on, - povedal Levin. - A to ešte stále idú dobrovoľníci? - dodal a spýtavo pozrel na Sergeja Ivanoviča.

Sergej Ivanovič neodpovedal, zahnutým koncom noža pozorne vyberal z hrnčeka, v ktorom ležal krížom biely plást medu ešte živú včelu, prilepenú na stekajúcom mede.

- A ešte ako! Mali ste vidieť, čo sa včera robilo na stanici! - odpovedal Katavasov a chrumkavo prehryzol uhorku.

- Ako tomu mám rozumieť? Prekristapána, vysvetli mi, Sergej Ivanovič, kam sa hrnú všetci tí dobrovoľníci, proti komu bojujú? - spýtal sa starý knieža, zrejme nadväzujúc na rozhovor, čo sa začal v Levinovej neprítomnosti.

- Proti Turkom, - odpovedal Sergej Ivanovič s pokojným úsmevom, keď vyslobodil od medu stmavnutú a nôžkami bezmocne preberajúcu včelu a preložil ju z noža na tuhý osikový list.

- Nuž ale kto vyhlásil vojnu Turkom? Ivan Ivanovič Ragozov a grófka Lýdia Ivanovna s madame Štalovou?

- Vojnu nikto nevyhlásil, ale ľudia majú pochopenie pre útrapy svojich blížnych a chcú im pomôcť, - pokračoval Sergej Ivanovič.

- Knieža nehovorí nič o pomoci, - zastal sa Levin tesťa, - ale o vojne. Knieža vraví, že súkromné osoby sa nemôžu zapojiť do vojny bez súhlasu vlády.

- Kosťa, pozri, včela! Ešte nás tu doštípu! - zvolala Dolly, odháňajúc osu.

- To nie je včela, ale osa, - poučil ju Levin.

- No, no, čujme vašu teóriu! - zvolal s úsmevom Katavasov Levinovi, zrejme ho provokujúc do polemiky. - Prečo by súkromné osoby nemali právo?

- Moja teória je takáto: vojna je na jednej strane taká zverská, krutá a strašná, že nijaký človek, tobôž kresťan, si nemôže vziať na seba zodpovednosť za vyhlásenie vojny - ak sa už vojne nedá vyhnúť, môže to urobiť výlučne len vláda, ktorá je na to povolaná. Na druhej strane - čo potvrdzuje veda aj zdravý úsudok - občania sa v štátnických veciach, a najmä vtedy, ak je reč o vojne, vlastnej vôle vzdávajú.

Sergej Ivanovič a Katavasov sa odrazu vytasili s vopred prichystanými námietkami.

- Veď to je to, vážený pane, že môžu byť prípady, keď vláda nesplní vôľu občanov, a vtedy spoločnosť prejaví svoju, - povedal Katavasov.

Sergej Ivanovič zrejme s takýmto zdôvodnením nesúhlasil. Pri Katavasovových slovách sa zamračil a formuloval to inak: - Tak by si nemal klásť otázku. Tu nejde o vyhlasovanie vojny, ale jednoducho o prejav ľudských, kresťanských citov. Zabíjajú pokrvných bratov, súvercov. No, povedzme, že ani nie bratov, súvercov, ale jednoducho ženy, deti, starcov; cit sa búri, a Rusi sa ponáhľajú pomôcť, aby sa s tými hrôzami skoncovalo. Predstav si, ideš po ulici a vidíš, že nejaký opilec bije ženu či dieťa; nemyslím, že by si sa začal vypytovať, či tomu človeku bola vyhlásená vojna, alebo nie, ale vrhol by si sa na neho a zastal by si sa trpiaceho.

- Ale nezabil by som ho, - namietol Levin.

- A veru zabil.

- Neviem. Keby som bol svedkom niečoho podobného, poddal by som sa spontánnemu citu; vopred to však nemôžem povedať. Lenže vo vzťahu k útlaku Slovanov o nejakej spontánnosti nie je a ani nemôže byť reč.

- Možno je to tak s tebou. Iní ten spontánny cit majú, - Sergej Ivanovič sa zachmúril. - V ľude žije tradícia o pravoslávnych, čo trpia pod jarmom "neveriacich Saracénov". Ľud sa dopočul o utrpení bratov v Kristu a prehovoril.

- Možno, - povedal Levin vyhýbavo, - no ja nič také nevidím, ja sám som ľud, a nič podobné necítim.

- Ani ja, - zamiešal sa knieža. - Žil som v cudzine, čítal som noviny a musím sa priznať, že mi ešte pred bulharskými masakrami nešlo do hlavy, prečo Rusi tak odrazu zahoreli láskou k bratom Slovanom, a ja k nim necítim nič? Bol som preto náramne smutný, myslel som si, čo som to za čudo, alebo že by na mňa Karlove Vary tak účinkovali? No keď som prišiel sem, upokojil som sa - vidím, že sú ešte aj okrem mňa ľudia, čo sa zaujímajú len o Rusko, a nie o bratov Slovanov. Aj tuto Konstantin.

- Osobná mienka tu nehrá nijakú rolu, - namietol Sergej Ivanovič, - čo tam po osobných mienkach, keď celé Rusko… ľud prejavil svoju vôľu.

- No už mi len prepáčte, ale ja nič také nevidím. Ľud nemá o tom ani potuchy, - pokračoval knieža.

- Ale, otec… ako to, že nie? A v nedeľu v kostole? - zasiahla Dolly, ktorá ich počúvala. - Podaj mi, prosím ťa, uterák, - oslovila starkého, čo sa s úsmevom prizeral deťom. - No ale že by nikto… - A čo v nedeľu v kostole? Popovi kázali čosi prečítať. Teda prečítal. Aj tak nič nepochopili, povzdychali si ako pri hocakej inej kázni, - pokračoval knieža. - Potom im povedali, že sa vyberá na bohumilú vec, nuž vytiahli kopejku a dali. Ale načo, to sami nevedia.

- Ľud nemôže nevedieť; ľud nosí v sebe vedomie vlastného osudu, a vo chvíľach, ako sú tieto, ho aj prejaví, - vyhlásil s istotou Sergej Ivanovič a pozrel na starého včelára.

Krásny starec s čiernou prešedivenou bradou a hustými striebristými vlasmi stál tu nehybne s hrnčekom medu v rukách, pokojne a láskavo hľadel zo svojej výšky na pánov a zrejme ničomu nieže nerozumel, ale ani rozumieť nechcel.

- Veru, inakšie to nebude, - významne pokýval hlavou pri slovách Sergeja Ivanoviča.

- Tak sa ho spýtajte. Nič nevie a o ničom neuvažuje, - zamiešal sa Levin. - Michajlyč, počul si o vojne? - spýtal sa ho. - Minule o nej v kostole čítali. Čo si o tom myslíš? Máme bojovať za kresťanov?

- Čože už my! Cár Alexander Nikolajevič myslí za nás, myslí za nás vo všetkom. On ďalej dovidí. Chlebíka ešte doniesť? Chlapčekovi nedať? - spýtal sa Darie Alexandrovny a ukázal na Grišku, čo obhrýzal kôrku.

- ]a sa nemusím nikoho spytovať, - vyhlásil Sergej Ivanovič, - videli sme a vidíme stovky a stovky ľudí, čo zanechajú všetko, aby sa obetovali za ušľachtilú vec, hrnú sa zo všetkých končín Ruska a rovno a jasno formulujú, čo si myslia a aký je ich cieľ. Prídu s grošmi, aj bez nich a rovno povedia prečo a načo. - Čo to podľa teba znamená?

- Podľa mňa to znamená, - povedal Levin, ktorý sa pomaly dostával do varu, - že v osemdesiatmiliónovom národe sa vždy nájdu nie stovky, ako teraz, ale desaťtisíce ľudí, čo stratili postavenie v spoločnosti, ľudí s horúcimi hlavami, čo sú odhodlaní hockedy ísť do Pugačevovej bandy, či do Chivy, do Srbska… - Veď ti vravím, že nie stovky a nie horúce hlavy, ale najlepší predstavitelia národa! - zvolal Sergej Ivanovič tak podráždene, akoby si bránil posledné zvyšky imania. - A čo milodary! Tými už naozaj celý ľud vyjadruje svoju vôľu.

- Slovo "ľud" je také neurčité, - povedal Levin. - Obvodní pisári, učitelia a z tisíc sedliakov jeden možno aj vie, o čom je reč. Ale zvyšných osemdesiat miliónov Michajlyčovho typu nieže vyjadrujú svoju vôľu, ale nemajú potuchy, ako by ju mali prejaviť. Kto nám dal právo tvrdiť, že je to vôľa ľudu?

16 V dialektike podkutý Sergej Ivanovič neoponoval, ale hneď preniesol rozhovor do inej oblasti.

- Nuž ak chceš pomocou aritmetiky poznať dušu ľudu, bude to, pochopiteľne, dosť ťažké. Hlasovanie u nás nie je zavedené, a ani sa zaviesť nemôže, lebo nevyjadruje vôľu ľudu; no sú na to iné spôsoby. Jednoducho to cítiť vo vzduchu, srdcom sa to cíti. A to nehovorím o spodných prúdoch, ktoré sa pohli v stojatom mori ľudu a ktoré vidí každý nepredpojatý človek; pozri len na spoločnosť v užšom poňatí. Najrôznorodejšie skupiny vo svete inteligencie, dosiaľ navzájom nepriateľsky naladené, utvorili jednoliaty celok. Rozbrojom je koniec, všetky verejné orgány vravia to isté, všetci si uvedomili živelnú silu, čo sa ich zmocnila a unáša ich jedným smerom.

- Áno, všetky noviny melú to isté, - pritakal knieža. - Tak je. Ako žaby pred búrkou. Pre ne ani inšie nepočuť.

- Žaby-nežaby, ja noviny nevydávam a ani ich nechcem brániť, ja hovorím o zhode názorov vo svete inteligencie, - obrátil sa Sergej Ivanovič na brata.

Levin už chcel odpovedať, ale starý knieža ho predbehol.

- No o tej zhode by sa dalo všeličo povedať, - začal. - Mám zaťka, Stepana Arkaďjiča, však ho poznáte. Najnovšie ide dostať miesto člena vo výbore komisie… a ešte je to aj ďalej, ale si to nepamätám. Ibaže robiť tam nieto čo - nič to, Dolly, veď to nie je tajnosť! - a plat osemtisíc. A len sa ho skúste opýtať, či je jeho robota užitočná - dokáže vám, že nad ňu užitočnejšej nieto. A pritom je statočný človek, nuž ale dá sa neveriť v užitočnosť ôsmich tisíc?!

- Ozaj, veď som mal Darii Alexandrovne oznámiť, že to miesto má už vybavené, - akosi mrzuto poznamenal Sergej Ivanovič, zdalo sa mu totiž, že knieža odbočuje.

- Tak je to aj s názorovou zhodou novín. Aj mi to vysvetľovali: len čo vypukne vojna, ich zisk sa zdvojnásobí. Bodaj by nevraveli, že osudy ľudu a Slovanov… a podobne!

- Nejedny noviny neznášam, ale to už je nespravodlivé, - zvolal Sergej Ivanovič.

- Iba jednu podmienku by som mal, - pokračoval knieža. - Alphonse Karr o tom prekrásne napísal pred pruskou vojnou: "Myslíte teda, že vojna je nevyhnutná? Výborne. Kto hlása vojnu, ta s ním do zvláštnej predsunutej légie a do útoku, na šturm prvý pred všetkými!"

- Redaktori, tí by tomu dali, - povedal Katavasov a hlasno sa zasmial, keď si predstavil vo vyberanej légii niektorých známych redaktorov.

- Ach, veď by tí hneď ušli, - ozvala sa Dolly, - iba by zavadzali.

- Keby utekali, strieľali by im z diel kartáčmi do chrbta, alebo by k nim postavili kozákov s korbáčmi, - dodal knieža.

- Je to žart, ale nevkusný žart, knieža, prepáčte mi, - povedal Sergej Ivanovič.

- Vôbec sa mi nezdá, že by to bol žart, je to… - nabral dych Levin, ale Sergej Ivanovič mu nedal dohovoriť.

- Každý člen spoločnosti má svoje poslanie, - začal. - Poslaním intelektuálov je tlmočiť verejnú mienku. Jednomyseľne a jasne prejavená verejná mienka - zjav potešiteľný - je zásluha tlače. Pred dvadsiatimi rokmi by sme boli mlčali, no teraz počuť hlas ruského ľudu, ktorý je odhodlaný povstať ako jeden muž, je odhodlaný obetovať sa pre utláčaných bratov; je to veľký pokrok a rezervoár sily.

- Keby len to, obetovať sa, ale aj zabíjať Turkov, - nesmelo namietol Levin. - Ľud sa obetuje a je odhodlaný sa obetovať pre spásu svojej duše, a nie pre vraždenie, - dodal, nevoľky dávajúc rozhovor do súvisu s myšlienkami, ktorými prekypoval.

- Akej duše? Viete, pre prírodovedca je to nejasný pojem. Čo je to vlastne tá duša? - s úsmevom sa opýtal Katavasov.

- Ach, veď vy to dobre viete!

- Na môj hriešnu, poňatia nemám! - zasmial sa Katavasov nahlas.

- "Neprišiel som pokoj priniesť, ale meč," vraví Kristus, - namietol zase Sergej Ivanyč, citujúc hravo, akoby to bola tá najpochopiteľnejšia vec, práve to miesto z evanjelia, ktoré Levina vždy najväčšmi mýlilo.

- Tak-tak, inakšie to nebude, - zopakoval starký, čo stál pri nich, odpovedajúc na pohľad, ktorý na ňom náhodou spočinul.

- Veru, priateľu, ste na lopatkách, veru ste! - veselo zvolal Katavasov. Levin bol červený od hnevu, no nie preto, že bol na lopatkách, ale preto, že sa nevedel zdržať a škriepil sa.

"Nie, nemôžem sa škriepiť s nimi," pomyslel si, "oni majú na sebe nepriestrelný pancier, kým ja som nahý."

Videl, že brata a Katavasova nepresvedčí - a že by on mohol byť zajedno s nimi, to už vôbec neprichádzalo do úvahy. To, čo oni hlásali, bola práve tá pýcha rozumu, ktorá jeho div nepriviedla do záhuby. Nemohol súhlasiť s tým, že by zopár desiatok ľudí - jeho brat medzi nimi - malo právo na základe toho, čo im narozprávali stovky tárajov dobrovoľníkov poschádzaných do hlavných miest, hovoriť, že vedno s novinami sú tlmočníkmi vôle a zmýšľania ľudu, navyše zmýšľania, čo vedie k pomste a vražde. Nemohol s tým súhlasiť, pretože prejavy takéhoto zmýšľania v ľude nebadal, hoci s ním žil, ani sám seba pri ničom podobnom neprichytil (a nemohol sa za nič iné pokladať ako za jedného z ľudí, čo tvoria ruský národ), no predovšetkým s nimi nemohol súhlasiť preto, že práve tak ako ľud nevedel, nemohol vedieť, v čom tkvie všeobecné blaho, no pritom bezpečne vedel, že dosiahnuť všeobecné blaho sa dá len pri nekompromisnom zachovávaní zákona dobra, ktorý je zjavný každému, a preto si nemohol želať vojnu a hlásať ju v mene hocakých všeobecných ideí. Spolu s Michajlyčom a ľuďom, čo vyjadril svoje zmýšľanie legendou o privolaní Variagov, vravel: "Vládnite, panujte nám. Radi sľubujeme úplnú pokoru. Všetku prácu, všetko poníženie, všetky obete berieme na seba; no súdiť a rozhodovať nebudeme." A teraz sa ľud podľa Sergeja Ivanoviča odrieka tohto tak draho vykúpeného práva.

Rád by bol ešte povedal, že ak je verejná mienka neomylným sudcom, prečo revolúcia, komúna a nie sú takisto legálne ako hnutie v prospech Slovanov? Lenže to všetko boli myšlienky, ktoré nemohli nič vyriešiť. Jedno bolo nad slnko jasné - v týchto chvíľach spor Sergeja Ivanoviča rozčuľuje, bolo by preto mrzké v ňom pokračovať; a tak Levin zmĺkol a upozornil hostí, že sa obláčiky akosi nakopili a ak nechcú zmoknúť, mali by sa pobrať domov.

17 Knieža a Sergej Ivanovič nasadli do bričky a odišli; ostatná spoločnosť sa ponáhľala domov pešo.

No mrak, hneď belší, hneď tmavší, sa tak rýchlo blížil, že museli ešte pridať, ak chceli byť ešte pred dažďom doma. Predvoj mraku, chmáry nízke a čierne, ako keď sa dym mieša so sadzou, hnali sa po nebi neobyčajne rýchlo. Od domu ich delilo ešte zo dvesto krokov, a už sa zdvihol vietor a lejak sa mohol každú chvíľu spustiť.

Deti bežali s vystrašeným i natešeným pišťaním vopred. Daria Alexandrovna, zápoliac so sukňami, čo sa jej lepili na nohy, nešla, ale bežala, pričom nespúšťala deti z očí. Páni si pridŕžali klobúky a robili dlhé kroky. Boli už pred vchodom, keď veľká kvapka plesla o kraj plechového odkvapu a rozstrekla sa na všetky strany. Deti a po nich dospelí vbehli pod strechu - v bezpečí už mali plno veselých rečí.

- Kde je Katerina Alexandrovna? - spýtal sa Levin Agafie Michajlovny, čo ich vítala v predsieni so šatkami a plédmi.

- My sme v tom, že s vami.

- A Miťa?

- V Horičke vari, aj pestúnka je s nimi.

Levin schmatol plédy a rozbehol sa k Horičke.

Za ten krátky čas zasiahol stred mračna slnko a nastala tma ako pri zatmení. Vietor urputne, akoby sa nechcel vzdať svojho, bránil Levinovi v pohybe, kmásal lístie aj kvety z líp a bezočivo, akosi čudne obnažoval biele konáre briez a ohýbal všetko v tú istú stranu: agáty, kvety, lopúchy, trávu aj vrcholce stromov. Dievky, čo pracovali v záhrade, s výskotom vbehli pod strechu čeľadníka. Biela dažďová clona už zasiahla vzdialený les a polovicu blízkeho poľa a rýchlo sa blížila k Horičke. Vo vzduchu bolo cítiť mokrotu dažďa, čo sa trieštil na drobné kvapky.

Levin už dobiehal k Horičke - so sklonenou hlavou zápasil s vetrom, čo mu šklbal šatky z rúk - už sa čosi zabelelo za dubom, keď tu zrazu všetko vzbĺklo, celá zem sa zapálila, a nad hlavou akoby sa mu bola roztrhla obloha. Keď roztvoril oslepené oči, prvé, čo cez dažďovú clonu oddeľujúcu ho teraz od Horičky celý zdesený zazrel, bol známy dub uprostred lesa - jeho zelený vrcholec čudne menil polohu. "Udrelo doň?" ledva si stačil pomyslieť, keď tu vrcholec duba, postupne naberajúc rýchlosť, zmizol za stromami, a Levin počul, ako na ne s praskotom dopadol.

Žiara blesku, rachot hromu, čo v mihu prenikol celým jeho telom, zliali sa v ňom v jediný pocit hrôzy.

- Bože môj! Bože môj, len aby nie do nich! - šepol.

A hoci si hneď uvedomil, aká nezmyselná je prosba, aby ich nezabil dub, ktorý už leží na zemi, zopakoval ju, lebo vedel, že okrem tejto nezmyselnej modlitby nič nemôže robiť.

Pribehol na miesto, kde chodievali, no neboli tam.

Boli na druhom konci lesa pod starou lipou a volali naňho. Dve postavy v tmavých šatách (predtým mali svetlé) sa nad čímsi skláňali. Bola to Kitty a pestúnka. Keď ta Levin dobehol, pomaly prestávalo pršať, aj bolo vidnejšie. Pestúnka mala šaty naspodku suché, zato Kitty bola premoknutá do nitky, šaty sa jej lepili na telo. Už nepršalo, no ešte vždy nezmenili polohu, stáli tak ako vo chvíli, keď prepukla búrka. Nahýnali sa nad kočíkom so zeleným slnečníkom.

- Žijete? Nič sa vám nestalo? Chvalabohu! - zvolal, keď sa brodil v čvŕkajúcich, vyzúvajúcich sa topánkach ešte neodtečenou vodou k nim.

Kitty bola obrátená zrumenenou mokrou tvárou k nemu, placho sa naňho usmiala spod klobúka, čo celkom stratil formu.

- Čo to stváraš! Nechápem, ako môžeš byť taká nezodpovedná! - spustil na ženu.

- Namojdušu, nemôžem za to. Roztatáril sa, práve keď sme sa už zberali domov. Museli sme ho prebaliť. Práve sme… - ospravedlňovala sa Kitty.

Miťovi sa neskrivil ani vlas na hlave, bol suchý a spal ako dudok.

- No chvalabohu! Už ani neviem, čo vravím!

Pozbierali mokré plienky, pestúnka vzala dieťa na ruky a vykročila. Levin šiel popri žene a previnilo, že sa dal strhnúť hnevom, potajomky, aby pestúnka nevidela, jej stískal ruku.

18 Levin sa po celý deň zapájal do rozhovorov na najrozličnejšie témy, no akoby len vonkajšou stránkou rozumu; a hoci bol sklamaný, že v ňom želaná zmena nenastala, neprestával s radosťou vnímať, že mu srdce preteká dobrotou.

Po daždi bolo primokro na to, aby sa dalo ísť na prechádzku; navyše búrkové mračná sa ešte stále držali na obzore a chvíľami sa stemnené, s durkotom prehnali krajom oblohy. Zvyšok dňa strávila spoločnosť doma.

Už sa nehádali, naopak, poobede mali všetci výbornú náladu.

Najprv Katavasov zabával dámy originálnymi žartmi, čo mali v prvých chvílach známosti s ním vždy taký úspech, no potom na popud Sergeja Ivanoviča porozprával o vlastných výskumoch na poli rozlišovania povahy, ba fyziognómie muchy domácej, samcov a samičiek, a postrehy z ich života. Aj Sergej Ivanovič bol veselý a pri čaji na bratovu prosbu rozviedol svoju teóriu o budúcnosti východnej otázky tak jednoducho a pekne, že všetkých upútal. Iba Kitty ho nemohla dopočúvať - zavolali ju kúpať Miťu.

Krátko po nej odvolali do detskej aj Levina.

Levin nechal tak svoj čaj a namrzený, že príde o zaujímavú debatu, a súčasne znepokojený, prečo ho volajú - veď sa to stávalo len v súrnych prípadoch - odobral sa do detskej izby.

Aj keď nedopočúval Sergejov Ivanovičov výklad o tom, ako oslobodený štyridsaťmiliónový slovanský svet spolu s Ruskom musí nevyhnutne začať novú historickú epochu - čo ho inak ako úplná novota zaujímalo, aj keď ho trápila zvedavosť a nepokoj, že ho zavolali k Miťovi, ledva vyšiel zo salónu a osamel, hneď sa v ňom vyrojili doobedňajšie myšlienky. A všetky úvahy o význame slovanského elementu vo svetových dejinách sa mu zdali také ničotné v porovnaní s tým, čo sa mu dialo v duši, že v okamihu na všetko zabudol a preniesol sa do doobedňajšieho duševného rozpoloženia.

Teraz si neoživoval celý sled myšlienok, ako to robieval voľakedy (už to nepotreboval). Okamžite sa vžil do pocitu, ktorý ho usmerňoval a bol s tými myšlienkami úzko spätý, a zistil, že je ešte silnejší, určitejší ako predtým. Teraz sa už nestalo to, čo v minulosti, keď sa chcel nasilu uchlácholiť, keď si musel zrekonštruovať celý sled myšlienok, aby došiel k citu. Teraz, naopak, pocit radosti a uspokojenia bol živší a myšlienky zaostávali za citom.

Prechádzal terasou a pozeral na dve vychádzajúce hviezdy na stemnenom nebi a zrazu sa rozpomenul: "Áno, keď som hľadel na nebo, rozmýšľal som, že klenba, ktorú vidím, nie je nepravda, a pritom som čosi nedomyslel, čosi som sám pred sebou zatajil," pomyslel si. "No čo by čo bolo, námietky sa vylučujú. Treba sa len zamyslieť, a všetko sa vyjasní." Vchádzal už do detskej izby, keď si uvedomil, čo zatajil pred sebou. Bol to problém: ak je hlavným dôkazom božstva jeho zjavenie o jestvovaní dobra, prečo sa toto zjavenie obmedzuje len na kresťanskú cirkev? Aký vzťah k zjaveniu má viera budhistov, mohamedánov, čo tiež hlásajú dobro a aj ho konajú?

Mal pocit, že má odpoveď aj na túto otázku, no nestihol ju vyjadriť, lebo už vchádzal do detskej izby.

Kitty stála s vysúkanými rukávmi pri vaničke a skláňala sa nad čľapkajúcim sa dieťaťom; keď počula mužove kroky, obrátila sa a s úsmevom ho zavolala k sebe. Jednu ruku mala pod hlavičkou bucľatého dieťaťa - ležalo horeznačky a kopalo nôžkami - druhou rukou naň vyžmýkavala vodu z huby, pričom sa jej sval na ruke rovnomerne napínal.

- Nože sa dívaj, dívaj! - zvolala, keď bol pri nej. - Agafia Michajlovna mala pravdu. Už nás poznáva.

Išlo totiž o to, že Miťa odo dneška začal bezpečne poznávať svojich.

Len čo Levin podišiel k vaničke, urobili pokus a pokus sa dokonale podaril. Kuchárka, ktorú náročky na ten účel privolali, sa nahla nad dieťa. Zamračilo sa a pokrútilo hlavou. Nahla sa nad neho Kitty - rozžiarilo sa, zachytilo rukami hubu a ústočkami vydalo zvuk, taký zvláštny a uveličený, čosi ako brm-brm, že nadšenie pochytilo nielen Kitty a pestúnku, ale aj Levina.

Dieťa vybrali na jednej ruke z vaničky, oplákli, zabalil do plachtičky, vyutierali ho a po srdcelomnom plači ho konečne podali mame.

- Vieš, som naozaj rada, že ho začínaš mať rád, - povedala Kitty mužovi, keď sa s dieťaťom pri prsiach uvelebila na zvyčajnom mieste. - Veľmi som rada. Už ma to aj trápilo. Vravel si, že k nemu nič necítiš.

- Ale čoby, nevravel som, že nič necítim. Len to som vravel, že som sklamaný.

- Čím sklamaný, ním?

- Nie ním, ale vlastnými pocitmi - čakal som viac. Čakal som, že sa vo mne ako po nejakom príjemnom prekvapení hneď rozhostí príjemný pocit. A namiesto toho som cítil - štítivosť, ľútosť… Stála pri dieťati, navliekala si na štíhle prsty prstene, ktoré si pred kúpaním zložila, a pozorne ho počúvala.

- No čo je hlavné, cítil som pri tom podstatne viac strachu a ľútosti ako spokojnosti. Až dnes, po tom strachu pri búrke, som pochopil, ako ho mám rád.

Kitty sa celá rozžiarila.

- Veľmi si sa zľakol? - spýtala sa. - Aj ja, ale teraz, keď je už po tom, bojím sa ešte väčšmi. Pôjdem pozrieť na ten dub. Aký je ten Katavasov chutný! A vôbec, celý deň bol príjemný. A voči Sergejovi Ivanovičovi vieš byť taký milý, keď chceš… No choď za nimi. Po kúpeli tu býva strašná horúčava a plno pary.

19 Keď Levin vyšiel z detskej izby a ostal sám, vrátil sa hneď k myšlienke, v ktorej bolo ešte čosi neujasnené.

Namiesto toho, aby šiel do salónu, odkiaľ sa ozývala vrava, zastal na terase, oprel sa o zábradlie a zahľadel sa na nebo.

Bolo už celkom tmavé, na juhu, kam hľadel, už neboli oblaky. Kopili sa na druhej strane. Tam aj vzbĺkli blesky a dunel z diaľky hrom. Levin sa započúval, ako v záhrade rovnomerne odkvapkávajú z líp kvapky, pozeral na povedomý trojuholník hviezd a na Mliečnu cestu, čo prechádzala aj so svojimi výbežkami jeho stredom. Zakaždým keď vzbĺkol blesk, zmizla nielen Mliečna cesta, ale aj jasné hviezdy, no keď pohasol, zase sa všetko vynorilo na predošlom mieste, akoby rozhodené čousi presnou rukou.

"Tak čo ma to ešte mýli?" povedal si Levin a už vopred cítil, že koniec všetkých, všetkých pochýb, aj keď ho ešte nepozná, má už v duši.

"Áno, jediným nepochybným prejavom božstva sú zákony dobra, dané boli svetu zjavením, ja ich cítim v sebe a tým, že ich uznávam, nieže sa spájam, ale chtiac-nechtiac som už spätý s inými ľuďmi v spoločenstve veriacich, čo sa volá cirkvou. No židia, mohamedáni, vyznavači konfucianizmu, budhisti - tí sú čo?" položil si práve tú otázku, ktorá sa mu zdala taká nebezpečná. "Nebodaj sú tie stovky miliónov pozbavené najväčšieho blaha, bez ktorého život nemá zmysel?" Zamyslel sa, no hneď sa s tým vyrovnal. "O čo mi vlastne ide?" povedal si. "Ide mi o toto: aký vzťah k božstvu majú rozličné iné viery. Ide mi o to, ako sa prejavuje Boh celému svetu so všetkými tými hmlovitými škvrnami. Čo vlastne robím? Mne osobne, môjmu srdcu bolo nepochybne zjavené poznanie, rozumom nepostrehnuteľné, a ja chcem toto poznanie silou-mocou tlmočiť rozumom a slovami.

Vari neviem, že sa hviezdy nepohybujú?" položil si otázku pri pohľade na jasnú planétu, ktorá medzičasom zmenila polohu, priblížila sa k najvyššiemu konáru brezy. "A predsa si neviem predstaviť, keď pozorujem pohyb hviezd, že sa zemeguľa otáča, a teda mám pravdu, keď vravím, že sa pohybujú hviezdy.

A či by mohli astronómi vôbec čosi pochopiť a vyrátať, keby nebrali do úvahy všetky komplikované a mnohoraké pohyby Zeme? Všetky ich pozoruhodné závery o vzdialenostiach, hmotnosti, pohybe a odchýlke nebeských telies sa zakladajú výlučne len na viditeľnom pohybe hviezd okolo nehybnej Zeme, na tom pohybe, ktorý mám teraz pred sebou ja a ktorý bol takým pre milióny ľudí po všetky veky, a bol a bude vždy rovnaký a vždy preveriteľný. A tak ako závery astronómov by boli plané a pochybné, keby ich pozorovania viditeľnej oblohy neboli založené na vzťahu k jedinému poludníku a jedinej rovnobežke, práve také plané a pochybné by boli aj moje závery, keby neboli založené na chápaní dobra, ktoré pre všetkých vždy bolo a bude rovnaké a ktoré mi odhalilo kresťanstvo a môže byť v mojej duši kedykoľvek preverené. Otázku o iných vierach a ich vzťahu k božstvu nemám právo ani možnosť riešiť."

- Ešte si tu? - ozval sa nečakane Kittin hlas, šla do salónu tou istou cestou. - Voľačo ti pokazilo náladu? - spýtala sa a pri svite hviezd sa mu pozorne zahľadela do tváre.

No nebola by mu videla do tváre, nebyť zase blesku, čo stlmil hviezdy a jemu osvetlil tvár. Pri blesku si obzrela celú jeho tvár, a keď zistila, že je pokojný a v dobrej nálade, usmiala sa naňho.

"Kitty všetko chápe," pomyslel si, "vie, na čo myslím. Mám jej povedať, či nie? Áno, poviem jej." Už otváral ústa, no vtom sa ozvala ona.

- Vieš čo, Kosťa. Urob mi čosi kvôli, - povedala, - zájdi do rožnej izby a pozri, či je v izbe Sergeja Ivanoviča všetko v poriadku. Mne je to akosi trápne. Dali mu nové umývadlo?

- Dobre, určite ta zájdem, - sľúbil Levin, vstal a pobozkal ju.

"Nie, načo by som to vravel," pomyslel si, keď sa pobrala prvá do salónu. "Je to moje tajomstvo, iba pre mňa má dôležitosť, význam a slovami sa aj tak nedá vyjadriť.

Tento nový pocit ma nezmenil, neobšťastnil ma, nezušľachtil ma v okamihu, ako som dúfal - práve tak ako cit voči synovi. Ani prekvapenie nebolo. - Viera - nie viera, sám neviem, čo je to, no tento pocit sa nepozorovane zrodil z utrpenia a pevne sa v mojej duši zakorenil.

Takisto sa budem zlostiť na kočiša Ivana, takisto sa budem škriepiť a nevhod vravieť, čo si myslím, naďalej bude svätyňu mojej duše od ostatných ľudí, ešte aj od mojej vlastnej ženy, oddeľovať múr, takisto ju budem viniť, ak sa budem báť, a potom to oľutujem, takisto nebudem rozumom chápať, prečo sa modlím, a predsa sa budem modliť - no odteraz môj život, celý môj život, nech by sa čo so mnou stalo, každá jeho minúta - nielenže nebude mať zmysel ako dosiaľ, ale bude mať zmysel dobra, o ktorom nemôže byť pochybností a ktorý som schopný, áno, som schopný do neho vložiť!"

Jak chránit svoje pohledávky * Čtěte knihy online zdarma * Články a návody * Jiný Seznam! *